Autori a autorky tohto čísla

Džunzaburó Nišiwaki 西脇順三郎

Džunzaburó Nišiwaki 西脇順三郎

Džunzaburó Nišiwaki 西脇順三郎Foto: lequiche.blog.ss-blog.jp

(1894 – 1982). Významný básnik, prekladateľ, literárny teoretik a kritik éry Šówa (1912 – 1989) narodený v meste Odžija v prefektúre Niigata. Mnohými je označovaný za „pilier“ (柱) japonského modernizmu. To, že je v modernej japonskej literatúre nevšedný jav, potvrdil už tým, že svojej prvé tri básnické zbierky Spectrum (1925), Une Montre Sentimentale (1925) a Poems Barbarous (1930) napísal kompletne v angličtine a francúzštine. Dôvodom bolo jeho odmietnutie súdobých japonských básnických konvencií a jazykových prostriedkov. Nezvyčajný talent na jazyky prejavil už na univerzite Keió, kde v roku 1917 obhájil záverečnú prácu kompletne napísanú v latinčine. V rokoch 1923 až 1925 študoval na Oxfordskej univerzite. Po návrate do vlasti zohral kľúčovú úlohu pri adaptovaní surrealizmu v japonskej literatúre, keďže počas svojho pobytu v Európe sa stal priamym účastníkom jeho nástupu a do Japonska si priniesol množstvo surrealistických kníh a básnických zbierok. V roku 1926 publikoval v časopise Mita bungaku po francúzsky napísanú báseň Paradise Perdu, v ktorej predstavil surrealistické metódy tvorby. Vzápätí ju pre veľký čitateľský ohlas preložil do japončiny, čo možno považovať za významný medzník v jeho prechode k vyjadrovaniu sa v rodnom jazyku. Ako profesor na univerzite Keió v Tokiu sa v roku 1927 spolu so svojimi študentmi podieľal na vydaní zbierky Voňaví kuriči (馥郁タル火夫ヨ), vôbec prvej antológie surrealistickej poézie v Japonsku. Pre svojich študentov bol mentorom a radcom. V teoretických prácach Poetika surrealizmu (超現実主義詩論,1929) a Literárna teória surrealizmu (シュルレアリスム文学論, 1930) sa však od Andrého Bretona dištancoval, pretože považoval jeho tvorivé postupy za disharmonické. Navyše pre Nišiwakiho, ktorý sa celý tvorivý život hlásil k baudelaireovskému a wildeovskému princípu l’art pour l’art, bolo Bretonovo členstvo vo francúzskej komunistickej strane (1927 – 1933) absolútne neprijateľné. Hoci sa celý život snažil svoje krátke koketovanie s francúzskym surrealizmom poprieť, spolu so Šúzóom Takigučim (1903 – 1979) ostávajú naďalej najvýznamnejšími postavami japonského surrealistického hnutia. V prvom rade preto, že medzi jeho tvorivými postupmi zotrvala metóda l´écriture automatique, ale aj rozvíjanie Reverdyho tézy o spájaní dvoch vzájomne odlišných realít. Z japonských autorov mal na jeho tvorbu najväčší vplyv Sakutaró Hadžiwara (萩原朔太郎,1886 – 1942), ktorý v súdobej japonskej literatúre patril medzi hlavných propagátorov voľného verša. Jeho nekonvenčné použitie hovorového jazyka v prelomovej zbierke Zavýjanie na mesiac (月に吠える,1917) Nišiwakiho presvedčilo, že moderná poézia sa dá písať aj v japončine. Koncom tridsiatych rokov, v čase militantného besnenia, dočasne prestal publikovať a v súkromí sa venoval čínskej kaligrafii. Jeho prvé dve básnické zbierky napísané v japončine Ambarvalia (1933) a Pútnik sa nevracia (旅人かへらず, 1947) sa radia medzi základné diela japonského modernizmu. Nišiwaki publikoval aj vysoko cenené preklady Pustatiny T. S. Eliota (1952), Shakespearových sonetov (1966) či Chaucerových Canterburských poviedok (posmrtne 1987). Po celý život bol považovaný za popredného znalca anglickej a európskej literatúry, napísal vyše dvadsať literárnovedných štúdií. Venoval sa aj maľbe a zorganizoval niekoľko samostatných autorských výstav.
Jeho poéziu charakterizuje imaginácia vystavaná na často groteskných či nevšedných vzťahoch a spojeniach. Aktívne sa v nej snažil zachytiť moment banálnosti (詰まらなさ) ľudského údelu. V povojnovom období v jeho tvorbe dominuje téma večnosti (永遠), intenzívne pracoval na jej zobrazovaní. Výraznou záľubou v alúziách (vo veľkej miere odkazoval najmä na európsku literatúru a kultúru) vytvoril zaujímavý paradox: Pre čitateľa z japonského kultúrneho prostredia je jeho poézia často v pochopení izolovaná a pre západného čitateľa je svojím zápisom v japončine prirodzene nečitateľná. Sám Nišiwaki sa vyjadril, že svoje básne píše pre „imaginárneho európskeho čitateľa“. Tento paradox znásobil počas svojho života aj rozhodnutím nedovoliť, aby sa jeho poézia prekladala do iných jazykov. Ako polyglot bol totižto presvedčený, že spraviť adekvátny preklad vlastnej poézie by vedel jedine on sám (okrem angličtiny, francúzštiny a latinčiny ovládal aj nemčinu a gréčtinu a v posledných rokoch svojho života sa zaoberal aj štúdiom čínštiny). V druhej polovici 50. rokov minulého storočia nadviazal kontakt s Ezrom Poundom, ktorý sa vyjadril veľmi obdivne o jeho po anglicky napísanej básni January in Kyoto. Pound dokonca odporučil, aby bol Nišiwaki nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Tú však nakoniec nezískal. Nišiwakiho dielo vystúpilo zo svojej „japonskej izolovanosti“ až v posledných dvoch dekádach minulého storočia, keď sa začali objavovať komplexnejšie preklady a prvé monografie o jeho tvorbe. Zomrel v roku 1982. Pochovaný je v chráme Zódžódži, v tieni známej tokijskej veže. Jeho dielo pozostáva z 20 básnických zbierok. Tento krátky výber objavuje básne zo zbierok Moderné bájky (近代の寓話, 1953), Tretí mýtus (第三の神話, 1956) a Spánok drahokamu (宝石の眠り, 1963).

