Abdulrazak Gurnah: Písanie a jeho priestor preklad

Z angličtiny preložila Natália Rondziková

Písať som začal asi ako dvadsaťjedenročný, počas prvých rokov v Anglicku. O svoju budúcu profesiu som takpovediac zakopol, nemal som vtedy v úmysle venovať sa jej. Písal som už v škole na Zanzibare, no išlo skôr o hravé, bezprostredné pokusy, ktorými som zabával kamarátov alebo som s nimi vystupoval na školských podujatiach. Písal som z kratochvíle, aby som zabil čas alebo sa predviedol. Svoje texty som nevnímal ako prípravu na konkrétnu kariéru, nikdy som netúžil stať sa spisovateľom.

Môj materinský jazyk, svahilčina, mal na rozdiel od mnohých iných afrických jazykov písomnú podobu už pred európskou kolonizáciou, aj keď sa prevažne v písomnom styku nepoužíval. Prvé rozsiahlejšie pramene siahajú do neskorého sedemnásteho storočia a aj v čase, keď som dospieval, boli stále zrozumiteľné a používané v písomnej podobe aj v ústnej tradícii. Zo súčasnej tvorby v svahilčine som však poznal len krátke básne v novinách, populárne príbehy v rozhlase či tvorbu ojedinele publikovanú knižne. Mnohé z týchto textov mali moralizujúci alebo groteskný charakter a boli určené širokej verejnosti. Ich autori sa popri písaní venovali svojim povolaniam – boli napríklad učitelia či úradníci. Nikdy mi ani nenapadlo, že by som mohol alebo mal písať. Písanie v svahilčine sa odvtedy rozvinulo, no ja vychádzam z toho, ako som ho vnímal zamlada. Tvorba vlastných textov bola vtedy pre mňa príležitostná a v podstate priam bezobsažná aktivita a s výnimkou ľahkovážnych pokusov, ktoré spomínam vyššie, som sa ním nezaoberal.

V čase, keď som opustil domov, som beztak nemal vysoké ciele. Prežíval som strastiplné a úzkostné obdobie, poznačené štátnym terorom a cieleným ponižovaním, nuž ako osemnásťročný som netúžil po inom ako odísť do bezpečia a hľadať priestor na sebarealizáciu v cudzine. Písanie mi azda ani nemohlo byť vzdialenejšie. Začal som o ňom uvažovať až po nejakom čase strávenom v Anglicku. S pribúdajúcimi rokmi mi v hlave začali vŕtať otázky, ktoré ma predtým netrápili. Súviseli predovšetkým so silným pocitom cudzosti a inakosti. V začiatkoch som váhal a tápal. Nemôžem povedať, že som si bol vedomý, čo sa so mnou deje, a rozhodol sa napísať o tom. Pustil som sa písať len tak sám od seba, sužovaný vnútornými nepokojmi, bez konkrétnych plánov, hnaný túžbou povedať viac. Časom som začal premýšľať, čo to vlastne robím. Pozastavoval som sa nad vlastnými textami a kládol si otázku, ako sa rodia. Uvedomil som si, že píšem na základe svojich spomienok, a došlo mi, aké živé, priam ťaživé sú v porovnaní s beztiažou mojich prvých rokov v Anglicku. Táto rozdielnosť mi umožnila hlbšie precítiť, že som opustil svoj niekdajší život. S ním som bez okolkov a možno až bezohľadne opustil mnohých ľudí, určitý priestor a spôsob života v ňom. Keď som začal písať, zhŕňal som na papier spomienky na stratený život a opustené miesta. Svojím spôsobom som písal aj o Anglicku, prinajmenšom ako o priestore, ktorý sa vôbec neponášal na miesta z mojich spomienok a predchádzajúceho života. Bezpečie a diaľka Anglicka ma však zároveň napĺňali nepochopiteľnou vinou a žiaľom. Až vďaka vlastnému písaniu som po prvý raz precítil, koľko ťažkostí a beznádeje poznačilo našu dobu, nakoľko sme za jej bezútešný stav zodpovední my sami a ako zvláštne nereálny bol v porovnaní s tým život v Anglicku.

Čo sa so mnou stalo, nie je nezvyčajné. Keď človek odíde ďaleko zo svojej domoviny, vidí ju zrazu inak, s nadhľadom, a díva sa na ňu slobodnejšie. Diaľka podnecuje spomínanie, ktoré je zázemím spisovateľovej práce. Diaľka umožňuje spisovateľovi hladko splynúť s jeho vnútrom a výsledkom je slobodnejšia hra predstavivosti. Táto predstava vychádza z chápania spisovateľa ako svojbytného vesmíru, ktorý je ponechaný osamote a tvorí v izolácii. Možno si poviete, že je to zastaralá predstava – spisovateľ si vytvára romantickú dramatizáciu samého seba –, stále nás však priťahuje a v mnohých ohľadoch pretrvala dodnes.

