Autori a autorky tohto čísla

Matei Vișniec

Matei Vișniec

Matei VișniecFoto: Andra Badulescu

(1956) sa presadil v 80. rokoch 20. storočia najprv ako básnik, neskôr ako dramatik a prozaik. Jeho hry síce kolovali v literárnom priestore vo forme samizdatu, ale pre profesionálne divadlá boli zakázané. A to bol jeden z dôvodov, pre ktorý v roku 1987, keď získal literárne štipendium vo Francúzsku, požiadal o politický azyl a usadil sa v Paríži. Od roku 1989 pracuje ako novinár v medzinárodnom vysielaní Francúzskeho rozhlasu, spolupracuje s viacerými francúzskymi časopismi, píše po francúzsky aj po rumunsky a svoje diela si sám prekladá.

Vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite v Bukurešti. Patril k zakladateľom literárneho krúžku Cenaclul de luni (1977 – 1983), ktorý bol považovaný za bukureštské jadro mladej básnickej generácie. Ako básnik so svojím myšlienkovým a jazykovým nonkonformizmom patrí do generácie ’80. Spoločným menovateľom básní zo zbierok La noapte va ninge (V noci bude snežiť, 1980), Orașul cu un singur locuitor (Mesto s jediným obyvateľom, 1982) a Înțeleptul la ora de ceai (Mudrc na čaji o piatej, 1984) je pocit odcudzenia v abnormálnom svete, neurotická úzkosť a tušenie apokalypsy. V období rokov 1977 – 1987 napísal aj viacero divadelných hier, jeden román a niekoľko filmových scenárov. S výnimkou básní mu však cenzúra všetko systematicky zamietala.

Divadelné hry, ktoré napísal do roku 1990, vyšli v dvoch zväzkoch pod názvom Opera dramatica I – II (Divadelná tvorba, 1990), napr. Angajare de clown (Angažmán pre klauna), Buzunarul cu pâine (Vrecko plné chleba), Sufleur fricii (Šepkár strachu). Tónom čierneho humoru nadväzujú na Ionescovo a Beckettovo absurdné divadlo. Prostredníctvom postmodernistických kompozičných postupov v nich rozvíja tému o nemožnosti komunikácie medzi ľuďmi a o problémoch prežívania zoči-voči neodvratným katastrofám. Hra Tara lui Gufy (Krajina klauna Gufyho, 1991) je politickým inotajom Ceaușescovho diktátorského režimu. Vișniecove hry boli preložené do dvadsiatich piatich jazykov a hrali sa vo vyše tridsiatich krajinách sveta.

Debutový román Cafeneaua Pas-Parol (Kaviareň Pas-Parol, 1992) napísal Vișniec ešte v roku 1983, no zo známych dôvodov nemohol vyjsť pred rokom 1989. Sindromul de panică în orașul Luminilor (Syndróm paniky v meste Svetiel, 2009) patril v roku vyjdenia v Rumunsku k najoceňovanejším románom, získal o. i. cenu týždenníka Observator cultural. Román Negustorul de începuturi de roman: roman caleidoscop (Obchodník so začiatkami románu: román kaleidoskop, 2014) napísal ešte v roku 1988, v prvom roku svojho parížskeho exilu. Titul románu Iubirile de tip pantof, iubirile de tip umbrela (Lásky topánkového typu, lásky dáždnikového typu, 2016) prezrádza typológiu čitateľa, ktorú si vytvoril sám autor. Podľa neho je topánkový čitateľ disciplinovaný a trpezlivý, verí autorovi, knihy číta od prvého slova po posledné a nepreskočí ani čiarku. Dáždnikový čitateľ si všíma hru slov, preskakuje text, k niektorým pasážam sa vracia, iné číta po diagonále, sústredenejšie len vtedy, ak ho niečo zaujme, a niekedy knihu odloží hneď na začiatku. Čítanie tohto cestovného románu – lebo ide o cestovanie svetom ideí, históriou divadelného tajomstva, ale aj zázračným regiónom Provensalska – je pre oba typy čitateľov testom, akousi spirituálnou skúsenosťou zo stretnutia reálneho života s fikciou.

