Alexandra Kleeman: Ako sa strácaš inkubátor

Dnes ráno som zišla dole a zistila, že Šibalka je fuč. Podľa odporúčaní vydaných pre núdzový stav som mala zatelefonovať na Úrad pre zmiznutia a podať hlásenie. Nahratý ženský hlas by si najprv vyžiadal číslo sociálneho poistenia a poštovné smerovacie číslo, následne by som stlačila dvojku pre náhlu neprítomnosť zvieraťa, trojku pre domáce zviera a po zaznení tónu by som do telefónu jasne a zrozumiteľne povedala slovo mačka. Hlas by podal krátky parametrický popis mačky, a ak by sedel na moju chýbajúcu položku, mohla by som stlačiť mriežku a nahrať pätnásťsekundový opis. Trojtónová melódia by mi potom oznámila, že systém zaregistroval moju žiadosť. Ľubozvučný hlások by na záver k prípadu priradil číslo a inštruoval ma, ako postupovať pri nahlasovaní nových informácií alebo zrušení žiadosti.

Namiesto toho som však zdvihla telefón a vyťukala tvoje číslo. Vždy som ti hovorila o problémoch, ktoré si nemohol vyriešiť, akoby som násobením nešťastia bola schopná zriediť ho.

,,Šibalka je preč,“ povedala som a čakala na tvoju odpoveď.

···

Na druhom konci linky bolo chvíľu ticho.

,,Nahlásila si to?“ spýtal si sa. Tvoj hlas znel nenútene, akoby šlo o zvieratko niekoho úplne cudzieho, o akési zviera z ďalekých krajín, ktoré vlastnia ľudia, ktorých sme nikdy predtým nestretli.

,,Nie,“ odvetila som. ,,Mám tak trochu depku.“ Často som do nej upadla, ale v poslednom čase sme na ňu mali všetci dobrý dôvod.

,,Je mi to ľúto,“ znela tvoja odpoveď.

,,Šibalka rada žula káble,“ skonštatovala som.

„Viem,“ povedal si. Nezaznelo však, že by si teraz chcel byť so mnou. Ani ja som to nepovedala.

Nič viac sa nedalo dodať. Zložila som telefón. Niekedy som ti hneď zavolala ešte raz, len aby som počula, ako zdvihneš, a vedela, že práve v tej chvíli máš ruky na kuse plastu, ktorý si skrze stovky kilometrov káblov a drôtov nežne vinie cestu ku mne. Vedela by som, že si ešte stále nezmizol, hoci tvoj hlas áno. V poslednej dobe som si však nedovolila vyvolávať ešte raz. Začala som sa obávať dňa, keď by si mi už nezdvihol.

___________________

Apokalypsa bola tichá. Mala niečo do seba, istý šarm. Takmer by som ju nazvala vznešenou.
A dávala si poriadne načas.

···

Ľudia sa chystali na apokalypsu, pri ktorej sa mohli chopiť zbrane a ukryť. Nahromadili filtrovanú vodu, konzervovanú kukuricu, sušené mlieko, batérie. Vyšli knihy, ako sa zariadiť v novom postapokalyptickom svete, ktorý si všetci predstavovali celkom ako ten náš, akurát s jednou či s dvomi kľúčovými vecami, ktoré by chýbali. Nazdávali sa napríklad, že preživší sa vynoria na povrch planéty, kde nebude žiadna vegetácia. Zvieratá by najprv zdiveli a potom pokapali od hladu. Bolo by ich treba ohromne veľa nazhŕňať, naložiť do soli a uskladniť. Hodila by sa aj rezerva semienok, ktoré by mohli rásť na zabezpečenom mieste, trebárs zo sterilizovanej zeme, ktorú ste si vopred naznášali. Následne by ste museli zhromaždiť skupinu. Tvoril by ju silák so zlatým srdcom, vedátor, technik, dieťa a niekto, o kom ste si mysleli, že by ste ho mohli milovať v prípade, že by ste na lásku prežili dostatočne dlhý čas.

