Džunzaburó Nišiwaki: Baklažány preklad

baklažány 茄子

v septembri na pravé poludnie som skončil vo fialových poliach
ľudský život odrazený v zaobleniach baklažánov
každá premena len preskakuje z jedného baklažánu na druhý
priestor čas
všetko len matne odrazené na baklažánoch
Apolón
hodvábny strom
ľudské exkrementy

naše mýty –
smiech bohov prechádza po povrchu baklažánov

 

bobule hlohu さんざしの実

prečo mám čítať Danteho ak sa zároveň musím zakrádať
popri živých plotoch patriacich obyvateľom Fukuzawy?
zatratená duša
na konci októbra mi ostalo už len trhať bobule hlohu
temnomodré pichľavé listy
tŕne tesáky diviakov
a obetovať ich bledému milencovi do jesennej noci
ako lúče prebodávajúce bohov –
vari mi bobule na kríkoch mohli tak opantať srdce?
čím viac to skúmam tým väčšmi sa posúvam do prázdnoty tichého svetla
ani šípky vo farbách hrušky
ani bobule hlohu nebudú nikdy také Romantique!
niet snovejšieho stavu reality
niet už ničoho
čo by bolo človeku vzdialenejšie
vietor nebadane prešiel po jesenných vlasoch muža
ktorý miluje to čo je mimo človeka
a nehlučne
pokračoval ďalej

 

spánok drahokamu 宝石の眠り

lotos
snívaš v nekonečných pustinách večnosti
do prítomnosti sa neprebúdzaj!
večne spiaci drahokam

 

rodisko oblakov 雲のふるさと

Musašino
po celý deň sa za plotom prevaľuje hmla
nevidím nič –
všetky veci sú rozmazané
aj ľudia sú na nerozoznanie od divých ruží
občas počuť ich patetické piesne a ako sa opíjajú
skláňam hlavu na kameň ktorý nevidím
počujem ženy –
z rodiska oblakov
prišli predávať narcisy

 

sekera まさかり

letné poludnie
prešiel som popod mohutný strom kihada
odbočil doľava a minul kamenné murivo
budhistického chrámu
na ktorom zakvitli púčiky portulaky
zostúpil som po malom úbočí po pravej strane
znivočená dedina
z usadlosti vybehol mladý muž pripomínal Dylana Thomasa
na nohách mal dreváky a ponáhľal sa
skrížil mi cestu
prešiel na pravú stranu k susedom a zakričal:
„Ľudia, nepožičiate sekeru?“

večnosť

 

jeseň 秋

I
mal to byť rozhovor o kroviskách
no ako sme si sadli na kmeň obrastený hubami
napadlo mi že z košov treba povyberať
jablká a orechy
pšenicu ruže fialky
ohradení vo svojich záhradách
začali ľudia leštiť sudy na likér pre bohov

II
ráno udrel tajfún
odišiel som do obchodu v susedstve
a kúpil žlté ceruzky zahraničnej výroby
sú ľahké ako vejár
mäkké drevo
spálené stružliny budú dozaista voňať po brahmanizme
zabuchol som bránu
zajtra o takomto čase už bude jeseň

 

orech くるみの木

v letnom riečisku vysychajú kaluže
modlivka lozí po brehu
sleduje môj príchod
pohla čiernym drahokamom
orech sa driape po kameňoch
do zelenej kože obaľuje svoje jadrá –
anjelské miešky
a dumá o počatí medzi ľuďmi
súmrak
pradávna koža

 

Taliansko イタリア

pridlho som bol vzdialený Európe
na ruku vystrčenú z kríkov pohánkovca som chytal karasy
a predsa jedno ráno
náhle na konci júna
vkĺzol som do temnoty
zmeravel a objavil som svoje blednúce leto
vo florentskej bazilike Santa Maria del Fiore
áno tam vonku úbočia pahorkov vpité do strání porastených vínnou révou
do olivových hájov
v každom kúte zrelá pšenica veje zlatom!
ľadový mramor
vnútro tohto krištáľového smaragdového rána mi sťahuje tepny
zmršťuje predkožku
pápežskí vyslanci sa dnes chystajú prísť do chrámu –
bude slávnosť
zápästia tisícov anjelov sa ohlasujú z Giottovej veže
bum! bum! bum!
jungle jungle
súria ma do pustej večnosti
v človeku ovísajú zlaté Kristove vlasy ako klasy
požehnanie biedy zvestované Fautrierom
odišiel som
do tieňa pšenice
do toskánských polí
z okna ružovej usadlosti na mňa kričí sedliak:
„Vráť tvár Cézarovi! Máš ju bledú, na nerozoznanie od listov
stromu gumbo limbo! A čo tak pohárik bieleho?“

no ja nasledujem ženu –
bedárku podobnú Márii Magdaléne
odbočujem za živý plot do Fiesole

