KonVerzácia s Evou Palkovičovou

„Veľmi chýba systematickejšia prezentácia súčasných španielskych a hispanoamerických autorov, ktorí by nás určite zaujali aj prekvapili.“

Zo španielčiny preložila Márqueza, Allendeovú, Rulfa, Quirogu či Maríasa. Venuje sa teórii umeleckého prekladu, dejinám a recepcii prekladu zo španielčiny i histórii slovenskej hispanistiky. Eva Palkovičová, hispanistka, prekladateľka, výskumníčka a vysokoškolská pedagogička, sa počas COVID izolácie korešpondenčne zhovárala s Barbarou Sigmundovou o svojej ceste k prvým prekladateľským úspechom, okolnostiach vydávania hispanoamerickej literatúry v minulom režime a dnes, o dramatickom úbytku aktívnych hispanistov po roku 1989 i o tom, prečo už 70 rokov čakáme na nový slovenský preklad Dona Quijota.

BS: Vyrastali ste v Piešťanoch v učiteľskej rodine. Do akej miery ovplyvnilo rodinné zázemie vaše rozhodnutie ísť študovať učiteľstvo slovenského a španielskeho jazyka a literatúry?
EP: Pokiaľ sa pamätám, takmer všetko v mojom živote sa krútilo okolo nejakej školy. Rodičia učili v čase môjho narodenia (1958) v dvoch malých dedinkách pri Piešťanoch – v Pobedime a v Bašovciach, tam sme aj bývali. Od troch rokov som trávila doobedňajšie hodiny v otcovej jednotriedke so žiakmi piatich ročníkov, takže po nástupe do „naozajstnej“ školy som si učivo prvých dvoch ročníkov len zopakovala. Ako učiteľské dieťa som mala zabezpečený prístup do dedinskej „knižnice“, v ktorej rodičia raz do týždňa požičiavali deťom i dospelým knihy. Knižnicu tvorili tri či štyri veľké presklené skrine umiestnené pri zadnej stene našej triedy, ktorá slúžila aj na nácvik divadiel, premietanie filmov, dedinské oslavy či ako stanica prvej pomoci, bolo to ozajstné kultúrne centrum obce. Doteraz vidím krásny farebný obal románu Móra Jókaiho Levočská biela pani, ktorý ma vábil väčšmi než knihy pre deti. Nekonečné rozhovory o žiakoch a ich rodinách, triednych knihách, učebných plánoch a inšpektoroch boli odmalička súčasťou môjho života (preto som sa aj vydala do rodiny univerzitného profesora a stredoškolskej učiteľky).

Rozhovory s prozaikmi, básnikmi, vedcami, redaktormi a divadelníkmi nám odkrývali úplne iné dimenzie literatúry, kultúry a jej vnímania.

Neskôr, počas stredoškolských rokov na piešťanskom gymnáziu (1974 – 1977) sa literatúra stala vďaka známej profesorke Margite Vavrovej (vedeli o nej aj na FiF UK) pre mňa cestou k vlastnému písaniu a najmä k recitovaniu, do skupiny mladých ľudí z celého Slovenska s podobným vnútorným svetom, ktorí premýšľali o knihách aj inak ako v škole. Porotcami recitačných súťaží boli v tom čase mnohí prozaici, básnici, vedci, redaktori, divadelníci (Jozef Mistrík, Ernest Weidler, Ján Buzássy, Karol Horák, Rudolf Lesňák, Martin Porubjak, Roman Polák ai.). Rozhovory s nimi nám odkrývali úplne iné dimenzie literatúry, kultúry a jej vnímania. Navyše, poznanie a vedomosti tu mali cenu, inakosť bola vzácna devíza, odlišný názor príťažlivý a uznávaný. Recitovanie nie je len prednesenie cudzieho textu, ale aj vyjadrenie vlastného pocitu, interpretácia. Výber diela si rok čo rok vyžadoval dlhé hľadanie, čítanie (najmä medzi riadkami), odkrývanie rovín textu, zachytenie jeho melodiky, určenie významových konštánt, čo sa ukázalo dôležité aj neskôr pri prekladaní. Táto fáza môjho života patrila k najplnším, a tak voľba študovať slovenčinu bola celkom jasná, hoci moja pragmaticky založená piešťanská babka nechápala, načo toľko „ležím v knižkách“, chcela mať zo mňa recepčnú vo vtedy luxusnom hoteli Eden. Napokon som sa rozhodla, že druhým jazykom mojej kombinácie bude ruština. Z fakulty nám však ešte pred prijímacími pohovormi prišla ponuka prihlásiť sa na dodatočne otvorené kombinácie slovenčina – latinčina a slovenčina – španielčina. Vybrali sme sa preto s kamarátkou, takisto záujemkyňou o štúdium slovenčiny, do Bratislavy na študijné oddelenie fakulty. Ona si vybrala latinčinu a ja španielčinu. Neviem ako ona, ale ja som tú voľbu nikdy neoľutovala.

BS: Na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského ste nastúpili v roku 1977. Ako vtedy vyzeralo štúdium hispanistiky? Boli súčasťou štúdia španielskeho jazyka a literatúry aj prekladateľské semináre?
EP: Ako som neskôr zistila, takýmto spôsobom, teda náhodou, sa k štúdiu španielčiny dostala väčšina vtedajších španielčinárov. V danom roku sa španielčina otvárala po štyroch rokoch, záujemcov nebolo veľa, dokonca ešte aj v deň prijímacích pohovorov (áno, na slovenčine aj španielčine sme prešli ústnymi aj písomnými prijímačkami) ponúkali prestup aj francúzštinárom, ktorí sa tlačili pri vedľajších dverách. Začínali sme desiati, bez znalostí jazyka (španielčina sa v tých rokoch vyučovala len na niekoľkých stredných školách), s veľmi chabými vedomosťami o Španielsku, o Južnej Amerike ani nehovoriac. Napokon nás zostalo sedem. Na katedre vtedy pôsobilo šesť vyučujúcich (Jozef Škultéty, Jozef Šulhan, Nélida Noskovičová, María Elena Andrašíková, Miroslav Lenghardt a Ladislav Trup), ktorí učili dva paralelné ročníky (prvý a posledný), neskôr iba jeden (nás). Až teraz, s vlastnými skúsenosťami z akademického prostredia, na jednej strane obdivujem trpezlivosť svojich učiteľov, veď sme si poznámky zo španielskych prednášok dlho zapisovali foneticky a nemali ani tušenia, o čom sú, na druhej strane im závidím časový priestor, ktorý mohli využiť na publikačnú činnosť, prekladanie, tvorbu učebníc. Pre porovnanie, dnes má sekcia španielčiny na FiF UK päť učiteľov a otvorené všetky ročníky, každý s priemerným počtom 15 študentov.

Obdivujem trpezlivosť svojich učiteľov, veď sme si poznámky zo španielskych prednášok dlho zapisovali foneticky a nemali ani tušenia, o čom sú…

Naše šance naučiť sa jazyk na hlbšej ako učebnicovej úrovni boli dosť obmedzené, hoci sme mali k dispozícii dve takmer „native“ učiteľky (Nélidu Noskovičovú, Maríu Elenu Andrašíkovú), čo sme si v sladkej študentskej naivite nedostatočne uvedomovali a cenili. Učili sme sa zo skrípt z Olomouca, Brna a Prahy. Na hodinách hispanoamerickej literatúry sme dostali k dispozícii slávne sivomodré antológie, ktoré počas pobytu v Bratislave v šesťdesiatych rokoch vytvoril čilský lektor Yerko Moretić. Len postupne naše jazykové cvičenia metodicky smerovali k priamej metóde, ku konverzácii, k interakcii. Pochopiteľné zameranie na čítanie a porozumenie písaného textu (dodnes viem naspamäť niektoré texty jednotlivých lekcií), a nie na živý jazyk (s rodenými hovoriacimi sme sa počas štúdia stretli len pri návštevách politikov, profesorov či ľavicovo orientovaných autorov, prvým „živým“ Španielom bol španielsky lektor José Alonso López, ktorý prišiel do Bratislavy až na konci nášho štúdia), bolo dlho naším hendikepom, ktorý sme museli doháňať neskôr. Uvádzam to len na porovnanie s dnešnou situáciou, keď väčšina poslucháčov prichádzajúcich študovať španielčinu vie po španielsky a mnohí už majú štátnu skúšku po štúdiu na jednom zo siedmich španielskych bilingválnych gymnázií.