Nikomu ani na um nezišlo, že apokalypsa bude taká uhladená a bizarná. Veci sa z ničoho nič vyparili, akoby samy na seba úplne zabudli. Ak ste zrazu nevedeli nájsť kľúče, už ste ich nehľadali. Možno ste zaklopali domácemu a vypýtali si náhradné, zašli si dať do kľúčovej služby vyrobiť nové a tentoraz rovno dvoje pre prípad, že to zmiznutie nebola jednorázovka, ale začiatok trendu. Prípadne ste to zobrali ako znamenie a odsťahovali sa. Vyšli ste do sveta bez akéhokoľvek smeru, aby ste si našli miesto, kde zmiznete. Preto som sa odsťahovala k bratovi do Chicaga, ktorý stále mal svoje kľúče od domu plus jeden náhradný zväzok pre mňa.

···

Rozkošná apokalypsa – jedna vec vyšumela, za ňou nasledovala ďalšia. Apokalypsa bez výhrad, jednoduchá ako zatvorenie okna internetového prehliadača jediným kliknutím. Mala aj zmysel pre humor. Tučný chlap si vykračuje ulicou lemovanou opustenými obchodíkmi, zrazu pozrie dolu a zistí, že mu zmizli gate, a odhalili sa tým verejnosti jeho neaktuálne halloweenske spodky. Poznáte také fóry.

Na internete sa podobné videá objavovali každú chvíľu, ale potom sa pominul aj internet.

___________________

Chcela som zájsť na mólo a pozrieť sa na ruské koleso ešte pred tým, než zmizne. Nevedela som, kedy sa to stane. Napadlo mi, že by som sa pokúsila byť posledným človekom, ktorý ho navštívi. Vyžadovalo by si to však veľa práce, vyčkávania a sledovania, a ja som mala čo robiť, aj keď všetkého ubúdalo. Vložila som si dve jablká do plastového vrecúška a vyšla von z dverí, ktoré som nezamykala, hoci by som poľahky mohla. Výťahom som sa zviezla na prízemie a vydala sa po East Jackson Drive. Kráčala som k vode a potom som pokračovala pozdĺž rýchlostnej cesty pridŕžajúc sa zábradlia rukou v rukavici. Minul ma sedan s tínedžermi a jeden z nich na mňa čosi zakričal, voľakedy by som si snáď pomyslela, že sa mi posmieva. Vonku nebolo veľmi chladno, hoci bola zima. Aj počasia bolo pomenej, tak ako všetkého. Tento deň sa podobal na ten predošlý: ospalý vzduch a poblednutá modrá obloha, žiadne oblaky, iba vágna hmlistá bieloba, azda dôsledok čoraz redšej atmosféry.

Na móle som videla čajky, ktoré sa na promenáde krčili, pritláčali sa na seba svojimi špinavými bielymi telami. Zdalo sa, že zjedia hocičo – kôrky, šupky, servítky. Boli stvorené prežiť aj v miznúcom svete, ktorý si sám seba odmyslieval rýchlejšie, než sme ho boli schopní svojimi odpadkami opäť zaplniť. Jedna čajka sa snažila prehltnúť hračkárskeho levíka z plastu a naprázdno po ňom s tupou trpezlivosťou chniapala zobákom. Ruské koleso sa v diaľke na konci móla mohutne týčilo, hoci nebolo zas až také veľké, ako sa mi zdalo, keď som ho prvý raz uvidela. Chýbalo mu zopár spíc a červených kabín na sedenie. Vyzeralo ako tvár človeka, ktorému niekto opakovane vrazil päsťou.

Bez okolkov som k nemu vykročila, nebol tam totiž nik, kto by ma napomenul. Ovládací panel naspodku kolesa bol zamknutý. Rýchlosť sa nastavovala veľkou bláznivou pákou ako vystrihnutou z animáku. Podliezla som reťaz a vhupla do najnižšej kabínky prichystanej na jazdu. Knísala som sa z jednej strany na druhú v snahe rozhojdať ju, ale rýchlo ma to prestalo baviť. Potom som si sadla, aby som videla na vodu, a sklopila som kovovú zábranu. Jazero olizovalo breh tak ako vždy. Keď zmizne kus vody, ihneď sa tam nahrnie ďalšia, aby si uzurpovala jej miesto, takže nikdy nie je vidno nejakú dieru alebo rozstup. Keď som sa potom načiahla do plastového vrecúška, mala som už iba jedno jablko.