Ilustrácia: Ester Mládenková

 

svah 坂

zostupujem úzkym svahom k opustenej krčme
v štrbinách na útese pučia biele kvety pichľavej aralky
odlomené skaliská sú navlhnuté
Jupiter tu zavrhol božstvá a premenil ich na rastliny
hnilobný zápach krovia mi intenzívne dráždi mozog
v mojej nervovej sústave skrytá
večnosť
prebúdza priesvitnú paniku

 

január 一月

nastala sezóna budhistických mníchov –
odkiaľ pochádzal ten ktorý objavil vôňu narcisov?
pokiaľ ide o krásu
mám radšej vykrútené konáre holých stromov než nahé grécke bohyne
sezóna prepletajúcich sa kryštálov a koreňov v čiernej zemi
muži načahujú ruky cez zožltnuté lístie bambusov
aby natrhali drahokamy z brečtanu
dub je ako rozbitá harfa a visí na ňom jediný zelený vlas
niet tu včiel niet tu žien –
nemá kto na ňom rozohrať smutnú jar
a ľudia len čupia uprostred divých ruží
premýšľajú

 

Nara ナラ

uši nastražené ako vlci pred vchodom do nevestinca v Pompejach –
zavýjajú
psiská čierne ako uhoľ
poobede vystúpil z modrozelených borovicových lesov októbrový lejak
kúpil som plechovú pastiersku píšťalu natretú purpurovou farbou
smutné memento
moja láska z nej sa nesie vyprahnutou pustinou
rovno do pekla
konce ľudských slov premenené na trilkovanie vtákov
posledné črepiny z človeka premenené na ruže
bezcenná pastierska píšťala!
purpurový plech
nepredstaviteľne duté plechové puzdro bez spevu a myšlienok
neprivábim ním ani jelene ani milencov
žene ktorá odišla na toaletu neprebodnem srdce
ním veru nie!
nepripomenie mi kázne svätého Pavla ani Theokritove ľúbostné piesne
jednoducho sa neznášajú
– purpurový náter
dutý plech