Kniha Cabaretul cuvintelor (Kabaret slov, 2018), z ktorej sme vybrali niekoľko krátkych textov, je akýsi subjektívny slovník, ktorý prezrádza autorovu fascináciu slovami, prvotnými „tehličkami“ jazyka. Kniha má podtitul Cvičenia čistej muzikálnosti pre debutujúcich hercov a niektoré texty majú podobu básní v próze, ktoré možno aj inscenovať. Vișniec slová personalizuje, dáva im ľudské vlastnosti. Čítanie textov je ako cesta po krajine, kde si slová žijú nezávisle od človeka, zabávajú sa, hrajú, hádajú aj milujú, hnevajú a búria.
Zatiaľ posledným románom M. Vișnieca je Un secol de ceață (Hmlisté storočie, 2021).

Jana Páleníková

Răzvan Petrescu

Răzvan Petrescu

Răzvan PetrescuFoto: Archív autora

(1956) je spisovateľ, dramatik a publicista. Pôvodným povolaním je lekár, vyštudoval medicínu na univerzite v Bukurešti. Ako lekár pracoval osem rokov v nemocniciach, resp. ako všeobecný lekár v mestečku Pietroșița. S medicínou skončil v roku 1990, venoval sa redaktorskej práci, do roku 1992 v časopisoch Cuvîntul a Amfiteatru. Potom pôsobil vo viacerých vydavateľstvách, napr. Litera, Alfa, Rosetti (ktorého bol krátky čas aj riaditeľom), ale aj na ministerstve kultúry. V rokoch 2004 až 2019 pracoval vo vydavateľstve Curtea Veche. V súčasnosti sa venuje výlučne literatúre.

Nadanie Răzvana Petresca objavil v r. 1986 literárny kritik Mircea Martin, ktorý v období 1983 – 1990 viedol literárny krúžok Universitas na Univerzite v Bukurešti, kam Petrescu niekoľko rokov chodieval. Debutoval v kolektívnej zbierke Debut ’86, po ktorej nasledovali samostatné zbierky poviedok ako Grădina de vară (Letná záhrada, 1989), Eclipsa (Zatmenie, 1993), Într-o după-amiază de vineri (Jedno piatkové popoludnie, 1997), Mandarina (Mandarínka, 2017). Okrem poviedky, ktorá je jeho preferovaným žánrom (zatiaľ nenapísal román), sa venuje aj ďalším oblastiam: vydal zbierku esejí a publicistiky Foxtrot XX (2008), knihu rozhovorov v próze Variațiuni pe o temă de Vater – Puccini (Variácie na tému Vater – Puccini, 2013), zbierku Scrisori către Mihai (Listy Michalovi, 2014), fikčnú literárnu kritiku Ursulețul lui Freud (Freudov denník, 2015). Zatiaľ jeho poslednou knižnou publikáciou je zbierka poviedok Cuțitul japonez (Japonský nôž, 2021). Niektoré jeho poviedky sa stali východiskom aj pre dramatické texty, napr. Farsa (Fraška, 1994), ktorá je komickou demýtizáciou biblického príbehu o Ábelovi a Kainovi. V súčasnosti uverejňuje angažované články a krátke prózy v takmer všetkých literárnych časopisoch v Rumunsku.

Preložená poviedka je z antológie Petrescových krátkych próz Rubato (2011). Autor bol spočiatku ovplyvnený francúzskym spisovateľom L. F. Célinom, čo sa prejavovalo napr. tým, že zúfalstvo často maskoval cynickým humorom. V jeho textoch sa ukrýva tragický pocit zo života, nevyliečiteľný smútok prekrytý iróniou, občas detinskou vierou. Nikdy nenavrhuje riešenie, iba zaznamenáva, opisuje, konštatuje. Je vynikajúci štylista, označujú ho za „tieňového majstra rumunskej literatúry“. Za jeho slovníkom, čiernym humorom, absurditou a ťažkými námetmi sa ukrýva človek, čo sa trápi vo svete, s ktorým ho však už nič nespája.

Răzvan Petrescu získal za svoju tvorbu mnoho prestížnych literárnych ocenení, napríklad Cenu Nadácie Livia Rebreana (1989), Cenu UNITER za najlepšiu hru roka (1994), Cenu Asociácie spisovateľov Bukurešti za prózu (1997), Kultúrnu cenu Rádia Rumunsko (2008), cenu Iocan za najlepšiu prozaickú knihu roka 2017 a i. Preklady jeho diel vyšli v Španielsku, Anglicku, Izraeli, Švédsku, Nemecku, Bulharsku, na Ukrajine, v Srbsku, Francúzsku a USA.