···

Apokalypsa tohto druhu postráca nielen predmety, ale zhltne aj spomienky. Nechcela som byť v tvojej blízkosti, keď na mňa zabudneš. Nechcela som sa dívať, ako sa ti z hlavy zľahka vytratím, dúfala som, že na teba zabudnem prvá. Niekedy som si však svojím rozhodnutím nebola taká istá. Potom som ti volala a snažila sa hnevať, ako keby si to bol ty, kto sa tak strachoval, že na neho zabudnú, až sa musel odsťahovať z bytu, z jedného mesta do iného. Niekam, kde človeku nebolo nič povedomé, takže vlastne nemal čo stratiť. Dúfala som, že by si mohol zabudnúť, kto komu čo spravil, no zatiaľ som na to čakala márne.

___________________

Vytrácanie sa vecí na začiatku pôsobilo vtipne, ako chybička v kontinuite pri zlom filme. Ty a ja sme dopĺňali zvukové efekty a kričali ,,puf!“, keď sa pred nami zopár kvetov odblesklo do ničoty. Tak sme jeden druhého rozosmievali. Hoci sa v tom čase svet rýchlo vyprázdňoval, nám pripadal stále plný. Napokon sa stratilo príliš mnoho vecí a nás omrzelo napodobňovať zvuky: pochopili sme, aké je smutné, že všetko odišlo a už sa nemôže vrátiť. Žartoval si, že bude menej povinností doma a naše životy si pre zmenu za sebou sami upracú. Aj tak si však stále umýval riad, vysával kútiky okolo nábytku a pod ním, každý deň si si vzal čistú košeľu a ustlal posteľ. Keď zmizli sklenené poháre, poskladal si nám nové z papiera. Keď zmizol papier, použil si elegantné látkové obrúsky, ktoré boli vlastne nanič. Ty si bol typ, ktorý pokračoval. Ja ten druhý.

Potvrdilo sa to dva týždne po prvých zmiznutiach, keď spravodajské stanice prišli s pomenovaním Stratokalypsa. V deň, keď ju nazvali nezvratnou, som odišla z kancelárie tesne pred obedom. Nikomu som nepovedala, kam idem, neodpovedala som ani na e-maily, v ktorých sa vypytovali, či chceme zrušiť zdravotné poistenie a vyplatiť dôchodkové sporenie. Vedela som, že sa nevrátim. Metro bolo zavreté, tak som sa vybrala do nášho bytu na Myrtle Avenue peši, kráčala som cez Brooklynský most až na predĺženú Flatbush Avenue. V ten deň sa mi svet stále zdal zaplnený. Obloha nad hlavou bola nezriedene jasnomodrá a sýtym odtieňom tak maskovala, koľko prázdnoty za ňou a atmosférou leží. Mostom sa vinuli vozidlá ako husi nalepené jedna na druhej a vodiči sporadicky vytrubovali, už akoby len zo zvyku.

Keď som sa vrátila domov, bolo neskoro popoludní. Ty si mal prísť o pol siedmej. Pokúsila som sa čítať noviny. O miznutí som prečítala všetko, čo sa dalo zniesť. Ostatné rubriky sa stenčovali, niektoré mali biele políčka, ktoré sa nikto neobťažoval zaplniť, z druhej strany do prázdnych miest presvitala farba. Bolo osem preč, a teba nikde. Šibalke som nasypala granule a vymenila jej vodu. Rozplakala som sa, potom prestala a znovu som si namaľovala linky, aby som vyzerala ako predtým. Bolo takmer deväť, keď si sa objavil, a voňal si normálne: žiadny pot, cigarety alebo alkohol. Kde si bol? Dlho v práci. Videl si správy? Povedali ,,nezvratné“, ,,bezprostredne hroziace“, ,,koniec sveta“. Naozaj použili tieto slová.

Držal si ma a ja som ti odtlačila do košele dve mokré škvrny. Keď som sa odtiahla, tvoja hruď sa na mňa dívala párom rozmazaných očí.
Prečo si to spravil? spýtala som sa ťa. Prečo si bol tak dlho preč?
Pracoval som, odpovedal si. Veľa ľudí odišlo, veď vieš. Toby, Marianne a všetci stážisti. Je nás málo. Robím na dvoch nových stavebných projektoch. Pod dlaňami ma hrial tvoj teplý a hmatateľný chrbát.

