Tecuo Miura: Spolucestujúci preklad

Z japončiny preložila Monika Honda
Redigovala Lucia Halová

Jeden kvet bielej chryzantémy, dvestošesťdesiat jenov. Trochu drahé, pomyslí si, no keďže je to tentoraz naposledy, kúpi ich, ako obvykle, zo desať. Poprosí si ich dôkladne zabaliť do papiera tak, aby nebolo na prvý pohľad vidieť, že tvoria kyticu.
„Na cintorín?“ prihovorí sa mu kvetinárka z trhu pred stanicou.
Jej silný cugarský prízvuk v ňom vzbudzuje pocit nostalgie. Mrzuté, dnes už nikomu nenapadne, že kúpa kvetov môže značiť i príjemné a sofistikované prekvapenie. No keďže kvetinárkin odhad nie je celkom nesprávny, prisvedčí.
„Nuž, nedá sa nič robiť, ak ide o výročie. Ale cestovať v takomto počasí… hrôza.“
Vonku zúri snehová víchrica. Priehľadná vinylová plachta obkolesujúca obchod sa vzdúva a vzduchom sa ozýva jej hlasné plieskanie.
Hoci sem chodí pravidelne každý rok a vždy si kupuje rovnaké kvety, zdá sa, že kvetinárka si ho vôbec nepamätá. Pochopiteľne, veď patrí k zákazníkom, ktorí sa v jej obchode objavia iba zriedkakedy. Ani papierový obal, v ktorom sú chryzantémy vždy svedomito zabalené, jej zjavne nepripadá ničím výnimočný. Kvety sú doň zakrútené jednoducho preto, aby boli chránené pred silnou víchricou.
Keď jej podal tri tisícjenové bankovky za kvety, ktoré sa pod šikovnými rukami kvetinárky zmenili na obyčajnú papierovú rolku, žena sa obrátila do zadnej časti obchodu a zavolala:
„Obaja po desať chryzantém. A zaúčtujem ich so zľavou, za dvetisícpäťsto jenov.“
Vtedy si po prvýkrát všimol, že vzadu pri petrolejovom ohrievači stojí zákazníčka, ktorá prišla do kvetinárstva chvíľu pred ním a pod pazuchou má zastrčenú navlas rovnakú papierovú rolku. Drobná staršia dáma s jemnými a ušľachtilými črtami má na sebe prehodený kabát okrovej farby a na nohách sa jej vynímajú čierne čižmy, v ktorých sa odráža teplá červeň plameňa z neďalekého ohrievača.
Od kvetinárky dostane naspäť výdavok a vyjde z kvetinárstva. Zastavte sa opäť, počuje od chrbta jej hlas, no on dobre vie, že sem už nikdy nebude mať cestu.
Najbližší trajekt vyráža o tretej poobede. Do odchodu mu teda zostáva ešte hodina, no keďže mu nenapadá nič, čo by ešte potreboval v meste vybaviť, vráti sa na stanicu a v kúte čakárne v malom stánku s občerstvením si dopraje chvíľku odpočinku. Utrie si líca mokré od snehu a po malých dúškoch sŕka cez studené zuby kávu. Ľadový sneh sa mu dostal do topánok a oziaba mu prsty na nohách. I končeky prstov na rukách má skrehnuté na kosť. Mrazí ho, akoby sa dotýkal studeného lodného zábradlia.
Okolie staničného vchodu zo severnej strany je preplnené ľuďmi v ťažkom zimnom oblečení. Zo stoličky, na ktorej sedí v stánku s občerstvením, je za sklom vidieť rušnú premávku na turniketoch. Prechádzajú cez ne nielen cestujúci vlakom, ale i pasažieri lode smerujúci k mólu, ktoré sa nachádza na konci železničnej platformy tiahnucej sa do ďaleka. Zohrieva si ruky zostávajúcim teplom kávovej šálky a nezaujato hľadí von, keď vtom zazrie staršiu dámu, s ktorou bol ešte pred chvíľou spolu v kvetinárstve. Na strieborných vlasoch sa jej vyníma tmavohnedá čiapka a v jednej ruke drží menšiu tašku, zatiaľ čo druhou si na hrudi pridŕža kyticu chryzantém. Žeby sa vracala domov z mesta, kde si bola niečo vybaviť, a na záver sa ešte zastavila v kvetinárstve kúpiť kvety do vázy pre zosnulého manžela? Predstavil si ju s čiapkou stiahnutou hlboko do čela, ako sa knísavo uberá cestou k domu na okraji mesta.

