Thomas Bernhard: Rakúska štátna cena preklad

Rakúsku štátnu cenu za literatúru som dostal roku 1967 a musím ihneď vysvetliť, že šlo o takzvanú Malú cenu, ktorú spisovateľ získava za isté dielo a o ktorú sa musí sám uchádzať, a to tak, že to svoje dielo doručí na ministerstvo kultúry a umenia. Cenu som dostal značne po tridsiatke, vo veku, keď sa už za bežných okolností neudeľuje, lebo zvyčajne ju dostávajú dvadsiatnici, čo považujem za absolútne správne, čiže išlo o takzvanú Malú cenu, a nie o takzvanú Veľkú, ktorá sa udeľuje za celoživotné dielo. Nik nebol prekvapenejší ako ja, keď mi Malú cenu udelili, pretože som nijaké dielo nikam nedoručil, nikdy by som nič také neurobil a nemal som ani tušenia, že môj brat, ako sa mi neskôr priznal, posledný deň pred uzávierkou odovzdal na vrátnici ministerstva kultúry a umenia na Námestí minoritov môj román Mráz. Správa, že som cenu získal, ma vonkoncom nenadchla, predo mnou ju totiž získali viacerí omnoho mladší autori, a tým pre mňa načisto stratila hodnotu. Ale nechcel som kaziť zábavu a cenu som napokon prijal aj preto, lebo som ju mal dostať presne tridsať rokov po svojom starom otcovi, ktorému ju udelili v tridsiatom siedmom. Pre túto pointu som ministerstvu odkázal, že si cenu s veľkou radosťou prevezmem. V skutočnosti mi bolo zle už len pri pomyslení, že si ako takmer štyridsiatnik mám prevziať cenu určenú dvadsiatnikom, a vôbec – moje vzťahy so štátom boli napäté, rovnako ako aj dnes, dokonca teraz ešte oveľa napätejšie.

Rovnaké vzťahy som mal aj s naším ministerstvom kultúry a umenia, ktoré sa mi – lebo som ho dobre poznal – hnusilo, a predovšetkým sa mi hnusil úradujúci minister. Úradníci mi pripadali tyranskí a zadubení a keď som sa s nimi rozprával, nemali ani šajn, o čom sa s nimi bavím, a vo všetkých oblastiach umenia a kultúry mali najhorší vkus, aký si človek vôbec dokáže predstaviť. Skrátka a dobre, zrazu som sa nejako musel vyrovnať so skutočnosťou, že mi jedného jarného dňa za román Mráz, ktorý brat z neznámeho, absurdného dôvodu odovzdal na vrátnici, dajú štátnu cenu. To, že mi o hlavu tresli takzvanú Malú cenu, som vnímal ako poníženie, ale nechcel som vzbudzovať pozornosť a bratovi sa podarilo presvedčiť ma, že bude správne prevziať si ju bez protestov. Takže ma čakala cesta práve na to ministerstvo a odmeniť sa ma chystali práve tí ľudia, ktorí sa mi hnusili. Kedysi som sa zaprisahal, že na ministerstvo, kde vládne len zadubenosť a pokrytectvo, už nikdy nevkročím, ale ocitol som sa vo zvieracej kazajke, do ktorej ma navliekol vlastný brat. Správa, že získam štátnu cenu, sa objavila vo viacerých denníkoch, no vyznela tak, akoby som dostal Veľkú, hlavnú a nie ponižujúcu Malú. No akokoľvek ma dusila už len predstava, že musím zájsť na ministerstvo a cenu si prevziať, zachraňovalo ma pomyslenie, že aj Malá sa spájala s finančnou odmenou, vtedy so sumou dvadsaťpäťtisíc šilingov, ktoré som – pretože som sa ocitol až po uši v dlhoch – súrne potreboval. Práve na dlžoby myslel brat, keď si dovolil nehoráznosť a na vrátnici ministerstva odložil môj Mráz.