Na fakulte otvárali štúdium španielčiny striedavo v odbore učiteľstvo (čo bol náš prípad) a prekladateľstvo – tlmočníctvo. Špecializované prekladateľské semináre sme preto nemali, no v rámci vyšších ročníkov bol jedným z voliteľných predmetov aj umelecký preklad, ktorý som si, samozrejme, vybrala a vďaka profesorovi Škultétymu, ktorý mi ako jedinej záujemkyni prednášal, aj absolvovala. Išlo však o teóriu a dejiny prekladu, nie o praktické semináre.

Práca popri štúdiu nebola takou samozrejmosťou ako dnes, keď sa mi občas zdá, že študenti chodia do školy len popri zamestnaní.

Naše štúdium bolo päťročné, nerozdelené na dva stupne, a rozvrh bol fixnejší ako dnes, čo umožňovalo blokovejšie vyučovanie bez väčších prestávok. Práca popri štúdiu nebola takou samozrejmosťou ako dnes, keď sa mi občas zdá, že študenti chodia do školy len popri zamestnaní. Moja cesta z fakulty na internát viedla pravidelne cez kníhkupectvo Slovenský spisovateľ na dnešnej Laurinskej ulici a antikvariát na dnešnej Sedlárskej ulici do všeobecnej študovne v Univerzitnej knižnici, kde nás čakali kôpky požičaných kníh. (Do dnešnej všeobecnej študovne po prestavbe radšej nevstupujem, tak mi je ľúto za tým zničeným priestorom.) Keďže ešte vždy hovoríme o dobe bez počítačov a internetu, študovali sme len z kníh, ktoré sme chytili do ruky. Každý týždeň som čítala minimálne dve knihy beletrie (jednu na slovenčinu, jednu na španielčinu), plus odbornú literatúru, pravdaže, ak už nebola vypožičaná. Spomínam to v súvislosti s dnešnými možnosťami, keď je už väčšina našich zdrojov na internete a máme prístup k materiálom, o akých sa nám vtedy ani nesnívalo. Na rozdiel od našich predchodcov sme však už mali k dispozícii aspoň obojstranný slovník autorov Škultéty – Šulhan, ktorý vyšiel v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve v roku 1974 a Veľký španělsko – český slovník, ktorý zostavil kolektív pod vedením Josefa Dubského a vyšiel v pražskom vydavateľstve Academia v roku 1977.

Koncom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov začala aj na Slovensku vychádzať tvorba nastupujúcej generácie boomu hispanoamerickej literatúry. Urobila som si zoznam preložených diel a postupne čítala.

Vďaka už spomínanej príprave na piešťanskom gymnáziu som štúdium slovenčiny zvládala bez problémov, dokonca som sa v prvom ročníku (v podstate to nebola odvaha, ale drzosť) prihlásila u profesora Milana Pišúta, že chcem napísať prácu o štúrovcoch v rámci ŠVOČ. Napokon som získala aj nejakú cenu. Naše stretnutia patria doteraz k silným zážitkom, rovnako ako prednášky Jána Števčeka či zádumčivé komentáre Milana Rúfusa. Ušetrený čas a energiu, ktorú moji spolužiaci potrebovali na slovenčinu, som mohla venovať svojej začiatočníckej španielčine. Rýchlo sa ukázalo, aká je to úžasná kombinácia. Keďže moja schopnosť čítať diela v origináli bola v prvých rokoch obmedzená, vrhla som sa na preklady. Koncom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov začala aj na Slovensku vychádzať tvorba nastupujúcej generácie boomu hispanoamerickej literatúry. Urobila som si zoznam preložených diel a postupne čítala. Bolo to fascinujúce. Vtedy mi zišlo na um, že aj ja by som chcela niekedy prekladať také knihy.

Napriek všetkým naznačeným limitom zostal takmer celý náš ročník (šesť dievčat a milý kolega Roman Brat) celoživotne spätý so španielčinou. Určite aj vďaka učiteľom. Každý z nich bol svojský. Ľudský a múdry baťko Jozef Škultéty, elegantný latinčinár Jozef Šulhan, odhodlaná María Elena Andrašíková stratená v oblakoch cigaretového dymu, s kotúčovým magnetofónom a nahrávkami, Nélida Noskovičová, ktorá v šedi sedemdesiatych rokov pôsobila svojskou eleganciou a vždy iným odtieňom červených vlasov ako čosi nevídané (veľmi sa mi to páčilo), milý, vtipný, pracovitý Ladislav Trup, Miroslav Lenghardt, znalec románskych jazykov s úžasnou španielčinou, majster španielskeho slovesa, skvelý rozprávač.

BS: Počas vysokoškolského štúdia ste mali možnosť absolvovať študijný pobyt na Kube, z ktorého ste čerpali aj pri písaní diplomovej práce. Cestovať do Španielska alebo do „nesocialistických“ krajín Latinskej Ameriky však bolo na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov pre bežných študentov nepredstaviteľné. Aké materiály ste vtedy mali k dispozícii pri štúdiu hispánskych literatúr?
EP: Polročný študijný pobyt na Kube, ktorý som v roku 1980 strávila s kolegyňou Janou Vrbovou, pôsobiacou doteraz na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, bol pre mňa veľkým bonusom. „Otvoril“ mi ústa a ukázal, ako funguje jazyk v bežnom živote a v „domácom“ prostredí. Bývali sme v krásnej havanskej štvrti Miramar, v secesnej vilke medzi palmami, v porovnaní s podmienkami domáceho obyvateľstva v príjemnej pohode. Veľkou skúsenosťou bolo aj zistenie, ako fungujú kubánske „pozorovateľne“ (CDR – Comités de Defensa de la Revolución), v akých pomeroch žije naša upratovačka, ako vyzerajú staré, polorozpadnuté paláce, ktoré opustili rodiny kubánskych emigrantov. Podarilo sa nám precestovať ostrov, navštíviť mnohé krásne miesta, výstavy, spoznať viaceré kubánske rodiny. V knižnici známej kultúrnej inštitúcie Casa de las Américas som si nazbierala materiál na diplomovú prácu, ktorý by som tu len ťažko našla. Možno aj tam kdesi sa začal môj záujem o poviedkovú tvorbu hispánskych autorov, ktorá ma (teoreticky aj prekladovo) priťahuje dodnes. Počas pobytu sa hmla lingvistickej teórie rozplynula a ustúpila jasnejšiemu videniu jazyka a fungovania jeho systému.