Literatúra:
Nišiwaki Džunzaburó zenšišú 西脇順三郎全詩集 [Nišiwaki Džunzaburó: Kompletné básnicke dielo] Tokio: Čikuma šobó, 1964.

NIIKURA, Tošikazu 新倉俊一Nišiwaki Džunzaburó zenši innjú šúsei 西脇順
三郎全詩引喩集成 [Nišiwaki Džunzaburó kompletný slovník básnických
alúzii]. Tokio: Čikuma šobó, 1982. ISBN 0095-82156-4604.

Yahya Hassan

Yahya Hassan

Yahya HassanFoto: Morten Holtum

(1995 – 2020) bol dánsky poet palestínskeho pôvodu, ktorého rodičia koncom 80. rokov prišli do Dánska ako utečenci. Okrem básnickej tvorby sa venoval aj politickému aktivizmu. Hassanova prvá básnická zbierka YAHYA HASSAN (2013), ktorú nemecké periodikum Die Zeit označilo za lyrický Bildungsroman, sa predala v rekordnom počte viac než 120 000 exemplárov, čím sa stala historicky najpredávanejšou básnickou zbierkou v Dánsku vôbec. K hlavným zdrojom inšpirácie Hassanovej autobiografickej a expresívnej poézie patrí F. M. Dostojevskij, kultový dánsky básnik Michael Strunge a svetoznámy nórsky prozaik Karl Ove Knausgård. Hassanov krátky život (za nejasných, resp. nezverejnených okolností zomrel ako 24-ročný) sprevádzali už od detstva kontroverzie rôzneho druhu: ako dieťa bol spolu so štyrmi súrodencami nútený znášať sadistické výchovné metódy tyranského otca, ako mladistvý sa opakovane dostával do konfliktu so zákonom a v dospelosti mu pre ostrú kritiku islamu a prisťahovaleckých komunít dokonca bola pridelená policajná ochrana. Skúsenosti z viacnásobnej izolácie (vyčlenenie z majoritnej spoločnosti v dôsledku etnickej príslušnosti k minorite, nútené odlúčenie od matky, pobyty v rôznych nápravno-výchovných inštitúciách, obavy o vlastný život po vyhrážkach zo strany príslušníkov islamskej náboženskej obce) sa pôsobivo pretavili do tematizovania súčasného stavu dánskej spoločnosti. Hoci sa Hassanove básne vyznačujú najmä dominanciou autofikčného prvku, ich rekordnú čítanosť pravdepodobne vysvetľuje to, že Hassan ako „insider“ úprimným a drsným jazykom poukazuje na odvrátené stránky dánskej migračnej politiky a dôsledky pokrytectva u poskytovateľov i prijímateľov štátnej pomoci. Hassanove básne boli preložené do viacerých jazykov, okrem iného do nemčiny, taliančiny a islandčiny, a v súčasnosti sa pripravuje ich anglické vydanie. V roku 2019 prekvapivo vyšlo pokračovanie prvej zbierky s príznačným názvom YAHYA HASSAN 2, ktorú autor údajne napísal vo väzení a za ktorú ho post mortum nominovali na prestížnu Cenu Severskej rady za literatúru. V nej obsiahnutú báseň NE-ROK citovali po zverejnení správy o Hassanovom úmrtí viaceré škandinávske médiá na počesť predčasne zosnulého, mimoriadne talentovaného básnika s tragickým osudom.

