Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete recenzia

Šišmišová, P., Palkovičová E. (eds.). Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2021, 480 s.

Publikácia Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete, ktorá vyšla v minulom roku vo vydavateľstve Univerzity Komenského v Bratislave, je informačne nasýtená monografia o vzniku, prenikaní a udomácňovaní Cervantesovho Dona Quijota v oblasti literatúry, umenia, ale aj životnej filozofie donquijotizmu na zahraničnej a domácej scéne.

Kolektív autorov, ktorý tvoria nielen hispanistky a hispanisti, ale aj hungaristka, germanista, a kunsthistorička, v šiestich kapitolách monografie mapuje cesty, počas ktorých potulný rytier don Quijote a jeho zbrojnoš Sancho Panza prekročili hranice knihy, aby zanechali nové, mnohé doteraz neprebádané, stopy v cudzích kultúrach.

Monografia je venovaná všetkým „quijotistom“, takže sa pri jej čítaní počíta s recipientom, ktorý pozná dobrodružstvá ústrednej dvojice Cervantesovho románu. Uvedená skutočnosť sa odráža na striedmom opise deja a podrobnejšej analýze vybraných úsekov, ktoré sú nápomocné pri hĺbkovom rozbore diela. Monografia sa nasilu nestavia do pozície vševediaceho znalca, ale skôr užitočného sprievodcu a, v lepšom prípade, aj inšpirátora pre novú tvorbu.

V úvode predkladanej publikácie sa oboznamujeme s autorom románu o donovi Quijotovi, ktorý doposiaľ v ponímaní širšej verejnosti zostáva stáť v zákulisí. Podrobné vylíčenie pohnutého a často dezinterpretovaného osudu spisovateľa, ktorý stvoril legendu, no sám zostal v jej tieni, umožňuje Cervantesovi vystúpiť na javisko a zožať zaslúžený úspech. Vďaka dostatočnému priestoru a pozornosti, ktoré Paulína Šišmišová venovala autorovi románu, monografia prináša nielen nepoznané a zaujímavé informácie o jeho osobe ako takej, ale otvára aj nové obzory v súvislosti vzájomného prepojenia trojice autor – rozprávač –postava.

Po odhalení tváre neznámeho autora známeho diela spoznávame okolnosti vzniku úspešného románu a zisťujeme, či Cervantes čerpal inšpirácie z iných zdrojov, alebo si vystačil s vlastnou kreativitou. Z kompozičného hľadiska sa P. Šišmišová pristavuje pri paratextoch a ich diskutabilnom začlenení do textu a podrobnejšie charakterizuje hlavné postavy, čo môže na prvý pohľad pôsobiť redundantne, keďže mnohým čitateľom (vrátane tých, ktorí dona Quijota a Sancha Panzu poznajú iba sprostredkovane cez iné diela) sa môže zdať, že ich charaktery sú jasné a jednoducho definovateľné ako „pomätený starec“ a „prostý sedliak“. Opak je však pravdou, pretože vzájomné prepojenie dvoch protichodných charakterov, v ktorých sa mieša komickosť, tragickosť, múdrosť aj prostota, odkrýva mnohé interpretačné možnosti, ktoré je ľahké prehliadnuť. O niečo komplikovanejšie pôsobí rozbor netradičných rozprávačských postupov v románe, ktorému sa venuje Milan Kopecký a ktorý svojou formou azda najviac predpokladá literárnovedne vzdelaného recipienta.

Po skúmaní Cervantesa a jeho Dona Quijota sa presúvame „do sveta“ a spoznávame proces osvojovania si románu v Španielsku i za jeho hranicami. V priebehu stáročí sa jeho recepcia vyvíjala od prehliadania k idealizácii, z komédie sa stávala satira, až napokon našiel svoje miesto medzi svetovou klasikou. Preberanie myšlienok, postáv alebo poslania diela a ich „ohýbanie“ podľa dobových požiadaviek sa rozmieňa na drobné v podkapitolách, ktoré sa venujú prekladovej recepcii románu v piatich základných kultúrnych okruhoch. O anglosaskej recepcii píše Barbara Sigmundová, francúzskej sa venuje Paulína Šišmišová, nemeckej Ladislav Šimon, maďarskej Anikó Dušíková a českej Eva Palkovičová. Vďaka vynaloženej práci vyššie uvedených autorov prekvapivo zisťujeme, že odkaz slávneho románu môžeme nájsť aj na miestach, kde by sme ho nečakali, ako napríklad v dielach Charlesa Dickensa či Jane Austenovej.

Po spoznávaní sveta nás monografia zavedie domov, kde po dlhom čakaní v roku 1950 vyšiel doposiaľ jediný kompletný slovenský preklad Dona Quijota. So zložitými okolnosťami jeho vzniku a jeho osudmi nás oboznamuje P. Šišmišová. Vďaka opisu jeho udomácňovania za našimi hranicami lepšie chápeme, ako vznikal preklad, z akých zdrojov (okrem španielskeho originálu) prekladateľ Jozef Felix čerpal, ale aj prečo slovenský preklad románu vznikol neskoro v porovnaní s prekladmi do iných jazykov, vrátane tých „malých“. Obzvlášť prekladateľom môže byť táto pasáž knihy blízka, pretože predstavuje prekladateľské stratégie, strasti a prekážky, ktoré stáli pri zrode staronového diela a akcentuje aj mnohokrát prehliadanú náročnosť a komplexnosť prekladateľskej profesie. Špecifickú prípravu a postupy práce si vyžaduje nielen preklad, ale aj adaptácia literárneho diela, ktorej sa Don Quijote v našich končinách dočkal ešte skôr, než uzrel svetlo sveta Felixov preklad. Adaptácie románu pre deti a mládež, v ktorých sa autori popasovali s priblížením dobrodružstiev rytiera a jeho zbrojnoša detskému publiku, chronologicky predstavuje a zároveň rozoberá E. Palkovičová. Okolnosti vzniku a záhadu predlohy prvej slovenskej adaptácie Cervantesovho románu, ktorá vyšla v roku 1926 pod názvom Duchaplný šľachtic Don Quijote de la Mancha nám približuje A. Dušíková.