Pokiaľ ide o obsah našich literárnych seminárov, boli, pokiaľ sa pamätám, súčasťou všetkých semestrov, po celý čas štúdia boli povinné a ich náplň sa teoreticky veľmi nelíšila od toho, čomu sa v prednáškach a na seminároch venujeme dnes. Hendikepom bola naša neschopnosť čítať originálne texty, hoci ani preloženým klasikom sme veľmi nerozumeli. Problematický bol prístup k novšej literatúre (najmä španielskej), výhodou pozícia viacerých krajín Latinskej Ameriky (Kuba, Nikaragua, Čile), ktoré sa po roku 1960 brali ako „spriatelené“ a tým sa aj hispanoamerická literatúra chápala pre socialistického čitateľa ako prijateľná a teda vhodná na preklad. Ako učebnice nám slúžila Běličova Španělská literatura, český preklad Imbertových Dějin literatur Latinské Ameriky, skriptá Nélidy Noskovičovej o čilskej či argentínskej literatúre, ale v podstate sme sa museli spoliehať najmä na vlastné čítanie. Nevyhnutné bolo hlavne v druhej polovici štúdia, potom čo Nélida Noskovičová odišla v roku 1981 do Madridu ako prvá lektorka slovenčiny na Univerzite Complutense a naše štúdium literatúry sa prakticky zmenilo na samoštúdium. Našťastie, k dispozícii sme mali akú-takú hispanistickú knižnicu, ktorej beletristická časť zostala doteraz na pôvodnom mieste, teda v pracovni profesora Škultétyho, Maríe Eleny Andrašíkovej a profesora Trupa, ktorá je teraz i mojou pracovňou. Počas štúdia to bol pre mňa hotový raj. Tam som si našla aj zaujímavé texty na recitovanie (Cortázarova Slečna Cora, Puigovo Tango s Panchom), ktorými som prekvapovala porotu i publikum, ešte neprivyknuté na estetiku magického či fantastického realizmu.

BS: Po skončení štúdia ste sa na dva roky zamestnali na jazykovej škole ako učiteľka španielskeho jazyka a v rokoch 1984 – 1998 ste pracovali v Slovenskej literárnej agentúre LITA. Čo bolo v tých časoch náplňou činnosti LITA a ako sa jej úloha transformovala po roku 1989, resp. 1993?
EP: V tom čase musel byť každý zamestnaný, čo s našou jazykovou kombináciou nebolo jednoduché, najmä ak som sa chcela venovať španielčine a literatúre. Mala som záujem zostať na fakulte, no v danom čase katedra nových pracovníkov nepotrebovala. Opäť mi pomohla náhoda. Pred štátnicami som sa od kamarátky dozvedela, že na Jazykovej škole v Bratislave odchádza učiteľka španielčiny na materskú dovolenku. Nadýchla som sa a ohlásila sa u pani riaditeľky Aleny Štefucovej. O týždeň som už učila dva ročníky a dostala ponuku nastúpiť po škole na plný úväzok. Vďaka kolegyniam Anite Ľuptákovej a Márii Švábyovej som sa naučila, ako má v praxi vyzerať hodina cudzieho jazyka, na čo je metodika, aká dôležitá je pre študentov i učiteľov zábava, trpezlivosť a dôslednosť. Na tento tvrdý, ale zaujímavý rok som potom často spomínala v začiatkoch mojej neskorej akademickej kariéry a doteraz „počúvam“ múdre rady svojich uvádzajúcich učiteliek.
Žiaľ, po skončení zmluvy „na čas potreby“ sa skončilo aj moje učiteľovanie. Mojím druhým zamestnaním bola práca referentky na literárnom oddelení LITA (vznikla v roku 1949 najprv ako pobočka celoštátnej československej agentúry DILIA, neskôr sa premenovala na DILIZU a od roku 1969 fungovala ako LITA). Vtedy to bola štátna agentúra, ktorá mala poverenie spolupracovať so zahraničím, sprostredkovávať a zmluvne zabezpečovať použitie diel zahraničných autorov pre knižné vydania, divadelné predstavenia, rozhlasové a televízne vysielania, starala sa o dedičskú agendu, mala redakciu pre vydávanie divadelných textov, rozmnožovňu, ochotnícke divadelné oddelenie a oddelenie pre propagáciu slovenskej literatúry v zahraničí. Podobné inštitúcie fungovali vo väčšine socialistických krajín a „západní“ zahraniční partneri naše politicky a ideologicky podmienené kompetencie, ktoré nemali veľa spoločného s fungovaním ich agentúr, chápali. Vedeli, že za písacími strojmi sedia často aj ľudia, odsunutí „mimo dosahu“, ktorí z rôznych dôvodov nepracujú na miestach, na ktorých by mali. Len pripomienka pre mladších čitateľov: knihy vtedy chodili len v balíkoch, nie vo formáte pdf, poštová obálka putovala napríklad do Španielska asi týždeň. Odpoveď sa dala čakať najskôr po troch týždňoch.

Pre mňa to bolo opäť skvelé miesto: tituly, o ktoré mali slovenské vydavateľstvá záujem, si „povinne“ objednávali cez LITA, ktorá aj iniciatívne, na základe katalógov a informácií od zahraničných partnerov, ponúkala nové knihy vydavateľstvám. V prípade beletrie to boli Slovenský spisovateľ, Tatran, Smena, Pravda, Obzor, Mladé letá – teda nie stovky vydavateľstiev ako dnes. Španielsku a hispanoamerickú literatúru som tak mala na dosah ruky, a ak sa vyskytla voľná chvíľa, bolo mojou povinnosťou čítať a sledovať, čo sa v mojom literárnom rajóne deje. Dôležitým momentom však bola spoločnosť vzácnych ľudí, s ktorými som mohla pracovať: s vedúcou literárneho oddelenia Tamarou Zemkovou, prekladateľkou Evou Melichárkovou, historikom Milanom Zemkom či s legendárnym Kornelom Földvárim. Jeho múdre a vtipné rady do života fungujú dodnes.

Majitelia španielskych literárnych agentúr chápali pomery v našich krajinách, často nám posielali aj knihy, ktoré tu z ideologických dôvodov nemali šancu vyjsť, no pre redaktorov boli dôležitou informáciou.

Väčšina španielskych (súkromných) literárnych agentúr, založených na zmluvne potvrdenom zastupovaní autorov, spolupracovala s LITA už dávno pred mojím príchodom. Ich majitelia chápali pomery v našich krajinách, často nám posielali aj knihy, ktoré tu z ideologických dôvodov nemali šancu vyjsť, no pre redaktorov boli dôležitou informáciou. Po roku 1989 sa situácia začala meniť. Aj do našej úradníckej práce zafúkal sviežejší vietor. Zaujímavé boli prvé pracovné cesty na medzinárodné knižné veľtrhy (Frankfurt, Paríž, Lipsko, Praha) a stretnutia so zahraničnými kolegami. V rámci postupnej premeny bývalej štátnej organizácie LITA na ochrannú autorskú organizáciu sa utlmila a neskôr zrušila činnosť „agentážnych“ oddelení, medzi nimi aj literárneho. Pôvodné, štátom určené kompetencie ďalších oddelení prešli na iné inštitúcie. Keďže sme mali uzavreté zmluvy o zastupovaní autorov viacerých zahraničných agentúr, rozhodli sme sa s  Tamarou Zemkovou pokračovať ako dve nezávislé literárne agentky, ona v oblasti francúzskej literatúry, ja v oblasti hispánskych literatúr. Bol to odvážny a riskantný plán, nemám informácie, že by tu okrem nás fungoval dlhší čas iný slovenský literárny agent, hoci pokusy niekoľkých odvážlivcov poznáme. Naše rozhodnutie podporili najmä kolegovia zo zahraničia, ktorí vítali kontinuitu v dlhoročnej spolupráci, poznali nás a uzavreli s nami zmluvy o zastupovaní svojich autorov na území Slovenska (v niektorých prípadoch aj Česka). Vážila som si napríklad dlhoročnú spoluprácu so slávnou agentúrou Carmen Balcells. Práve pani Carmen Balcellsová, všemocná „Mamá Grande“, zastupujúca najznámejších autorov po španielsky písaných literatúr (Mendoza, Marsé, Goytisolo, García Márquez, Cortázar, Vargas Llosa, Allende), prišla po roku 1989 do Bratislavy, aby sa osobne zoznámila s tými, čo už roky zastupovali jej autorov. Mnohé jej postrehy z Bratislavy, z návštevy našich kníhkupectiev či neskoršie rozhovory počas stretnutí v jej barcelonskej agentúre si doteraz pamätám a ozrejmujú mi súvislosti fungovania svetového knižného trhu v druhej polovici 20. storočia (najmä, pravdaže, v súvislosti s boomom hispanoamerickej literatúry, ktorého bola významnou súčasťou).