Thomas Bernhard

Thomas Bernhard

Thomas BernhardFoto: goodreads

Rakúsky spisovateľ Thomas Bernhard (1931 – 1989) patril k originálnym zjavom po nemecky písanej literatúry dvadsiateho storočia. Hoci sa považoval za večného outsidera literárnej scény, v skutočnosti ho už za života zahŕňali oceneniami. Tieto udalosti sa preňho stali vítanými príležitosťami na obľúbené nenávistné a mimoriadne zábavné tirády, v ktorých autor nešetril nikoho, Rakúsku republiku, Nemecko, knižný trh, politikov, úradníkov, ani seba. Roku 1980 dokončil knižný výber svojich mikropoviedok, prejavov a ďakovných rečí, no za života ho nevydal, zväzok vyšiel až pri dvadsiatom výročí jeho smrti roku 2009 vo vydavateľstve Suhrkamp.

Deväť kapitol nazvaných podľa jednotlivých cien dopĺňa príloha s troma prepismi prejavov a jedno autorovo rázne vysvetlenie, prečo vystúpil z prestížnej Akadémie pre jazyk a poéziu.

Sporné je, či si Bernhard vôbec želal vydanie knihy. Editor sa odvoláva na ústny dohovor a nejasné stanovisko správcu pozostalosti. V každom prípade, považujem za šťastné a cenné rozhodnutie, že sa titul zverejnil a je štandardne profesionálne redakčne upravený.

Nejde iba o dokumentaristicky hodnotné prepisy spisovateľových dobových prejavov, ale najmä o autentické literárne spracovanie zážitkov spojených s jednotlivými cenami a ceremóniami ich odovzdávania. To je pre autora vďačná príležitosť na to, aby ukázal svoje umenie preháňať, ktoré doviedol do dokonalosti. Pri Grillpazerovej cene ho trápil najmä kvalitný oblek na galavečer. Udelenie významnej Büchnerovej ceny využil na to, aby výroky legendárneho dramatika prepojil s aktuálnou politickou situáciu v Nemeckej spolkovej republike. Bernhardove verejné reči viackrát vyvolali veľké škandály, z ktorých sa autor, pochopiteľne, mimoriadne tešil. Jediný dôvod, prečo všetky ocenenia napriek kritike a hnevu prijal, boli – peniaze. Jeho chamtivosť bola všeobecne známa, nikdy sa ňou netajil a pýtal si závratné honoráre. Jeho astronomické požiadavky podrobne dokumentuje zverejnená dlhoročná korešpondencia s vydavateľom Siegfriedom Unseldom. Za jednu štedrú sumu si doprial nové okná na práve zakúpenom sedliackom dvore, za inú, ako otvorene priznáva, si kúpil bielu limuzínu, ktorú následne rozbil pri havárii na dovolenke v Juhoslávii.

Jedinú ozaj vrúcnu myšlienku v texte venuje vďačný Thomas Bernhard predavačom pánskej konfekcie Sir Anthony, obchodu, ktorý na Kärtnerstrasse stojí dodnes.
Spoločenské reakcie na autora zhrnul vtedajší rakúsky minister školstva Piffl-Percević, ktorý z udeľovania ceny pobúrene odišiel a pred zabuchnutím dverí na spisovateľa zvolal: „Napriek vám sme naďalej hrdí Rakúšania!“