Anna Valentová

Radu Mareș

Radu Mareș

Radu MareșFoto: Archív autora

(1941 – 2016) bol spisovateľ, novinár a redaktor. Absolvoval Filologickú fakultu Univerzity v Kluži, kde žil a pracoval v redakciách časopisov a vo vydavateľstve Dacia. Debutoval v roku 1972 románom Anna sau pasărea paradisului (Anna alebo vták raja), po ktorom nasledovala kniha krátkych próz Cel iubit (Milovaný, 1975) a denník Pe cont propriu (Na vlastný účet, 1986). Jeho tvorbe po roku 2000 dominujú romány: Anul trecut în Calabria (Vlani v Kalábrii, 2002), Ecluza (Vzdúvadlo, 2006), Când ne vom întoarce (Keď sa vrátime, 2010), Deplasarea spre roșu (Červený posun, 2012), ktoré „spestrila“ esej Manual de sinucidere (Príručka na samovraždu, 2003). Jeho životné dielo zakončila kniha krátkych próz Sindromul Robinson (Robinsonov syndróm, 2014), ocenená týždenníkom Observator cultural, z ktorej je aj preložená poviedka.

Táto kniha obsahuje štyri poviedky, štyri variácie na tému samoty a tvorivej fantázie umocnenej osamelosťou, ale aj štyri vpády do svetov, ktoré sú ukryté za fasádami, za tým, čo vidíme a vnímame zmyslami a rozumom. Samota, vzdialenosť medzi človekom a okolitým svetom, potreba izolovať sa, to sú spoločné črty postáv z uvedených poviedok. Všetky trpia Robinsonovým syndrómom, pretože každá svojím spôsobom obýva ostrov, na ktorý sa utiahne, keď hľadá svoju identitu. A ostrov môže byť ozajstným ostrovom (Klopanie na dvere), chatou izolovanou uprostred hôr v zime (poviedka Robinsonov syndróm), imaginárna knižnica, ktorú si postava invalida Ala nosí v sebe (Antimetafyzika), alebo „pevnosť“ vlastného bytu (Čiary a kruhy). Všetky postavy si nesú dávne zranenia, dôkaz, že sa ich dejiny nejakým spôsobom dotkli a nevyliečiteľne ich poznačili. Poviedky vrátane Klopania na dvere sa začínajú zoširoka a pozvoľna, s minimom informácií, ktoré autor dávkuje skúpo počas celého textu. Záver vždy prináša zmenu pohľadu, ale nikdy neodhalí záhadu, ktorú autor trpezlivo, krok za krokom vytvára od samého začiatku. Mareșovo rozprávanie sa rozvetvuje takmer nepozorovane, slovesný čas a čas existencie sa navrstvujú na seba, obracajú sa a miešajú, takže vzťahy medzi „vtedy“ a „teraz“, medzi reálnym a fikčným časom cez seba prenikajú a z toho vzniká rozprávačské napätie. Robinsonov syndróm je formulka, schopná navodiť stav autora-rozprávača, ktorý má osobný záujem brániť samotu, keďže ju aj sám potrebuje na tvorbu.

Pre titul svojho posledného románu Červený posun si Mareș zvolil fyzikálny termín. V astronómii označuje optický fenomén, pomocou ktorého vedci môžu odhadovať vzdialenosti medzi galaxiami. Zjednodušene povedané, čím viac sa svetelný objekt v priestore vzďaľuje od pozorovateľa, tým viac vlnová dĺžka viditeľného svetla zdanlivo rastie, a naopak. V románe tento fenomén opisuje vzdialenosť medzi prítomnosťou a životom po boku chladnej huslistky, ktorá bola protagonistovou ženou a ktorá zostala v Nemecku spolu s ich synom (v románe sa dozvieme prečo a ako). Červený posun by však mohol rovnako dobre opisovať aj zdanie jasnosti, intenzívneho svetla, v ktorom sa odvíja minulosť, do tej miery, do akej sa prehlbuje vzdialenosť medzi minulosťou a jedincom, ktorý ju skúma.