BS: Ako literárna agentka na voľnej nohe ste pôsobili šesť rokov. Ako táto práca vyzerala a prečo profesia literárneho agenta na Slovensku v podstate zanikla?
EP: Odchod z LITA nebol, samozrejme, jednoduchý, no po čase som bola vďačná za ďalšiu možnosť začať čosi nové a pritom nadviazať na predchádzajúcu prácu s knihami a literatúrou. Čakali nás klasické úkony spojené s fungovaním SZČO, prenikanie do ekonomickej agendy, cestovanie, budovanie technického vybavenia, pragmatika tvrdého života „na voľnej nohe“. Významným momentom na začiatku môjho „podnikania“ bolo zistenie, že sa v rebríčkoch svetových bestsellerov začína objavovať akýsi Paulo Coelho s románom Alchymista. Skontaktovala som sa s jeho agentkou Mônicou Antuñesovou, mladučkou Brazílčankou, ktorá sa práve usadila v Barcelone. Po niekoľkých osobných stretnutiach a prvej podpísanej zmluve ma poverila zastupovaním svojho jediného autora na Slovensku aj v Čechách. Vďaka prvému slovenskému vydavateľovi diel Paula Coelha, pánovi Robertovi Farbulovi (SOFA) a jeho prvej slovenskej prekladateľke Mirke Petrovskej sa diela Paula Coelha začali aj na Slovensku úspešne vydávať aj reedovať. To spolu s mnohonásobne väčšími nákladmi jeho kníh v Čechách, od ktorých sa odvíjali jeho honoráre i moja provízia, výrazne stabilizovalo situáciu a pozíciu mojej „agentúry“. Spolupráca s Mônicou a Paulom bola pre mňa ďalšou školou marketingu, dôslednosti, netradičných foriem reklamy (možno si spomínate napríklad na vianočné poviedky, ktoré autor každý rok daroval médiám, čo venovali pozornosť jeho tvorbe). Pripravili sme návštevu autora v Bratislave, jednu z prvých „veľkých“ autogramiád v dnes už neexistujúcom kníhkupectve Luxor. Mnohému sme sa naučili, ale aj pre nich bolo poznanie nášho sveta inšpiratívne. Celkovo sa však v tom čase vydávalo na Slovensku tak málo titulov z hispánskych literatúr, že sa slovenský trh a s ním aj existencia samostatného agenta či co-agenta stávali nezaujímavé. Slovenskí autori sa spočiatku chceli zastupovať sami, neskôr ich začali zastupovať domovské slovenské vydavateľstvá, takže ani o takýto typ agentáže nebol u nás záujem. Napriek tomu to bolo pre mňa veľmi akčné a poučné obdobie. „Home office“ ma naučil disciplíne a umožnil mi venovať sa čoraz viac prekladaniu. Neprekladala som síce veľa, ale za všetko, čo som mohla preložiť, som nesmierne vďačná. Tento pohodový spôsob života sa skončil v roku 2006, keď som sa rozhodla pre ďalšiu zmenu a po vyše dvadsiatich rokoch som opäť vstúpila na akademickú pôdu FiF UK v Bratislave.

BS: Kedy ste sa začali venovať prekladu? Spomínate si na svoj prvý literárny preklad zo španielčiny? Pomohol vám pri vstupe na prekladateľskú scénu nejaký skúsený mentor?
EP: Mojím prvým prekladom bola poviedka mexického spisovateľa Juana Rulfa Nepočuješ štekať psy, ktorú som si preložila ešte v škole ako text na už spomínaný Hviezdoslavov Kubín. Tam sa preklad páčil, čo ma povzbudilo tak, že som ho zaniesla redaktorke Alexandre Ruppeldtovej (skvelej angličtinárke a španielčinárke) do Revue svetovej literatúry. V Revue publikovali skúsení prekladatelia, ale do dvanástich čísel ročne sa zmestili aj preklady mladých. Aja dávala možnosť aj začínajúcim hispanistom a bola ochotná so mnou sedieť nad textom a debatovať o svojich zásahoch. Keďže malo ísť o môj prvý publikovaný preklad, musela som prejsť skúškami pred komisiou, v ktorej sedeli Viera Dubcová a Vladimír Oleríny. To bol môj oficiálny vstup do hispanistickej komunity. Vierke Dubcovej sa preklad páčil a stačil jej len rozhovor o autorovi. Vladimír Oleríny bol ku mne napriek legendárnym ironickým poznámkam a klasickým otázkam, či mám slovník mexickej španielčiny, keď prekladám mexického autora (vtedy sme boli radi, že máme aspoň španielsko-český prekladový slovník), celkom korektný, „preskúšal“ ma zo všelijakých frazeologických zvratov a prísloví, ktorých bolo v Rulfovej poviedke plno, až napokon prikývol, že teda môžem publikovať v časopisoch, no napriek tomu mi odporučil, aby som s autormi, ako je Juan Rulfo, predsa len trochu počkala. Poviedku sme preto odložili a Aja mi ponúkla na preklad niečo iné. Na slová Vladimíra Olerínyho som si potom spomenula po dvadsiatich rokoch, keď som sa odvážila preložiť aj ostatné poviedky z Rulfovej zbierky El Llano en llamas (vyšlo pod názvom Planina v plameňoch vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, 2000).

Mentorov som mala niekoľko. Boli to skúsenejší kolegovia, ktorí prijali mňa i moje preklady medzi seba. To bolo pre mňa najväčším povzbudením.

Môj prvý knižný preklad bol preklad kubánskeho kriticko-realistického románu Carmela (Smena, 1984). Potrebovali to rýchlo a odporučil ma Vladimír Oleríny. Redaktorkou bola Viera Juríčková (moja bývalá žiačka z Jazykovej školy). Som jej vďačná za trpezlivosť, pamätám sa, koľkokrát sa mi v texte opakovalo slovo „ktorý“, hoci ja som ho vôbec nevidela. Korektúry sme robili u nás doma pri čerstvo narodenej dcére Janke. Druhý preklad, Allendeovej román Láska a tieň, mi ponúklo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ (1988). Preklad vyšiel aj vďaka láskavosti Jána Vilikovského, vtedy šéfa Litfondu, ktorý mi odsúhlasil udelenie tvorivého štipendia, hoci som nespĺňala podmienku počtu vydaných knižných prekladov, a umožnil mi urobiť na preklade čo najviac ešte pred narodením druhej dcéry. Tento titul mi priniesol celoživotnú spoluprácu a priateľstvo s redaktorkou Katarínou Juskovou, ktorá ma naučila najmä pracovať so slovenčinou, tešiť sa z každého pekného výrazu, obrazu, riešenia. K ďalšiemu väčšiemu prekladu som sa dostala až v roku 1995, keď sa mi po niekoľkoročnom „ponúkaní“ podarilo (aj vďaka pomoci spolužiaka Romana Brata, ktorý na pozícii redaktora a šéfredaktora Literárnej redakcie Slovenského rozhlasu urobil veľa pre hispánsku literatúru a kultúru) nájsť vydavateľa pre zbierku Márquezových poviedok Doce cuentos peregrinos. Za preklad, ktorý vyšiel pod titulom Dvanásť poviedok z cudziny vo vydavateľstve Hajko a Hajková, som dostala svoju prvú prémiu Literárneho fondu. Mentorov, ako sa dnes hovorí, som mala teda niekoľko, boli to skúsenejší kolegovia, ktorí prijali mňa i moje preklady medzi seba. To bolo pre mňa najväčším povzbudením. A veľkou školou boli pre mňa aj nekonečné prekladateľské prechádzky a rozhovory s kolegyňou a priateľkou, vynikajúcou prekladateľkou z francúzštiny Tamarou Zemkovou (okrem iného preložila Penu dní Borisa Viana, Ajarov Život pred sebou, D´Aurevillyho Diabolské novely…).