Michal Hvorecký

Eva Palkovičová

Eva Palkovičová

Eva PalkovičováFoto: archív autora

(1958) je hispanistka, prekladateľka, translatologička a vysokoškolská pedagogička. Vyštudovala slovenčinu a španielčinu na FiF UK v Bratislave. V rokoch 1984 –1998 pracovala v Slovenskej literárnej agentúre LITA, neskôr pôsobila ako literárna agentka a prekladateľka na voľnej nohe. Od roku 2006 pôsobí na Katedre romanistiky FiF UK v Bratislave, kde obhájila v roku 2008 titul PhD. a v roku 2016 titul docent v odbore translatológia. Ako výskumníčka sa venuje dejinám prekladu, recepcii hispánskych literatúr v slovenskom kultúrnom priestore, dejinám slovenskej hispanistiky a významným osobnostiam slovenskej romanistiky. Okrem vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje najmä prekladom hispanoamerickej prózy 20. storočia, získala sedem prémií Literárneho fondu (Dvanásť príbehov z cudziny, O láske a iných démonoch, Spoveď stroskotanca, Spomienka na moje smutné pobehlice od Gabriela Garcíu Márqueza, Sépiový portrét od Isabel Allendeovej, Planina v plameňoch od Juana Rulfa, Posledné dni Che Guevaru od Juana Ignacia Silesa del Valle). Jej preklad románu súčasného španielskeho autora Carlosa Ruiza Zafóna Anjelská hra bol ocenený Cenou Jána Hollého za rok 2009. Je spoluzostavovateľkou piatich monografických čísel Revue svetovej literatúry, venovaných španielskej a hispanoamerickej literatúre.

Rachel Kushner

Rachel Kushner

Rachel KushnerFoto: archív autorky

pochádza z amerického štátu Oregon, z mesta Eugene. Narodila sa tam v roku 1968 ako dcéra dvoch vedcov, mierne excentrických, nesmierne slobodomyseľných „hippie beatnikov“. Detstvo strávené v príbytku vytvorenom zo školského autobusu sa rozhodne vymykalo konvenciám. Zároveň ju dostalo do blízkosti umeleckej scény, keďže jej teta sa priatelila s multimediálnym výtvarníkom Gordonom Mattom Clarkom a pracovala pre ďalšie známe meno americkej kreatívnej scény, Richarda Serru.

Od pomerne útleho veku sa v nej uhniezdil pocit, že jedného dňa sa stane spisovateľkou. Mohlo to byť už vtedy, keď ako päťročná na matkin pokyn po škôlke chodievala pomáhať s usporadúvaním kníh do feministického kníhkupectva? Alebo vtedy, keď počúvala mamine príbehy z detstva, z Kuby za Batistovho režimu, kde jej mama vyrastala? Alebo vtedy, keď sa v roku 1979 celá rodina presťahovala do San Francisca? V každom prípade toho roku objavila Rachel energiou nabitú atmosféru nového mesta. San Francisco sa pre ňu stalo definujúcim prostredím.

Ešte stále väčšmi žila, ako písala, väčšmi vnímala príbehy, ako ich formulovala do slov. V šestnástich rokoch začala študovať politickú ekonómiu na Berkeley a venovala sa najmä americkej zahraničnej politike v Latinskej Amerike – aj tu vidieť vplyv matkinho osobného príbehu z Kuby. V osemnástich rokoch istý čas strávila na študentskom výmennom pobyte v Taliansku. Keď sa vrátila do San Francisca, pracovala v nočných kluboch – ale bolo by chybou myslieť si, že len táto etapa jej života je inšpiráciou pre román Klub Mars. Táto kniha nie je singulárny počin, je to skôr syntéza, minimalistická a zároveň košatá, jej dovtedajších vnemov: vstupov i výstupov. Ešte stihla absolvovať štúdium tvorivého písania na Kolumbijskej univerzite a potom prišli romány, napohľad vydávané pomerne rýchlo za sebou, v skutočnosti však, zdá sa, doslova odžité, destilované a premýšľané za desaťročia pred ich vyjdením.

Kushner debutovala románom Telex from Cuba, ktorý v roku 2008 vyšiel vo vydavateľstve Scribner. Kubánske prostredie je v ňom viac než kulisa. Príbeh niekoľkých amerických rodín na Kube, pochádzajúcich z veľmi pestrých pôvodných pomerov (niektorí by si v USA spolu nesadli za jeden stôl ani z donútenia), sa odvíja v kľúčovom období, keď už Batistovým režimom otriasajú povstalci. Autorka vykresľuje osudy jednotlivcov ako symptomatické pre celé spoločenstvá, kritika však ocenila jej autentickosť a to, že neskĺzava do klišé. Román sa dostal medzi finalistov National Book Award 2008.

