Autori a autorky tohto čísla

Nirad Chandra Chaudhuri

Nirad Chandra Chaudhuri

Nirad Chandra ChaudhuriFoto: Centre For Indic studies

(1897 – 1999) bol indický spisovateľ, ktorý bol proti odchodu britskej koloniálnej nadvlády z Indie. Jeho adorácia britskej kultúry mu spôsobila v nezávislej Indii značné problémy. Zo súčasného pohľadu je zrejmé, že to bol komplexný, sčítaný človek, ktorý sa narodil v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Narodil sa v Kishorganj vo Východnom Bengálsku, vtedy súčasť Britskej Indie (dnes Bangladéš), ako druhé z ôsmich detí do hinduistickej rodiny strednej triedy. Jeho otec bol vidiecky právnik, matka bola negramotná. Ako opisuje vo svojom najslávnejšom diele An Autobiography of an Unknown Indian (1951), v detstve čítal klasickú sanskritskú, grécku, latinskú, ako aj anglickú literatúru, ale najväčší vplyv na neho mal Shakespeare, ktorého prirovnáva k božstvu. Svoju autobiografiu kontroverzne venoval „pamiatke britského impéria“. Bol presvedčený, že „všetko, čo v nás bolo dobré, vytvorila, vyformovala a urýchlila britská nadvláda“. Takéto vyznania išli proti náladám v čerstvo nezávislej Indii, v ktorej dominoval antikoloniálny odpor proti všetkému britskému a nedostatok národného sebavedomia. Kniha si vyslúžila výsmech a Chaudhuri bol vo veku 55 rokov prinútený odísť z pozície redaktora a komentátora v Indickom národnom rozhlase bez nároku na dôchodok. Literárni kritici jeho knihu odsúdili a nazvali ho „posledným britským imperialistom“ alebo „posledným hnedým sahibom“.

Vo veku 57 rokov Chaudhuri vycestoval po prvý raz vo svojom živote do Británie, kde strávil niekoľko týždňov a navštívil aj Paríž. Po návrate svoju cestu opísal v knihe A Passage to England (1959). Nasledovali knihy o Indii The Continent of Circe (1965), v ktorej opisuje militantnú históriu hinduistických dynastií, The Intellectual in India (1967) a To Live or Not to Live (1971). V 70. rokoch sa rozhodol definitívne presídliť do Británie, kde sa usadil v Oxforde, avšak nenašiel tu Anglicko, ktoré si idylizoval. Podobne ako v Indii, aj v Anglicku bol považovaný za čudáka, keďže oxfordskí intelektuáli nerozumeli jeho hrdosti na indickú identitu a paradoxnej nostalgii po niekdajšej sláve britského impéria. Chaudhuri zároveň nevedel prijať metamorfózu, ktorou britská kultúra prešla od čias úpadku svojho impéria a šokoval ho kritický pohľad Angličanov na hodnoty, ktoré podľa neho kedysi urobili z Británie veľkolepý národ. Jeho dezilúzia sa odráža v autobiografickej knihe Thy Hand, Great Anarch (1987), ktorú vydal vo veku 90 rokov, kde píše: „Veľkoleposť Angličanov je naveky preč“. V poslednej knihe esejí Three Horsemen of the New Apocalypse (1997) – vydanej krátko pred svojimi 100. narodeninami – sa vracia k téme úpadku Británie a komentuje údajnú degeneráciu indickej politickej elity. V posledných rokoch života Chaudhuriho napokon prijali aj indickí intelektuáli, ktorých zvýšené sebavedomie a kozmopolitné identity im umožnili nový pohľad na jeho dielo a dnes je považovaný za vizionára. V roku 1990 mu Oxfordská univerzita udelila čestný doktorát a v roku 1992 dostal čestný titul Commander of the Order of the British Empire od kráľovnej Alžbety II.

Dobrota Pucherová

Rádža Rao

Rádža Rao

Rádža RaoFoto: indianexpress.com

(1908 – 2006) bol indický prozaik. Jeho dielo charakterizuje intímna znalosť východných aj západných duchovných tradícií. Kombinuje hinduistické mýty a naratívne tradície s európskymi žánrami ako román a poviedka. V tomto procese udomácňuje západné naratívne štýly v Indii a zároveň adaptuje metafyzické témy indickej literárnej tradície pre súčasnosť.

Narodil sa ako najstaršie dieťa do rodiny brahmana. Jeho otec bol učiteľ a doma hovorili jazykom kannada. Študoval anglickú literatúru a históriu na Aligarh Muslim University. V roku 1929 získal vládne štipendium na štúdium literatúry vo francúzskom Montpellieri a neskôr na Sorbonne, kde skúmal indický vplyv na írsku literatúru a vydal svoje prvé poviedky po francúzsky a po anglicky. Po návrate do Indie v roku 1939 sa začal angažovať v hnutí kultúrneho nacionalizmu, ktoré inicioval Gándhí. Sám bol zakladateľom kultúrnej organizácie Sri Vidya Samiti, ktorá sa snažila oživiť hodnoty starovekej indickej civilizácie.

Jeho kultúrny nacionalizmus sa prejavil aj v jeho dielach. Debutový román Kanthapura (1938) rozpráva o vplyve Gándhího učenia pasívneho odporu proti britským kolonizátorom. Hoci je napísaný po anglicky, román imituje štýl ľudových indických legiend a eposov. Rozprávačkou je stará žena, ktorá opisuje život v juhoindickej dedine Kanthapura v období dvíhajúcej sa vlny hnutia za nezávislosť. Tému antikolonializmu Rao ďalej rozvíjal v zbierke poviedok The Cow of the Barricades (1947) a v semiautobiografickom románe The Serpent and the Rope (1960), kde analyzuje kultúrny konflikt medzi indickou a britskou kultúrou. Tento román mu zabezpečil pozíciu medzinárodne uznávaného autora a literárnu cenu indickej akadémie Sahitya Akademi Award. The Cat and Shakespeare: A Tale of India (1965) je metafyzická komédia, ktorá sa pokúša odpovedať na otázky vyplývajúce zo stretu dvoch civilizácií. V románe Comrade Kirillov (1976) vytvoril hlavnú postavu Inda, ktorý sa chytí do ideologickej pasce moderného sveta. Je to nasledovateľ Gándhího a vyznávač teozofie, ktorého hľadanie ideálnej spoločnosti povedie najprv do Kalifornie, kde sa nadchne pre socializmus a Lenina, neskôr do Británie, kde sa stane komunistom, a napokon až do Moskvy a Pekingu, kde zistí, že sa nevie odtrhnúť od svojich indických koreňov. Tému hľadania najvyššej pravdy Rao rozviedol v metafyzickom románe The Chessmaster and His Moves (1988) napísanom v sanskritskej naratívnej tradícii katha. Medzi jeho diela patrí životopis Gándhího Great Indian Way: A Life of Mahatma Gandhi (1998). Posledných 30 rokov svojho života pôsobil na Univerzite v Texase, kde vyučoval klasickú indickú filozofiu a gándhizmus. Za svoje celoživotné dielo získal v roku 1988 prestížnu cenu Neustadt International Prize for Literature, ktorá ho zaradila medzi svetových autorov.