BS: Na konte máte sedem prémií Literárneho fondu a jednu Hollého cenu za preklad. V zozname vašich knižných prekladov prevažujú najmä diela hispanoamerickej prózy. „Hispanoamerická literatúra“ však pozostáva z literatúr 19 krajín s rôznym kultúrno-historickým vývojom, v ktorých sa používajú rôzne viac či menej odlišné varianty španielčiny. Ktorá z týchto literatúr vám najviac prirástla k srdcu? Je vôbec možné, aby sa literárni prekladatelia zo španielčiny v takej malej krajine, akou je Slovensko, nejako špecializovali?
EP: Hovorí sa, že dobrý prekladateľ by mal vedieť preložiť všetko. Niekedy je ťažké odmietnuť preklad, no myslím, že každý prekladateľ cíti, aký typ textu mu sedí a aký má rád. Ja som mala šťastie, že som prakticky od začiatku dostala možnosť prekladať diela dobrých autorov, ktoré boli (sú) aj čitateľsky zaujímavé a príťažlivé a navyše vyhovovali aj môjmu naturelu. Nerada prekladám texty, ktoré nazývam „chladné“. Niekedy prekladateľa prinúti k prekladaniu širokej škály titulov doba. Napríklad Vladimír Oleríny prekladal spočiatku (od konca štyridsiatych rokov 20. storočia) všetko, začínal s básňami, prekladal prózu aj drámu, klasiku aj (vtedy) mladých autorov. Predsa však začal s tým, čo poznal a k čomu mal vzťah, teda s argentínskou literatúrou, až potom prešiel k tomu, čo bolo „treba“.

V čase, keď som začala prekladať, teda v osemdesiatych rokoch minulého storočia, aktívne pôsobila celá plejáda hispanistov a výborných prekladateľov (V. Oleríny, V. Dubcová, N. Noskovičová, O. Lajdová, O. Hlaváčová, Ruppeldtovci, J. Srnenská, E. Obuchová, P. Brabenec, K. Jusková, M. Biskupičová ai.) a konkurencia bola oveľa väčšia ako dnes. No aj záujem o preklady zo španielčiny zo strany vydavateľov bol oveľa väčší. Prekladalo sa systematickejšie, mnohé diela tu vyšli nedlho po španielskom origináli.

Hispanoamerických autorov, ktorých som prekladala, spája niečo, čo mi bolo vždy blízke: zaujímavý príbeh, obraznosť, jazyková pestrosť a vynaliezavosť, výborná pointa…

Kladné prijatie mojich prvých prekladov mi prinieslo ponuky aj na ďalšie diela Garcíu Márqueza či Isabel Allendeovej. Navyše, vďaka ústretovosti vydavateľstva Slovenský spisovateľ som mohla preložiť aj dvoch autorov, ktorých som mala rada od študentských čias – už spomínané poviedky mexického spisovateľa Juana Rulfa a uruguajského poviedkara Horacia Quirogu. Obidve vydania (hoci išlo o často zaznávané poviedky) boli napokon čitateľsky úspešné, predali sa, doteraz ich vysielajú v rozhlase, preklad Rulfových poviedok bol aj ocenený. Ako vidíte, všetko sú to hispanoamerickí autori, rôznych národností, z rôzneho obdobia, no spája ich niečo, čo mi bolo vždy blízke: zaujímavý príbeh, obraznosť, jazyková pestrosť a vynaliezavosť, výborná pointa, takže človek má pri prekladaní dokonca radosť. Paradoxne, Hollého cenu som dostala za preklad súčasného románu nedávno zosnulého španielskeho autora Carlosa Ruiza Zafóna El juego del ángel (Anjelská hra, Ikar, 2009), ktorý som prijala najmä zo zvedavosti, ako je „urobený“ a ako sa prekladá vtedy jeden z najväčších španielskych bestsellerov. Nebol to ani zďaleka jednoduchý preklad. Milo ma prekvapilo, že autor nadviazal na tradíciu klasickej španielskej literatúry, umne využil prednosti rôznych žánrov, pohral sa s intertextualitou, napísal vtipné, príťažlivé dialógy a vykreslil taký plastický a melancholicko-poetický obraz Barcelony zo začiatku storočia, že stačilo „chodiť“ jej ulicami a počúvať zvuky Zafónovho diela (teda, ako sa vraví, vizualizovať) a bolo to.

BS: V roku 2006 ste sa už ako skúsená literárna prekladateľka vrátili na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského a začali sa systematicky venovať výučbe mladých prekladateľov zo španielčiny, ale aj výskumu recepcie hispanoamerickej literatúry a dejinám slovenskej literárnej hispanistiky. Čo vás priviedlo späť do akademického prostredia?
EP: Na fakulte som chcela zostať už po ukončení štúdia v roku 1982, no vtedy novú silu nepotrebovali, návaly študentov so záujmom o španielčinu prišli až neskôr. Po roku 2000 sa sekcia španielčiny ocitla v náročnej situácii. Po odchode Nélidy Noskovičovej do Španielska sa na mieste učiteľa literatúry vystriedalo niekoľko kolegov. Hoci som s akademickým prostredím neudržiavala prakticky nijaký vzťah, a teda netuším, komu skrsla v hlave pomerne bláznivá myšlienka, že by som mohla hneď nastúpiť a začať učiť, niekoľkokrát ma oslovil vedúci sekcie Miroslav Lenghardt aj vedúci katedry František Hruška. Po presvedčivom apeli vtedajšieho garanta odboru Jána Zambora som ponuku prijala s myšlienkou, že ak chcem ešte zmeniť svoj profesionálny život, je najvyšší čas. Prvé roky boli náročné, po vyše dvadsiatich rokoch som sa vrátila do zmeneného prostredia, no našťastie, aspoň prvý rok stáli pri mne ešte moji bývalí učitelia, Miro Lenghardt a María Elena Andrašíková. Prešla som klasickým doktorandským štúdiom, počas ktorého som sa usilovala dohnať najmä štúdium teórie, ktorú som dovtedy čítala z iného hľadiska, nie ako východisko pre „vedecké“ úvahy či akademickú prácu. Znovu som čítala diela, na ktoré som už zabudla, učila som sa terminologicky vyjadrovať, stáť pred katedrou, skúšať, hodnotiť, nebolo to jednoduché. Už vtedy sa mi ukázalo, že v rámci hispanistických výskumov sa venovalo málo pozornosti dejinám prekladu a recepcii prekladov z hispánskych literatúr. Bola tu možnosť bádať z časového odstupu, bez akýchkoľvek obmedzení, s nehateným prístupom k rôznym prameňom.