Jej druhý román The Flamethrowers vyšiel v roku 2013. Hlavnou postavou je tentoraz mladá žena s viacerými autobiografickými črtami. Umelkyňa a motorkárka prichádza z amerického Západu do New Yorku, miestni hýbatelia umeleckej scény jej dajú prezývku Reno podľa jej domovského mesta a vezmú ju so sebou na divokú jazdu naprieč tvorbou, radikálnymi ideami, kontinentmi i životnými saltami mortale. Aj tu sú viaceré autentické, priam dokumentárne prvky, aj tu možno kde-tu spoznať v imaginárnych osobách tie skutočné. Je zaujímavé, že prijatie medzi kritikmi už nebolo také jednohlasne pozitívne ako pri Telexe z Kuby. Niektorí cítili z románu pózu: či už hraný machizmus alebo prehnane hlasné proklamácie vlastnej dokonalosti, ako to napísal F. Seidel v New York Review of Books. Napokon sa rozpútala doslova malá vojna o to, či je Rachel Kushner taká sľubná, ako predznamenával debut. V roku 2013 sa však táto kniha takisto prebojovala do finále National Book Award a kontroverzie jej skôr pomohli, ako uškodili.

Tretím románom, knihou The Mars Room z roku 2018, ktorá vychádza v slovenskom preklade ako Klub Mars vo vydavateľstve Inaque, však bez najmenších pochybností potvrdila svoju autorskú hodnotu. Bez toho, aby sa vzdala snahy syntetizovať skutočnosť, ktorú prežila či vnímala, bez toho, aby obetovala autentickosť, vytiahla zo všetkých svojich hlbokých vrstiev skúseností niečo dostatočne očistené a minimalistické a zároveň bohaté.

Klub Mars, nominovaný na Man Booker Prize, sleduje hlavne osudy rozprávačky Romy, ktorá prišla na svet v neúplnej rodine, žila len sama s matkou a pozorovala matkin rozháraný ľúbostný život, v ktorom sa cítila nadbytočná. V dôsledku toho vyrástla viac-menej osamotene – hoci na uliciach s partiami rovnako bezprizorných mladých, ale sama so svojimi snami a prenikavým intelektom. Cestou po týchto temných zákutiach, ktoré neznáša aj miluje s rovnakou odovzdanosťou, síce stretáva mnohých veľmi bystrých ľudí, osudom väčšiny z nich je však nevyhnutne sebazničenie. Romy sa časom dostane do väzenia, na slobode musí nechať malého synčeka a trpí tým viac. Doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia jej nenecháva nijaké východiská. A čo urobí človek, keď niet kadiaľ von z pasce? Čo so životom, ktorý sa musí odžiť, dožiť, dovliecť do konca bez vyhliadky na akékoľvek zlepšenie?

Nič neprezradím, len toľko, že kniha obsahuje množstvo tragických momentov, ale sú tam aj záblesky brutálneho optimizmu, neraz zdanlivo nemotivovaného, možno len pudového. A možno je to skôr pohľad autorky na ľudstvo – vidí v ňom napriek všetkému aj to dobré. Ale netrúfla by som si povedať, že ten pohľad je nelegitímny. Lebo Klub Mars je presvedčivá kniha, hoci nevnucuje žiadnu jedinú pravdu o povahe človeka. Alebo zrejme práve preto.

Marína Gálisová

António Lobo Antunes

António Lobo Antunes

António Lobo AntunesFoto: www.noticiasaominuto.com

(1942) sa narodil v Lisabone ako najstarší zo šiestich synov. Už ako malý chlapec si uvedomil, že písanie dáva jeho životu zmysel. Hoci sa túžil stať spisovateľom, na otcovu radu vyštudoval medicínu. Špecializoval sa na psychiatriu, lebo sa mu zdala najbližšie k literatúre. Krátko po skončení vysokej školy dostal povolávací rozkaz do Angoly, kde pracoval ako vojenský lekár. Z otrasných vojnových zážitkov sa nikdy celkom nespamätal a vychádza z nich vo viacerých dielach. Po návrate z Afriky pracoval ako psychiater, no zároveň intenzívne písal. V roku 1979 vyšiel jeho prvý román Slonia pamäť (Memória de Elefante). Kniha, ktorú mu vydavateľstvá dlho odmietali, po vyjdení zaznamenala okamžitý úspech. V tom istom roku vyšiel jeho druhý román Na konci sveta (Os Cus de Judas) a len o rok neskôr Poznanie pekla (Conhecimento do Inferno), záver románovej trilógie, ktorou sa uviedol doma i v zahraničí.