Z japončiny preložil František Paulovič

Džunzaburó Nišiwaki 西脇順三郎

Džunzaburó Nišiwaki 西脇順三郎

Džunzaburó Nišiwaki 西脇順三郎Foto: lequiche.blog.ss-blog.jp

(1894 – 1982). Významný básnik, prekladateľ, literárny teoretik a kritik éry Šówa (1912 – 1989) narodený v meste Odžija v prefektúre Niigata. Mnohými je označovaný za „pilier“ (柱) japonského modernizmu. To, že je v modernej japonskej literatúre nevšedný jav, potvrdil už tým, že svojej prvé tri básnické zbierky Spectrum (1925), Une Montre Sentimentale (1925) a Poems Barbarous (1930) napísal kompletne v angličtine a francúzštine. Dôvodom bolo jeho odmietnutie súdobých japonských básnických konvencií a jazykových prostriedkov. Nezvyčajný talent na jazyky prejavil už na univerzite Keió, kde v roku 1917 obhájil záverečnú prácu kompletne napísanú v latinčine. V rokoch 1923 až 1925 študoval na Oxfordskej univerzite. Po návrate do vlasti zohral kľúčovú úlohu pri adaptovaní surrealizmu v japonskej literatúre, keďže počas svojho pobytu v Európe sa stal priamym účastníkom jeho nástupu a do Japonska si priniesol množstvo surrealistických kníh a básnických zbierok. V roku 1926 publikoval v časopise Mita bungaku po francúzsky napísanú báseň Paradise Perdu, v ktorej predstavil surrealistické metódy tvorby. Vzápätí ju pre veľký čitateľský ohlas preložil do japončiny, čo možno považovať za významný medzník v jeho prechode k vyjadrovaniu sa v rodnom jazyku. Ako profesor na univerzite Keió v Tokiu sa v roku 1927 spolu so svojimi študentmi podieľal na vydaní zbierky Voňaví kuriči (馥郁タル火夫ヨ), vôbec prvej antológie surrealistickej poézie v Japonsku. Pre svojich študentov bol mentorom a radcom. V teoretických prácach Poetika surrealizmu (超現実主義詩論,1929) a Literárna teória surrealizmu (シュルレアリスム文学論, 1930) sa však od Andrého Bretona dištancoval, pretože považoval jeho tvorivé postupy za disharmonické. Navyše pre Nišiwakiho, ktorý sa celý tvorivý život hlásil k baudelaireovskému a wildeovskému princípu l’art pour l’art, bolo Bretonovo členstvo vo francúzskej komunistickej strane (1927 – 1933) absolútne neprijateľné. Hoci sa celý život snažil svoje krátke koketovanie s francúzskym surrealizmom poprieť, spolu so Šúzóom Takigučim (1903 – 1979) ostávajú naďalej najvýznamnejšími postavami japonského surrealistického hnutia. V prvom rade preto, že medzi jeho tvorivými postupmi zotrvala metóda l´écriture automatique, ale aj rozvíjanie Reverdyho tézy o spájaní dvoch vzájomne odlišných realít. Z japonských autorov mal na jeho tvorbu najväčší vplyv Sakutaró Hadžiwara (萩原朔太郎,1886 – 1942), ktorý v súdobej japonskej literatúre patril medzi hlavných propagátorov voľného verša. Jeho nekonvenčné použitie hovorového jazyka v prelomovej zbierke Zavýjanie na mesiac (月に吠える,1917) Nišiwakiho presvedčilo, že moderná poézia sa dá písať aj v japončine. Koncom tridsiatych rokov, v čase militantného besnenia, dočasne prestal publikovať a v súkromí sa venoval čínskej kaligrafii. Jeho prvé dve básnické zbierky napísané v japončine Ambarvalia (1933) a Pútnik sa nevracia (旅人かへらず, 1947) sa radia medzi základné diela japonského modernizmu. Nišiwaki publikoval aj vysoko cenené preklady Pustatiny T. S. Eliota (1952), Shakespearových sonetov (1966) či Chaucerových Canterburských poviedok (posmrtne 1987). Po celý život bol považovaný za popredného znalca anglickej a európskej literatúry, napísal vyše dvadsať literárnovedných štúdií. Venoval sa aj maľbe a zorganizoval niekoľko samostatných autorských výstav.
Jeho poéziu charakterizuje imaginácia vystavaná na často groteskných či nevšedných vzťahoch a spojeniach. Aktívne sa v nej snažil zachytiť moment banálnosti (詰まらなさ) ľudského údelu. V povojnovom období v jeho tvorbe dominuje téma večnosti (永遠), intenzívne pracoval na jej zobrazovaní. Výraznou záľubou v alúziách (vo veľkej miere odkazoval najmä na európsku literatúru a kultúru) vytvoril zaujímavý paradox: Pre čitateľa z japonského kultúrneho prostredia je jeho poézia často v pochopení izolovaná a pre západného čitateľa je svojím zápisom v japončine prirodzene nečitateľná. Sám Nišiwaki sa vyjadril, že svoje básne píše pre „imaginárneho európskeho čitateľa“. Tento paradox znásobil počas svojho života aj rozhodnutím nedovoliť, aby sa jeho poézia prekladala do iných jazykov. Ako polyglot bol totižto presvedčený, že spraviť adekvátny preklad vlastnej poézie by vedel jedine on sám (okrem angličtiny, francúzštiny a latinčiny ovládal aj nemčinu a gréčtinu a v posledných rokoch svojho života sa zaoberal aj štúdiom čínštiny). V druhej polovici 50. rokov minulého storočia nadviazal kontakt s Ezrom Poundom, ktorý sa vyjadril veľmi obdivne o jeho po anglicky napísanej básni January in Kyoto. Pound dokonca odporučil, aby bol Nišiwaki nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Tú však nakoniec nezískal. Nišiwakiho dielo vystúpilo zo svojej „japonskej izolovanosti“ až v posledných dvoch dekádach minulého storočia, keď sa začali objavovať komplexnejšie preklady a prvé monografie o jeho tvorbe. Zomrel v roku 1982. Pochovaný je v chráme Zódžódži, v tieni známej tokijskej veže. Jeho dielo pozostáva z 20 básnických zbierok. Tento krátky výber objavuje básne zo zbierok Moderné bájky (近代の寓話, 1953), Tretí mýtus (第三の神話, 1956) a Spánok drahokamu (宝石の眠り, 1963).

Literatúra:
Nišiwaki Džunzaburó zenšišú 西脇順三郎全詩集 [Nišiwaki Džunzaburó: Kompletné básnicke dielo] Tokio: Čikuma šobó, 1964.

NIIKURA, Tošikazu 新倉俊一Nišiwaki Džunzaburó zenši innjú šúsei 西脇順
三郎全詩引喩集成 [Nišiwaki Džunzaburó kompletný slovník básnických
alúzii]. Tokio: Čikuma šobó, 1982. ISBN 0095-82156-4604.

František Paulovič

František PaulovičFoto: Archív autora

František Paulovič

Narodil sa v roku 1979 v Martine. Vyštudoval odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave . Na Katedre východoázijských štúdiu FiF UK pokračoval v doktorandskom štúdiu v odbore Orientálne jazyky a literatúra. Venuje sa modernej japonskej poézii a avantgardným hnutiam v 20. a 30. rokoch.  V Japonsku absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, naposledy na univerzite Kógakkan v Ise. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre východoázijských štúdií, kde vyučuje japonský jazyk, dejiny japonskej literatúry a japonskú históriu. Prekladá z japončiny. S profesorom Zamborom je spoluautor prvého slovenského prekladu významného japonského básnika Macua Bašóa (Skalná ruža, 2019).

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!