Diaľka jednak umožňuje spisovateľom a spisovateľkám predstaviť si seba ako uzavretý svet, a zároveň môže byť vnímaná ako prostriedok, ktorý oslobodzuje kritickú predstavivosť. Dalo by sa tiež tvrdiť, že je nutné, aby boli spisovateľ či spisovateľka inde. Jedine v samote totiž dokážu stvoriť hodnotné diela, povinnosti či vzťahy im totiž nemútia pohľad na pravdu, ktorú treba vysloviť. V tomto zmysle je človek, ktorý píše, hrdinom, prorokom pravdy. Kým prvý spôsob vnímania vzťahu spisovateľa a priestoru evokuje romantickú predstavu devätnásteho storočia, druhý pripomína modernistický postoj prvej polovice dvadsiateho storočia. Mnohí významní predstavitelia anglického modernizmu tvorili ďaleko od domova, aby písali pravdivejšie a unikli z kultúrneho ovzdušia, ktoré ich otupovalo.

Dá sa na to pozrieť aj z opačnej strany: Spisovateľ izolovaný medzi cudzincami stráca zmysel pre mieru, stráca zmysel pre to, čo znamená byť človekom, a tiež schopnosť posúdiť význam a váhu vlastného vnímania týchto cudzincov. Toto tvrdenie je obzvlášť pravdivé v postimperiálnej dobe a týka sa hlavne spisovateľov z niekdajších európskych kolónií. Kolonializmus sa legitimizoval cez zobrazovanie hierarchie rás a podriadeností, ktoré sa premietlo do mnohých naratívov o kultúre, poznaní a pokroku. Okrem toho sa všemožne snažil presvedčiť kolonizovaných, aby sa tejto predstave podriadili. Nebezpečenstvo pre postkoloniálneho autora, zdá sa, spočíva v tom, že možno túto predstavu už prijal, alebo ju prijme v odcudzení a izolácii cudzinca v Európe. Takýto spisovateľ sa ľahko môže stať zatrpknutým emigrantom: vysmieva sa obyvateľom svojej niekdajšej vlasti a necháva sa chváliť vydavateľmi a čitateľmi, ktorí ním ešte vždy neprestali skryto opovrhovať, no s radosťou vítajú všetky kritické narážky na svet mimo Európy. V tomto ponímaní musí autor písať ostro, aby ho cudzinci uznali – pohŕdanie sebou samým je preňho jazykom pravdy. V opačnom prípade ho zavrhnú ako sentimentálneho optimistu.

Ilustrácia: Viktória Hollá

Obe tvrdenia, teda že diaľka na jednej strane oslobodzuje a na druhej skresľuje, celú vec zjednodušujú, hoci je v nich za mak pravdy. Celú dospelosť som prežil ďaleko od rodiska, žil som medzi cudzincami a dnes si už neviem predstaviť, že by som žil inakšie. Občas sa o podobné predstavy pokúšam, no hneď sa aj vzdám, lebo nie som schopný zareagovať v hypotetických situáciách, ktoré sám pred seba staviam. Pre mňa osobne nebolo teda možné písať na pulze vlastného národa a jeho histórie, no vo svojej podstate takého niečoho nie je schopný asi žiaden autor. K písaniu som sa v Anglicku dostal v odcudzení. Dnes viem, že prežívať život ďaleko od vlasti, čo bolo mnohé roky mojou hlavnou témou, nie je len môj osobný príbeh – je to príbeh našich čias.

Až v Anglicku som začal poriadne čítať. Na Zanzibare boli knihy pridrahé a tých pár miestnych kníhkupectiev nemalo ktovieakú ponuku. O knižniciach ani nehovorím: bolo ich málo, knihami neprekypovali a novšie tituly ste v nich hľadali márne. Predovšetkým som však, kým som bol na Zanzibare, netušil, čo chcem čítať, a tak som hltal, čo mi prišlo pod ruku. V Anglicku som mal na dosah neobmedzené množstvo textov. Angličtina sa ku mne prikradla a pôsobila ako priestranný dom s mnohými izbami, schopný zastrešiť literatúru a poznanie s nenútenou pohostinnosťou. To bola ďalšia cesta, ktorá ma priviedla k písaniu. Spisovateľ sa spisovateľom stáva, keď číta, keď do svojej skúsenosti zbiera a nabaľuje iné texty, keď reaguje a opakuje. Jedine takto si vytvára repertoár výraziva, z ktorého čerpá vo vlastnej tvorbe. Toto výrazivo je krehké a subtílne, nie vždy sa dá vtesnať do uchopiteľnej metódy – aj keď literárni kritici to majú v náplni práce – a nie je to ani program s inštrukciami na rozvíjanie príbehu. Keď však funguje, vytvára v rozprávaní akurátny a presvedčivý súbor krokov. Nesnažím sa písanie mýtizovať, nenaznačujem, že sa slovami nedá uchopiť, a ani netvrdím, že literárna kritika je sebaklam. Literárna kritika nás učí rozmýšľať o texte a o myšlienkach, ktoré ho presahujú. Nemyslím si však, že spisovateľ objaví výrazivo, o ktorom som hovoril, vďaka nej. K vlastnému rukopisu sa dopracuje cez iné zdroje a kľúčovým spomedzi nich je čítanie.