Román Na konci sveta, ktorý nesie silné autobiografické črty, bol preložený do pätnástich jazykov a bezpochyby patrí k Antunesovým najvýznamnejším dielam. Muž, ktorý sa po návrate z vojny nevie znovu zaradiť do normálneho života, rozpráva svoj príbeh neznámej žene v bare. Ide o otvorenú, až sebadeštruktívnu výpoveď človeka: ako tisícky iných ho prinútili ísť do vojny, ktorej neveril, v krajine, ktorá mu nepatrila. Po návrate domov ho prenasledujú nočné mory, rozpadá sa mu vzťah a on si už nevie nájsť miesto v spoločnosti, ktorej nerozumie, v krajine, kde sa už necíti doma. Je z neho cynik, nachádza útechu v alkohole, ide od jednej ženy k druhej, neschopný nadviazať hlbší vzťah, hoci túži po nehe a blízkosti. Ako sám hovorí, „… už nemám miesto nikde, išiel som priďaleko a na pridlhý čas, aby som sem mohol znovu patriť. (…) Vznášam sa medzi dvoma svetadielmi, a tie ma odvrhujú, nemám korene, hľadám biele miesto na mape, kde by som zakotvil, mohlo by ním byť pohorie vášho ležiaceho tela, jaskynka či zákutie vášho tela, kam by som zložil svoju zahanbenú nádej.“

Príbeh muža zlomeného hrôzami vojny je napísaný jazykom, ktorý je práve taký zložitý ako strhujúci. Dlhé komplikované súvetia sú neraz popretkávané drsnými, ba až vulgárnymi slovami, no podobne ako v ďalších jeho dielach, aj tu sa ukazuje, že Antunes je majstrom originálnych metafor a prirovnaní.

Sám hovorí, že nie je možné napísať knihu o vojne. Tí, čo ju nezažili, nemôžu pochopiť, aké ukrutnosti prináša. Pravdou je, že netušíme, čo zostáva ukryté v jeho vnútri, isté však je, že spisovateľ nám predkladá veľmi silný príbeh, že nás jazykom oscilujúcim medzi surovosťou a poetickosťou vťahuje do pekla vojny i do zúfalej prázdnoty, ktorá prichádza po nej. Vďaka jeho románu si naplno uvedomíme, že vojna sa nekončí návratom domov a ten, kto prežil jej hrôzy, si ju v sebe ponesie navždy.

Antunes je hrdý Portugalec; to mu nebráni, aby bol pozorným a neúprosným kritikom veľkých postáv a udalostí histórie krajiny, politických rozhodnutí i celej spoločnosti. V Príručke inkvizítorov (O Manual dos Inquisidores, 1996) sa vracia do rokov vlády salazarizmu a ukazuje kruté zneužívanie moci v tomto období. Dej románu Hra o prekliatych (Auto dos Danados, 1985), ktorý bol ako prvé z jeho diel preložený do slovenčiny (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2005, v preklade Jany Marcelliovej), je zasadený v porevolučnom Portugalsku. Na pozadí turbulentných udalostí z roku 1974, keď Klinčeková revolúcia priniesla koniec diktatúry, no vzápätí sa v krajine pokúsili chopiť moci komunisti, sa odohráva príbeh skrachovanej buržoáznej rodiny. Jej členovia stoja pred neodvratným faktom finančného a spoločenského úpadku a pri konfrontácii s ním sa v plnej nahote ukazuje ich morálny rozklad. V románe Návrat karavel (As Naus, 1988) demýtizuje veľké postavy portugalských dejín, svetoznámych moreplavcov Vasca da Gama, Pedra Álvaresa Cabrala či Dioga Cãa, kráľa Manuela i spisovateľa Luísa de Camões a vracia im podobu smrteľníkov so všetkými ľudskými nedostatkami a chybami.