Ilustrácia: Shinji Takine

O chvíľu nato vyšiel von a zamieril na stanicu. Rovnako ako ostatní cestujúci, i on ukázal svoj cestovný lístok na trajekt smerujúci do prístavného mesta na druhom brehu prieplavu.
Napriek tomu, že cesta k mólu na dlhej platforme je zastrešená, pokrývajú ju jemné snehové vločky. Povrch betónu vykúka spod nich iba okolo schodišťa nadchodu, pred stánkom a malou prevádzkou s pohánkovými rezancami. Možno pre farbu náteru na vnútornej strane strechy sa mu sneh pod nohami javí bledožltej farby. Nepochybne ho sem privial silný bočný vietor, ktorý fúka na pobrežie od mora.
Keď prešiel polovicu úseku po zasneženej ceste, zbadal medzi siluetami ľudí, ktorí opatrne kráčali so sklonenou hlavou a zdvihnutými plecami, povedomú postavu. Tá staršia dáma, o ktorej bol presvedčený, že nastúpila do rušňa osobného vlaku a vrátila sa domov na predmestie, pomaly kráča s tmavohnedou čiapkou na hlave smerom, odkiaľ duje silná snehová víchrica. Zvláštne, pousmial sa. Obaja idú k mólu na rovnaký trajekt a navyše obaja nesú v rukách rovnakú kyticu, ktorú im tá istá kvetinárka svedomito zabalila do papiera.
Keďže vyrástol neďaleko odtiaľto, je zvyknutý kráčať po zasneženej ceste. Predbehol ľudí, ktorí išli neistým a pomalým krokom, až ju takmer dostihol. Trochu váhal, či má postupovať ďalej, keď vtom mu jej tmavohnedá čiapka náhle zmizla z dohľadu. Dáma sa šmykla a spadla na zem, akoby ju niekto naraz potiahol za obe nohy. Ani sa nenazdal, a už ležala na zasneženej ceste. Bez rozmýšľania k nej pribehol.
„Ste v poriadku?“
„Ale som sa zľakla… Asi som sa pošmykla,“ odvetila mu obrátená chrbtom nezvyčajne jasným a živým hlasom popri tom, ako sa pokúšala sa vstať. Obzrela sa cez plece, no len čo ho uvidela, na tvári sa jej objavil zvláštny a podozrievavý výraz. Očami si premeriavala jeho papierovú rolku.
„Pomôžem vám?“
„Nie, ďakujem. Vstanem sama,“ odvetila rýchlo, no nedarilo sa jej. Opätok čižiem sa jej pošmykne zakaždým, len čo sa zaprie do zľadovateného snehu.
„Veď sa ma chyťte,“ natiahol k nej ruky, keď sa na jej neúspešné pokusy už viac nedokázal pozerať.
Stará dáma trochu zápasila s telom, až napokon vrazila lakťom do jeho nastavenej dlane. Bol to len krátky okamih, no zdalo sa mu, že spôsobom, akým prijala jeho pomoc, mu tvrdohlavo dávala najavo, že je jeho záujem krajne nevítaný.
Povzdychol si a opäť vykročil ďalej.