Dobrota Pucherová

Braj Bihari Kachru

Braj Bihari Kachru

Braj Bihari KachruFoto: degruyter.com

(1932 – 2016) bol indický jazykovedec, ktorý skúmal dialekty angličtiny a ich používanie na celom svete. Je známy najmä ako autor termínu „svetové angličtiny“.

Narodil sa v Kašmíre v rodine učiteľa, jeho rodným jazykom bola kašmírčina. Veľký vplyv na neho mali diskusie o politike, literatúre a filozofii, ktoré viedol jeho otec s intelektuálmi a básnikmi, ako napr. Zinda Kaul Masterji, u nich doma. Po štúdiu anglickej literatúry v Indii odišiel do Veľkej Británie, kde v roku 1962 obhájil doktorát z lingvistiky na Edinburghskej univerzite. Profesionálne pôsobil na University of Illinois v USA, kde viedol Katedru lingvistiky. Bol predsedom Americkej asociácie aplikovanej lingvistiky a Medzinárodnej asociácie svetových angličtín (International Association for World Englishes). Je autorom alebo zostavovateľom vyše 25 kníh a desiatok vedeckých štúdií. Kniha The Alchemy of English: The Spread, Functions and Models of Non-Native Englishes (1986) získala knižnú cenu Vojvodu z Edinburghu. Kachru tiež prispel do významných kníh vo svojom odbore, ako napr. The Cambridge History of the English Language alebo The Oxford Companion to the English Language.

Dobrota Pucherová

Meenakshi Mukherjee

Meenakshi Mukherjee

Meenakshi MukherjeeFoto: wikipedia.org

(1937 – 2009) bola indická literárna vedkyňa a jedna z kľúčových osobností postkoloniálnej literárnej vedy. Zaoberala sa najmä indickým románom v anglickom jazyku a kultúrnym transferom medzi európskou a indickou literatúrou. Je autorkou významných monografií, ktoré mali zásadný vplyv na smerovanie výskumu indickej anglofónnej literatúry a postkoloniálnych štúdií v Indii, ako napríklad The Twice Born Fiction: Themes and Techniques of the Indian Novel in English (1971), Realism and Reality: Novel and Society in India (1985), Re-reading Jane Austen (1994) a The Perishable Empire: Essays on Indian Writing in English (2001), za ktorú získala cenu indickej akadémie literatúry Sahitya Akademi Award. Je zostavovateľkou alebo spoluzostavovateľkou mnohých kníh, ako napríklad Considerations: Twelve Studies of Indian Literature in English (1977), Early Novels in India (2002), Another India (1990), Interrogating Postcolonialism (1996) a Midnight’s Children: A Book of Readings (1999). Jej poslednou vydanou knihou bola An Indian for All Seasons: The Many Lives of R. C. Dutt (2009). Vyučovala anglickú literatúru a kritickú teóriu na viacerých vysokých školách v mestách Patna, Pune, Dilí a na University of Hyderabad. Najdlhšie pôsobila ako profesorka anglickej literatúry na Jawaharlal Nehru University v Dilí. Bola hosťujúcou profesorkou na mnohých amerických a austrálskych univerzitách, napríklad na University of Texas, University of Chicago, University of California v Berkeley a i. V rokoch 2001 – 2004 bola predsedníčkou medzinárodnej asociácie Association for Commonwealth Literature and Language Studies (ACLALS).

Dobrota Pucherová

Salman Rushdie

Salman Rushdie

Salman RushdieFoto: Panta Rhei

(1947) patrí medzi najznámejších a najprekladanejších súčasných spisovateľov píšucich po anglicky. Preslávil sa svojím magickým realizmom, ktorým opisuje koloniálny stret medzi Západom a Východom a jeho dôsledky: hybridné identity, jazyky a nové svety, v ktorých sa staré opozície rozmazávajú. Koloniálne identity je však nutné dekolonizovať, vysvetľuje Rushdie v dnes už klasickej eseji The Empire Writes Back with a Vengeance (1982), ktorá sa považuje za kľúčový text postkoloniálnej literárnej teórie. To platí nielen pre bývalé kolonizované národy, ale aj kolonizátorov. Dekolonizovať znamená odmietnuť esenciálne, „rýdze“ identity a normatívne vzory, fixné rozdelenie sveta na centrum a perifériu a vnímanie sveta z pozície „toho druhého“.

Narodil sa v Bombaji do liberálnej moslimskej rodiny, dva mesiace predtým, ako India vyhlásila nezávislosť od Británie. Ako syn bývalého koloniálneho úradníka sa od 13 rokov vzdelával na prestížnej Rugby School v Británii a na Cambridgeskej univerzite, kde študoval históriu. Kým jeho debut Grimus (1975) neupútal pozornosť, jeho druhý román Midnight’s Children z roku 1981 (Deti polnoci, Slovart 2011) z neho urobil medzinárodnú hviezdu – získal Bookerovu cenu a je považovaný za najlepšieho spomedzi všetkých jej doterajších víťazov. Anita Desai, indická spisovateľka predošlej generácie, napísala, že román Deti polnoci naveky zmenil smer indickej literatúry, ktorú dovtedy definoval sociálny realizmus autorov ako Mulk Raj Anand, Raja Rao alebo ona sama. V tomto diele Rushdie naplno rozvinul svoju postmodernú estetiku alúzie, paródie a pastiša, ktorou vyjadruje postkoloniálnu hybriditu. To sa týka aj jazyka: román mieša angličtinu, hindčinu a urdčinu bez vysvetliviek; zároveň prekrúca anglické slová a syntax a voľne používa hovorový register zo všetkých štyroch jazykov. V ďalšom románe Shame (1983) sebareflektívne analyzuje vlastnú identitu ako vystavanú na kultúrnom preklade: „Ja som tiež vznikol z prekladu. Mal som šťastie, lebo som vďaka svojím životným okolnostiam mal prístup do mnohých svetov. Ale tým, čo cestujú po planéte, sa môže čo-to stratiť v preklade. Zároveň tam však môžete aj pridať niečo, čo považujete za svoje.“ Jeho štvrtý román The Satanic Verses (1988) sa stal predmetom kontroverzií a iránsky vodca Ayatollah Khomeini žiadal autorovu smrť za urážku proroka Mohameda. Kniha bola zakázaná v mnohým moslimských krajinách vrátane Indie a Rushdie sa musel vyše desaťročie skrývať pred fanatickými náboženskými vrahmi. Nasledovali romány The Moor’s Last Sigh (1995), The Ground Beneath Her Feet (1999), Fury (2001; Bes, Slovart 2003), Shalimar the Clown (2005), The Enchantress of Florence (2008; Čarodejnica z Florencie, Slovart 2010), Two Years Eight Months and Twenty-Eight Nights (2015; Dva roky, osem mesiacov a dvadsaťosem nocí, Slovart 2016) The Golden House (2017; Pán zlatého domu, Slovart 2018) a Quichotte (2019; Quijote, Slovart 2020), ktorý je zatiaľ jeho posledným románom. V roku 2012 vydal memoáre o rokoch života pod policajnou ochranou, Joseph Anton: A Memoir, ktorého názov nesie Rushdieho krycie meno, vytvorené z rodných mien svojich obľúbených spisovateľov Conrada a Čechova. Za svoj prínos do literatúry získal mnoho vyznamenaní. Je pravidelne nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru, avšak po kontroverznom románe Satanské verše zostáva švédska akadémia pri jeho mene opatrná.

