László Krasznahorkai: Melanchólia vzdoru anotácia
Krasznahorkai vydal svoj druhý román Melanchólia vzdoru v roku 1989. Odvtedy mu vyšlo množstvo ďalších kníh, v nemecky a anglicky hovoriacom svete sa postupne stal priam ikonickým autorom, ale táto próza spolu s debutom Satanské tango zrejme aj vďaka filmom Bélu Tarra, ktoré vznikli na ich základe, zostávajú najznámejšími dielami autora.
Prvú fázu Krasznahorkaiho tvorby charakterizuje „temné vizionárstvo“. Stredobodom románového sveta Melanchólie vzdoru je úpadok, hrôza a skľúčenosť, bazálnym nastavením väčšiny postáv násilie a zloba. Všetci trpia a všetci utrpenie spôsobujú, hranice medzi vrahmi a obeťami sa stierajú. Azda jediným nevinným človekom je poštár Valuska, mladík, ktorého život vypĺňa nekonečný údiv nad dokonalosťou vesmíru a silná potreba prijať druhých a byť druhými prijatý. Podľa autorových slov sa jestvovanie Valusku v tomto beznádejnom, stupídnom svete nedá vysvetliť.
Prekladať túto knihu znamenalo rozpletať autorove niekoľkoriadkové, sem-tam niekoľkostranové komplikované, ale neúprosne precízne vety, a spletať ich myšlienky do slovenských viet, a pritom neustále sa pýtať, či sa s myšlienkami prenáša do nich aj hudobná krása a rytmus, ktoré si autor tak cení.
V 2015 dostal Krasznahorkai vtedajšiu Man Bookerovu medzinárodnú cenu. Bol posledný, kto ju získal pod týmto názvom a za celkový prínos do svetovej literatúry (o rok nato sa cena premenovala a udeľuje sa za konkrétnu knihu preloženú do angličtiny), ale zároveň prvý autor, pri ktorom sa objavili aj mená jeho prekladateľov. Sumu určenú prekladateľovi autor rozdelil medzi Georgea Szirtesa (preložil Satanské tango a Melanchóliu vzdoru) a Ottilie Mulzet, ktorá prekladá jeho knihy z neskoršieho obdobia.