Jóko Ogawa: Literárne večery rukojemníkov preklad

Z japončiny preložila Dana Hashimotová
Redigovala Barbara Sigmundová

Správa prišla z dediny na druhej strane zemegule, ktorej komplikovaný názov si človek nezapamätá len tak na jedno počutie:
Podvečer o pol piatej miestneho času protivládni povstalci prepadli mikrobus so siedmimi účastníkmi zájazdu cestovnej kancelárie W, keď sa so sprievodcom a miestnym šoférom, čiže dohromady deviati, vracali z prehliadky historickej pamiatky do hlavného mesta, a okrem šoféra všetkých ôsmich aj s mikrobusom uniesli. Únoscovia na mieste nechali písomné vyhlásenie, že požadujú prepustenie všetkých svojich uväznených spolubojovníkov a k tomu výkupné, no priamy kontakt sa s nimi zatiaľ podľa všetkého nepodarilo nadviazať. Nie je známe, kde sa rukojemníci nachádzajú.
Takto znela prvá správa.
K únosu došlo v hornatej oblasti, kde sa reťazia dvojtisícové vrchy,  s roztrúsenými dedinkami bez riadnych ciest a bez elektriny, a tak boli aj správy o nešťastí veľmi strohé. Incident vyšiel najavo až po tom, čo vodič, ktorého páchatelia nechali na mieste činu a zverili mu písomné vyhlásenie, pešo prešiel do najbližšej dediny žiadať o pomoc, ibaže to už od únosu uplynuli vyše tri hodiny. Šofér utrpel pri prepade vážne zranenia, mal zlomenú lícnu a ľavú kľúčnu kosť, takže odpadol vo dverách prvého domu, ku ktorému sa dopotácal, ale našťastie nebol v ohrození života.
Keď sa zistila totožnosť unesených turistov, zamestnanci nášho veľvyslanectva dorazili na miesto činu, vláda zvolala tlačovú konferenciu a prebehli úradné úkony, ale daná situácia veľký pokrok vo vyšetrovaní nesľubovala. Aj v televíznych správach ukazovali len nekonečnú červenohnedú cestu, ktorá viedla pomedzi napohľad suché, zúbožené stromy. Jedine odtlačky pneumatík mikrobusu sa dali pokladať za akú-takú stopu.
Postupom času prinášali médiá o udalosti čoraz stručnejšie správy. Najprv informovali o zdesení a obavách príbuzných, o rozhovore so šoférom pri jeho nemocničnej posteli, o situácii so skupinami protivládnych povstalcov a podobne, ale keď pominulo počiatočné prekvapenie z únosu, záujem ľudí o osud ôsmich osôb, uväznených podľa všetkého kdesi vo vzdialených horách, ktoré sami nikdy nenavštívili, ba ani o nich nepočuli, sa mimovoľne vytrácal.
Vláda, samozrejme, jednala s povstalcami za zatvorenými dverami, aby neohrozila životy unesených, ale aj preto, aby únos páchatelia nevyužili na propagáciu svojho hnutia, preto sa správy pre médiá prísne triedili, čo prirodzene viedlo k strate záujmu verejnosti.
Uplynul týždeň, prešiel mesiac, ba už sa pomaly končil aj druhý, ale prípad únosu akoby zamrzol v jednom bode. Úlohy mediátora sa vraj ujal akýsi cirkevný hodnostár, jeden z rukojemníkov údajne ochorel a privolali k nemu člena Červeného kríža, ako výkupné už vraj pripravili hrudu zlata, akurát že žiadna z týchto správ nebola potvrdená…
Až keď od únosu uplynulo vyše sto dní a mnohí už takmer zabudli, že sa nejaká rukojemnícka dráma udiala, udalosti nabrali rýchly spád. V ten deň pred úsvitom, keď medzi horami ešte žmurkali hviezdy, špeciálne oddiely polície a armády vtrhli do poľovníckej chatky, kde mali únoscovia svoju tajnú skrýšu. Najskôr vyhodili do vzduchu západnú stenu chatky a potom sa medzi políciou a partizánmi rozpútala streľba. Všetkých piatich páchateľov zastrelili, v boji padli aj dvaja príslušníci špeciálnych jednotiek a ďalší jedenásti utrpeli zranenia. Všetci ôsmi rukojemníci zahynuli pri výbuchu dynamitu, ktorý tam preventívne nastražili únoscovia.
Takýto koniec vyvolal vo svete obrovský šok. Dovtedy ľudia verili bezdôvodne optimistickým očakávaniam, že tajné jednania budú úspešné a rukojemníci sa vrátia živí a zdraví. Dočkali sa však len krutého, nemilosrdného sklamania. Keďže všetci rukojemníci zahynuli, kritika vlády za chyby v jednaní s únoscami i nenávisť voči protivládnym povstalcom už bola zbytočná.
Pri pohľade na fotku poľovníckej chatky, z ktorej po explózii a streľbe nezostal kameň na kameni, človek ľahko prepadol predstave, že na nej vidí mŕtvoly unesených turistov.
Zem na mieste, kde výbuch zabil osem ľudí, bola sčernetá, napučaná, výdatne nasiaknutá krvou. Telá ôsmich obetí, natlačené svorne jedno na druhom, nerozdelila ani explózia, všetky mŕtvoly sa vraj našli tesne vedľa seba.
V poľovníckej chatke po obetiach nezostalo skoro nič, len kúsok textu vyrytého do podlahy, ktorý našiel jeden z pozostalých. Písmo, ktoré sa zachovalo na ohorenej doske, bolo prerušované a miestami sa celkom strácalo, ale potvrdilo sa, že ide o rukopis jedného z rukojemníkov. Neskôr sa našlo písmo všetkých ôsmich obetí únosu na úlomkoch dreva z police kuchynskej skrine, zo dna zásuvky, z rámu okna, z nohy stola a podobne. Na písanie použili zrejme ihly z cestovných šijacích súprav alebo sponky do vlasov. Po každom z nich sa však zachovali len kratučké úryvky a nebolo jasné, o čom sa v nich písalo či za akým účelom. Popísané úlomky dreva nútili k premýšľaniu, akoby to boli archeologické vykopávky, získané z hlbokých vrstiev zeme. Ticho a nenápadne ponorené do bezodného mlčania. Keď sa pozostalí vracali domov z kremácie, ktorá sa konala priamo na mieste tragédie, pritískali si úlomky dreva k hrudi rovnako bolestne ako urny s pozostatkami blízkych.