Jana Páleníková

Florin Lăzărescu

Florin Lăzărescu

Florin LăzărescuFoto: Archív autora

(1974) je súčasný rumunský prozaik a scenárista, žijúci pri východorumunskom meste Jasy, kde absolvoval štúdium rumunského jazyka a literatúry na Filologickej fakulte Univerzity Alexandra Ioana Cuzu. Počas štúdia s priateľmi založil literárny klub OuTopos, z ktorého vzišli aj ďalší významní spisovatelia, ako Bogdan Crețu, Dan Lungu či Lucian Dan Teodorovici. Okrem stretnutí, čítaní a diskusií prevádzkovali aj vydavateľstvo, v ktorom Lăzărescu v roku 2000 debutoval nízkonákladovou zbierkou poviedok Cuiburi de vîsc (Hniezda imela). V roku 2003 publikoval v elektronickom formáte zbierku poviedok Șase moduri de a-ți aminti un cal sau șase povestiri (Šesť spôsobov, ako si pripomenúť koňa alebo šesť poviedok), ale aj román Ce se știe despre ursul panda (Čo sa vie o medvedíkovi panda). Tento už vydalo prestížne jaské vydavateľstvo Polirom, v ktorom začal Lăzărescu pôsobiť, a aj na jeho popud vydavateľstvo vytvorilo novú edíciu Ego.Proză, určenú mladej generácii spisovateľov, ktorá sa napokon stala, a dodnes je, významnou platformou pre mladých (debutujúcich aj etablovaných) spisovateľov a spisovateľky. V roku 2005 nasledoval satirický román Trimisul nostru special (Náš zvláštny spravodajca). V nasledujúcom roku zaň získal Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru na knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom, po čom, samozrejme, nasledovali preklady do viacerých európskych jazykov (je ich zatiaľ desať). Od roku 2009 Lăzărescu vydáva striedavo zbierky poviedok (Lampa cu căciulă [Elektrónka s klobúčikom], 2009; Întîmplări și personaje [Príhody a postavy], 2015) a romány (Amorțire [Ustrnutie], 2013; Noaptea plec, noaptea mă-ntorc [Za noci odchádzam, za noci sa vraciam], 2021).

Kým v prvých dvoch románoch autor tematizoval životy trochu popletených čudákov, ktorí s istou naivitou vytvárajúcou tragikomické životné stratégie čelia vlastnej existencii, v zbierke poviedok Elektrónka s klobúčikom, z ktorej vyberáme rovnomennú poviedku, sa vrátil do detstva prežitého na dedine. Jeho rozprávania nadväzujú, ako sám priznáva, na rodinnú aj lokálnu tradíciu rozprávačstva, v širšom kontexte sa však núka paralela s rozprávačským a rozprávkarským talentom Iona Creangu, ktorého Spomienky z detstva z 80. rokov 19. storočia možno považovať za vzor Lăzărescovho úsporného, no jazykovo presného opisu situácií, vyúsťujúceho do láskavohumorných obrazov. Aj táto vlastnosť predurčila text na filmové spracovanie: v roku 2006 mu dal krátkometrážnu podobu režisér Radu Jude a jeho film získal vyše 50 ocenení, okrem iných aj na festivale Sundance v USA. Lăzărescu s Judem spolupracoval ako scénograf aj na krátkometrážnom filme O umbră de nor… (Tieň mraku…, 2013), ale aj na historickom celovečernom filme Aferim!, v ktorom sa im podarilo vytvoriť obrazovo, jazykovo aj tematicky veľmi príťažlivú a súdržnú koláž vyskladanú z niekoľkých námetov poviedkových diel 19. storočia, ktorá sa v prvom pláne venuje otrockému postaveniu Rómov v druhej polovici 19. storočia. Film si okrem iných ocenení v roku 2015 odniesol z Berlinale Strieborného medveďa.

V románe Ustrnutie Lăzărescu opäť so sebe vlastným nadhľadom a iróniou opisuje život, pocity, a najmä strachy dvoch hlavných, no životnými pocitmi okrajových, „strnulých“ postáv – učiteľky na dôchodku trpiacej alzheimerom a jej podnájomníka, nerealizovaného spisovateľa po štyridsiatke, ktorý pozorovaním sveta okolo seba stráca ilúziu o literatúre v zle fungujúcom literárnom systéme. Najnovším románom Za noci odchádzam, za noci sa vraciam sa Lăzărescu rozhodol opísať životný rytmus, podľa jeho slov, opäť okrajovej, v súčasnosti takmer neviditeľnej generácie „našich otcov“, manuálnych robotníkov, a ich strety so súčasným svetom korporátov a iných zamestnávateľov ich detí.

Florin Lăzărescu zakladal a riadi najväčší východoeurópsky medzinárodný festival literatúry a prekladu FILIT, ktorý sa od roku 2013 koná každú jeseň v Jasoch. Pozoruhodné je, že okrem spisovateľov a vydavateľov sú na podujatie pozývaní aj prekladatelia a prekladateľky, ktorým je venovaný bohatý program vo vlastnej sekcii, ale aj na školách či s publikom, a dopĺňajú ho rezidenčné prekladateľské programy počas roka.