V priestrannej čakárni na trajekt sa vznášala omamná vôňa vývaru s pohánkovými rezancami. Stoličky rôznych farieb ako obvykle zívali prázdnotou. Iba pri okne, odkiaľ bolo vidieť mólo a prístav, bolo trochu rušno. Desiatky mužov v ľahkom zimnom oblečení držali v rukách ťažké fotoaparáty a pozorovali, ako sa pomocou ťažného remorkéra postupne otáča trajekt, ktorý práve dorazil do prístavu. V okamihu, keď sa prova lode natočila k oknu, ozvalo sa hlasné šťukanie fotoaparátov.
Keďže nedávno dokončili pod prieplavom tunel, trasa tohto trajektu sa o necelý mesiac navždy skončí. Predpokladal, že ako sa bude blížiť deň jeho poslednej plavby, bude trajekt i prístav plný ľudí. Vyrazil preto skoršie, no na jeho prekvapenie bolo rušno iba pri okne v čakárni.
Vydal sa na opačnú stranu miestnosti, kde si v rohu položil na stoličku kyticu a cestovnú tašku. Na tomto mieste stával kedysi vysoký písací stôl. Ubehli už roky, odkedy tu jeho príbuzná napísala list na rozlúčku a rozhodla sa opustiť tento svet. Keď ho odoslala, nastúpila na loď a uprostred prieplavu sa hodila do rozbúrených morských vĺn. Jej telo sa nikdy nenašlo.
Tento prieplav preto považuje za miesto jej posledného odpočinku. Len čo mu to financie a voľný čas dovolili, rok čo rok sem začal na výročie jej úmrtia chodiť s kyticou chryzantém. Bola to pre neho jedna z každoročných tradícií. Približne uprostred prieplavu hodí cez zábradlie kvety a chvíľu po tom, čo sa v duchu porozpráva s jej zosnulou dušou, sa vylodí na opačnej strane prieplavu, kde jednu noc prespí a nasledujúce ráno sa vráti lietadlom domov. Zánik tohto pre neho dôležitého trajektu sa tak zároveň stane i koncom jeho intímnej každoročnej tradície.
Batožinu zanechá na stoličke a začne sa prechádzať sem a tam po okolí. Sám nevedel, kedy sa tu objavila skupina ľudí, ktorí sa teraz tlačili v blízkosti malého stánku. Hľadá medzi nimi medzierku, cez ktorú by si mohol zbližša obzrieť tovar na predaj. No keďže ho neoslovilo nič, čo by si chcel vziať na pamiatku, kúpi aspoň deťom ako suvenír tri telefónne karty s fotografiou trajektu.
Keď prešiel popred dámsku čakáreň, ktorá sa nachádzala po jeho pravici, cez otvorené dvere uvidel staršiu dámu, ako sedí osamotená a zhrbená na vyvýšenej podlahe na koberci v tieni veľkého štvorcového stĺpu. Mlčky sedí na pätách s pohľadom upreným nadol, obrátená chrbtom k živo sa rozprávajúcej a žartujúcej skupine sediacej v kruhu.
Len čo prešiel okolo, náhle si uvedomil, že mu niekoho pripomína. Ihneď si spomenul na matku. Hoci mala odlišné črty tváre, i ona bola rovnakej drobnej postavy. Keď ešte žila, často sa zhrbila pred malým kuchynským ohniskom, kde v tichosti sedávala. So staršou dámou ju spájala práve táto osamotená postava, ktorá akoby neustále niesla niečo ťažké na pleciach.
Nachvíľu sa zamyslel. Množstvo ľudí prišlo v tomto prieplave o život. To, že existuje okrem neho i niekto iný, kto sa naposledy príde rozlúčiť s dušou svojho blízkeho, nie je vlastne nič neobvyklé.