Uplynuli dva roky a prípad rukojemníkov sa opäť vracia na scénu, tentokrát v prekvapivo modifikovanej podobe. Na verejnosť sa dostala magnetofónová páska s nahrávkou z odpočúvania poľovníckej chatky z obdobia, keď v nej únoscovia držali rukojemníkov. V krabičke prvej pomoci, v prístroji na filtrovanie vody a v slovníku, ktoré tam priniesol člen Medzinárodného Červeného kríža, boli ukryté odpočúvacie zariadenia. Zverejnili sa časti, ktoré nezachytávajú zásah špeciálnych jednotiek, iba hlasy rukojemníkov, nepochybne však ide o mimoriadny materiál.
Páska sa dostala k pozostalým cez príslušníka špeciálnych jednotiek, ktorý im ju odovzdal z vlastného rozhodnutia ako jedinú pamiatku, ktorá sa zachovala z posledných chvíľ života obetí. Údajne sa podieľal na odpočúvaní so slúchadlami na ušiach, hoci z reči rukojemníkov, samozrejme, nerozumel ani slovo.
Nahrávku si vypočul reportér jednej rádiostanice počas rozhovorov s pozostalými. Hneď pochopil hlboký význam jej obsahu, takže trpezlivo vyjednával s príbuznými obetí, aby si získal plnú dôveru a napokon aj súhlas všetkých ôsmich rodín so zverejnením nahrávky.
Samozrejme boli medzi nimi aj takí, ktorí si neželali pozornosť verejnosti a priali si mať konečne pokoj. Napokon však uznali, že sprístupnenie hlasového záznamu pomôže zachovať na tomto svete pamiatku na ich milovaných zosnulých, dôkaz, že skutočne žili.
Páska zachytáva hlasy ôsmich obetí, ako čítajú príbehy, ktoré sami napísali. Zaznamenávali ich na dosky na podlahe či na okenné rámy asi preto, že nemali dosť papiera. Môžeme len hádať, čo ich k tomu priviedlo, no prinajmenšom jedna vec je z rozhovorov zjavná: určite neboli natoľko zúfalí, aby príbehy vytvárali ako odkaz na rozlúčku. Počas dlhých mesiacov v zajatí sa obete postupne zblížili so svojimi únoscami a ich strach z ohrozenia vlastného života zrejme poľavoval. Počas tých literárnych večerov sa často smejú. Aj keď občas na nahrávke počuť aj vzlyk či zadržiavaný plač, nejde o slzy zúfalstva, ale o dojatie z precítenia vlastnej existencie.
Zo začiatku to bol pre nich iba spôsob, ako zahnať nudu, rovnako ako karty alebo slovné hry. Každý si zapísal nejakú spomienku a všetkým ju prečítal. Vopred pripravený text bol pre ostatných zrozumiteľnejší, než keby ho dotyčný rozprával len tak bez ladu a skladu, navyše, pri písaní im lepšie ubehol čas. Niežeby medzi sebou súťažili. Chceli len pokojne rozmýšľať a načúvať jeden druhému. Nemyslieť na budúcnosť, na to, kedy ich oslobodia, ale na niečo z minulosti, ktorú si nosí každý v sebe a o ktorú ho už nič neoberie, nech sa v budúcnosti stane čokoľvek. Uchopiť spomienku, zohriať ju v dlaniach a naložiť na plavidlo slov. Načúvať zvukom vody, rozčerenej loďkou. Odlúčení a vzdialení od dôverne známych miest ozvučiť svojimi hlasmi studený schátraný kamenný dom, osvetlený len plameňmi sviečok. V tomto im predsa nemohli brániť ani únoscovia.
Takto sa začali literárne večery rukojemníkov. Obecenstvo tvorili okrem obetí únosu páchatelia, čo nad nimi držali stráž, a chlapík v strategickej centrále so slúchadlami na ušiach.
Reláciu s názvom „Literárne večery rukojemníkov“ vysielalo rádio od nedele do nedele, čiže osemkrát, každý večer od desiatej hodiny. Nahrávka sa ťažko dá označiť za kvalitnú, miestami je nezrozumiteľná, sem-tam rozprávanie preruší kašeľ či kýchnutie, obsahuje mnohé chyby v čítaní sinojaponských znakov, no i tak sa odvysielala bez úprav.  Z pozadia občas zahúka sova, akoby potvrdzovala slová čítajúceho.