Na Zanzibare som dostal britské koloniálne vzdelanie, i keď v posledných ročníkoch bola moja krajina už čerstvo nezávislá, dokonca v nej prebiehala revolúcia. Väčšina mladých ľudí si podľa všetkého odchodí školy, pričom nadobúdajú a osvojujú si poznatky, ktoré pre nich v danom čase nemajú význam, prípadne pôsobia príliš odosobnene a zbytočne. Pre nás bol školský systém ešte väčšmi mätúci a mnohé získané poznatky z nás robili len náhodných konzumentov obsahu, ktorý bol vytvorený pre niekoho iného. Aj toto špecifické postavenie školáka ma však naučilo niečo užitočné. Spomedzi mnohých prospešných vecí mi vzdelávací systém odhalil aj to, ako Briti vnímajú svet a ako vnímajú mňa. Nepochopil som to odrazu, ale postupom času, rozpomínaním a vo svetle nových poznatkov. Učil som sa však aj mimo školy. Učil som sa v mešite, v škole Koránu, na ulici, doma a vlastným anarchistickým čítaním. Čo ma učili tieto miesta, bolo pritom v príkrom rozpore s tým, čo ma učili v škole. Táto skutočnosť však nebola natoľko obmedzujúca, ako by sa napohľad zdalo, aj keď ma neraz ponižovala a zraňovala. Protirečivé obrazy sveta vo mne totiž časom spustili dynamický proces, ktorý sa vo svojej podstate zrodil z pozície slabšieho. Z neho pochádza odhodlanie odmietať a zavrhovať, no aj schopnosť nechať si dočasne výhrady pre seba, počkať, kým ich podporí čas a nové poznanie. Z neho pochádza spôsob prijatia a prehodnocovania odlišnosti a tušenie komplexnejších úrovní poznania.

Keď som sa teda dostal k písaniu, nemohol som sa skrátka stratiť v dave a dúfať, že časom a s trochou šťastia niekto započuje môj hlas. Musel som písať s vedomím, že istá skupina mojich čitateľov má o mne svoju predstavu, a tú musím zohľadniť. Bol som si vedomý, že vystúpim pred čitateľov, ktorí seba vnímajú ako normu a necítia sa zaťažení kultúrou, etnicitou či inakosťou. Zvažoval som, koľko toho povedať, akú mieru poznania mám u nich predpokladať, nakoľko zrozumiteľné budú moje texty, ak nebudem prihliadať na to, komu sú určené. Premýšľal som, ako sa vôbec s týmito obmedzeniami dá tvoriť literatúra.

Pravdaže som nebol jediný autor s touto skúsenosťou. Keď však človek hĺba o jednotlivostiach, pripadá mu každá skúsenosť unikátna. Dá sa dokonca tvrdiť, že tá moja nie je aktuálna ani osobitá, aj keď som ju tak často opisoval. Je to skúsenosť všetkých spisovateľov, lebo písanie ako také pramení z vnímania vlastnej odlišnosti a marginality. V tomto zmysle teda aj otázky, ktoré kladiem, nie sú nové. Sú však prinajmenšom silno poznačené, a to imperializmom, vykorenenosťou a realitou dneška. Pre túto dobu je príznačné aj vysídlenie veľkého množstva cudzincov do Európy. Tieto otázky som si na začiatku tvorby nekládol sám. Kým ja som sa však zožieral, iní cudzinci v Európe sa s nimi v rovnakom čase pomerne úspešne popasovali. Ich najväčším prínosom je citlivejšie a vnímavejšie chápanie príbehov a spôsobov, akými sa šíria a nachádzajú význam v preklade. Vďaka tomu je svet pochopiteľnejší a zdá sa menší.

Zdroj: Abdulrazak Gurnah, “Writing and Place.” World Literature Today 78.2 (2004), str. 26-28.

