Umenie (?) starnúť alebo ako Baba Jaga zniesla vajce anotácia
Dubravku Ugrešićovú som sa rozhodol preložiť z vlastnej iniciatívy. Nepoverilo ma tým žiadne vydavateľstvo, skôr naopak, roky som urputne zápasil s nevôľou slovenských vydavateľov vydať knihu, ktorá nie je komerčná a navyše ju napísala chorvátska spisovateľka (nedobrovoľne) žijúca v exile, v Amsterdame. Prvý raz som sa s ňou stretol osobne. Bolo to v roku 2012 v Bruseli na cigarete počas konferencie a netušil som, s kým sa rozprávam! Myslel som si, že je to nejaká milá pani, ktorá hovorí po srbsky (!) a tešil som sa, že si trošku oprášim jazyk. Až keď vystúpila s prednáškou po Michaelovi Cunnighamovi, začínalo mi dochádzať, s kým som mal tú česť. Odvtedy som sa jej tvorbou stal priam posadnutý, no vnímal som ju hlavne ako tvrdú kritičku vojny v bývalej Juhoslávii. Za svoje názory a ostré eseje kritizujúce nacionalizmus sa dostala na čiernu listinu a musela odísť. Do pozornosti juhoslovanského čitateľstva sa dostala už v osemdesiatych rokoch, vo svete sa preslávila až po odchode z vlasti. Kniha Baba Jaga zniesla vajce ma očarila hneď po prvom prečítaní. Môže sa zdať zvláštne, že výrazne feministický pohľad na starnutie ženy by mohol zaujať muža. Jednoznačne mohol. Nie je to totiž rýdzo feministický pamflet, ale premyslene skonštruovaná postmoderna, ktorá núti každého čitateľa vžiť sa do chradnúcej kože a uvedomiť si vlastnú pominuteľnosť. Snové motívy striedajú skutočné a čitateľ miestami nevie, čo je realita a čo sen. Baba Jaga nie je jedna kniha. Sú to vlastne tri knihy v jednej, ktoré tvoria nerozlučný celok a hladko do seba zapadajú. Niekedy som mal dokonca pocit, že sa inšpirovala Márquezom.
Opatrne by som si dovolil povedať, že Dubravka Ugrešićová má svoje miesto vo svetovej literatúre a rozhodne patrí k tomu lepšiemu, čo európska literatúra vyprodukovala za ostatné roky.