Eva Kenderessy

Veronica D. Niculescu

Veronica D. Niculescu

Veronica D. NiculescuFoto: Archív autorky

(1968) je spisovateľka, prekladateľka a novinárka. Venuje sa najmä prozaickej tvorbe, a to poviedkam a románom pre deti aj dospelých. Prekladá diela významných svetových autorov ako Vladimir Nabokov, Samuel Beckett či Siri Hustvedtová. Novinársku činnosť začala v roku 1996, keď pracovala ako šéfredaktorka denníka, neskôr pracovala v redakcii viacerých rumunských periodík, kde bola zodpovedná najmä za kultúrne prílohy, napr. Evenimentul zilei, Adevărul a Suplimentul de cultură. V roku 2004 debutovala ako prozaička zbierkou poviedok Adeb a v roku 2008 začala aj prekladať. Od roku 2010 sa venuje už len literatúre, a to vlastnej tvorbe a prekladom z angličtiny.

Vyšli jej aj ďalšie zbierky poviedok: Orchestra portocalie (Oranžový orchester, 2008), Roșu, roșu, catifea (Červený, červený, zamat, 2012), Simfonia animalieră (Zvieracia symfónia, 2014), Hibernalia (Hibernálie, 2016) a iné. Jej románový debut Spre văi de jad și sălbăție (K údoliam jadeitu a mätonohu, 2016), v ktorom sa zaoberá nesmrteľnou témou lásky, odlúčenia a depresie, prekvapil cyklickou štruktúrou a vycibrenou poetickosťou. Pozornosť kritiky aj čitateľov si získal aj jej román o mladosti počas komunizmu Toți copiii librăresei (Všetky deti kníhkupkyne, 2020). Napísala aj dva úspešné romány pre deti a mládež: O vară cu Isidor (Leto s Izidorom, 2017) a jeho pokračovanie Iarna lui Isidor (Izidorova zima, 2020). V spolupráci s básnikom Emilom Brumarom jej vyšli diela Basmul Prințesei Repede-Repede (Rozprávka o princeznej Rýchlo-Rýchlo, 2009) a zbierka dialógov Cad castane din castani (Padajú gaštany z gaštanov, 2014). V rámci edície beletrizovaných životopisov vydavateľstva Polirom, ktorá je zameraná na významné osobnosti rumunského umenia, napísala román o maliarovi Ștefanovi Luchianovi s názvom Luchian: ochii, sufletul, mâna (Luchian: oči, duša, ruka, 2020).

Jej poviedky sa stali súčasťou viacerých antológií, napríklad medzinárodnej antológie krátkej prózy Kikinda Short 06 zostavenej v Srbsku v roku 2012, antológie rumunskej novely vydanej vo Švédsku (Scräpliv, 2013) a antológie rumunskej krátkej prózy po roku 2000 – Best of – proza scurtă a anilor 2000 (2013).

Momentálne žije a pôsobí v Bukurešti.

Klaudia Donková

Lavinia Braniște

Lavinia Braniște

Lavinia BranișteFoto: Archív autorky

(1983) spisovateľka a prekladateľka literatúry pre deti i pre dospelých Lavinia Braniște prežila detstvo a ranú mladosť v podunajskom prístavnom meste Brăila s mamou a starými rodičmi ako „poslušné dieťa a bifľoška“. Vyštudovala angličtinu a francúzštinu na univerzite v Kluži a preklad umeleckých textov v Bukurešti. Má za sebou rôznorodé kurzy: masáže, kreslenia, rôznych cudzích jazykov, fotografie; ale aj rôznorodé pracovné skúsenosti: ako copywriterka, firemná asistentka, učiteľka na súkromných aj štátnych školách, prekladateľka umeleckej literatúry, odborných textov i seriálov.