Abdulrazak Gurnah

Abdulrazak Gurnah

Abdulrazak GurnahFoto: theconversation.com

(1948) sa narodil v Zanzibarskom sultanáte, ktorý bol vtedy britským protektorátom. Jeho rodným jazykom je swahilčina. Navštevoval britské koloniálne školy a bol svedkom revolúcie v roku 1964, ktorá zhodila sultána a nastolila socialistickú republiku. Represie proti obyvateľom arabského pôvodu, ku ktorým Gurnah patril, ho v roku 1967 donútili z krajiny utiecť. V Británii vyštudoval anglickú literatúru na Christ Church College v Canterbury a na University of Kent, kde obhájil doktorát a rozbehol akademickú kariéru. Stal sa odborníkom na postkoloniálnych autorov ako Salman Rushdie či Wole Soyinka. Okrem vedeckej práce je úspešný románopisec. V roku 2021 získal Nobelovu cenu za literatúru „za nekompromisné preniknutie do dôsledkov kolonializmu a osudu utečenca v priepasti medzi kultúrami a kontinentmi.“

Ústrednou témou jeho románov sú pamäť a spomínanie, ktoré vedie túžba zviditeľniť históriu východného pobrežia Afriky. Cez postavy marginalizovaných jednotlivcov dekonštruuje oficiálne historické naratívy a zobrazuje napätie medzi individuálnou a kolektívnou pamäťou. Gurnahove príbehy decentralizujú európsku históriu 20. storočia z pohľadu Afričanov. Čo znamená prežiť obidve svetové vojny pod koloniálnou nadvládou? Ako si uchovať v pamäti vlastnú minulosť, keď kolonializmus zámerne vymazal z archívov africký uhol pohľadu? Ako rekonštruovať vlastnú minulosť, keď nevieme, čo bolo vymazané?

Dá sa povedať, že Gurnah celý život píše jeden príbeh, nekonečne rôznorodý príbeh exilu a vykorenenia. Zaujímajú ho psychologické procesy, ktorými si migranti vytvárajú identity – represia, sebaklam, selektívna pamäť – aby prežili v novej krajine. Jeho debut Memory of Departure (1987) je fiktívny memoár emigranta Hassana, v ktorom spomína na svoju mladosť počas Zanzibarskej revolúcie. Gurnah tu nastoľuje niekoľko tém, ku ktorým sa opakovane vracia: heterogenita kultúr východoafrického pobrežia, nenávisť Swahilčanov voči Arabom, iracionálny africký nacionalizmus, emigrácia, potláčanie negatívnych spomienok a nevyhnutnosť vyrovnať sa s vlastnou minulosťou. Nasledoval román Pilgrim’s Way (1988), ktorý zreteľne čerpá zo životných skúseností autora ako študenta v Británii konca 60. rokov a jeho potýkanie sa s latentným rasizmom; Dottie (1990), príbeh mladej britskej černošky; Paradise (1994), príbeh mladého Zanzibarčana na začiatku 20. storočia, keď sa Európania intenzívne zaujímali o východoafrické pobrežie. V románe Admiring Silence (1996) emigrant po návrate do Zanzibaru zistí nepríjemné skutočnosti o svojej krajine a o sebe. Tento príbeh Gurnah opakuje znova v románoch By the Sea (2001), Desertion (2005), The Last Gift (2011) a Gravel Heart (2017). Vo svojom zatiaľ poslednom románe Afterlives (2020) tematizuje nemeckú kolonizáciu východnej Afriky po Berlínskom kongrese v roku 1884. Román sa odohráva na pozadí genocídy etnických skupín Herero a Nama, ktoré sa postavili proti kolonizátorom.

Gurnah však odmieta písať zjednodušené naratívy a podáva históriu v jej rozporuplnosti a komplexnosti. Vykresľuje nielen európsku kolonizáciu, ale aj spoluúčasť Swahilčanov na obchode s otrokmi a rôzne vnútorné boje na Zanzibare, ktorý tu nie je žiadnym „tropickým rajom“. Ukazuje, čo sa stane, keď sú Afričania ochotní páchať ukrutnosti na vlastných ľuďoch v mene Nemeckej koloniálnej ríše. Gurnah tvrdí, že africká literatúra písaná bezprostredne pred a po získaní nezávislosti mala tendenciu zamlčovať fragmentáciu pôvodných spoločností, lebo sa sústreďovala na odpor voči európskej kolonizácii a jej odsúdenie. Opraviť a doplniť tieto príbehy je podľa neho kľúčové pre vysporiadanie sa s vlastnou minulosťou.

Dobrota Pucherová

Natália Rondziková

Natália Rondziková

Natália Rondziková

Absolvovala španielske bilingválne gymnázium a vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický a ruský jazyk. Prekladá a rediguje texty v týchto jazykových kombináciách a pôsobí ako interná doktorandka v Ústave svetovej literatúry SAV, kde skúma preklad spoločenskovedných textov a sociologické aspekty prekladu.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!