Priznávam, zakaždým, keď som si spomenul na odmenu dvadsaťpäťtisíc šilingov, dokázal som sa s cenou zmieriť, aj so všetkými nechutnosťami a odpornosťami, ktoré sa s ňou spájali, hnusila sa mi vždy len do okamihu, kým som si nespomenul na dvadsaťpäťtisíc šilingov, no keď som si na dvadsaťpäťtisíc šilingov spomenul, odovzdal som sa osudu. Celkovo som nadobudol presvedčenie, že si voči mne porota dovolila bezočivosť, keď mi určila Malú cenu, hoci ja som sa už vtedy, ak vôbec, tak, pochopiteľne, cítil zrelý na Veľkú, nie na Malú cenu, a mojim literárnym nepriateľom z poroty iste spôsobovalo diabolské potešenie, že mi môžu tresnúť o hlavu práve Malú a zhodiť ma z piedestálu. Rozmýšľal som, či si nebodaj vážne mysleli, že som sa o cenu uchádzal sám, že som sa vedome a s otvorenými očami vydal napospas ich estetickému diletantizmu. Možno si naozaj mysleli, že som vlastnoručne odniesol svoju knihu na vrátnicu ministerstva. Je to pravdepodobné, oni boli skrátka takí, nedokázali myslieť inak.

Ilustrácia: Ester Mládenková

Ľudia, ktorí sa ma na cenu vypytovali, si, prirodzene, takisto mysleli, že dostanem Veľkú cenu, a ja som im musel trápne priznať, že ide o Malú, ktorú už dostal každý píšuci tupec. A keď sa ma známi pýtali, kto už dostal Veľkú cenu, zakaždým som odvetil, že samí idioti, a keď sa vyzvedali, ktorí, tak som vymenoval celý zoznam idiotov, ktorých vôbec nepoznali, zato ja som všetkých dotyčných idiotov poznal veľmi dobre. Každý rok, vysvetľoval som, volia do senátu, ktorý sa označuje za umelecký, ďalších a ďalších obmedzencov a toto predstavuje v našom štáte nevykoreniteľné zlo a perverznú absurdnosť.

No nie som ochotný odmietnuť dvadsaťpäťtisíc šilingov, priznal som, som chamtivý, bezcharakterný a tiež som sviňa. Celkovo ceny nie sú pocta, pokračoval som, pocta je perverznosť a na celom svete nijakej cti niet. Prijmem peniaze, pretože štát každoročne úplne nezmyselne vyhadzuje nie milióny, ale miliardy von oknom, ako občan na to mám právo a nie som blázon. Vládne nám ničotná vláda, ktorej je akýkoľvek prostriedok dobrý, aby sa udržala pri moci, hoci krajina upadá, a štátu svojich dvadsaťpäťtisíc šilingov odoberiem veľmi rád.
Deň udeľovania sa blížil a mňa trápili takmer neznesiteľné bezsenné noci. Pri udelení som mal predniesť aj prejav, ale ja nie som rečník, absolútne neviem rečniť a v živote som nijaký prejav nepredniesol. Tentoraz však príhovor predniesť musím, pretože taká je tradícia, spisovateľ, výtvarník, skladateľ a tak ďalej, každý, kto získa cenu, prednesie príhovor, ktorý sa vo výzve ministerstva nazýva Ďakovná reč. Lenže čo iné sa dá pri takej príležitosti povedať, ako jednoducho a stručne Ďakujem, pričom aj toto jediné slovo človeka, ktorý ho vysloví, dusí v hrdle a ešte dlho mu leží v žalúdku? Nenapadalo mi nič, o čom by som mohol hovoriť. Všetky témy sa mi zdali rovnako odpudivé a odporné. Keď moje zúfalstvo dosiahlo vrchol, posadil som sa k písaciemu stroju a naťukal som zopár slov. No nič, nijaká reč, ktorá sa odo mňa vyžadovala, iba niekoľko viet len tak spakruky.

Jazda v taxíku na udeľovanie prebiehala ako cesta na popravu. Keď som v audienčnej sále počúval ministra kultúry, hovoril som si, len nevyskoč a nedaj mu facku, zostaň pokojný, len pokoj, pokoj, pokoj!

Opakoval som si to až dovtedy, kým minister s tou svojou pyšnou bezočivosťou neskončil. Zaslúžil by si vyfackať, no namiesto toho ho odmenili burácavým potleskom. Zmietala mnou zúrivosť, no neprestal som sa ovládať. Vybral som z vrecka na nohaviciach svoj text a prečítal som ho na pódiu. Zrejme sa mi chvel hlas. Aj sa mi, prirodzene, triasli nohy. Uprostred príhovoru zrazu v sále nastal nepokoj, vôbec som nechápal prečo, prednášal som pokojne, zvolil som si filozofickú tému, pokúšal som sa ísť do hĺbky, iba niekoľkokrát som vyslovil slovo štát. Ešte som ani nedočítal, keď zrazu minister vyskočil zo sedadla, červený v tvári ku mne dobehol a zreval na mňa nezrozumiteľnú nadávku. Vzápätí vyšiel zo sály a tresol dverami. Vypukol chaos. Nechápal som, čo sa deje. Nechal som sa viacnásobne ponižovať, potom som predniesol svoj, myslel som si, nevinný text, a vzápätí sa minister rozhnevá, pobúrene opustí sálu a jeho pätolizači spolu s ním. Všetci sa razom vyvalili z miestnosti, utekali k širokému schodisku a každý sa na mňa aspoň raz pozrel, preklínali ma pohľadmi a mnohí mi aj hrozili päsťami.