Dobrota Pucherová

Chinua Achebe

Chinua Achebe

Chinua AchebeFoto: theparisreview.org

(1930 – 2013) bol nigérijský spisovateľ a kultúrny kritik. Je považovaný za najdominantnejšiu postavu modernej subsaharskej africkej literatúry. Jeho románová prvotina, Things Fall Apart (1958), zohrala kľúčovú úlohu vo vývine subsaharskej africkej literatúry a postkoloniálnych štúdií. Román bol preložený do 50 jazykov, pôvodná verzia dodnes vyšla vo viac ako desiatich miliónoch výtlačkov.

Narodil sa v rodine kresťanských konvertitov etnika Igbo v juhovýchodnej Nigérii. Jeho otec bol protestantský kazateľ, ktorý ho učil čítať Bibliu, kým od matky získal vášeň pre ľudové rozprávky. Navštevoval koloniálne školy, ktoré kopírovali britský vzdelávací systém. Po prvom ročníku štúdia medicíny na Univerzite v Ibadane (vtedy vysunuté pracovisko Londýnskej univerzity) sa rozhodol prejsť na študijný program anglická literatúra, história a teológia. Ako absolvent pracoval pre Nigerian Broadcasting Service (NBS). Počas nigérijskej občianskej vojny podporoval nezávislosť Biafry. V rokoch 1971 – 1981 prednášal anglickú literatúru na University of Nigeria. V tom istom čase bol riaditeľom dvoch nigérijských vydavateľstiev, Heinemann Educational Books Ltd. a Nwankwo-Ifejika Ltd. Sklamaný vývojom postkoloniálnej Nigérie v 90. rokoch emigroval do USA. Vyučoval na Bard College, posledné roky svojho života pôsobil na Brown University.

K písaniu ho motivovala vnútorná potreba odpovedať na koloniálne romány odohrávajúce sa v Afrike, ktoré vytvárali rasistické obrazy Afričanov. Jeho kontroverzná, dnes klasická esej An Image of Africa: Racism in Conrad’s Heart of Darkness (1977) otvorila postkoloniálne prístupy ku kánonickej anglickej literatúre. Jeho debut Things Fall Apart (1958) bol publikovaný v Londýne a mal taký ohlas, že vďaka nemu vydavateľstvo Heinemann založilo edíciu afrických autorov, African Writers Series (AWS). Táto edícia, ako napísal Achebe, otvorila bránu, za ktorou stáli zástupy afrických spisovateľov, čakajúcich ako na povel. „Vďaka AWS africkí žiaci a študenti už nemuseli čítať len romány ako David Copperfield a inú anglickú klasiku, ale aj knihy o svojich krajanoch, od svojich krajanov.“ Nasledovali romány No Longer at Ease (1960), Arrow of God (1964), A Man of the People (1966), Anthills of the Savannah (1987) a zbierka poviedok Girls at War (1972). Okrem románov napísal niekoľko významných zbierok esejí: Morning Yet on Creation Day (1975), Hopes and Impediments (1988), Home and Exile (2000), The Education of a British-Protected Child (2009) a tiež memoáre There Was a Country: A Personal History of Biafra (2012). V roku 2007 mu bola udelená Man Bookerova cena.

Dobrota Pucherová

Dambudzo Marechera

Dambudzo Marechera

Dambudzo MarecheraFoto: Ernst Schade

(1952 – 1987) bol zimbabský spisovateľ. Je považovaný za jedného z najinovatívnejších afrických autorov a zároveň za enfant terrible africkej literatúry pre svoju vášeň provokovať. Odmietal akékoľvek ideológie a považoval sa za intelektuálneho anarchistu. Často je porovnávaný s rebelmi ako Arthur Rimbaud alebo Allen Ginsberg. V Zimbabve sa po svojej smrti stal kultovým autorom, má mnoho nasledovníkov, obdivovateľov a imitátorov, medzi ktorých patria básnici, rapperi a performeri.

Narodil sa v koloniálnej Rodézii. Segregačná politika Rodézie uvrhla pôvodné obyvateľstvo do beznádejnej chudoby, kde jedinú možnosť vyslobodenia z mizérie predstavovali misijné školy. Marechera ako vynikajúci žiak získal štipendium najprv na jezuitskú kláštornú školu a potom na University of Rhodesia, kde študoval anglickú literatúru. Tu sa aktívne zapojil do študentských protestov proti rasovej segregácii internátov, za čo bol vylúčený zo štúdia. Podarilo sa mu získať štipendium Oxfordskej univerzity, kde v roku 1976 nastúpil na štúdium anglickej literatúry. Marecherova výbušná povaha, jeho odpor k britskej triednej hierarchii a oxfordskému elitizmu viedli v druhom ročníku k jeho vylúčeniu. Stal sa bezdomovcom v Londýne, kde napísal svoju prvotinu v štýle prúdu vedomia, novelu The House of Hunger (1977). Dielo mu získalo cenu denníka Guardian za debut, nadšenie literárnych kritikov a pozvania na literárne festivaly. Marechera však odmietal stať sa súčasťou britského literárneho establišmentu a nástojil, že spoločnosť môže kritizovať iba z pozície na okraji: pestoval si imidž outsidera a odmietal ponuky, ktoré by mu zabezpečili existenčnú stabilitu. Jeho druhý literárny počin, novela Black Sunlight (1980), bol britskými kritikmi pochopený oveľa menej a v nezávislom Zimbabve, kam sa Marechera v roku 1982 vrátil, bol dokonca cenzurovaný za „euromodernizmus“ a neúctu k národnej kultúre. Zomrel vo veku 35 rokov na AIDS. Väčšina jeho diel bola vydaná posmrtne.

Marechera odmietal marxistickú a nacionalistickú tradíciu v africkej literatúre, lebo videl, že tieto protikoloniálne ideológie sa po získaní nezávislosti afrických krajín väčšinou zvrhnú na nástroje zneužívania moci. Varoval pred binárnym videním Afriky ako opozície Európy, ktoré autorizovalo totalitné postkoloniálne režimy v Afrike. Odmietal dokonca aj nálepku „africký spisovateľ“, ktorú považoval za spolitizovanú jednak africkými nacionalistami, a jednak západnými kritikmi. Skutočné oslobodenie, tvrdil, nie je možné dosiahnuť pomocou identitárnych ideológií, pretože tie len replikujú stereotypy. V autobiografickej novele The House of Hunger odkazuje na americké hnutie Black is Beautiful: „Nemám problém s tým, že som čierny. Len ma unavujú tvrdenia, že čierne je nádherné.“ Oslobodenie pre neho znamená možnosť individuálnej sebadefinície.

Dobrota Pucherová

Laila Lalami

Laila Lalami

Laila LalamiFoto: Jaclyn Campanaro/The Guardian

(1968) je marocká autorka. Od roku 1992 žije v USA, vyučuje tvorivé písanie na University of California. Je prispievateľkou do najčítanejších amerických denníkov ako The New York Times, The Washington Post, The Daily Beast a i. Vo svojej literárnej tvorbe tematizuje najmä migráciu a postkoloniálne identity v globalizovanom svete.