Niet čo stavať, povedala som. Už je po svete.

Viem, ohradil si sa. Ale s tým nič nenarobíme.

Veď o tom hovorím, zdôrazňovala som.

Opätovala som ti pohľad. Počula som, že hovoríme to isté, ale nechápala som, ako môžeme rovnaké slová chápať tak odlišne. Neskôr v noci som ťa požiadala, aby si prestal chodiť do práce a zostal doma so mnou. Prepli by sme sa do režimu prežitia a prenajali si byt so záhradkou. Okná by sme zabarikádovali a celý deň sa ponevierali, spoznávali veci, ktoré by už zanedlho neboli. Ale odmietol si. Páčila sa ti práca architekta. Povedal si, že si šťastný, ak môžeš svetu, ktorý sa usiluje sám seba bezo zvyšku odrátať, pridať ešte aspoň jednu vec.

___________________

Chodník pozdĺž rýchlostnej cesty viedol popod most. V jeho chladnom tieni stála lavička natočená do prázdna, ktoré zapĺňalo rozbité sklo z odhodených fliaš. Keď slnečné svetlo dopadlo na rozbité kúsky, zem sa rozsvietila ako luster a hrala farbami. Všetkého tam však ubúdalo zakaždým, keď som tade prechádzala. Teraz už chýbala aj lavička. Stála som nad sklom a jedla svoje posledné jablko.

Boli chvíle, keď som si myslela, že by som s tebou mohla byť neobmedzene dlho, až by sa to dalo zaokrúhliť na celý život. No keď sa čas náhle ohraničil a my sme si tú hranicu uvedomili, už som si nebola taká istá. Nevedela som, ako naložiť s jednotkou času, ktorá sa zdala dlhšia než doba šachovej partie alebo filmu, ale oveľa kratšia, než sme si predstavovali. Pripomínalo mi to jeden z tých dní, keď sme sa prebudili príliš neskoro na raňajky a polihovali v posteli, kým nebolo príliš neskoro aj na obed. Bývala som vtedy nervózna. Zvykli sme sa hádať, ako využiť náš čas. Nechcel si žiť svoj život pod tlakom, akoby nám došiel čas a nastali posledné dni. Povedal si, že nie si chorý. Vraj neumierame, nemáme rakovinu, a teda nechceš, aby sme tak žili. Existujú dva typy ľudí, a jeden z nich sa vzdáva prvý.
···
Keď sme sa hádali, tak si sa prestal hnevať prvý. Z kuchyne som sa na teba zvykla dívať cez obdĺžnikový priezor v stene, sledovala som, ako si študoval noviny, skláňal hlavu nad fotografiami a lúštil ich detaily. Pozorovala som, ako si sa vždy nenútene vrátil k článku, ktorý si čítal predtým. Už vtedy som vedela, že rana, ktorú by som ti svojím odchodom spôsobila, by sa rýchlo scelila ako diera zahltená prívalom vody.

Od móla som bola ďaleko, ale stále som počula, ako sa čajky doťahujú o zvyšky a kruto pri tom škriekajú. V dnešných dňoch sa zvuk prenášal do väčšej vzdialenosti, pretínal riedky vzduch ako kameň, ktorý ste z celej sily hodili do mora. Ohryzok jablka mi navlhčil pravú rukavicu, zatiaľ čo druhou rukou som si stískala koreň nosa. Existujú dva typy ľudí: jeden bude plakať iba vtedy, ak jestvuje šanca, akokoľvek nepatrná, že ho niekto začuje. Ohryzok som položila na zem a zadívala som sa naň. „Puf!“ povedala som. Čakala som, že sa niečo stane. Potom som vykročila po chodníku nahor.

Doma som zozbierala všetky Šibalkine hračky, jej misku na jedlo a vodu, fialovú loptičku so zvončekom vnútri aj vypchatú kvákajúcu kačku, ktorá sa jej veľkosťou skoro vyrovnala. V obývačke som ich rozostavila na vrch kozubu, aby som mohla sledovať, ako jedna po druhej zmiznú.