António Lobo Antunes je autorom takmer tridsiatky románov a piatich kníh stĺpčekov, ktoré pôvodne vychádzali v novinách a časopisoch. Spomedzi románov spomeňme ešte aspoň Alexandrínske fado (Fado Alexandrino, 1983), Rozpravu o vášňach duše (Tratado das Paixões da Alma, 1990), Prirodzený poriadok vecí (A Ordem Natural das Coisas, 1992), Smrť Carlosa Gardela (A Morte de Carlos Gardel, 1994), Nechoď tak rýchlo do tej tmavej noci (Não Entres Tão Depressa Nessa Noite Escura, 2000), Včera som ťa nevidel v Babylone (Ontem Não Te Vi em Babilónia, 2006) či Kým kamene nebudú ľahšie ako voda (Até que as Pedras se Tornem Mais Leves que a Água, 2016).

Získal mnoho cien doma i v zahraničí. Patrí k nim napríklad Veľká cena portugalskej spisovateľskej asociácie za román a novelu za rok 1985 a 1999, Cena France Culture za rok 1996 a 1997, Medzinárodná cena latinskej únie za rok 2003, Cena Jeruzalema za rok 2005, Camõesova cena za rok 2007 a Medzinárodná cena Nonino za rok 2014. Je nositeľom francúzskeho Rádu umenia a literatúry.

Kniha Na konci sveta vychádza vo vydavateľstve Portugalského inštitútu. Preklad knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Jana Benková Marcelliová

Alexandra Kleeman

Alexandra Kleeman

Alexandra KleemanFoto: www.alexandrakleeman.com

(1986) Súčasná americká autorka mladšej generácie, venuje sa písaniu umeleckej aj vecnej literatúry. Debutovala románom You Too Can Have a Body Like Mine (2015), v ktorom spracováva tému telesnosti, hyperkonzumu, fetišizmu, televíznej zábavy či odcudzenia prostredníctvom troch bezmenných postáv. Za román získala ocenenia Bard Fiction Prize a New York Times Editor’s Choice. Nasledoval súbor dvanástich poviedok Intimations (2016), ktoré spája istá bizarnosť, niekedy až snovej či hororovej povahy. Zbierka je rozdelená do troch častí, ktoré ponúkajú pohľad na ľudský život od jeho počiatku (narodenie), trvania (život) až po koniec (smrť). Podobne ako v debutovom románe, aj tu poviedky spája línia jemného humoru, ktorý vyvstáva na povrch častokrát v absurdných momentoch, vo chvíľach neschopnosti konať zoči-voči reálnej skutočnosti, čím sa podivuhodnosť situácie ešte viac zdôrazňuje. Zbierka bola verejnosťou prijatá kladne (New York Magazine, New York Times, Huffington Post, The Guardian, Washington Independent), hoci sa miestami recenzenti nevyhýbajú komparácii s jej debutovým románom, ktorému priznávajú do istej miery vyššiu estetickú hodnotu.

Kleemanová publikovala v časopisoch The New Yorker, Harper’s, The Paris Review, The New York Times Magazine, Zoetrope, The Guardian, Tin House, Vogue a n+1. Titul magister umenia získala z odboru prozaická tvorba na Kolumbijskej univerzite, kde neskôr pôsobila aj ako odborná asistentka. V súčasnosti žije na Staten Islande a pôsobí na The New School v New Yorku, kde vedie kurzy kreatívneho písania. Pracuje na druhom románe, ktorý má vyjsť v roku 2021 pod názvom Something New Under the Sun.

Poviedka Ako sa strácaš pochádza zo zbierky Intimations.

František Paulovič

František PaulovičFoto: Archív autora

František Paulovič

Narodil sa v roku 1979 v Martine. Vyštudoval odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave . Na Katedre východoázijských štúdiu FiF UK pokračoval v doktorandskom štúdiu v odbore Orientálne jazyky a literatúra. Venuje sa modernej japonskej poézii a avantgardným hnutiam v 20. a 30. rokoch.  V Japonsku absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, naposledy na univerzite Kógakkan v Ise. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre východoázijských štúdií, kde vyučuje japonský jazyk, dejiny japonskej literatúry a japonskú históriu. Prekladá z japončiny. S profesorom Zamborom je spoluautor prvého slovenského prekladu významného japonského básnika Macua Bašóa (Skalná ruža, 2019).

Anna Fosse

Anna FosseFoto: Archív autora

Anna Fosse

(1986) je absolventkou odboru nemecký jazyk a kultúra – švédsky jazyk a kultúra na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 2011 – 2017 sa ako interná doktorandka v Ústave svetovej literatúry SAV zaoberala témou tragiky v súčasnej severskej dráme pod vedením doc. PhDr. Milana Žitného, CSc.. Popri výskumnej a recenzentskej činnosti sa venuje umeleckému prekladu zo škandinávskych jazykov.