Prvá noc: Palica

Vyrastala som v dome oproti železiarskej dielni. Bola to maličká firma, okrem rodiny majitelia zamestnávali len dvoch či troch robotníkov. V našej ulici sa nachádzal aj obchod s fotoaparátmi, holičstvo, otorinolaryngologická ambulancia, krajčírska dielňa a numizmatická predajňa. Každý z týchto podnikov mal samostatný vchod označený dôstojným štítom, zo všetkých vyžaroval dokonalý pokoj a úhľadný poriadok, len tú železiarsku dielňu obklopovala už na prvý pohľad úplne iná atmosféra.
Posuvné dvere mali stále otvorené, časť pracovného náradia im vytŕčala na ulicu a dielňa neprestajne chrlila do okolia hluk. Oceľové platne, oceľové tyče, drôty, nákovy, kladivá, zveráky, háky… Zhromažďovali tam najrôznejšie tvrdé a ťažké predmety, zrejme ako im čo prišlo pod ruky, všetko pokryté červenohnedým prachom, a či ráno, či na poludnie, alebo večer, vždy to u nich vyzeralo rovnako. Rada som sedávala na zemi, čmárala si bielou kriedou po asfalte a pozorovala železiarsku dielňu. Dospelým som nijako neprekážala, takže si ma nevšímali a rýchlo som si našla miesto s najlepším výhľadom do každého kúta. Vtedy sa mi nezdalo vhodné, aby dievča prejavovalo záujem o železiarsku dielňu, takže som sa vždy snažila predstierať, že sa zabávam kreslením. Ich dielňa sa mi vôbec nejavila ako miesto, kde sa čosi vyrába. Búchanie na nákovu, od ktorého sa rozochvieval vzduch, zúfalé kvílenie prepiľovanej ocele… Vnímala som ju ako miesto skazy. Disciplinovaný, spôsobne usporiadaný svet sa v nej rozbíjal na kúsky. Zánik sveta sa začínal rovno pred mojimi očami. Robotníci však nepoznali skutočný zmysel úlohy, ktorú mali plniť, oni sa len mordovali s ťažkými predmetmi. Pravdu som poznala len ja. Niet návratu. Svet sa postupne rozpadne, ako keď sa zubný kaz pomaličky šíri a napokon nahlodá kosti v ústach. Áno, cítila som to.
Vôbec som sa nebála. Skôr naopak, zdalo sa mi to vzrušujúce. Žila som v ustavičnom nadšení, lebo ja jediná som objavila to tajomstvo.
Zo všetkého najviac ma fascinovali iskry vyletujúce zo zváracieho horáka. Zdali sa mi byť najmocnejšie a najúchvatnejšie zo všetkých druhov ohňa, ktoré som poznala, či už z pece, z alkoholovej lampy, alebo z plynového sporáka. Chvíle, keď extrémne sýta červeň melírovaná modrastými iskrami vystrekovala z kusu železa, napĺňali moju dušu najintenzívnejšou predtuchou rozpadu sveta.
S iskrami horáka sa v mojej mysli nerozlučne spájali masky, ktorými si robotníci chránili tváre. Boli vyrobené z ocele, prispôsobené obrysom tváre a zaoblené ako škridle na streche, s priezorom zo špeciálneho ochranného materiálu. Masky vyžarovali tajomnosť a zdali sa mi dôstojné pre robotníkov poverených dôležitou úlohou. Svižne si ich nasadili vždy, keď lietali iskry. Nikdy sa neomeškali. Na prvý pohľad pevné železo sa rozžeravilo dočervena ako slnko tesne pred západom, zasršalo na znak, že už viacej nevydrží a už sa aj rozlievalo. Maskovaní robotníci nemali zľutovania. Zaliati potom sa mlčky oddávali svojej práci. Masky im skrývali tváre, ale zároveň odhaľovali ich podstatu. Ja ju poznám. Tváre farby večerného zorenia bez výrazu a bez strachu, zvyknuté čeliť hocijakým horúčavám i ostrému železnému prachu. Presne takí boli.
Stalo sa to cez prázdniny krátko po mojich jedenástych narodeninách. Keď som sa jedného dňa popoludní vracala z kúpaliska, uvidela som v parku muža sedieť na hojdačke. Hneď som v ňom spoznala robotníka z dielne naproti, nie však podľa pracovného oblečenia, ale podľa vrstvy železného prachu, ktorá mu na vlasoch vytvárala melír vo farbe typickej pre dielňu. V tej tajnej jednotke špeciálneho určenia zaujímal najnižšiu pozíciu, zatiaľ nemal dovolené používať masku a zdalo sa mi, že jeho hlavnou náplňou práce je počúvať nadávky starších kolegov. Okrem toho bol strašne tučný a pohyboval sa nemotorne, takže aj na mňa, amatérsku pozorovateľku, pôsobil ako neskúsený učeň.
„Stalo sa ti niečo?“
Dodnes nechápem, prečo som sa mu prihovorila, keď som prechádzala cez park. Či to spôsobila moja neprekonateľná láska ku železiarskej dielni, či jeho utrápený výzor, alebo len zvedavosť… Ale kým som sa spamätala, už bola otázka vonku. Okrem nás v parku nebolo nikoho, okolité domy sa mlčky krčili pod ťarchou ostrej slnečnej páľavy a aj cikády, ktoré od skorého rána hlučne cvrlikali, teraz tichučko oddychovali v tieni stromov so zloženými krídlami.
„Spadol som z hojdačky,“ odpovedal mi učeň.
V tej odpovedi nebola ani štipka prekvapenia či rozpakov, ani opatrnosti voči dieťaťu, ktoré sa mu z ničoho nič prihovorilo. Zareagoval, ako keby sa rozprával so školáčkou z vlastnej rodiny či s dieťaťom, ktoré dobre pozná. To zasa zmiatlo mňa. Moje pozorovanie železiarskej dielne malo zostať utajené, preto ma ohromilo, že ma pozná dokonca aj tento nováčik.
„Nohu som si pritom trochu…“
Predklonil sa a veľmi opatrne si pohladil ľavú nohu od lýtka po členok. Prikročila som o krok bližšie k hojdačke a z odstupu som sa mu pozrela na nohu. Ľavé chodidlo s pätou na vyzutej teniske a stočenej ponožke držal vztýčené v pravom uhle. Členok mal už od prírody poriadne hrubý, ale teraz mu ešte väčšmi napuchol. Bol celý červený a horúci.
„Ale prečo si si sadal na hojdačku? Veď si už dospelý…“
Po mojich slovách našpúlil pery a začal si ofukovať členok.
„Stratil som rovnováhu. Skúsil som sa hojdať postojačky, ako keď som bol decko, pošmykla sa mi noha a nejako hlúpo sa mi skrútila.“
Tým mi síce nijako nevysvetlil, prečo sa ako dospelý hojdal, ale ďalej som sa ho na to už nevypytovala. Bolo mi jasné, že s nohou treba niečo urobiť. Podišla som k nemu o dva kroky bližšie a prezrela si zranený členok dôkladnejšie. Ufúľaná noha. Za nechtami špina, všetkých päť prstov zarastených chlpmi, odpudivá sieť žíl na priehlavku. Zazdalo sa mi, že aj smrdí…
„Možno máš zlomenú kosť.“
„Ešte to!“ vyrazil zo seba a pozrel sa mi do tváre.
„Alebo roztrhnutú achilovku…“
„Čože?!“
Zhrozene vykríkol, zrejme sa vážne vyľakal.
Takto zblízka vyzeral ešte tučnejší. Bradu mal utopenú v tuku na krku, vrchný gombík na montérkovej kombinéze napnutý, akoby chcel už-už odfrnknúť, tučný zadok mu prevísal z hojdačky. Počerná tvár posiata jazvičkami, mohol si ich spôsobiť buď pri práci, alebo keď spadol z hojdačky. V pohľade sa mu zračilo niečo prekvapivo detské, čo neladilo s jeho veľkým telom.