Od akého obdobia a do akej miery bola slovenská čitateľská obec oboznámená s dobrodružstvami nesúrodej dvojice hrdinov románu sa dozvedáme vďaka odhodlaniu autorov monografie, ktorí sa zmenili na bádateľov a uskutočnili náročnú, ale o to zaujímavejšiu výpravu za ťažko dostupnými informáciami. V nespočetnom množstve literárnych diel, časopisov, rukopisov a iných archívnych zdrojov v priebehu rokov hľadali doslova ihlu v kope sena, aby napokon „ušili“ solídny, hoci pravdepodobne stále neúplný obraz o prítomnosti Dona Quijota v našej kultúre. Cervantesov hrdina k nám prenikol už dávno predtým, než vyšiel prvý slovenský preklad tohto románu, ako to dokazuje E. Palkovičová. Zisťujeme, že quijotovská tematika je prítomná v pôvodnej slovenskej literatúre od najstarších čias až do súčasnosti. Priamy odkaz na Cervantesovo najznámejšie dielo môžeme nájsť v Uhorsku už roku 1841 v románe Jána Chalupku Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy, ktorým sa zaoberá A. Dušíková. Doposiaľ poslednú slovenskú literárnu prózu inšpirovanú Donom Quijotom s príznačným názvom Posledná vízia Dona Quijota od autora Jána Švidroňa rozoberá P. Šišmišová. Pozorujeme, že Cervantesov román slúžil a naďalej slúži ako zdroj inšpirácie pre slovenských autorov, a to dokonca aj v okruhu básnikov, čo nám prostredníctvom názorných ukážok z vybraných básní demonštruje L. Šimon.

Na záver predkladanej publikácie, potom ako don Quijote postupne opustil La Manchu, svojho autora Miguela de Cervantesa, dobu a kultúrne zázemie, z ktorého pochádzal, napokon vystupuje aj z knižnej podoby, aby prenikol na maliarske plátna a dosky, ktoré znamenajú svet. O jeho stopách v slovenských divadlách sa dozvedáme v chronologicky usporiadanom prehľade jednotlivých inscenácií s krátkym opisom ich dejstiev z pera Anny Ďurišíkovej. Rozličné podoby rytiera smutnej postavy a jeho zbrojnoša môžeme obdivovať na priložených ilustráciách, vďaka ktorým je čitateľský zážitok ešte pestrejší a hlbší. S výtvarnými technikami, ktoré si slovenskí výtvarníci pre vyobrazenie cervantesovských hrdinov zvolili, nás oboznamuje Zsófia Kiss Széman.

Monografia, ktorú nám kolektív autorov po rokoch výskumu predkladá, je síce informačne hutná, no čím viac údajov sa v nej dozvedáme, tým viac nás premáha pocit, že existujú ďalšie neprebádané zákutia, ktoré možno práve vďaka tejto publikácii uzrú svetlo sveta. Štýl, akým sú jednotlivé kapitoly a podkapitoly monografie písané, sa mení v závislosti od konkrétneho autora, ktorý práve preberá štafetu, no ani pre bežného (ne)čitateľa by nemal byť problém sa knihou prelúskať. Jej pridaná hodnota spočíva v nasledujúcich atribútoch: kompletizuje známe fakty o Cervantesovi a Donovi Quijotovi; pridáva nové vlastné overené poznatky; snaží sa fakty predkladať nezaujato, bez ideologického podtónu či citeľného pátosu; pozornosť venuje aj mimoliterárnym sféram kultúry, do ktorých donquijotstvo preniklo; všíma si potrebu vzniku nového slovenského prekladu románu, ktorý by zodpovedal potrebám súčasného čitateľa. Nazdávam sa, že nemalá časť našej populácie registruje dona Quijota iba ako postaršieho blázna bojujúceho s veternými mlynmi a prítomnosť jeho odkazu v súčasnej dobe prehliada alebo priamo neguje. Predložená publikácia tieto mýty vyvracia a poslúži teda nielen pre potreby literárnovednej obce, ale aj ako „osveta“ pre laikov. Užitočné by mohlo byť aj vypátranie „donquijotskej stopy“ v televíznom a filmovom odvetví, ktoré má veľký dosah na široké spektrum publika. Popcornového konzumenta by iste prekvapilo, kde všade sa dajú objaviť paralely medzi celosvetovo obľúbenými filmami a Donom Quijotom, ktorý nezapadol do prachu dejín, ale pokračuje „do nekonečna a ešte ďalej!“

Lucia Vavríková

Lucia Vavríková

Lucia VavríkováFoto: Archív autorky

Lucia Vavríková

Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v kombinácii slovenský a španielsky jazyk. Počas vysokoškolského štúdia sa venovala problematike Cervantesovho románu o donovi Quijotovi. Pred získaním magisterského titulu si založila rodinu, ktorej sa doteraz naplno venuje.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!