Narodila sa v rodine robotníckej triedy v Maroku. Študovala anglickú literatúru v Rabate a následne získala štipendium na štúdium lingvistiky na University College London. V roku 1992 odišla do USA, kde pracovala na doktoráte z lingvistiky na University of Southern California. Debutovala v roku 2005 zbierkou prepojených poviedok Hope and Other Dangerous Pursuits. Rozpráva príbehy štyroch marockých migrantov, ktorí sa snažia preplávať Gibraltársky prieliv na záchrannom člne. Jej druhá kniha, Secret Son (2009), je Bildungsroman odohrávajúci sa v slumoch súčasnej Casablancy a zaoberá sa témou islamského terorizmu. Nasledoval historický román The Moor’s Account (2014), ktorý fiktívne spracúva skutočnú udalosť, katastrofickú španielsku Narváezovu expedíciu z roku 1527. Rozprávačom je marocký otrok Estevanico, údajne jeden zo štyroch preživších, ktorí sa vylodili na Floride a v roku 1536 sa dostali do Mexico City. Kniha získala cenu American Book Award, Hurston-Wright Legacy Award a dostala sa na zoznam finalistov Pulitzerovej ceny. V štvrtom románe The Other Americans (2019) a v zbierke esejí Conditional Citizens: On Belonging in America (2020) sa opäť vracia k témam americkej identity a imigrácie do USA.

Dobrota Pucherová

Nuruddin Farah

Nuruddin Farah

Nuruddin FarahFoto: Archív autora

(1945) je somálsky spisovateľ, vďaka ktorému sa Somálsko dostalo na mapu africkej a svetovej literatúry. Jeho prózy boli preložené do 17 jazykov a získali mu medzinárodné uznanie, ako napríklad taliansku cenu Premio Cavour, nemeckú cenu Kurt Tucholsky alebo americkú cenu Neustadt International Prize for Literature. Farah je každoročným kandidátom na Nobelovu cenu za literatúru. Odkedy v roku 1970 opustil Somálsko, žil a pôsobil v rôznych kútoch sveta: v Británii, USA, Nemecku, Taliansku, Švédsku, Sudáne, Indii, Ugande, Nigérii a Juhoafrickej republike.

Narodil sa v rodine obchodníka, jeho matka bola orálna poetka, ktorej tvorba ho veľmi ovplyvnila. Základné a stredné vzdelanie získal v Somálsku a v Etiópii. V rokoch 1966 – 1970 študoval filozofiu, literatúru a sociológiu na Panjábskej univerzite v Indii. V roku 1970 odišiel pred diktatúrou Siada Barreho do Veľkej Británie, kde študoval literatúru a divadlo na Londýnskej univerzite a na University of Essex. Tu debutoval románom From a Crooked Rib (1970), v ktorom kritizuje patriarchálny útlak žien v tradičnej somálskej kultúre. Jeho druhý román, A Naked Needle (1976), ktorý sa mu podarilo prepašovať do rodnej krajiny, sa v Somálsku stal predmetom cenzúry a na autora bol vydaný zatykač. Farah sa rozhodol zostať v exile. Dodnes mu vyšlo 14 románov, ktorými sa definoval ako feminista, pacifista, antirasista a kritik africkej postkoloniálnej politiky založenej na etnocentrizme, patriarchálnom násilí a vykorisťovaní slabších.

Dobrota Pucherová

Chimamanda Ngozi Adichie

Chimamanda Ngozi Adichie

Chimamanda Ngozi AdichieFoto: The New York Times

(1977) je nigérijská spisovateľka. Žije v USA a každý rok strávi niekoľko mesiacov v Lagose. Známou sa stala aj vďaka svojim verejným vystúpeniam v televízii, na významných univerzitách, na konferenciách a svojej prítomnosti v médiách ako komentátorka a esejistka. Je považovaná za jeden z najvýraznejších hlasov súčasného feminizmu. Jej esej We Should All Be Feminists (2014; Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, Absynt 2017) bola preložená do vyše 30 jazykov a vo Švédsku sa stala povinným čítaním na stredných školách. Vo svojich textoch sa zaoberá postavením afrických žien, Nigérie v globalizovanom svete, ako aj rasovými identitami a rasizmom v USA a v Nigérii. Považuje sa za nasledovníčku „otca nigérijského románu“ Chinuu Achebeho, na ktorého diela intertextuálne odkazuje.

Narodila sa vysokoškolsky vzdelaným rodičom etnika Igbo a vyrástla na univerzitnom kampuse v meste Nsukka. Často spomína na svoje detstvo, v ktorom chýbali africké literárne vzory, a na anglické detské knihy, ktoré formovali jej obraz o svete. Po roku štúdia medicíny na University of Nsukka odišla do USA, kde vyštudovala tvorivé písanie na Johns Hopkins University a africké štúdiá na Yalovej univerzite. Debutovala v roku 2003 románom Purple Hibiscus, v ktorom vytvára obraz Nigérie 80. rokov ako krajiny zovretej patriarchálnym násilím na štátnej, ako aj súkromnej úrovni. Opisuje úlohu kresťanstva, privezeného európskymi misionármi v 19. storočí, ako kľúčovú v rozpade medziľudských vzťahov. Kniha získala cenu za debut Commonwealth Writers‘ Prize. Jej druhý román, Half of a Yellow Sun (2006; Polovica žltého slnka, Absynt 2021), spracúva traumatickú minulosť nigérijskej občianskej vojny (1967 – 1970) z pohľadu marginalizovaného aktéra (rozprávačom je dedinský negramotný chlapec) a zároveň sa sústreďuje na dve ženské hrdinky, sestry, ktorých túžba po sexuálnej slobode zdôrazňuje ich vyslobodenie z tradičných hodnôt. Kniha získala britskú cenu Orange Prize for Fiction a stala sa predlohou úspešného filmu. V zbierke poviedok The Thing Around Your Neck (2009) tematizovala najmä skúsenosti afrických migrantov v USA. V treťom románe Americanah (2013; Amerikánka, Absynt 2017) sleduje osudy mladej Nigérijčanky a jej snahu o sebarealizáciu a sexuálnu emancipáciu v kontexte emigrácie do USA na pozadí prezidentskej kampane Baracka Obamu. Kniha získala niekoľko amerických cien a umiestnila sa v rebríčku 10 najlepších kníh roka prestížneho týždenníka New York Times Book Review. Nasledovali feministické eseje Všetci by sme mali byť feminist(k)ami a Dear Ijeawele, or A Feminist Manifesto in Fifteen Suggestions (2017; Drahá Ijeawele: Feministický manifest v pätnástich radách, Absynt 2020). Jej zatiaľ poslednou publikáciou je esej Notes on Grief (2021), ktorou reagovala na smrť svojich rodičov.

Dobrota Pucherová

Edward Kamau Brathwaite

Edward Kamau Brathwaite

Edward Kamau BrathwaiteFoto: ndbooks.com

(1930 – 2020) bol básnik a literárny vedec z Barbadosu. Je považovaný za jeden z najvýraznejších hlasov karibskej literatúry a kultúry. Ako básnik je známy jazykovým experimentátorstvom a inšpiráciou jazzom. Jeho najznámejší príspevok do teórie karibskej kultúry je pojem „nation language“.