„Chodiť môžeš?“
Zdrvene zavrtel hlavou.
„Niekoľkokrát som to skúšal, ale noha ma strašne bolí, nemôžem na ňu našliapnuť. Myslím, že sa ani nepostavím.“
„Zavolám niekoho z dielne.“
„Dnes sú na podnikovom zájazde, nikto tam nie je.“
„A ty si prečo nešiel?“
„Ja ju mám strážiť, dvíhať telefón. Prehral som v losovaní.“
Učeň sa znova zahľadel na svoj rozhorúčený červený členok, na ktorý mu teraz ešte aj pieklo slnko.
To je ale smoliar, pomyslela som si. Dokedy chce vysedávať na hojdačke? Hádam si len nemyslí, že sa mu zlomená kosť či roztrhnutá šľacha samy od seba spoja, ak ich vystaví slnečným lúčom? V mysli sa mi vynorili jeho nemotorné pohyby pri práci v dielni.
„Musíš ísť do nemocnice! Vo vedľajšej štvrti je ortopedická klinika,“ poradila som mu. „Či už to bude zlomenina, alebo achilovka, nedá sa nič robiť, musíš s tým k lekárovi na vyšetrenie.“
Pri slovách achilovka a zlomenina stiahol hlavu aj s takmer neexistujúcim krkom medzi plecia, akoby mu len ich zvuk stupňoval bolesť, a prudko žmurkal úzkymi očami, ktoré mu spoza mohutných líc bolo sotva vidieť.
„To nepôjde. Veď nemôžem chodiť.“
„Ani krok?“
„Veru ani krok.“
Teraz prvýkrát vyzneli jeho slová rozhodne.
„Tak dobre,“ povedala som už tiež rozhodnutá. „Prinesiem ti niečo, čo ti poslúži ako palica. Vydrž chvíľu.“
Sama som si nevedela vysvetliť, prečo som sa do toho zaplietla, jednoducho som tam pohodila svoju plastovú tašku s plavkami a utekala som domov. Na železiarskej dielni boli naozaj celkom nezvyčajne spustené žalúzie. Dúfala som, že cestou stretnem nejakého známeho dospelého a poprosím ho o pomoc, ale ako naschvál som na nikoho nenarazila. Ani mama nebola doma, možno šla nakúpiť niečo na večeru. Okolie zalievala letná žiara.
Palica, palica, palica. Musí mať dostatočnú dĺžku, nesmie byť ani príliš hrubá, ani príliš tenká, jednoducho spoľahlivá palica.
Stála som v predsieni a usilovne premýšľala, ibaže žiadna vec potrebného tvaru mi nenapadla, a to ma znervóznilo. Keby som bola pokojne pouvažovala, uvedomila by som si, že netreba bojovať o sekundy, mňa však posadla myšlienka, že sa musím ponáhľať.
Už to mám! Dáždnik! Zrodil sa nápad a potom už išlo všetko ako po masle.
Zo skrinky na obuv som vytiahla otcov čierny dáždnik, najdlhší a na pohľad pevný, a utekala som naspäť do parku. Učeň ma čakal presne v tej istej polohe, ako som ho tam zanechala.
„Aha! Opri sa o toto!“ podala som mu dáždnik a chytila som ho pod pazuchu, aby som mu aspoň trochu pomohla vstať.
„Ďakujem ti!“ odvetil učeň.
Pod jeho pazuchou som nahmatala mäkké telo, mala som pocit, že sa mi prsty v tej mase celkom strácajú. Pri takej hmotnosti mu moja sila nijako nemohla stačiť. Pravou rukou zvieral reťaz hojdačky, do ľavej uchopil dáždnik a s námahou sa postavil. Hojdačka sa hompáľala, jej železné súčiastky škrípali a železný prach, zvírený z jeho vlasov, sadal na mňa.
Vo chvíli, keď sa s ľavou nohou vo vzduchu zaprel do dáždnika a vykročil, dáždnik sa nečujne ohol v prostriedku, učeň stratil rovnováhu a dosadol späť na rozkývanú hojdačku.
„Jój!“ vykríkli sme obaja naraz a vybuchli sme do smiechu, pobavení tým krásne ohnutým dáždnikom. Ako mu tak žalostne visel z ruky, zmenil sa na čosi, čo sa už dáždniku ani nepodobalo.
Nuž ale smiech nás hneď prešiel. Členok ho naďalej nepočúval a v okolí hojdačky nebol ani kúsok tieňa, kombinézu mal už celkom prepotenú.
„Veď to vôbec nemusel byť dáždnik, stačila by hocijaká drevená palica zo zeme.“
„No áno, len keby sa akurát také dobré palice niekde povaľovali…“
Poobzerala som sa po eukalyptoch, drieňoch a duboch v parku, ale pod tými ležali iba samé drobné vetvičky.
„Tak ju treba odrezať.“
„Ako?“
„Nuž samozrejme pílkou! Ako inak?“
Ledva som to dopovedala, ani som nepočkala na učňovu reakciu, a už som opäť uháňala domov, tentokrát po pílku. Tam som ešte dostala nápad, naliala som do termosky obilný čaj z chladničky a zobrala si dve uvarené kukurice, ktoré na mňa čakali na stole, pripravené na olovrant.
„Fíha, ty si ale poriadne nabalená!“ poznamenal pobavene učeň, keď ma uvidel s termoskou prevesenou cez hruď, s pílkou v pravej a s kukuricami v ľavej ruke, akoby mu ani nenapadlo, že tie veci nesiem preňho. Nič som si z toho nerobila, podala som mu jedlo a pitie a už som sa obzerala po konári, ktorý by bol vhodný na palicu. Najviac sa mi pozdával dub vedľa preliezačky. Mal hrubý kmeň a zdravú, zeleňou prekypujúcu korunu, navyše z neho príhodne rástli konáre práve ponad preliezačku. S pílkou v ruke som sa vyšplhala na preliezačku. Takto nad zemou sa mi slnečné lúče ešte ostrejšie zapichávali do pútca na hlave. Vlasy sa mi prilepili na zátylok, pot mi zatekal do očí a zahmlieval mi zrak, v teniskách ma omínal piesok.
Aj zhora z preliezačky pôsobilo tučné telo učňa na drobnej hojdačke nápadne neproporčne. Vyzeral ako obrovské teleso, ktoré tam niekto odložil z neznámych dôvodov. Zavesil si termosku na krk, reťaze si zakliesnil pod pazuchy, s chuťou sa pustil do kukurice a členok pritom ďalej opatrne držal v jednom uhle. Takmer som počula, ako sa kukuričné zrnká oddeľujú od šúľka. Montérkovú kombinézu mu zalievalo slnko a bola taká žiarivo svetlá, akoby sa mu na nej tie zrnká kovového prachu trblietali.
Kukuricu som mala zjesť na olovrant. Nuž ale na takej maličkosti teraz vôbec nezáležalo. Palica! Potrebujeme palicu. Kým mu ju nezaobstarám, nedokáže sa z hojdačky pohnúť ani o krok. Chvíľu bola jedna reťaz dlhšia ako druhá, inokedy naopak, asi podľa jeho nálady, sedel na tej nenaolejovanej hrdzavej hojdačke, prevetrával si prebytočný tuk a vedel, že sa odtiaľ len tak ľahko nedostane. Záchrana člena tajnej jednotky špeciálneho určenia zostala len a len na mne.
Postavila som sa teda na najvyššiu priečku preliezačky a načiahla som sa po dubový konár. Ak na podopieranie učňovho mohutného tela nestačil dáždnik, tenké vetvičky z konca konára neprichádzali do úvahy, musela som sa ponamáhať a odpíliť celý konár tesne vedľa kmeňa. Vyhliadla som si jeden rovný, čo rástol kolmo na kmeň, a uchopila som ho oboma rukami vysoko nad hlavou. Lístie sa zatrepotalo a z kmeňa prudko vzlietlo niekoľko vyľakaných cikád. S pílkou som narábala sústredene a s maximálnym nasadením ako pri nejakej ceremónii. Učeň sa medzitým napil obilného čaju z termosky a práve sa púšťal do druhej kukurice.