___________________

Naberalo miznutie na rýchlosti? Nenaberalo. Pohybovalo sa geograficky zo západu na východ alebo z východu na západ? Mizol svet taxonomicky, v abecednom alebo chronologickom poradí? Veru nie. Nech sme sa snažili pochopiť, ako funguje, koľko sme chceli, nezdalo sa, že by sa miznutia riadili nejakým systémom. Jeden týždeň bolo všetko viac-menej na svojom mieste, no potom sa z ničoho nič vyparili časopisy, doma ani u susedov ste nenašli ani jeden a nikto sa už neobťažoval vytlačiť nové. Mizli postupne veľké veci a potom tie menšie? Existoval nejaký plán? Niekedy to bolo až krásne, ale museli ste byť v správnej nálade alebo príliš unavení, aby vás to v danú chvíľu netrápilo – akoby ste sa dívali na dom oproti, do ktorého ktosi vošiel a na noc zhasínal jedno svetlo za druhým.

V bratovej prázdnej obývačke som si sadla na podlahu a schrúmala štyri čokoládové müsli tyčinky. Dnes som ti už raz zavolala, ale snažila som sa vymyslieť si zámienku, aby som sa ti mohla ozvať znovu. Odborníci naznačili, že veci, ktoré teraz budú najrýchlejšie miznúť, môžu byť nehmatateľnej, metafyzickej povahy: predstavy alebo spomienky. Dodali, že aj spôsob myslenia je náchylný na likvidáciu, hoci nemohli poskytnúť žiadne konkrétne príklady. Napadlo mi, že by som ti mala zavolať a zistiť, či si stále pamätáš, že Šibalka je fuč.

···

Číslicu po číslici som vyťukala tvoje číslo. Po dvoch zazvoneniach si sa ozval.

,,Áno?“

,,To som ja,“ odvetila som.

,,To si ty,“ zopakoval si.

,,Chcela som len zavolať, či si stále pamätáš Šibalku.“

,,Samozrejme, že si ju stále pamätám,“ zaznelo z tvojich úst.

Na obidvoch koncoch linky sa rozhostilo ticho, spájal nás len statický šum.

,,Čo si pamätáš?“ opýtala som sa.

,,Spomínam si, že si si ju vybrala, pretože ťa uhryzla,“ začal si, ,,a rozhodla si sa, že si musíš na svoju stranu získať práve ju. Pamätám si, že si na začiatku ani nevedela, ako sa má mačka držať, takže si ju chytala halabala. Chcela si ju zdvihnúť za brucho. Strašne ťa dohrýzla,“ dodal si napokon.

,,Viem tvoje číslo naspamäť,“ ozvala som sa.

,,To je fajn,“ odvetil si mi.

···

Nechali sme to tak. Zaželal si mi dobrú noc a naraz sme zložili.

Teraz si mi chýbal viac, než keď som o teba prišla. Rýchlejšie som zabúdala na zlé veci ako na tie dobré a tento meniaci sa pomer mi pripadal trochu ako zamilovávanie sa, hoci som s tebou vlastne hovorila čoraz menej. Zvykla som hrať hru, ktorú som nazvala Vydržíme spolu? Či si si toho bol vedomý, alebo nie, hral si ju tiež. Vyzerala asi takto: Čakala som doma, lebo ty si zabudol, že sme spolu mali ísť do kina. Vybral si sa sám či s nejakým kamošom. Alebo si v práci zostal do štvrtej ráno, zabudol si si nabiť telefón a zobudil si ma potom na gauči, na ktorom som pri čakaní na teba zaspala. Zvykla som sa vtedy sama seba pýtať: Vydržíme spolu? Odpoveďou mi bol tvoj ďalší čin, nejaká hlúposť, ktorú som úmorne prevracala z každej strany, až kým som už nemohla viac premýšľať.