V roku 2006 debutovala básnickou zbierkou Povești cu mine (Príbehy o mne), ktorá jej umožnila vstup do výberového online literárneho krúžku www.clubliterar.com. Ten ju naučil, ako sama hovorí, „otvoriť sa, odolávať kritike, pochopiť, že je celkom normálne, keď sa človek nepáči všetkým“. Laviniina básnická tvorba však zostala vo výraznom tieni prózy, na ktorú čoskoro presedlala. (Nečudo, keď v jednom rozhovore tvrdí, že všetkých sto exemplárov básnickej zbierky zostalo u nej doma.) Najprv publikovala zbierku poviedok Cinci minute pe zi (Päť minút denne, 2011), ktorá aj formálne, niektorými celkom krátkymi prozaickými textami, prezrádzala autorkinu predchádzajúcu básnickú formáciu a prechod od koncentrovanej poetickej výpovede k próze. Naratívne širšie sú až poviedky zo zbierky Escapada (Eskapáda, 2014). Tá Laviniu Braniște katapultovala medzi najrelevantnejšie hlasy tzv. Generácie 2000 a zároveň jej umožnila profesijne sa profilovať ako spisovateľke na voľnej nohe. Postavami poviedok sú autorke generačne i osobnostne blízki mladí ľudia, ktorí na to, aby sa v súdobej spoločnosti cítili plnohodnotne, aby sa uplatnili, teda zarobili si na živobytie – takmer všetci a všetky žijú v podnájmoch –, hľadajú stratégie, prípadne sa stávajú obeťami riešení, ktoré ich podprahovo a manipulatívne oberajú o voľný čas, priateľov, perspektívu aj o ilúzie. Braniște ich zachytáva v triviálnych momentoch a minuciózne opisuje ich konanie, komunikáciu, postoje, čím vytvára priestor na tragikomické efekty. Z tejto zbierky je aj poviedka, ktorú ponúkame v tomto čísle Verzie.

Aj tri nasledujúce romány využívajú podobné naratívne vzorce. Rozprávačkou alebo hlavnou hrdinkou je nemenne mladá „problémová žena“, teda žena, ktorá nevyhovuje stereotypným predstavám o úspešnej žene-milenke-manželke-matke-profesionálke, ale, naopak, dostáva sa aj vďaka svojim ašpiráciám na tento ideál do trápno-smiešnych situácií, ktoré však dokáže jasne a odzbrojujúco či šokujúco úprimne reflektovať.

Do viacerých jazykov prekladaný román Interior zero (Vnútorná nula, 2016) rozohráva existenčnú situáciu mladej ženy v meste, ktorá si zo svojho platu nemôže dovoliť vysnívaný byt v osobnom vlastníctve, najvyššiu métu svojej generácie. Nestálosť či tekutosť hodnôt ako základnú charakteristiku doby dokladá hrdinkina práca, ktorej zmysel spočíva len v zárobku, jej upínanie sa na nedosiahnuteľné ciele, ale aj osobné a rodinné frustrácie, opäť podané citlivou drobnokresbou, vyvolávajúcou smiech cez slzy.

Druhý román Sonia ridică mână (Soňa dvíha ruku, 2019) sa obracia ku generácii tzv. mileniálov. Protagonistka, ktorá pracuje pre rôzne mediálne spoločnosti a generuje texty na objednávku, dostane ponuku na napísanie scenára inšpirovaného životom Zoie Ceaușescu, dcéry diktátora. Zápletka predstavuje odrazový mostík k úvahe o možnosti či skôr nemožnosti súčasným mladým (ale aj súčasných mladých) opísať komunizmus (i napriek faktu, že nejde o veľmi vzdialenú minulosť). Soňa sa potáca medzi divergujúcimi prameňmi nesúrodej povahy a kvality a minulosť sa vlastne snaží spoznať prostriedkami svojej osobnej súčasnosti: pokus, ktorý je už vopred odsúdený na zlyhanie, no dôverne a hodnoverne opisuje stratégie vyhľadávania a spracúvania informácií v súčasnej dobe.

Nedávno vydaný román Mă găsești când vrei (Nájdeš ma, kedy chceš, 2021) pokračuje v opisovaní tejto „problémovej ženy“, ktorej vzťah so záhadným a manipulatívnym mužom troskotá na jej schopnosti uvažovať a opäť pichľavo úprimne, ale aj výpovedne a smiešne reflektovať seba a okolitý svet.

Braniște je okrem toho autorkou niekoľkých úspešných detských kníh: série o prasiatku menom Guľko (Rostogol) a kníh o chlapcovi Jožinkovi (Iosifel) či Slimáčikovi (Melcușor). Detskému čitateľovi poskytuje inteligentné a zábavné príbehy, ale aj metaforizovaný opis súčasných spoločenských pomerov, napríklad migrácie rodičov za prácou do zahraničia.