Konár, ktorý som spílila z duba, nebol taký slabý ako dáždnik. Na palicu sa výborne hodil.
„Tu máš!“
Podala som mu dubový konár. On si rukávom otrel šťavu kukurice z úst a odovzdane podstúpil druhý pokus. Najskôr sa pevne postavil na pravú nohu a pritiahol si ľavú, potom pomaličky postupne prenášal váhu na palicu. Ja som sa mu pritisla k boku, zaprela som ruky do hromady tuku a pošepky som ho povzbudzovala.
„Neboj sa, palica sa už nezlomí. Najedol si sa aj napil. Teraz už len pôjdeš krok za krokom, toľko predsa vydržíš. Aj keď si len učeň, plníš tajné poslanie.“
Vykročil váhavo, ale posúval sa vpred. Palica za nami zanechávala krivolakú čiaru v piesku.
„Dokážeš pešo prejsť až do nemocnice?“
„Hej, myslím, že to nejako zvládnem.“
„Mám ťa tam odprevadiť?“
„Nie, nemusíš. Vráť sa radšej domov. Vaši by si robili starosti…“
Naraz hovoril dospelým tónom, akoby bol náhle vyrástol, keď sa postavil na nohy. Ja som poslušne prikývla.
„Tak čau a daj si pozor!“
„Ďakujem ti, nazdar!“
Zakýval mi na rozlúčku. Z vrecka kombinézy mu trčali dva šúľky kukurice. Okolie sa medzitým nebadane sfarbilo západom slnka a aj učňov chrbát napokon pohltili červenohnedé lúče.
Vedľa hojdačky zostala pohodená plastová taška, pílka a ohnutý dáždnik. Moje plavky v taške už celkom vyschli.