Narodil sa v hlavnom meste Barbadosu Bridgetown do rodiny strednej triedy. Bol výborným žiakom, ako devätnásťročný získal prestížne štipendium na štúdium na Cambridgeskej univerzite v Británii, kde študoval anglickú literatúru a históriu. Počas štúdia začal spolupracovať s karibskou sekciou rozhlasového vysielania BBC. V rokoch 1955 – 1962 pôsobil na Ministerstve školstva v Ghane (vtedy Gold Coast ako súčasť Britského impéria), kde bol svedkom vyhlásenia nezávislosti Ghany od Británie ako prvej africkej krajiny a nástupu vlády Kwameho Krumaha, skúsenosť, ktorá zásadne poznačila jeho karibskú kultúrnu identitu. V roku 1962 sa vrátil do Karibiku, kde pôsobil ako pedagóg na ostrove Sv. Lucia a na Jamajke (University of the West Indies). Jeho ďalšia cesta viedla späť do Británie, kde v roku 1968 obhájil doktorát o karibskej kreolskej kultúre na Sussex University. Ako básnik debutoval v roku 1967 zbierkou poézie Rights of Passage, ktorá sa neskôr stala prvou časťou jeho trilógie The Arrivants: A New World Trilogy (1973), považovanou za jeho najlepšie dielo. Vydal vyše 20 zbierok poézie. Jeho poetický štýl bol ovplyvnený jazzom, ku ktorému si vytvoril vzťah už ako stredoškolák. O vzťahu medzi jazzom a karibskou literatúrou napísal známu esej Jazz and the West Indian novel (1967). Jeho experimentovanie s anglickým jazykom – napríklad slovné hračky, rozbíjanie slov alebo neologizmy (ktoré Brathwaite s odkazom na Shakespeara nazýval „moje calibanizmy“) – boli snahou privlastniť si jazyk kolonizátora a zároveň zachytiť esenciálne orálne aspekty „národného jazyka“. Okrem básnickej tvorby je známy ako spoluzakladateľ hnutia Caribbean Artists Movement (založené v Británii v roku 1966) a tiež prácami o kultúre africkej diaspóry v Karibiku a v Británii, napr. Folk Culture of the Slaves in Jamaica (1970), The Development of Creole Society in Jamaica, 1770–1820 (1971), Contradictory Omens: Cultural Diversity and Integration in the Caribbean (1974), Afternoon of the Status Crow (1982) a History of the Voice: The Development of Nation Language in Anglophone Caribbean Poetry (1984), v ktorej autoritatívne analyzuje karibskú kultúru z jazykového hľadiska. V rokoch 1983 – 1991 bol profesorom sociálnej a kultúrnej histórie na University of the West Indies na Jamajke. V roku 1992 sa stal profesorom porovnávacej literatúry na New York University, ale časť roka trávil na Barbadose. V roku 1994 mu bola udelená prestížna americká cena Neustadt International Prize for Literature za celoživotné dielo. V roku 2006 získal jamajskú cenu Musgrave Gold Medal.

Dobrota Pucherová

V. S. Naipaul

V. S. Naipaul

V. S. NaipaulFoto: wikipedia.org

(1932 – 2018) bol trinidadský spisovateľ. Je považovaný za jedného z najbrilantnejších štylistov v anglickom jazyku. Napísal vyše 30 prozaických kníh. Za svoje dielo bol ocenený Nobelovou cenou za literatúru (2001). Jeho večnou témou je paradox postkoloniálneho rozpoloženia, v ktorom každá snaha získať nezávislú identitu zároveň evokuje a snaží sa prekonať históriu koloniálnej závislosti. Jeho texty postmoderne reflektujú komplexný vzťah medzi autorom, predmetom jeho záujmu a umením písania.

Narodil sa v Trinidade do rodiny s indickými koreňmi, jeho predkovia prišli do Karibiku ako nevoľníci. Najviac ho ovplyvnil jeho otec, ktorý pracoval ako novinár pre denník Trinidad Guardian a túžil sa stať spisovateľom. Život a nenaplnené túžby svojho otca stvárnil v románe A House for Mr Biswas (1961). Ako 18-ročný získal prestížne štipendium na štúdium na Oxfordskej univerzite a do Trinidadu sa už nikdy nevrátil. Británia sa stala jeho novým adoptovaným domovom, čo často reflektoval s pocitom viny – ako zradu svojho karibského ostrova a prahnutie po imaginárnej sláve bývalého imperiálneho centra. Vo svojich dielach skúmal vlastný vzťah s Trinidadom, Britániou a Indiou svojich predkov. Do prvej skupiny možno zaradiť romány The Mystic Masseur (1957), Miguel Street (1959), Guerrillas (1975) a už spomenutý A House for Mr Biswas. Do druhej skupiny patria romány Mimic Men (1967), The Enigma of Arrival (1987) a A Way in the World (1994) a do tretej napríklad romány In a Free State (1971), Half a Life (2001), Magic Seeds (2004). Väčšina jeho románov sa odohráva na niekoľkých kontinentoch – ich predmetom je cesta alebo koloniálna expedícia: napríklad z Karibiku do Európy (The Mimic Men, The Enigma of Arrival), z Európy do Afriky (A Way in the World) alebo z Indie do Európy, Ameriky a Afriky (A Bend in the River, In a Free State, Half a Life). Okrem fikcie písal cestopisy, v ktorých kombinoval reportážny, esejistický a beletristický štýl.

Dobrota Pucherová

Stephen Leacock

Stephen Leacock

Stephen LeacockFoto: Archív autora

(1869 – 1944) bol významný kanadský spisovateľ, akademik a jeden z najznámejších svetových humoristov. Narodil sa v roku 1869 v anglickom Swanmore. Keď mal šesť rokov, rodina emigrovala do Kanady, kde prežil zvyšok života. Zomrel v roku 1944 v Toronte.

Vyštudoval ekonómiu, históriu a politológiu a v rokoch 1903 až 1936 pôsobil ako profesor na katedre ekonómie a politických vied na McGillovej univerzite. V 90. rokoch 19. storočia začal publikovať humoristické články, ktoré vychádzali v časopisoch v New Yorku (Truth and Life) či v Toronte (Grip magazine). Medzi jeho najvýznamnejšie beletristické diela patrí zbierka humoristických poviedok z malomestského prostredia Sunshine Sketches of a Little Town (Slnečné skice z malého mesta, 1912) a jej voľné pokračovanie Arcadian Adventures with the Idle Rich (Idylické príhody lenivých boháčov, 1914). Prvá zo zbierok vtipne opisuje obchod, spoločenský život, náboženstvo, vzťahy a politiku v typickom kanadskom mestečku Mariposa. Arcadian Adventures opisuje život v nemenovanom americkom meste s ostrejšou satirou a menej zhovievavo. V oboch knihách sa zrkadlí Leacockova nostalgia za starými časmi, znepokojenie nad tým, čo sa stráca v ľudskej spoločnosti a jeho strach z toho, čo môže nasledovať.

Poviedkou Merry Christmas z roku 1917 Stephen Leacock vyjadril smútok z hrôz prvej svetovej vojny a neodvratnej straty nevinnosti, ktorú vojna spôsobila. V krátkom príbehu využíva postavu Otca Vianoc ako symbolického strážcu nevinnosti, ktorý sa kruto zmenil na traumatizovanú, šokovanú obeť vojny. Touto poviedkou Leacock tiež vzdáva poctu svojmu obľúbenému autorovi Charlesovi Dickensovi a jeho novele Vianočná koleda. Hlavnú postavu, spisovateľa, totiž počas jednej noci navštívia dvaja duchovia. Rozhovor s nimi vedie k vnútornej premene hlavného hrdinu, ktorý nakoniec svoje písanie využije ako nástroj na zmierenie so svetom.