V stanovený čas odchodu trajektu sa ozve gong. Nasleduje hlboký zvuk parnej píšťaly a melódia piesne rozliehajúcej sa naokolo. S nastraženými ušami počúva zo sedadla veľkej lodnej kabíny ozveny týchto zvukov, aby na ne nezabudol. Staršia dáma nehybne sedí vo vedľajšej uličke pri okne. Pozoruje more, nad ktorým prefukuje víchrica.
Cesta do prístavu na druhej strane prieplavu trvá necelé štyri hodiny. Najskôr takmer jednu hodinu strávi loď v zálive, až potom sa vydá na more. Kým pocíti silné morské prúdy, ubehnú približne dve hodiny od vyplávania. Vlny narážajúce na trup lode sa postupne zosilnia, a keď sa loďou ozýva hlasné vŕzganie a chvenie, je to znamenie, že trajekt sa blíži k stredu prieplavu.
Najskôr vstala zo svojho miesta staršia dáma. Aby jej papierová rolka s kvetinami nepútala veľkú pozornosť, zastrčila si ju zvislo pod pazuchu a potichu vyšla z lodnej kajuty. Chvíľu ju pozoroval v odraze rozochveného okna s mierne nadvihnutými bokmi, ktoré však napokon spustí dole a opäť si sadne na miesto. Vonku je úplná tma a vietor stále fúka rovnako prudko. Našťastie, sneží už o niečo miernejšie.
Staršia dáma sa stále nevracia. Žeby si odskočila do vyhriatej lodnej reštaurácie na šálku čaju? Keď sa snažil rozhýbať telo stŕpnuté od chladu, muž v strednom veku vedľa neho sa preberal. Rukou pretrel okno lodnej kajuty a prekvapene vyzrel von, či už dorazili na druhý breh prieplavu.
Paluba lode je ponorená to tmy a nie je na nej jediná živá duša. Prefukuje cez ňu iba silný vietor. Svetlo prenikajúce cez okno kajuty osvetľuje mokrú podlahu, ktorá sa zatrblieta a vytvorí úzku cestičku. Obíde ju a o chvíľu sa dostane na chvost lode. Keď odtiaľto vyjde po úzkych a strmých schodoch, dorazí na najvyššie položenú úzku palubu s mohutným komínom, vedľa ktorého sa nachádza jemu dobre známe zábradlie.
Začne stúpať po schodoch. V okamihu, keď chcel za sebou zanechať posledný schod, nečakane zazrie čižmy človeka, ktorý sa váhavo snaží zísť zhora. Vráti sa teda na začiatok schodiska.
„Až po vás,“ zavolá zospodu.
Čižmy pomaly, schod po schode, zostupujú nadol. Kabát okrovej farby stiahnutý opaskom, vetrom rozstrapatené striebristé vlasy. Na tvári staršej dámy s prázdnymi rukami sa zračí úľava, akoby sa práve zbavila ťažkého bremena. Neprekvapilo ju, že tam stojí.
„Ďakujem. Nech sa páči,“ odvetila.
Jej pohľad bol láskavý a vrúcny, akoby v ňom uvidela svojho spolucestujúceho. Bez slova sa jej letmo poklonil a prešiel popri nej. Až keď ju očami odprevadil k dverám lodnej kajuty, ku ktorej sa potácala, vyšiel po schodoch na úzku palubu. Nahol sa cez zábradlie a pomaly odvíjal papier, ktorý ukrýval kyticu bielych chryzantém.

Tecuo Miura 三浦哲朗

Tecuo Miura 三浦哲朗

Tecuo Miura 三浦哲朗foto: blog.canpan.info/dogenkasenaika/archive/4325

(1931 – 2010). V roku 2021 si japonský literárny svet pripomína deväťdesiate výročie narodenia popredného prozaika a člena Akadémie japonských umení Tecua Miuru. Pochádza z najsevernejšej prefektúry japonského ostrova Honšú Aomori, kde vyrastal a neskôr i pôsobil ako učiteľ. Jeho osobný život poznačila séria rodinných tragédií, vďaka ktorým nadobudol už od útleho detstva silné presvedčenie, že pochádza z rodiny s „prekliatou krvou“. Dve z troch starších sestier sa narodili s vážnymi poruchami zraku, dvaja najstarší bratia boli vyhlásení za nezvestných a sestra, ku ktorej mal najbližší vzťah, spáchala v deň jeho narodenín samovraždu. Samotný Miura pocítil na vlastnej koži blízkosť smrti, keď prežil ničivé bombardovanie rodného mesta Hačinohe počas druhej svetovej vojny. „Strešná konštrukcia i drevené laty povaly boli rozštiepené a uprostred sa vynímala veľká diera, cez ktorú bolo vidieť belasé nebo bez jediného oblaku,“ píše o svojom zážitku po návrate do zničeného domu v zbierke esejí Matkin úsmev (母の微笑, 2001).