Koncom toho roka sme sa za otcovou prácou presťahovali do vzdialeného mesta na juh. Od prázdninovej príhody s palicou do nášho sťahovania uplynulo dosť času, no vôbec si nespomínam, ako to dopadlo so zraneným učňom, či mal zlomeninu alebo sa mu roztrhla achilovka, ani či sa ostatní riadne vrátili z podnikového výletu. Spomienka na železiarsku dielňu sa mi v hlave pretrhla s pohľadom na siluetu krívajúceho učňa, ktorá mizla v diaľke.
No nečakane sa opäť zjavila o viac ako dekádu neskôr. Mala som vtedy dvadsaťtri rokov, skončila som vysokú školu a pri práci v architektonickej kancelárii som si vo večernej škole dorábala kvalifikáciu na interiérový dizajn.
Keď som sa raz firemným autom presúvala po diaľnici na pracovné stretnutie, mala som vážnu dopravnú nehodu. Čelne do mňa narazilo nákladné auto, ktorého vodič zaspal za volantom. Stratila som vedomie, prepichlo mi pľúca a utrpela som ťažké zranenie ľavej nohy.
Neskôr ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že som osem dní ležala v bezvedomí, pretože všetky moje zmysly medzitým normálne fungovali a vôbec som nemala pocit, že som spala. Moja pokožka okamžite zacítila aj ten najjemnejší závan vetra, sluch rozlišoval aj celkom tiché zvuky, zrak vnímal všetky detaily farebného okolia. Dokonca sa mi dalo normálne rozprávať.
„Fíha! Nohu máš už v poriadku?“ celkom prirodzene som sa ho spýtala, keď som ho zbadala.
„Hej, už to je dobré.“
Bol stále rovnako tučný, zhrbený a hanblivo sa usmieval. V rukách už nedržal palicu, ale horák a masku. No z vrecka pracovnej kombinézy mu stále trčali tie dva kukuričné šúľky.
„Odkedy smieš používať masku?“
„Len teraz, odnedávna.“
„A táto je špeciálne pre teba?“
„Nuž, vlastne hej.“
„To si dobrý!“
„Ále, to ešte nič nie je.“
Hanblivo mávol rukou s maskou.
„Dnes som prišiel opraviť tvoju nohu,“ povedal so sklonenou hlavou.
„Ale ako?“ spýtala som sa ho.
„Samozrejme týmto. Však to je jasné, nie?“ povedal a nadvihol ruky s maskou a horákom.
„Čože? Veď s tým sa noha opraviť nedá! To sú predsa nástroje na rozbitie sveta.“
„Naopak! To sú nástroje na tvarovanie sveta. To si nevedela?“
Učeň sa usmial, zovrel v ruke horák a schoval úsmev pod masku. Všetky jeho pohyby boli precízne, bez váhania, zjavne sa už zacvičil. Maska mu naozaj výborne sedela na jeho priveľkej tvári. Z horáka vytryskli iskry, krásne ako studené sklo, nepretržite pulzovali sťa živé bytosti, spievali si rezkú pieseň vo vysokých tóninách. Pršali mi na nohu priamo z jeho rúk. „Vieš, ja som sa strašne mýlila.“
Môj hlas prehlušilo sršanie horáka, takže ma už nepočul.
„Tvoja úloha… je teda presne opačná?! Prepáč… no pre svet je v každom prípade nesmierne dôležitá, však? V železiarskej dielni plníte tajnú misiu…“
Keď som sa prebudila z bezvedomia, povedali mi, že málo chýbalo a boli by mi museli amputovať ľavú nohu. Skoro nikto neveril, že by sa ešte dala zachrániť, vo vraku auta sa zakliesnila a silne pomliaždila. Ale keď som otvorila oči, ľavá noha bola tam, kde má byť, na svojom mieste. Hneď som sa poobzerala okolo postele, hľadala som učňa, no bolo už neskoro, jeho silueta sa rozplynula vo večerných zorách.