Michal Hvorecký

Michal HvoreckýFoto: Archív autora

Michal Hvorecký

(1976) prekladá z nemčiny (Martin Pollack, Timur Vermes, Robert Walser, Dea Loher). Pracuje v Goetheho inštitúte. Žije v Bratislave.

Barbara Sigmundová

Barbara SigmundováFoto: Archív autora

Barbara Sigmundová

(1987) je translatologička, prekladateľka a zanietená hispanistka. Zo španielčiny preložila napríklad zbierku poviedok Jorgeho Luisa Borgesa Fikcie, za čo v roku 2019 získala prémiu Literárneho fondu. Z angličtiny preložila román Juliana Barnesa Jediný príbeh a román Anny Burnsovej Mliekar. Živí sa najmä tvorbou titulkov pre filmové festivaly a pre online vysielateľov. Je predsedníčka o. z. DoSlov.

Marína Gálisová

Marína GálisováFoto: Archív autorky

Marína Gálisová

narodila sa v roku 1972 v Banskej Bystrici. Vyštudovala angličtinu a španielčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracuje v redakcii časopisu .týždeň. Preložila diela autorov ako Michael Cunningham, Sahar Delijaniová, Irena Grudzinska Grossová, Joe Hill, Stephen King, Hanif Kureishi, Donna Tartt, Frank Herbert, Claire Messud, Ted Chiang, Luis Alberto Urrea.

Jana Benková Marcelliová

Jana Benková MarcelliováFoto: Archív autora

Jana Benková Marcelliová

(1979) Pracuje ako odborná asistentka na Katedre romanistiky FiF UK. Popritom sa venuje tlmočeniu z portugalčiny a umeleckému prekladu, sústreďuje sa najmä na súčasnú lusofónnu literatúru. Za preklad románu Alef od Paula Coelha a súboru poviedok Všetky poviedky od Clarice Lispectorovej získala Prémiu za knižnú tvorbu Literárneho fondu.

Katarína Bešková

Katarína BeškováFoto: Archív autora

Katarína Bešková

Mgr. Katarína Bešková, PhD. pôsobí ako vedecká pracovníčka na Ústave orientalistiky SAV. Vyštudovala prekladateľstvo-tlmočníctvo v kombinácii anglický a arabský jazyk a kultúra a v roku 2015 získala titul PhD. v odbore literárna veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojom výskume sa zameriava na modernú a súčasnú arabskú literárnu tvorbu a témy s ňou úzko spojené. Je autorkou monografie Súčasná egyptská literatúra: Dystópia, cenzúra a Arabská jar, ktorej súčasťou je malá antológia tvorby súčasných egyptských spisovateľov a spisovateliek.

Martin Kažimír

Martin KažimírFoto: Archív autora

Martin Kažimír

vyštudoval prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický jazyk – ruský jazyk na Katedre translatológie FF UKF, kde v roku 2018 obhájil aj dizertačnú prácu na tému Interkultúrne rozdiely v preklade operatívnych textov. Prekladá najmä odborné a publicistické texty. V súčasnosti pôsobí na Katedre anglistiky a amerikanistiky FF UKF, vo svojom výskume sa venuje pragmatickým a diskurzívnym aspektom interkultúrnej komunikácie.

Simona Sklenárová

Simona SklenárováFoto: Archív autora

Simona Sklenárová

študuje prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický a slovenský jazyk na FF UKF v Nitre. Orientuje sa na súčasnú anglofónnu tvorbu s filozofickým presahom, audiovizuálny preklad a redakčnú prácu s textom. V diplomovej práci sa venuje dejinám prekladu na Slovensku.

Júlia Valčeková

Júlia ValčekováFoto: Archív autora

Júlia Valčeková

vyštudovala prekladateľstvo na FF UKF v Nitre v kombinácii anglický a slovenský jazyk. V súčasnosti pracuje v prekladateľskej agentúre, venuje sa redakčnej činnosti a svoje články publikuje najmä v literárnom časopise Glosolália.

Ester Mládenková

Ester MládenkováFoto: Archív autora

Ester Mládenková

(1999) pôvodom zo Žiliny, vyštudovala Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave. Svoje štúdium plynule pokračuje na Vysokej škole výtvarných umení, konkrétne na katedre vizuálnej komunikácie. Aktuálne sa venuje ilustrácií & grafickému dizajnu.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!