Miura vyštudoval odbor francúzskej literatúry na Univerzite Waseda v Tokiu. Jeho literárne nadanie a spisovateľské ambície sa prejavili v študentskom debute Periférie pätnásťročného (十五歳の周囲), za ktoré získal v roku 1955 cenu tokijského vydavateľstva Šinčóša. Jeho kariéru spisovateľa definitívne potvrdilo dielo Šinobukawa (v anglickom preklade Shame in the Blood) ocenené v roku 1960 prestížnou Akutagawovou cenou pre začínajúcich autorov. Autobiografická výpoveď o osude ašpirujúceho spisovateľa a mladej, životaschopnej Šino pozostáva zo siedmich krátkych príbehov. Pochmúrna minulosť a trauma protagonistu spôsobená samovraždami a zmiznutím jeho súrodencov sú nechceným dedičstvom zúfalstva a rodinnej hanby. Na prvý pohľad všedný, no hlboký príbeh o stretnutí a následnom vzťahu mladého japonského páru, rodinnom nešťastí a láske, je napísaný jazykom, ktorý charakterizuje lyricky ladený opis v kombinácii so strohým, úsečným dialógom.

Pozitívna odozva literárnych kritikov pokračovala i v nasledujúcich rokoch, keď mu bola udelená Literárna cena Noma za zbierku Revolver a pätnásť poviedok (拳銃と十五の短編, 1976), Cena Osaragiho Džiróa za román Ľudia putujúci v polárny deň (白夜を旅する人々, 1982) a Japonská literárna cena za rozsiahle dielo Mladícka óda (少年讃歌, 1984). V rokoch 1990 a 1995 boli ocenené jeho poviedky Horský zemiak (じねんじょ) a Nočný motýľ (みのむし) Cenou laureáta Nobelovej ceny Jasunariho Kawabatu. Obe diela rozvíjajú tému rodinných vzťahov a generačných rozdielov na odľahlom japonskom vidieku. Vynikajú štylistickou ľahkosťou a sú zahrnuté v zbierke krátkych próz s názvom Mozaika (モザイク, 1991/1994/2000), ktorej úvodná poviedka Spolucestujúci (みちづれ), melancholický príbeh o spoločnom putovaní muža a ženy nehostinnou zimnou krajinou, vychádza v slovenskom preklade.

Jednou z najvýraznejších čŕt Miurovej umeleckej tvorby je silný pocit smútku a nostalgie, ktorý autor navodzuje retrospektívnym rozprávaním a stieraním hraníc medzi živým a neživým, tradičným a moderným, človekom a prírodou. Príznačné je i časté zakomponovanie japonských ľudových povier a starých zvyklostí do jeho kratších i dlhších prozaických útvarov. Autobiografický charakter Miurových diel spočíva nielen v jeho reminiscenciách na mladosť, častom použití domáceho dialektu, ale i v zasadení deja príbehu do známeho prostredia: rodnej prefektúry Aomori, univerzitného mesta Tokia a okolia letného sídla v prefektúre Nagano. Na pozadí tejto scenérie sa odohráva príbeh straty, odlúčenia a vnútornej rozorvanosti, ktorá je hlavným motívom jeho literárnej tvorby. V autorových dielach však nezohráva kľúčovú úlohu finálne rozuzlenie zápletky. Miura kladie dôraz na vyvolanie konkrétnej vizuálnej predstavy u čitateľa, ktorý sa do nej postupne ponára a stáva sa jej súčasťou.

Napriek autorovej smrti v roku 2010 je jeho literárna tvorba naďalej živá. Vychádza v mnohých reedíciách a zastáva čestné miesto v dejinách modernej japonskej literatúry druhej polovice dvadsiateho storočia.

Monika Honda

Monika Honda

Monika Hondafoto: archív autora

Monika Honda

(1992) vyštudovala študijný odbor východoázijské jazyky a kultúry (zameranie japonský jazyk) na Univerzite Komenského v Bratislave. V rokoch 2014 a 2015 absolvovala študijný pobyt na Univerzite Rjúkoku v Kjóte a od roku 2017 pôsobila ako lektorka na Katedre východoázijských štúdií FiF UK, kde dva roky vyučovala predmety zamerané na japonské písmo a vybrané kapitoly z dejín literatúry. V súčasnosti je externou doktorandkou na Katedre estetiky Univerzity Komenského. V dizertačnej práci skúma vplyv japonského umenia a estetiky na európsku kinematografiu. Žije a pracuje v Japonsku.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!