Učím literatúru, najmä hispanoamerickú, vediem proseminár prekladu a seminár umeleckého prekladu, kritiky prekladu, môžem sa teda oprieť aj o vlastné skúsenosti. Kolegovia na katedre ma prizvali do svojich výskumných projektov, čo bola v začiatkoch mojej neskorej akademickej kariéry tiež veľká pomoc a inšpirácia.

Po príchode na fakultu som dostala miesto v legendárnej pracovni s hispanistickou knižnicou, zdedila stôl po svojom profesorovi Trupovi a často učím v miestnosti, kde som v roku 1977 robila prijímačky. Asi to tak malo byť.

BS: V monografii Hispanoamerická literatúra na Slovensku hovoríte o troch kompaktných generáciách literárnych prekladateľov zo španielčiny a seba zaraďujete do tej poslednej. Prečo sa podľa vás po roku 1989 na Slovensku nedarí sformovať ďalšiu generáciu literárnych prekladateľov-hispanistov?
EP: Kedysi sa prekladatelia akosi prirodzene zoskupovali okolo kníh, spolupráca pri príprave prekladu sa konala naživo, lepšia možnosť na rozhovor ako osobné stretnutie nebola. Dnes sme síce všetci online, ale živé väzby sa vytrácajú, prakticky všetko prebieha vo virtuálnom priestore. Každý je sám za svojím počítačom. Ruptúra vo vydávaní diel hispánskych autorov, ktorá prišla po roku 1989, viedla aj k dramatickému zmenšeniu skupiny aktívnych hispanistov. Tých, čo zostali pri prekladaní beletrie, je málo na to, aby vytvorili skupinu, ktorá o sebe vie a potrebuje vzájomne komunikovať. Študenti po päťročnom štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva spočiatku necítia potrebu vzdelávať sa ako my kedysi, teórie majú plné zuby, chcú robiť niečo atraktívnejšie, už počas školy majú iné, „biznisovejšie“ zamestnania. Myslím si však, že kto sa chce venovať umeleckému prekladu, ten si cestu k nemu nájde, hoci by bola dlhšia a kľukatejšia. Situácia sa mení, hlúpostí sa už povydávalo dosť a noví vydavatelia budú mať hádam viac guráže a dajú viac šancí aj hispánskym autorom, aj ich mladým prekladateľom.

BS: Zostavili ste päť monografických čísel Revue svetovej literatúry, ktoré výrazne prispeli k tomu, aby slovenskí čitatelia v posledných dvoch desaťročiach celkom nestratili kontakt so súčasným literárnym dianím v hispanofónnych krajinách. Čo všetko zahŕňa zostavovanie takéhoto čísla?
EP: Zásluhu na tom má hlavne dlhoročná šéfredaktorka Revue svetovej literatúry Jarmila Samcová. Spomínam na ňu s veľkou vďačnosťou. Časopis viedla veľkoryso, obetavo, múdro a žičlivo. Hispánski autori patrili po roku 1989 k tým, ktorých zasiahol nezáujem slovenských vydavateľov (okrem autorov esejistických a filozofických diel, ktoré nemohli vyjsť v predchádzajúcom období). Možnosť publikovať v Revue na pomerne širokom plátne španielsku či hispanoamerickú literatúru bola opäť šanca pre starších aj začínajúcich prekladateľov. Prvé španielske číslo vyšlo v roku 1998 (potom ďalšie v rokoch 2003 a 2013). Chceli sme ho zostaviť „kolektívne“, čo sa síce ukázalo ako prakticky neuskutočniteľné, ale priviedlo to do zasadačky vtedajšieho Literárneho fondu na Štúrovej ulici hispanistov všetkých generácií. Dohodli sme sa na stratégii, ktorú sme uplatnili aj neskôr: čísla budú striedavo španielske a hispanoamerické (vyšli v rokoch 2001 a 2006), predstavíme mladých autorov, vždy aj so širšie koncipovanou štúdiou, texty starších autorov, ktoré sa dovtedy z rôznych dôvodov u nás nevydali, a klasiku v prípadných nových prekladoch. Po úspešnom „španielskom čísle“ sme potom s Jánom Zamborom, ktorý vyberal poetické texty hispánskych básnikov a poetiek, dostali „požehnanie“ na zostavenie ďalších čísel. Hľadanie, čítanie, zostavovanie čísla mi trvalo približne rok. Väčšinu textov som pridelila kolegom „na telo“, niektorí mi sami ponúkli preklady, ktoré považovali za zaujímavé. Veľmi ma to bavilo, kolegovia sa tiež tešili, prizývali sme aj mladých, a hoci sme sa im už nemohli venovať tak, ako kedysi v tradičnej redakcii, verím, že sme im pomohli. Snažili sme sa, aby čísla boli využiteľné aj pre študentov. Je trochu symbolické, že hispanistické aktivity pre Revue svetovej literatúry sa skončili v roku 2016 zostavením monografického čísla s textami, inšpirovanými Cervantesovým románom Don Quijote, ktoré pripravila znalkyňa diela a cervantesovského odkazu Paulína Šišmišová. Práve preklad tohto románu, vytvorený veľkým slovenským romanistom Jozefom Felixom v roku 1950, stojí na začiatku budovania modernej slovenskej hispanistiky.

BS: Patríte medzi najväčších slovenských znalcov diela Gabriela Garcíu Márqueza a vo svojej habilitačnej práci ste sa venovali analýze slovenského prekladu kultového románu Sto rokov samoty, pričom ste poukázali na viacero nedostatkov tohto prekladu. Nemyslíte, že by si toto dielo zaslúžilo nový slovenský preklad? Ak áno, v čom by sa mal líšiť od prekladu Ivana Puškáča?
EP: Preklad Ivana Puškáča z roku 1973 je tak ako iné preložené texty jedinečné prekladateľské dielo. Jeho autorom bol vtedy mladý, čerstvý absolvent hispanistiky. Podľa jeho vlastných slov bol preklad románu Sto rokov samoty preňho prvým a posledným prekladom beletrie. To tiež mnohé naznačuje. Existuje viacero verzií, prečo práve on dostal možnosť preložiť jeden z kultových románov svetovej literatúry. V každom prípade sa musel v roku 1973 (aj celkom pragmaticky) vyrovnávať s ťažkosťami, ktoré možno ani sám nečakal. Prekladal síce román s estetikou, s akou sa už predtým pasoval Vladimír Oleríny pri preklade románu Ernesta Sabata Tunel samoty (Tatran, 1965), románu Juana Rulfa Pedro Páramo (Tatran, 1970) či Cortázarových poviedok (V každom ohni oheň, Tatran, 1971), ale s obraznosťou, akou hýri Márquezov román, sa takmer nikto dovtedy nestretol. Ak vezmeme do úvahy aj existujúce (či skôr neexistujúce) lexikografické pomôcky, obmedzenia zo strany cenzúry, po ktorých sa do prekladu napokon nedostali niektoré pasáže (erotické scény, hyperbolizované opisy fyziologických stavov a úkonov, subštandardná lexika…), kritické vnímanie magického realizmu zo strany ideologických inštitúcií, tak je preklad a okolnosti jeho vzniku skvelým svedectvom vtedajšieho literárneho života na Slovensku. Dôsledkom bola aj rozsiahla revízia prekladu pri jeho druhom vydaní v Tatrane v roku 1984. Preklad vyšiel doteraz sedemkrát. Som veľmi vďačná pánovi Puškáčovi a vydavateľstvu Slovart, že na základe môjho upozornenia o pretrvávajúcich absentujúcich a inak problematických pasážach opravili/upravili podklady pre zatiaľ posledné vydanie Sto rokov samoty (Slovart, 2017). Nový preklad by bol, pravdaže, potrebný a užitočný, líšil by sa od verzie Ivana Puškáča už len tým, že by vznikol po päťdesiatich rokoch v iných podmienkach a inom prostredí, jeho autor by mohol využiť kritické vydania diela s dôkladnými analýzami a interpretáciami. Ukázal by optiku dnešných prekladateľov a umožnil by im vytvoriť dielo bez „nožníc“. Laická i odborná verejnosť by mala možnosť porovnať, kam sme sa za polstoročie od prvého – a doposiaľ jediného – prekladu dostali, teda kam dospela slovenská hispanistika, slovenčina, preklad a prekladanie.