Čo som urobil? pýtal som sa sám seba, keď som zostal stáť v sále sám len so svojou tetou a dvoma či troma priateľmi. Noviny na druhý deň písali o škandále, ktorý vyprovokoval spisovateľ Bernhard. Viedenský denník Wiener Montag ma nazval plošticou, ktorú treba vyhubiť.

Z nemčiny preložil Michal Hvorecký

Thomas Bernhard

Thomas Bernhard

Thomas BernhardFoto: goodreads

Rakúsky spisovateľ Thomas Bernhard (1931 – 1989) patril k originálnym zjavom po nemecky písanej literatúry dvadsiateho storočia. Hoci sa považoval za večného outsidera literárnej scény, v skutočnosti ho už za života zahŕňali oceneniami. Tieto udalosti sa preňho stali vítanými príležitosťami na obľúbené nenávistné a mimoriadne zábavné tirády, v ktorých autor nešetril nikoho, Rakúsku republiku, Nemecko, knižný trh, politikov, úradníkov, ani seba. Roku 1980 dokončil knižný výber svojich mikropoviedok, prejavov a ďakovných rečí, no za života ho nevydal, zväzok vyšiel až pri dvadsiatom výročí jeho smrti roku 2009 vo vydavateľstve Suhrkamp.

Deväť kapitol nazvaných podľa jednotlivých cien dopĺňa príloha s troma prepismi prejavov a jedno autorovo rázne vysvetlenie, prečo vystúpil z prestížnej Akadémie pre jazyk a poéziu.

Sporné je, či si Bernhard vôbec želal vydanie knihy. Editor sa odvoláva na ústny dohovor a nejasné stanovisko správcu pozostalosti. V každom prípade, považujem za šťastné a cenné rozhodnutie, že sa titul zverejnil a je štandardne profesionálne redakčne upravený.

Nejde iba o dokumentaristicky hodnotné prepisy spisovateľových dobových prejavov, ale najmä o autentické literárne spracovanie zážitkov spojených s jednotlivými cenami a ceremóniami ich odovzdávania. To je pre autora vďačná príležitosť na to, aby ukázal svoje umenie preháňať, ktoré doviedol do dokonalosti. Pri Grillpazerovej cene ho trápil najmä kvalitný oblek na galavečer. Udelenie významnej Büchnerovej ceny využil na to, aby výroky legendárneho dramatika prepojil s aktuálnou politickou situáciu v Nemeckej spolkovej republike. Bernhardove verejné reči viackrát vyvolali veľké škandály, z ktorých sa autor, pochopiteľne, mimoriadne tešil. Jediný dôvod, prečo všetky ocenenia napriek kritike a hnevu prijal, boli – peniaze. Jeho chamtivosť bola všeobecne známa, nikdy sa ňou netajil a pýtal si závratné honoráre. Jeho astronomické požiadavky podrobne dokumentuje zverejnená dlhoročná korešpondencia s vydavateľom Siegfriedom Unseldom. Za jednu štedrú sumu si doprial nové okná na práve zakúpenom sedliackom dvore, za inú, ako otvorene priznáva, si kúpil bielu limuzínu, ktorú následne rozbil pri havárii na dovolenke v Juhoslávii.

Jedinú ozaj vrúcnu myšlienku v texte venuje vďačný Thomas Bernhard predavačom pánskej konfekcie Sir Anthony, obchodu, ktorý na Kärtnerstrasse stojí dodnes.
Spoločenské reakcie na autora zhrnul vtedajší rakúsky minister školstva Piffl-Percević, ktorý z udeľovania ceny pobúrene odišiel a pred zabuchnutím dverí na spisovateľa zvolal: „Napriek vám sme naďalej hrdí Rakúšania!“

Michal Hvorecký

Michal Hvorecký

Michal HvoreckýFoto: Archív autora

Michal Hvorecký

(1976) prekladá z nemčiny (Martin Pollack, Timur Vermes, Robert Walser, Dea Loher). Pracuje v Goetheho inštitúte. Žije v Bratislave.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!