Eva Kenderessy

Jonathan Swift

Jonathan Swift

Jonathan SwiftFoto: wikipedia.org

Írsko-anglický spisovateľ Jonathan Swift, syn anglických rodičov žijúcich v írskom Dubline, anglikánsky kňaz, ktorý sa popri pastoračnej práci venoval najmä písaniu a vynikal predovšetkým ako satirik a autor (okrem iných diel) románu Gulliverove cesty (Gulliver’s Travels, 1726).
Ako konzervatívny anglikán ostro vystupoval proti liberálom, deistom, voľnomyšlienkarom, rôznym nekonformným kresťanom a, pravdaže, proti katolíkom. A predsa ho práve írski katolíci a celkovo Íri považujú za hrdinu. V roku 1724 sa stal vodcom írskeho hnutia odporu voči útlaku Anglicka.

Martin Kubuš

Ferenc André

Ferenc André

Ferenc Andréfoto: litera.hu

(1992) je sedmohradský básnik, editor, slammer a prekladateľ. Vo svojej tvorbe často reflektuje aktuálne spoločenské dianie a problémy.

Bol editorom literárneho časopisu Helikon, prezidentom literárneho krúžku Györgya Brettera a jedným zo zakladateľov série literárnych podujatí v Hervay Klube. V súčasnosti pracuje ako zástupca editora vo vydavateľstve Erdélyi Híradó. Prekladá poéziu z rumunčiny a angličtiny. Je organizátorom literárnych podujatí a vystúpení slam poetry, vedie kurzy tvorivého písania. Je členom hudobného zoskupenia Beatwándor.

Napriek mladému veku získal množstvo literárnych ocenení. Jeho debutová zbierka s názvom szótagadó vyšla v renomovanom vydavateľstve Jelenkor a získala cenu za najlepší debut Rumunskej únie spisovateľov aj cenu literárneho časopisu Látó. V roku 2020 napísal veršovanú rozprávku pre deti o pandémii koronavírusu s názvom Bújócskaverseny. Za báseň Fosfor a pot mu bola v roku 2021 udelená cena poroty na medzinárodnom literárnom festivale PesText spomedzi 750 anonymných súťažných príspevkov. Je víťazom prvých majstrovstiev Sedmohradska v slam poetry.

Na jeseň 2021 bol rezidentom Vyšehradského literárneho štipendia v Bratislave.

Tanya Kyianytsia

Tanya Kyianytsia

Tanya KyianytsiaFoto: Archív autorky

je umelkyňa, ilustrátorka a prekladateľka. Narodila sa 31. decembra 1993 na Ukrajine. Vyštudovala anglický a francúzsky jazyk a literatúru. Má magisterský titul z lingvistiky a pedagogiky, absolvovala kurzy astrobiológie.

Tanya je umelkyňa-samouk, z vlastného záujmu sa dlhodobo zaoberá etnografiou a dielami majstrov ľudového i klasického umenia. Zameriava sa na staroukrajinskú techniku rezania papiera, venuje sa jej modernizácii a hľadaniu nových významov.

Autorskou technikou rezania papiera vytvára veľkoplošné diela i módne ilustrácie. V roku 2019 touto technikou vytvorila ekologickú módnu kolekciu, ktorá bola ocenená na súťaži mladých dizajnérov na Ukrajinskom týždni módy 2019. Tanya organizuje výtvarné dielne, ilustruje knihy a vystavuje svoje diela po celom svete.

V súčasnosti žije a tvorí na Slovensku. V budúcnosti by sa vo výtvarnej oblasti chcela venovať olejomaľbe, výskumu slovenského ľudového a moderného umenia a histórie, a popularizácii ukrajinského umenia prostredníctvom workshopov pre verejnosť.

Jana Páleníková

Jana PáleníkováFoto: DoSlov

Jana Páleníková

vyštudovala rumunčinu a francúzštinu na FiF UK v Bratislave. Venuje sa pedagogickej činnosti na Katedre romanistiky, kde prednáša literárnovedné disciplíny a vedie semináre umeleckého prekladu. Spočiatku prekladala diela medzivojnových autorov (I. M. Sadoveanu, G. Călinescu) a zúčastnila sa na kolektívnych prekladoch (antológia rumunskej poviedky Stratení v Balkánii). Mimoriadnym vkladom do rumunskej prekladovej tvorby sú jej preklady od M. Eliadeho (román Svätojánska noc a antológia fantastickej poviedky V tieni ľalie). Za preklady filozofickej eseje A Pleșa Minima moralia a historickej práce Dejiny Sedmohradska (ako spoluprekladateľka) získala prémiu LF za odborný preklad (2002, resp. 2019). Venuje sa aj prekladom divadelných hier súčasných autorov (G. Cărbunariu, A. Nelega, R. Macrinici). Roku 2004 jej rumunský prezident udelil rad Za kultúrne zásluhy za šírenie a propagovanie rumunského jazyka a literatúry na Slovensku.