BS: To ma privádza k téme najznámejšieho diela napísaného v španielčine – Cervantesovmu Donovi Quijotovi. V hispanistických kruhoch sa už dlho hovorí o tom, že by bolo žiaduce po sedemdesiatich rokoch vytvoriť nový, aktuálny a kompletný preklad tohto románu. Vy ste sa v rámci výskumných aktivít venovali najstaršej slovenskej recepcii tohto diela a do Revue svetovej literatúry 4/2016 ste aj preložili jednu kapitolu. Ako by podľa vás mal vyzerať nový slovenský preklad Dona Quijota, z čoho by mal vychádzať a kto by na ňom mal pracovať?
EP: Myslím, že o novom slovenskom preklade tohto románu uvažujú viacerí slovenskí prekladatelia. Dôležité je, aby sa našiel aj vydavateľ, ktorý prejde od slov k činom a vydá dielo, s ktorým nemôže šliapnuť vedľa a na ktorom určite neprerobí. Sama o preklade v istých časových vlnách premýšľam, najmä odkedy som mala možnosť preložiť jednu kapitolu z románu, o ktorú ma požiadal významný španielsky cervantista, Juan Manuel Lucía Megías z Univerzity Complutense v Madride. Môj text zaradil v roku 2016 do svojho „prekladateľského“ vydania Don Quijote universal, kde je každá kapitola preložená do iného jazyka (aj ako hold prekladateľom, ktorí sa od prvého – anglického – prekladu románu v roku 1612 významne zaslúžili o jeho vstup do knižnice nesmrteľných diel svetovej literatúry). Pri prezentácii knihy v Národnej knižnici v Madride som mohla prečítať časť svojho prekladu v slovenčine. Aj po tejto osobnej prekladateľskej skúsenosti som presvedčená, že nový preklad by bol po sedemdesiatich rokoch prínosný, zaujímavý a veľmi užitočný. Vo vynikajúcom Felixovom preklade napríklad chýbajú viaceré dôležité básne, mnohé výrazy sú už, prirodzene, archaické a pre dnešného čitateľa nezrozumiteľné. Posolstvo tohto diela je však nadčasové, večné a (ako som sa pokúsila) možno ho preložiť aj súčasným jazykom (veď akým iným?). Dôležité je porozumieť významu jednotlivých rovín románu, postavám, geniálnej autorskej hre Cervantesa s čitateľom. Dnes už máme o diele informácie, ku ktorým dospeli intenzívne bádania španielskych i svetových odborníkov, viaceré kritické vydania románu, bohatý poznámkový aparát. Podobne ako Jozef Felix vieme, že don Quijote nie je len čudák, čo sa zbláznil z čítania rytierskych románov, bojoval s veternými mlynmi a zbožňoval pani Dulcineu, ale že je to oslava slobody, vznešenosti ducha, nezlomnosti, ľudskosti, lásky a priateľstva. A umenia. To všetko je stále aktuálne. Nový preklad by mal mať ambíciu osloviť dnešných (a budúcich) čitateľov v ich jazyku, tak ako Cervantes písal pre „svojich“ čitateľov na začiatku 17. storočia. Preklad čaká na ľudí (prekladateľ, redaktor, vydavateľ), ktorí si nájdu priestor, aby sa mu mohli adekvátne venovať. Vo vzťahu k prekladu Jozefa Felixa by to bolo konečne aj splatenie dlhu, ktorý voči nemu máme (sám vyzýval na nové preklady, keďže podľa neho „relatívne dokonalý preklad tohto diela môže skrsnúť len z práce niekoľkých generácií“ (v Poznámke prekladateľa v 2. diele románu, 1950, s. 493).

BS: Vo svojom nedávnom výskumnom projekte Minulosť a perspektívy hispanistiky na Slovensku ste sa zamerali najmä na prvé kultúrne a literárne kontakty s hispánskym svetom a na prvé kroky slovenskej hispanistiky ako samostatnej vednej disciplíny. S tým zrejme súviselo aj zdĺhavé, no dobrodružné bádanie v rôznych archívoch. Aké zaujímavé zistenia priniesol tento výskum?
EP: S výskumom na poli dejín prekladu a recepcie cudzích literatúr som prišla do styku predtým, ako som začala učiť na FiF UK. V spolupráci s kolegom Jaroslavom Šoltysom, hispanistom a majiteľom vydavateľstva AnaPress, sme sa s amatérskym nadšením rozhodli zostaviť a vydať prvú bibliografiu knižných prekladov z hispánskych literatúr do slovenčiny. Už vtedy sa ukázalo, akú prácu naši predchodcovia vykonali, kto všetko prekladal, čo prekladal, čo sa reedovalo, kto písal doslovy, kedy, kto a čo vydával. Po niekoľkých rokoch sme bibliografiu doplnili a vydali znovu. V súčasnosti dokončievam v rámci spomenutého výskumného projektu tretie doplnené vydanie s mojou pôvodnou úvodnou štúdiou Španielska a hispanoamerická literatúra v slovenskom kultúrnom a literárnom priestore. Tieto publikácie sa stali častou východiskovou bibliografickou pomôckou pre domácich i zahraničných používateľov, zaujímajúcich sa o preklady hispánskych literatúr do slovenčiny. Veľmi ma to teší, hoci nemajú vysoké akademické ohodnotenie.

Výskumy, ktoré sme na Katedre romanistiky FiF UK uskutočnili v posledných rokoch prezentovali poznatky získané ad fontes, z rukopisov, pozostalostí, korešpondencie, z ktorých mnohé boli doteraz nespracované a priniesli viaceré nové zistenia.

Zaujímajú ma najmä začiatky, priekopníci slovenskej hispanistiky, ich osobné i profesionálne príbehy. Práca v archívoch je náročná, vyžaduje si čas, trpezlivosť, dôslednosť, objektivitu, ale prináša možnosť získať a sprostredkovať informácie, ktoré často prekvapia aj pamätníkov. (Určite by mal k tomu poznámku manžel, ktorý sa pri rannej káve často dozvedá ako prvý o mojich „objavoch“.) Výskumy, ktoré sme na Katedre romanistiky FiF UK uskutočnili v posledných rokoch (projekt Jozef Felix (1913 – 1977) a cesta k modernej slovenskej romanistike, vedený Janou Truhlářovou, Cervantesov Don Quijote vo svete a na Slovensku, vedený Paulínou Šišmišovou, a spomínaný projekt Minulosť a perspektívy hispanistiky na Slovensku), prezentovali poznatky získané ad fontes, z rukopisov, pozostalostí, korešpondencie, z ktorých mnohé boli doteraz nespracované a priniesli viaceré nové zistenia.