(Interiérová dizajnérka, 53 rokov. Zúčastnila sa zájazdu v rámci dlhej dovolenky, ktorú dostala za odmenu za tridsať odpracovaných rokov vo firme.)

 

Jóko Ogawa 小川 洋子

Jóko Ogawa 小川 洋子

Jóko Ogawa 小川 洋子Foto: goodreads

je jednou z najvýraznejších osobností súčasnej japonskej literárnej scény. Autorka románov a krátkych próz, esejí, literárnovedných analýz a kritík, scenáristka filmov, rozhlasových a televíznych hier i animácií, zostavovateľka zborníkov próz i rozhovorov s významnými japonskými umelcami a vedcami, prekladateľka, autorka textov piesní a v posledných rokoch aj porotkyňa najvýznamnejších japonských literárnych cien.

Narodila sa v roku 1962 v meste Okajama. Od detstva milovala knihy, ale okrem krásnej literatúry jej učarovali monotematické obrázkové lexikóny. Práve tie sa podľa autorky stali zdrojom jej inšpirácie, no zrejme boli aj prameňom jej širokého rozhľadu a školou hutného, exaktného a plastického spôsobu vyjadrovania.

Ogawa sa pre spisovateľskú dráhu rozhodla už počas gymnaziálnych rokov. Vyštudovala literatúru na prestížnej univerzite Waseda, alma mater mnohých známych japonských umelcov a vedcov. Po ukončení štúdií sa nakrátko zamestnala ako sekretárka v zdravotníckom zariadení, ale po uzavretí manželstva zostala v domácnosti a začala si budovať kariéru profesionálnej spisovateľky.

V roku 1988 jej renomovaný časopis Kaien uverejnil novelu Čas, kedy sa kazia vidlochvosty ( 揚羽蝶が壊れる時) a udelil Cenu kníhkupectva Kaien pre začínajúcich autorov (海燕新人文学賞). Istú spisovateľskú kariéru jej potom predurčilo ďalšie, v Japonsku najvýznamnejšie ocenenie pre nových autorov krásnej literatúry, Akutagawova cena (芥川龍之介賞), ktorú získala v roku 1991 za román Tehotenský kalendár (妊娠カレンダー). Ogawa v ňom líči problematický vzťah súrodencov, tichú, ale intenzívnu zášť mladšej sestry voči staršej pre jej tehotenstvo. Toto dielo obsahuje už všetky charakteristické prvky autorkinej tvorby v zmysle výberu námetu i formy jeho literárneho stvárnenia. Typický je pre ňu hlboký záujem o citový život človeka v interakcii s jeho rodinným, pracovným a spoločenským prostredím, ostré, exaktné, ale zároveň mimoriadne senzibilné a empatické pozorovanie a zaznamenávanie v bežných, no ešte častejšie v celkom výnimočných situáciách.

Ďalšie prestížne ocenenia, Cenu denníka Jomiuri (読売文学賞) a Veľkú cenu kníhkupectiev (本屋大賞) získala za bestseller, román Obľúbená rovnica pána profesora ( 博士の愛した数式, 2004), ktorý zožal úspech aj v sfilmovanej podobe (2006) a bol tiež preložený do viacerých cudzích jazykov. Ide o príbeh krehkého priateľstva opatrovateľky, slobodnej matky, a jej syna so starým profesorom matematiky, ktorý v dôsledku dopravnej nehody trpí poruchou pamäti. Rozvíja sa pred očami profesorovej švagrinej, osamelej vdovy, roky rokúce trýznenej výčitkami svedomia za svoj dávny, nedovolený vzťah s profesorom, s bratom svojho manžela.

Ďalší román, Pohreb brahmana (ブラフマンの埋葬, 2004) priniesol autorke Cenu spisovateľa Kjóku Izumiho (泉鏡花文学賞), Mínin pochod (ミーナの行進, 2006) zas Cenu spisovateľa Džuničiróa Tanizakiho (谷崎潤一郎賞). V roku 2013 pribudla do jej zbierky najvyšších japonských literárnych trofejí Cena ministra školstva a vedy za umenie za podmanivý román o dvojici nevšedných bratov so schopnosťou komunikovať s vtákmi Vtáčiky (ことり).

Poslednou z ocenení, ktoré Jóko Ogawa doteraz získala za svoju literárnu tvorbu, je prestížna Cena spisovateľa Hirošiho Nomu za literatúru (野間文芸賞) za rok 2020. Vyslúžila si ju svojím najnovším románom Vitrínky (小箱). V tomto hlboko filozofickom a prorockom diele s bizarným obsahom sa vracia k téme hodnoty a zmyslu života, spomienok a zachovávania pamiatky na zosnulých. Inšpiráciu preň čerpala zo starojaponského miestneho zvyku v dnešnej prefektúre Jamagata, z inscenovania svadobného obradu mládencov, ktorí zomreli za slobodna, s fiktívnou nevestou. Odohráva sa v mestečku, kde vymreli všetky deti. Rozprávačka býva v objekte niekdajšej škôlky a dozerá na sklenené vitrínky, v ktorých sa má uchovať fiktívna budúcnosť zosnulých detí. Ich rodičia pre ne ukladajú do vitrínok predmety, ktoré by slúžili deťom, keby ešte žili.