V roku 1919 zvolili Leacocka za člena Kanadskej kráľovskej spoločnosti. Získal Cenu Marka Twaina za humor, Cenu Lornea Piercea, ktorú udeľuje Kanadská kráľovská spoločnosť za zásluhy v oblasti literatúry a tiež prestížnu Literárnu cenu generálneho guvernéra. Od roku 1947 sa na jeho počesť každoročne udeľuje Cena Stephena Leacocka za najlepšiu kanadskú literárnu humoristickú tvorbu. V roku 1968 bol vyhlásený za národnú historickú osobnosť Kanady.

Sandra Cisneros

Sandra Cisneros

Sandra CisnerosFoto: Jay L. Clendenin / Los Angeles Times

(1954) Narodila sa v Chicagu do mexickoamerickej rodiny a patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov tzv. chicano literatúry. Pomenovanie „Chicanos“ (v jednotnom čísle Chicano alebo Chicana) bolo pôvodne hanlivé označenie chudobných mexických prisťahovalcov do USA, no približne v 60. rokoch minulého storočia si ho Američania mexického pôvodu a ich potomkovia prisvojili a odvtedy ním hrdo označujú svoju kultúrnu identitu. Chicano spisovatelia a spisovateľky píšu prevažne po anglicky, no do ich textov prenikajú lexikálne, fonetické a štylistické prvky španielčiny. V tvorbe často reflektujú komplexnosť etnickej, kultúrnej i politickej identity Američanov mexického pôvodu, ale aj sociálne pomery, v ktorých žijú, témy migrácie či bilingvizmu, rodových stereotypov, diskriminácie a podobne.

Prvý román Dom na Mangovej ulici (The House on Mango Street, 1984) začala Cisnerosová písať ako dvadsaťdvaročná počas vysokoškolského štúdia v Iowe. V predhovore k vydaniu z roku 2009 uviedla, že sa v tom čase v rodnej krajine cítila ako cudzinka. Vyrástla na etnicky a kultúrne rôznorodom predmestí Chicaga a na univerzite v Iowa City odrazu vytŕčala. Rozprávala inak ako ostatní, pochádzala z celkom iného sveta. Postupne si uvedomila, že žiadna z kníh, ktoré čítala za celé svoje štúdium, ani trochu neodráža životné skúsenosti „ľudí ako ona“, začala písať a práve v príbehoch, ktoré tvoria román The House on Mango Street našla svoj vlastný jedinečný hlas. „Nevedela som, čo presne chcem, ale mala som dosť rozumu na to, aby som vedela, čo nechcem. Nechcela som znieť ako moji spolužiaci a nechcela som už napodobňovať spisovateľov, ktorých diela som čítala. Ich hlasy sedeli k nim, ale nie ku mne.“ Román zožal obrovský úspech, získal mnoho ocenení, po celom svete sa z neho predalo viac ako šesť miliónov výtlačkov a dnes je považovaný za modernú klasiku chicano literatúry.

V mozaike krátkych príbehov, ktoré rozpráva dospievajúce dievča Esperanza Cordero postupne spoznávame jej dom v chudobnej „latino“ štvrti na predmestí Chicaga, jej rodinu, ulicu, kamarátov. Cez zdanlivo banálne rozprávanie o detských hrách, konfliktoch so súrodencami či novom bicykli postupne presvitajú Esperanzine trápenia i smutné osudy jej susedov. Prostredníctvom príbehov rôznych dievčat a žien v Esperanzinom okolí spoznávame jej vzdor voči mačizmu v mexických rodinách, strach z dospievania i odmietanie osudu typickej manželky a matky, ktorá smutne čaká v okne na návrat muža. Portréty chlapcov a mužov z jej štvrte zasa vypovedajú o začarovanom kruhu chudoby a rasovej diskriminácie.

Pohľad dievčaťa na pomedzí detstva a dospelosti umožňuje plynulo prechádzať od veselého, hravého a imaginatívneho k vážnemu, od detského a hovorového jazyka k poetickému: „Jazyk v knihe Dom na Mangovej ulici vychádza z hovorenej reči. Je to výrazne anti-akademický hlas: hlas dieťaťa, hlas chudobného dievčaťa, hlas, ktorým rozprávajú Američania mexického pôvodu. V duchu tejto anti-poetiky vzdoru som si zaumienila vytvoriť poetický text za pomoci čo najneoficiálnejšieho jazyka.“ Cisneros v textoch často využíva ako prostriedok ozvláštnenia aj doslovný preklad zo španielčiny, čo vôbec nie je ľahké preniesť v preklade, keďže efekt bilingválnej slovnej hry dokáže postrehnúť iba bilingválny čitateľ. Napriek tomu boli jej knihy preložené do vyše dvadsiatich jazykov. Dom na Mangovej ulici do španielčiny preložila slávna mexická spisovateľka Elena Poniatowska.

V súčasnosti sa Sandra Cisneros profesionálne venuje literatúre a výučbe tvorivého písania. Po megaúspešnej debutovej próze jej vyšli viaceré romány (napr. Caramelo, 2002), zbierky poviedok (napr. Woman Hollering Creek and Other Stories, 1992), básní a esejí, za ktoré získala nejedno prestížne literárne ocenenie (nedávno napríklad PEN/Nabokov Award). Na prvý knižný preklad jej textov do slovenčiny (alebo do češtiny) stále čakáme.

Abdulrazak Gurnah

Abdulrazak Gurnah

Abdulrazak GurnahFoto: theconversation.com

(1948) sa narodil v Zanzibarskom sultanáte, ktorý bol vtedy britským protektorátom. Jeho rodným jazykom je swahilčina. Navštevoval britské koloniálne školy a bol svedkom revolúcie v roku 1964, ktorá zhodila sultána a nastolila socialistickú republiku. Represie proti obyvateľom arabského pôvodu, ku ktorým Gurnah patril, ho v roku 1967 donútili z krajiny utiecť. V Británii vyštudoval anglickú literatúru na Christ Church College v Canterbury a na University of Kent, kde obhájil doktorát a rozbehol akademickú kariéru. Stal sa odborníkom na postkoloniálnych autorov ako Salman Rushdie či Wole Soyinka. Okrem vedeckej práce je úspešný románopisec. V roku 2021 získal Nobelovu cenu za literatúru „za nekompromisné preniknutie do dôsledkov kolonializmu a osudu utečenca v priepasti medzi kultúrami a kontinentmi.“

Ústrednou témou jeho románov sú pamäť a spomínanie, ktoré vedie túžba zviditeľniť históriu východného pobrežia Afriky. Cez postavy marginalizovaných jednotlivcov dekonštruuje oficiálne historické naratívy a zobrazuje napätie medzi individuálnou a kolektívnou pamäťou. Gurnahove príbehy decentralizujú európsku históriu 20. storočia z pohľadu Afričanov. Čo znamená prežiť obidve svetové vojny pod koloniálnou nadvládou? Ako si uchovať v pamäti vlastnú minulosť, keď kolonializmus zámerne vymazal z archívov africký uhol pohľadu? Ako rekonštruovať vlastnú minulosť, keď nevieme, čo bolo vymazané?