V oblasti prekladu sa nám, žiaľ, zatiaľ nepodarilo nájsť a preskúmať preklad diela španielskeho humanistu Antonia Guevaru Listy a rozmlúvání, ktoré podľa viacerých zdrojov v roku 1778 preložil žilinský notár Alexander Nozdrovický. Vďaka výskumu kolegov Mojmíra Maloveckého a Márie Medveczkej môžeme prvý publikovaný preklad diela španielskeho autora do slovenčiny posunúť do roku 1863 (preklad Calderónovej drámy El príncipe constante, ktorý z nemčiny vyhotovil Pavel Blaho). Našli sme preklady krátkych španielskych textov v rôznych zábavných a vzdelávacích kalendároch v roku 1891. Zistili sme, že na začiatku storočia sa na Slovensku a medzi krajanmi v zahraničí hrala s úspechom hra španielskeho romantického autora Juana Manuela Dianu Recept proti testinám, ktorá vyšla knižne v rokoch 1912 a 1922.

Pri výskume začiatkov vyučovania španielčiny na Slovensku sme zistili, že španielčina sa začala učiť na FiF UK skôr, ako sa doteraz predpokladalo, a to v roku 1930 vďaka profesorovi Vladimírovi Bubnovi z Prahy. Objasnili sa aj doteraz bližšie neskúmané osudy ďalších priekopníkov slovenskej hispanistiky, zaujímavé sú súčasné úvahy o doterajšom rozvoji a peripetiách slovenskej hispanistiky v oblasti jazykovedy. Cenné sú výsledky nových výskumov v oblasti slovenskej recepcie hispánskej poézie či kinematografie. Naše zistenia sa k čitateľom dostanú v pripravovaných publikačných výstupoch.

Tešíme sa aj na budúci výskum širokého pôsobenia jedného zo zakladateľov slovenskej hispanistiky Vladimíra Olerínyho (1921 – 2016), ktorého 100. výročie narodenia si pripomenieme v roku 2021 spolu so storočnicou založenia FiF UK, kde začal v roku 1950 ako prvý Slovák vyučovať španielčinu.

BS: Stíhate sa popri pedagogickej a vedeckej činnosti ešte venovať literárnemu prekladu? Na akom texte teraz pracujete?
EP: Žiaľ, množstvo práce spojenej s pôsobením v akademickom prostredí mi nedovoľuje prekladať toľko, koľko by som chcela, a z časových dôvodov prekladám len to, čo zvládnem, teda málo. Viac píšem o preklade, ako prekladám. Viac času a energie venujem prekladom svojich študentov ako vlastným, ale verím, že to nie je zbytočné. Po dlhšom čase som sa však odhodlala prijať ponuku na preklad románu argentínskej spisovateľky Mariany Enríquezovej Nuestra parte de noche, ktorý plánuje vydať ambiciózne a kvalitné vydavateľstvo Inaque.sk. Jeho majiteľka Aňa Ostrihoňová vie, čo chce, má rada hispánske literatúry a sleduje, čo sa v nich deje. To sú potom celkom iné rozhovory. Mariana Enríquezová (1973) patrí k významným autorom, ktorí sa vyrovnávajú s krutou minulosťou svojej vlasti (podobne ako aj u nás známi autori: Čiľan Roberto Bolaño či ďalšia argentínska prozaička Samanta Schweblinová). Hoci reklamné slogany uvádzajú, že autorka sa v románe drží tradície Cortázara, Sabata a Onettiho, vytvorila svojský, moderný, poeticko-drsný obraz argentínskej spoločnosti druhej polovice 20. storočia. Namiešala prvky „špinavého“ realizmu, romance, hororu, mysterióznej literatúry s prvkami románu svedectva. Preklad je pre mňa výzvou, okrem iného riešim preklad kultúrnych referencií (jedlá, futbal, oblečenie, geografické názvy, matéria politického a spoločenského života), intertextových odkazov na klasické diela príslušných žánrov i na argentínskych autorov, ktorých nepoznám, atď. Výborný text pre akademičku, je v ňom čo prekladať, aj o čom uvažovať a (prípadne) písať. Teším sa, že sa slovenskí čitatelia dozvedia, aká je súčasná hispanoamerická literatúra a ako sa jej autori dnes vyrovnávajú s minulosťou a súčasnosťou svojich krajín.

BS: Ak by ste zo všetkých diel po španielsky písanej literatúry mali menovať jednu knihu, ktorá by dnes rozhodne nemala chýbať v slovenskom preklade, aké dielo by ste vybrali?
EP: Ťažko vybrať jedno dielo, restov máme veru dosť. Okrem spomínaného nového prekladu Dona Quijota nám chýba napríklad knižné vydanie vynikajúcich poviedok a esejí mexického autora Carlosa Fuentesa, kultový román svetovej literatúry 60. rokov minulého storočia – román argentínskeho spisovateľa Julia Cortázara Rayuela (Hra na škôlku), španielsky klasický príbeh pre deti Juana Ramóna Jiméneza Platero y yo (Strieborniak a ja). Divadelníci by možno privítali nové preklady dramatických textov Federica Garcíu Lorcu, ktoré sa u nás hrajú bez prestania od šesťdesiatych rokov minulého storočia. Bolo by zaujímavé zistiť, akú stratégiu by (na rozdiel od Lorcovho „dvorného“ prekladateľa Vladimíra Olerínyho) zvolili dnešní prekladatelia a či by bolo ich videnie bližšie súčasným inscenátorom. Veľmi chýba aj systematickejšia prezentácia súčasných španielskych a hispanoamerických autorov, ktorí by nás určite zaujali aj prekvapili. Pozornosť, akú venuje Španielsko a niektoré hispanoamerické štáty šíreniu svojej literatúry do zahraničia pomocou rôznych programov na podporu prekladu, by nám (prekladateľom i vydavateľom) mohla pritom výrazne pomôcť.

Eva Palkovičová

Eva Palkovičová

Eva PalkovičováFoto: archív autora

(1958) je hispanistka, prekladateľka, translatologička a vysokoškolská pedagogička. Vyštudovala slovenčinu a španielčinu na FiF UK v Bratislave. V rokoch 1984 –1998 pracovala v Slovenskej literárnej agentúre LITA, neskôr pôsobila ako literárna agentka a prekladateľka na voľnej nohe. Od roku 2006 pôsobí na Katedre romanistiky FiF UK v Bratislave, kde obhájila v roku 2008 titul PhD. a v roku 2016 titul docent v odbore translatológia. Ako výskumníčka sa venuje dejinám prekladu, recepcii hispánskych literatúr v slovenskom kultúrnom priestore, dejinám slovenskej hispanistiky a významným osobnostiam slovenskej romanistiky. Okrem vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje najmä prekladom hispanoamerickej prózy 20. storočia, získala sedem prémií Literárneho fondu (Dvanásť príbehov z cudziny, O láske a iných démonoch, Spoveď stroskotanca, Spomienka na moje smutné pobehlice od Gabriela Garcíu Márqueza, Sépiový portrét od Isabel Allendeovej, Planina v plameňoch od Juana Rulfa, Posledné dni Che Guevaru od Juana Ignacia Silesa del Valle). Jej preklad románu súčasného španielskeho autora Carlosa Ruiza Zafóna Anjelská hra bol ocenený Cenou Jána Hollého za rok 2009. Je spoluzostavovateľkou piatich monografických čísel Revue svetovej literatúry, venovaných španielskej a hispanoamerickej literatúre.

Barbara Sigmundová

Barbara SigmundováFoto: Archív autora

Barbara Sigmundová

(1987) je translatologička, prekladateľka a zanietená hispanistka. Zo španielčiny preložila napríklad zbierku poviedok Jorgeho Luisa Borgesa Fikcie, za čo v roku 2019 získala prémiu Literárneho fondu. Z angličtiny preložila román Juliana Barnesa Jediný príbeh a román Anny Burnsovej Mliekar. Živí sa najmä tvorbou titulkov pre filmové festivaly a pre online vysielateľov. Je predsedníčka o. z. DoSlov.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!