Anna Valentová

Anna ValentováFoto: Archív autorky

Anna Valentová

Narodila sa v roku 2000 v Trnave. Študuje tlmočníctvo a prekladateľstvo v špecializácii francúzsky a rumunský jazyk a kultúra. Pracuje na viacerých kolektívnych aj individuálnych projektoch spojených s umeleckým prekladom. Píše básne, poviedky a texty piesní. Debutovala v rumunskom literárnom časopise Familia, viackrát publikovala v Dotykoch. Napísala texty piesní pripravovaného albumu interpretky Márie Valentovej. Do francúzštiny prebásnila texty piesní hudobno-divadelnej šou Teatra Colorato, ktorá získala Cenu divákov na Festivale v Cannes. Vo voľnom čase číta a študuje históriu svojho rodného mesta, kde pracuje ako turistická sprievodkyňa.

Eva Kenderessy

Eva KenderessyFoto: Archív autorky

Eva Kenderessy

(1978) vyštudovala etnológiu a rumunský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako literárna vedkyňa a redaktorka časopisu World Literature Studies na Ústave svetovej literatúry SAV. Z rumunčiny prekladá najmä prózu (poviedky zo zbierky Nostalgia a román Solenoid od Mirceu Cărtăresca, román Malíčky od Filipa Floriana), divadelné hry (Gianina Cărburariu: Veľké tlačené), poéziu (Poslední pionieri Východu. Antológia súčasnej rumunskej poézie, ed. Claudiu Komartin) aj dokumentárne filmy (Paralelné životy, Desať rokov lásky). Ako zostavovateľka v roku 2017 pripravila číslo Revue svetovej literatúry venované po rumunsky písanej literatúre z Moldavskej republiky.

Klaudia Donková

Klaudia DonkováFoto: Archív autorky

Klaudia Donková

rod. Gagová, narodila sa v Trenčíne. Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v špecializácii rumunský a portugalský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde pokračuje v doktorandskom štúdiu v odbore Literárna veda na Katedre romanistiky. Venuje sa archetypom v rumunskej literatúre a románovému dielu Sorina Titela. V Rumunsku absolvovala niekoľko študijných pobytov, napríklad na Univerzite Babeș-Bolyai v Kluži a na Univerzite v Bukurešti.

Martin Kubuš

Martin KubušFoto: Archív autora

Martin Kubuš

(1982) pracuje na KAA FF UMB v B. Bystrici, vyučuje umelecký preklad, anglickú literatúru a pod. Je autorom monografie Woody Allen v slovenskom preklade (Belianum, 2015). Pôsobí ako zástupca šéfredaktora časopisu Kritika prekladu a s kolegami z katedry usporadúva rozličné kultúrne podujatia, napr. Prekladateľské soirée. S pôvodcom soirée V. Biloveským sa podpísal pod knižku Na slovíčko s prekladateľom (ŠVK BB, 2021).

Venuje sa prekladaniu z angličtiny (Tatran, Ikar, Spolok svätého Vojtecha, Absynt, Aktuell). Medzi autormi, ktorých prekladá, nájdeme mená ako W. Allen, J. H. Newman, J. Steinbeck, D. Feldmanová, H. B. Stowová, M. Shelleyová a pod.

V r. 2015 získal prvú prémiu Ceny Mateja Bela v kategórii odborného alebo spoločensko-vedného prekladu za preklad diela Zelóta z pera Rezu Aslana. V roku 2016 porota Ceny Jána Hollého ocenila jeho preklad knihy W. Allena Bez peria prvou prémiou.

S manželkou a tromi deťmi žije v B. Bystrici

Filip Németh

Filip NémethFoto: archív autora

Filip Németh

je absolventom dramaturgie a scenáristiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Spolupracoval na námetoch a scenároch niekoľkých televíznych seriálov a relácií, má tiež bohaté skúsenosti ako copywriter televíznych upútaviek a promo kampaní. Za svoju básnickú tvorbu bol ocenený ako finalista v súťaži Básne SK/CZ v ročníkoch 2018, 2019 a 2021. Publikoval v časopise Fraktál a jeho básne zazneli v cykle Poézia mesta na Rádiu Devín a v rubrike Nedeľná chvíľka poézie na Rádiu FM. S manželkou Barborou napísal knihu detských príbehov Tvojazem: Fantastické dobrodružstvá Rikiho a Emy (Slovart, 2022).

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!