,,Nezávislý fyzik“ žijúci v Arizone sa preslávil svojou teóriou, že miznutie je možno druhom existenciálnej ilúzie, podobnej optickej ilúzii. Vyhlásil, že vytratená vec naďalej existuje, dôkazom má byť skutočnosť, že si ju stále pamätáme a vieme si ju v hlave vybaviť. Podobne ako keď vidíte iba kačicu alebo zajaca, nikdy nie obe zvieratá naraz. Akurát si predstavte, že namiesto toho, aby ste vedeli, že zajac existuje popri vašej skúsenosti s kačkou, veríte, že je neodvratne stratený. Ide jednoducho len o uhol pohľadu v čase: podobne ako môžete stratiť z pohľadu vlastný dom, keď sa od neho vzďaľujete, no znova ho nájdete pri výhľade z vrcholu kopca. Pomyslenie, že váš dom sa stratil, by bolo úplne pochabé. Tvrdil, že zmiznuté veci existujú, ale maskuje ich čas. Toto bola jeho teória priestorovo-časovej obštrukcie. Tí, ktorí v ňu verili, boli presvedčení, že existuje jedno zvláštne miesto, ktoré ponúka dočasnú ,,vyššiu úroveň“. Pútnici sa vydávali na istú pláž v Normandii, kde boli útesy kriedovobiele ako holuby. Hovorilo sa, že nedávno zmiznuté veci sa tam niekedy znova objavili, no vyzerali opotrebovane, o tridsať alebo štyridsať rokov staršie. V roku 1759 sa na tom mieste utopilo dvanásťročné dievčatko, aby sa vyhlo manželstvu s oveľa starším mužom.

Sedela som na podlahe a obaly z tyčiniek som vložila najprv do jedného, potom do druhého plastového vrecúška. Aj plastové vrecká sa už vytrácali, ale môj brat ich mával vždy veľmi veľa. Potom som zdvihla telefón, aby som ti znovu zavolala. Číslo som vyťukala spamäti.

Namiesto tvojho hlasu som však začula zvučku a nahratý hlas mi oznámil, že hovor nie je možné uskutočniť.

Vytočila som Úrad pre zmiznutia. Po výzve som stlačila dvakrát jednotku, najprv pre osobu, potom pre muža. Trojka pre vek dvadsaťjeden až tridsať. Následne som mala opäť zvoliť trojku, pre priateľa, ale namiesto toho som zadala dvojku pre milenca alebo partnera. Hádam by ti to neprekážalo. Krásny ženský hlások ťa vyhlásil za mužského milenca vo veku medzi dvadsaťjeden a tridsať a vyžiadal si potvrdenie správnosti informácií. Stlačila som mriežku a potom som ťa do telefónu opísala.

___________________

Spomínam si, ako som sa v jedno jasné jesenné ráno prebudila a tvoja tvár na mňa zblízka uprene hľadela. Keď sme sa niektoré rána naraz zobudili, predstierali sme, že jeden na druhého zabudol. Ten s amnéziou kládol otázky typu: ,,Kto ste?“ a ,,Kde som?“ a druhý si musel vymyslieť nejaký príbeh. Mala som rada dlhé príbehy a najlepšie z nich vo mne vzbudzovali pocit, akoby som viedla ďalší život. Kým žlté listy vrhali spoza okien žltkasté tiene na naše prikrývky, presviedčal si ma, aby som sa netrápila. Bola som v bezpečí, s tebou. Bývame spolu od výšky, stretli sme sa v najhorúcejšom dni roka pri gondolách uprostred parku. Sedeli sme vtedy na lavičkách otočených k jazierku a obaja sme jedli rovnaký wrap – morčacie mäso a syr v špenátovej tortille.

Ale tak sa to naozaj stalo, namietla som.

Viem, predstieral si, že sa cítiš previnilo.

V jesenné popoludnie listy ledabolo popadali na zem a nezáležalo na ich farbe, váhe ani sile, ktorou fúkal vietor za oknami.

Proste mi nič iné nenapadlo, dodal si.