Dá sa povedať, že Gurnah celý život píše jeden príbeh, nekonečne rôznorodý príbeh exilu a vykorenenia. Zaujímajú ho psychologické procesy, ktorými si migranti vytvárajú identity – represia, sebaklam, selektívna pamäť – aby prežili v novej krajine. Jeho debut Memory of Departure (1987) je fiktívny memoár emigranta Hassana, v ktorom spomína na svoju mladosť počas Zanzibarskej revolúcie. Gurnah tu nastoľuje niekoľko tém, ku ktorým sa opakovane vracia: heterogenita kultúr východoafrického pobrežia, nenávisť Swahilčanov voči Arabom, iracionálny africký nacionalizmus, emigrácia, potláčanie negatívnych spomienok a nevyhnutnosť vyrovnať sa s vlastnou minulosťou. Nasledoval román Pilgrim’s Way (1988), ktorý zreteľne čerpá zo životných skúseností autora ako študenta v Británii konca 60. rokov a jeho potýkanie sa s latentným rasizmom; Dottie (1990), príbeh mladej britskej černošky; Paradise (1994), príbeh mladého Zanzibarčana na začiatku 20. storočia, keď sa Európania intenzívne zaujímali o východoafrické pobrežie. V románe Admiring Silence (1996) emigrant po návrate do Zanzibaru zistí nepríjemné skutočnosti o svojej krajine a o sebe. Tento príbeh Gurnah opakuje znova v románoch By the Sea (2001), Desertion (2005), The Last Gift (2011) a Gravel Heart (2017). Vo svojom zatiaľ poslednom románe Afterlives (2020) tematizuje nemeckú kolonizáciu východnej Afriky po Berlínskom kongrese v roku 1884. Román sa odohráva na pozadí genocídy etnických skupín Herero a Nama, ktoré sa postavili proti kolonizátorom.

Gurnah však odmieta písať zjednodušené naratívy a podáva históriu v jej rozporuplnosti a komplexnosti. Vykresľuje nielen európsku kolonizáciu, ale aj spoluúčasť Swahilčanov na obchode s otrokmi a rôzne vnútorné boje na Zanzibare, ktorý tu nie je žiadnym „tropickým rajom“. Ukazuje, čo sa stane, keď sú Afričania ochotní páchať ukrutnosti na vlastných ľuďoch v mene Nemeckej koloniálnej ríše. Gurnah tvrdí, že africká literatúra písaná bezprostredne pred a po získaní nezávislosti mala tendenciu zamlčovať fragmentáciu pôvodných spoločností, lebo sa sústreďovala na odpor voči európskej kolonizácii a jej odsúdenie. Opraviť a doplniť tieto príbehy je podľa neho kľúčové pre vysporiadanie sa s vlastnou minulosťou.

Dobrota Pucherová

Dobrota Pucherová

Dobrota PucherováFoto: Tamara Šimončíková Heribanová

Dobrota Pucherová

je literárna vedkyňa, od r. 2010 pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV a na Viedenskej univerzite. Vyštudovala anglistiku na Mount Holyoke College, USA a na Oxfordskej univerzite. Je autorkou monografií The Ethics of Dissident Desire in Southern African Writing (Trier, 2011) a Feminism and Modernity in Anglophone African Women’s Writing: A 21st Century Global Context (Routledge, 2022) a iných a spoluzostavovateľkou knihy Postcolonial Europe? Essays on Post-Communist Literatures and Cultures (Brill, 2015). V minulosti zostavila aj dve africké čísla Revue svetovej literatúry. Vo voľnom čase prekladá drámu anglických autoriek z 18. storočia a dúfa, že sa jej to podarí vydať.

Marián Gazdík

Marián GazdíkFoto: Archív autora

Marián Gazdík

vyštudoval slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracoval v Ústave svetovej literatúry SAV. Od roku 1997 pracuje na katedre anglistiky FF UK, kde učí anglickú a kanadskú literatúru – poviedku a umelecký preklad. Prekladá z angličtiny umeleckú literatúru aj literatúru faktu (okolo 45 knižných titulov). Z prekladov za ostatné tri roky možno spomenúť tituly ako J. Irving: Ako oslobodiť medvede, H. Fielding: Klamela a H.G. Wells: Práva človeka, M. Atwoodová (2. vydanie). Preklad grafického románu pre deti autorky Tania del Rio Warren Trinásty a Vševidiace oko vyšiel (2021) v podobe audioknihy v podaní Richarda Stankeho. Viedol slovenskú časť Stredoeurópskej kanadianistickej asociácie aj Oddelenia pre kanadské štúdiá pri UK. Spolupracoval s časopismi RSL, Slovenské pohľady a občas so Slovenským rozhlasom. Pracuje na monografii o preklade anglického románu od Robinsona od D. Defoa po Harry Pottera J. K. Rowlingovej.

Katarína Bešková

Katarína BeškováFoto: Archív autorky

Katarína Bešková

Mgr. Katarína Bešková, PhD. pôsobí ako vedecká pracovníčka na Ústave orientalistiky SAV. Vyštudovala prekladateľstvo-tlmočníctvo v kombinácii anglický a arabský jazyk a kultúra a v roku 2015 získala titul PhD. v odbore literárna veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojom výskume sa zameriava na modernú a súčasnú arabskú literárnu tvorbu a témy s ňou úzko spojené. Je autorkou monografie Súčasná egyptská literatúra: Dystópia, cenzúra a Arabská jar, ktorej súčasťou je malá antológia tvorby súčasných egyptských spisovateľov a spisovateliek.

Jana Pernišová

Jana PernišováFoto: Archív autorky

Jana Pernišová

Vyštudovala som prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický/ruský jazyk na UKF v Nitre a od roku 2013 sa aktívne venujem umeleckému prekladu. Prekladala som už pre vydavateľstvá Slovenský spisovateľ aj Ikar, v posledných rokoch spolupracujem najmä s vydavateľstvom Tatran. Ako vášnivá čitateľka sa veľmi teším, že môžem týmto spôsobom prinášať knihy cudzokrajných autorov slovenskému publiku. Pri preklade kníh Georgea R. R. Martina Tanec s drakmi a Oheň a krv som spolupracovala s inými prekladateľkami.

Tomáš Mrva

Tomáš MrvaFoto: Archív autora

Tomáš Mrva

(1980, Šaľa) je prekladateľ, redaktor a novinár. Pracoval vo viacerých slovenských a medzinárodných médiách. V súčasnosti pôsobí ako externý redaktor v časopisoch Historická revue, Behame.sk a Hikemates. Z angličtiny preložil jednu detektívku a viac ako desať kníh literatúry faktu, najnovšie Prorok a čarodejník a prvotinu Georgea Orwella Na dne v Paríži a Londýne.

Emília Perez

Emília PerezFoto: Archív autorky

Emília Perez

je prekladateľka, výskumníčka a vysokoškolská pedagogička. Hoci sa jej aktivity v súčasnosti viažu predovšetkým k audiovizuálnemu prekladu a dostupnosti médií, pôvodne sa profilovala v oblasti umeleckého prekladu. Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre sa počas magisterských a doktorandských čias zameriavala na výskum prekladu multikultúrnej prózy, neskôr primárne na diela z afgánsko-amerického prostredia. Na konte má viaceré preklady diel pre detského čitateľa, preklady románov, aj literárnovedných článkov. V súčasnosti sa umeleckému prekladu venuje už len príležitostne, pri výnimočných textoch a autoroch. Jedným z týchto autorov je pre ňu nepochybne aj africký spisovateľ Chinua Achebe, s ktorého tvorbou mala možnosť oboznámiť sa už počas vysokoškolských čias.