K ďalším úspešným dielam autorky patria napríklad novely Plávať so slonom s mačkou v náručí (猫を抱いて象と泳ぐ, 2009), Denník nulového počtu strán rukopisu (原稿零枚日記, 2010), Oni vždy kamsi… (いつも彼らはどこかに, 2013) a mnohé iné.

Tvorba spisovateľky Jóko Ogawa je intenzívne prekladaná do mnohých cudzích jazykov. Anglické preklady jej dvoch diel boli uverejnené v špičkovom americkom literárnom časopise The New Yorker (The Cafeteria in the Evening and a Pool in the Rain – 6. IX. 2004, Pregnancy Diary – 26. XII. 2005), v ktorom boli z japonských autorov doteraz publikované len diela nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1994), Kenzaburóa Óeho a celosvetovo populárneho Harukiho Murakamiho. Zbierka jej troch próz v anglickom vydaní, The Diving Pool (Potápačský bazén), bola odmenená americkou literárnou cenou pre literatúru žánrov psychologický triller, horor a temná fantázia, Shirley Jackson Award (2008). Nedávno Jóko Ogawa upútala pozornosť milovníkov literatúry na celom svete v súvislosti s nomináciou románu Tajomný krištáľ (密やかな結晶, 1994), preloženého do angličtiny ako Memory Police, na prestížnu Bookerovu cenu za rok 2020. Úspešná americká režisérka a producentka Reed Morano pripravuje v súčasnosti jeho filmovú verziu podľa scenára režiséra Charlieho Kaufmana. Ide o surrealistický príbeh krajne bezvýchodiskového, extrémne dystopického ladenia. Hlavná hrdinka, spisovateľka žijúca na ostrove, píše román o inej spisovateľke, ktorá každým úderom na písacom stroji stráca hlas a s ním aj svoju existenciu. Na ostrove prebieha „lov“ na spomienky. Postupne sa tu strácajú bežné veci ako klobúky, stuhy, kvety, fotky, všetko bez rozdielu, a zároveň s nimi umiera aj spomienka na ne, ľudia zabúdajú, na čo slúžili, ako sa používajú. Tajná polícia hľadá zvyšné kusy a odchytáva ľudí, ktorí si pamätajú, načo boli predmety určené. Takúto schopnosť si uchováva aj redaktor, spolupracovník hlavnej hrdinky, preto ho spisovateľka ukrýva pred tajnou políciou v pivnici. Prenasledovanie, útlak, skrývanie, strach a úzkosť rozleptajú ľudskú dušu. Ostrovania prepadajú neistote a krajnej beznádeji. Poslední adepti na zmiznutie najskôr strácajú končatiny a napokon celkom zmiznú. Skaza je dovŕšená. Podľa slov autorky ju k napísaniu tohto diela inšpiroval Denník Anny Frankovej.

V Japonsku boli dva autorkine romány (Obľúbená rovnica pána profesora a Preparovaný prostredník) sfilmované, mnohé jej prózy boli spracované do podoby rozhlasových hier a televíznych inscenácií či seriálov, román Arkáda na samom konci (最果てアーケード, 2012) vychádzal aj v podobe komiksu na pokračovanie (2011 – 2012).

Ukážka, ktorú vo Verzii ponúkame, pochádza z románu Literárne večery rukojemníkov (2014). V preloženej úvodnej časti sa dozvedáme, že ide o zborník príbehov obetí únosu v nemenovanej latinskoamerickej krajine. Spísali ich, aby si čítaním spoločne krátili ťaživé večery v zajatí. Všetci unesení umierajú pri pokuse špeciálnych jednotiek o ich oslobodenie. Ich originálne príbehy sa však zachovajú vďaka vojakovi poverenému odpočúvaním, dostávajú sa do rúk pozostalých, ktorí ich s dvojročným odstupom od tragédie dovolia odvysielať v rádiu.

Formu zvolila autorka podľa vzoru pásma skutočných príbehov rôznych ľudí, National Story Project, ktoré zozbieral Paul Auster pôvodne pre rozhlasové vysielanie. Ogawa si pri ich počúvaní uvedomila, že najzaujímavejšie príbehy sa skrývajú v ľudských dušiach.

Dana Hashimotová

 

Dana Hashimotová

Dana HashimotováFoto: Archív autorky

Dana Hashimotová

Absolvovala dvojodbor orientalistika-japonológia na Filozofickej fakulte UK v Prahe. V štúdiách pokračovala na Viedenskej univerzite a na Univerzite Hokkaidó v meste Sapporo. Prekladá krásnu literatúru (Haruki Murakami, Teru Mijamoto, Kuniko Mukóda) a odborné texty, venuje sa tlmočeniu, výučbe cudzích jazykov a sociologickému výskumu súčasnej japonskej spoločnosti. Spolupracuje s Českou televíziou a každoročne organizuje koncertné turné sólistov Štátnej opery Banská Bystrica po Japonsku.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!