···

Keď sa zmiznutia začali, boli všade, nenápadne sa pripútali k našim dňom ako určité chvíle, keď si náhle uvedomíte, koľko uplynulo hodín, a ťahali nás dolu, pripomínali, koľko času sme si už nechali prejsť pomedzi prsty. Ako príchuť v ústach, s ktorou ste sa ráno zobudili, ako chuť krvi v suché zimné ráno. Umožnilo mi to ľahšie odísť ešte skôr, než som si uvedomila, čo mám vlastne v úmysle. Stála som vonku pred naším domom, bez kľúčov, a znova a znova som ti volala, hoci som vedela, že si ešte v práci. Zakaždým keď sa ozvala odkazovka, predstavovala som si, že si zmizol, až kým som pri tej predstave zrazu už nič necítila. Akoby som sa sama vytratila. Videla som, ako život pokračuje aj bezo mňa, a bolo mi to jedno. Zašla som do bankomatu na rohu a vybrala si všetky peniaze z účtu. Bežné účty vtedy ešte stále kdesi neviditeľne existovali. Možno naďalej existujú, hoci banky už nie. Vzala som hotovosť, naše auto a vydala som sa po diaľnici I-80 na západ smerom k Chicagu. Boli by sme stále spolu, keby neprišiel koniec sveta? Zistila som, že viem žiť ďalej aj bez teba. To bolo najťažšie. Šestnásť hodín denne som sa prizerala, ako žijem svoj vlastný život, nemohla som sa od seba pohnúť ani na krok a celý čas ma sužovali otázky. Musela som sedieť vo vlastnom tele a dívať sa na telefón, ktorý vedľa mňa celú noc zvonil, keď si sa vrátil z práce a mňa si nenašiel doma.

Hneď po vyhlásení konca sveta ľudia reagovali dvojako. Buď im začalo na všetkom záležať viac, alebo menej. Rozhodli sa prežiť, zhromaždili a prerozdelili si zásoby, ukryli sa alebo si povedali, že za ten krátky čas, ktorý im v živote ešte zostáva, ich môže pokojne aj poraziť. Niektorí sa pokúšali pestovať zeleninu na svojom dvorčeku, iní si ho nechali zarásť a každé popoludnie opití zaspávali na záhradnej stoličke uprostred buriny. Nech sme si zvolili hociktorú možnosť, chvíľu sme sa jej odhodlane venovali. Bolo však ťažké zostať odhodlaní viac ako zopár týždňov, nakoniec sme poľavili a o veci sme sa začali starať nedbalo a nárazovo. Trochu sme sa pobabrali v zemi a potom zaspali s pocitom, že sme toho mali urobiť viac či možno menej. Napokon už zostal len jeden typ ľudí.

___________________

V spálni som si odostlala posteľ. Brat sa už nevráti, ale ja som si každý deň ako dobre vychovaný hosť posteľ ustlala. Tak ako to robia v hoteloch: poriadne zastrčiť, prikrývku pevne natiahnuť cez matrac a vyhladiť záhyby. Keď som potom išla spať, všetko som rozkmásala. Vytiahla som vankúše spod periny, deku som odhrnula až ku koncu postele a nechala prešívanú prikrývku spadnúť na podlahu. Potom som vliezla do postele.
,,Mám jeden z posledných fungujúcich telefónov,“ vyslovila som nahlas.

Začala som spávať pri zapnutom svetle. Ak by som otvorila oči, chcela som vidieť viac vecí o čosi dlhšie. Za oknom padal sneh, padal ako vo filme, snové chuchvalce sa vznášali vo svetle jedinej pouličnej lampy. Priala som si milovať ženu na úradnej linke, aby som jej mohla zavolať, kedykoľvek som len chcela, počuť jej hlas a cítiť, čo sa zdalo, že už nikdy nepocítim. Ktokoľvek ju miloval, mal šťastie, ak bol teda stále ešte na svete. Sledovala som, ako sneh padá pomalšie, poredšie. Potom padali len dva alebo tri chumáče naraz, akosi prevrátene, šklbali sa raz hore a raz dolu, akoby sa nevedeli rozhodnúť, kam ísť.

Svetlo svietilo zopár minút. Videla som svoj odraz v okne. Potom sa mi žiarovka nad hlavou vytratila. V tme som počula, ako sa elektrický kábel naprázdno hojdá, ale nič som nevidela. Podľa hromadiaceho sa ticha som vedela, že mizli aj ďalšie veci. Hovorí sa, že všetko na svete vibruje na vlastnej frekvencii, že každá vec vydáva svoj nepatrný zvuk. Čo však nevibruje vôbec, je nič. Cítila som, ako mi teplo sála z tela, no nemá sa kam podieť. Pred očami sa mi mihali bodky tmy, ktoré tam vlastne neboli. Ako zistím, že miznem, ak by ma nemal kto vidieť? Čo by mi napovedalo, že iba nezaspávam? V tme som už nedokázala vidieť veci miznúť, ale vedela som, že všetko odchádza ďaleko, ďaleko preč. Až kým som už nevedela ani to.

V Lincolne v Nebraske žila žena, ktorá tvrdila, že je schopná komunikovať so zmiznutými. Mohli ste jej zavolať a povedať, koho hľadáte, ako sa osoba celým menom volala, koľko rokov mala, aká bola vysoká, koľko vážila. Ona by potom zašla k starej studni za svojím domom, ktorú pred mnohými rokmi vykopal ešte jej starý otec, a hlboko do nej by tieto informácie zakričala. Hovorilo sa, že v ozvene bol počuť šepot z druhej strany, vašich blízkych, ako chytajú, tvarujú a komolia zakričané slová, aby skrze ne vyslovili, čo chceli. Museli ste jej zaplatiť skutočným zlatom, šperkami alebo drahými kovmi, tým, čo sa ligoce. Priala si, aby sme tiež mohli počuť ich hlasy tak ako ona, akí sú šťastní, ako im chýbame. Vraj všetko, čo z našej strany zmizlo, prešlo k nim. Tam, kde si naďalej žili normálnym životom a čakali, až sa k nim pridružia ostatné veci, ktoré stále zotrvávali s nami, až kým sa svet opäť nespojí do jedného.

Z angličtiny preložila Simona Sklenárová

Alexandra Kleeman

Alexandra Kleeman

Alexandra KleemanFoto: www.alexandrakleeman.com

(1986) Súčasná americká autorka mladšej generácie, venuje sa písaniu umeleckej aj vecnej literatúry. Debutovala románom You Too Can Have a Body Like Mine (2015), v ktorom spracováva tému telesnosti, hyperkonzumu, fetišizmu, televíznej zábavy či odcudzenia prostredníctvom troch bezmenných postáv. Za román získala ocenenia Bard Fiction Prize a New York Times Editor’s Choice. Nasledoval súbor dvanástich poviedok Intimations (2016), ktoré spája istá bizarnosť, niekedy až snovej či hororovej povahy. Zbierka je rozdelená do troch častí, ktoré ponúkajú pohľad na ľudský život od jeho počiatku (narodenie), trvania (život) až po koniec (smrť). Podobne ako v debutovom románe, aj tu poviedky spája línia jemného humoru, ktorý vyvstáva na povrch častokrát v absurdných momentoch, vo chvíľach neschopnosti konať zoči-voči reálnej skutočnosti, čím sa podivuhodnosť situácie ešte viac zdôrazňuje. Zbierka bola verejnosťou prijatá kladne (New York Magazine, New York Times, Huffington Post, The Guardian, Washington Independent), hoci sa miestami recenzenti nevyhýbajú komparácii s jej debutovým románom, ktorému priznávajú do istej miery vyššiu estetickú hodnotu.

Kleemanová publikovala v časopisoch The New Yorker, Harper’s, The Paris Review, The New York Times Magazine, Zoetrope, The Guardian, Tin House, Vogue a n+1. Titul magister umenia získala z odboru prozaická tvorba na Kolumbijskej univerzite, kde neskôr pôsobila aj ako odborná asistentka. V súčasnosti žije na Staten Islande a pôsobí na The New School v New Yorku, kde vedie kurzy kreatívneho písania. Pracuje na druhom románe, ktorý má vyjsť v roku 2021 pod názvom Something New Under the Sun.

Poviedka Ako sa strácaš pochádza zo zbierky Intimations.

Simona Sklenárová

Simona SklenárováFoto: Archív autora

Simona Sklenárová

študuje prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický a slovenský jazyk na FF UKF v Nitre. Orientuje sa na súčasnú anglofónnu tvorbu s filozofickým presahom, audiovizuálny preklad a redakčnú prácu s textom. V diplomovej práci sa venuje dejinám prekladu na Slovensku.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!