Silvia Ruppeldtová

Silvia RuppeldtováFoto: Archív autorky

Silvia Ruppeldtová

Esejistka, prekladateľka, publicistka. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej fakulte VŠMU, archeológiu na FiF UK v Bratislave a vo Viedni a Inštitút pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Absolvovala študijné pobyty v Moskve, Madride a Havane. Pracovala ako archeologička a sprievodkyňa, prekladá prózu, poéziu, filmy a odborné texty z francúzštiny, španielčiny, nemčiny, portugalčiny, angličtiny. Esejisticky prispieva do prílohy Víkend denníka Pravda, do mesačníka Knižná revue a pod. Je redaktorkou denníka Pravda. Dlhodobo sa publicisticky venuje problematike kolonializmu, dekolonizácie a ich vplyvom na modernú kapitalistickú politiku industriálnych krajín, ekológiu a sociálne problémy.

Marína Gálisová

Marína GálisováFoto: Archív autorky

Marína Gálisová

narodila sa v roku 1972 v Banskej Bystrici. Vyštudovala angličtinu a španielčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracuje v redakcii časopisu .týždeň. Preložila diela autorov ako Michael Cunningham, Sahar Delijaniová, Irena Grudzinska Grossová, Joe Hill, Stephen King, Hanif Kureishi, Donna Tartt, Frank Herbert, Claire Messud, Ted Chiang, Luis Alberto Urrea.

Natália Tyšš Rondziková

Natália Tyšš Rondziková

Natália Tyšš Rondziková

Absolvovala španielske bilingválne gymnázium a vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický a ruský jazyk. Prekladá a rediguje texty v týchto jazykových kombináciách a pôsobí ako interná doktorandka v Ústave svetovej literatúry SAV, kde skúma preklad spoločenskovedných textov a sociologické aspekty prekladu.

Kristína Karabová

Kristína KarabováFoto: Archív autorky

Kristína Karabová

Vyštudovala som prekladateľstvo v kombinácii angličtina – ruština na UKF v Nitre. Po univerzite som sa venovala komerčnému prekladu a pôsobila ako pedagogička angličtiny (na strednej umeleckej škole ako aj v jazykových školách). Literárnemu prekladu sa venujem od roku 2015, keď som začala pracovať na preklade Nobelovej laureátky Svetlany Alexijevič. Mojimi špecialitami sú beletrizované reportáže, feministická a experimentálna próza, súčasná poézia a historické avantgardy. Prekladám a redigujem (vrátane kolácie) pre vydavateľstvo Absynt, ale spolupracujem aj s vydavateľstvom Literárna bašta či Brak.

Jana Kantorová – Báliková

Jana Kantorová – BálikováFoto: Archív autorky

Jana Kantorová – Báliková

promovala roku 1974 na FiF UK v Bratislave v odbore pedagogická psychológia – angličtina. Preložila výbery z poézie klasických i súčasných básnikov, medzi ktorými sú William Blake, Elizabeth Barrettová-Browningová, Edgar Allan Poe, Oscar Wilde, Brendan Kennelly, Percy Bysshe Shelley, Robert Burns, Seamus Heaney, Douglas Dunn, Rudyard Kipling, William Butler Yeats, John Deane, Gilbert Keith Chesterton a Alfred Tennyson.

Mária Mlynarčíková

Mária Mlynarčíková

Mária Mlynarčíková

vyštudovala odbor tlmočenie v kombinácii anglický jazyk a francúzsky jazyk na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Na trhu pôsobí od roku 1995, najmä ako akreditovaná tlmočníčka pre inštitúcie EÚ. V odborných prekladoch sa špecializuje na marketing a IT. Knižným prekladom sa venuje od roku 2018. Vyšli jej štyri preklady z nemčiny.

Lucia Halová

Lucia HalováFoto: Archív autora

Lucia Halová

(1979) Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického a portugalského jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa prekladu beletrie a filmových titulkov prevažne z angličtiny (napríklad Dievča, žena, iné od Bernardine Evaristo, Lanny od Maxa Portera, Brány do Atén od Conna Igguldena, sága Twilight do Stephenie Meyerovej), výnimočne z portugalčiny (Kniha nepokoja od Fernanda Pessou). Rediguje prekladové knihy, občas o knihách aj píše a je redaktorkou časopisu Verzia.

Barbara Sigmundová

Barbara SigmundováFoto: Archív autorky

Barbara Sigmundová

(1987) je prekladateľka a translatologička. Zo španielčiny preložila napríklad zbierky poviedok Jorgeho Luisa Borgesa Fikcie a Alef, z angličtiny román Juliana Barnesa Jediný príbeh, román Anny Burnsovej Mliekar či zbierku poviedok Nicole Krauss Byť mužom. Ako audiovizuálna prekladateľka spolupracuje s festivalmi Febiofest, Fest Anča, Jeden svet, Hviezdne noci, Hory a mesto, Viva la película a i. Venuje sa aj výučbe audiovizuálneho prekladu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je predsedníčka prekladateľsko-redaktorského združenia DoSlov a redaktorka literárneho časopisu Verzia.

Simona Petková

Simona PetkováFoto: Archív autorky

Simona Petková

Narodila sa 2. 12. 1996 v Trnave. V roku 2021 získala magisterský titul na Univerzite Komenského v Bratislave, kde vyštudovala filológiu so zameraním na prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii s anglickým a talianskym jazykom. Vo svojej diplomovej práci sa venovala dabingovému prekladu a prekladu titulkov. V budúcnosti by sa rada venovala literárnemu a audiovizuálnemu prekladu.

Natália Belicová

Natália BelicováFoto: Archív autorky

Natália Belicová

Magisterský titul z angličtiny som získala na Masarykovej univerzite, kde som študovala odbor filológia. Z anglického jazyka a literatúry a talianskeho jazyka a literatúry mám bakalársky titul. V súčasnosti som lektorkou v jazykovej škole Inlingua Nitra, kde vyučujem angličtinu. Doposiaľ som sa venovala skôr odbornému prekladu pre agentúru, kde som pracovala najmä s marketingovými a technickými textami, ale do rúk sa mi dostalo aj pár kníh pre tých najmenších. Niekoľko prekladov som robila pro bono pre neziskové a mimovládne organizácie. Láka ma však prekladanie beletrie, keďže som zanietenou čitateľkou. Mojou najobľúbenejšou voľnočasovou aktivitou je španielčina a čítanie umeleckej a žánrovej prózy ako je new weird, sci-fi a fantasy.

Eva Palkovičová

Eva PalkovičováFoto: archív autorky

Eva Palkovičová

(1958) je hispanistka, prekladateľka, translatologička a vysokoškolská pedagogička. Vyštudovala slovenčinu a španielčinu na FiF UK v Bratislave. V rokoch 1984 –1998 pracovala v Slovenskej literárnej agentúre LITA, neskôr pôsobila ako literárna agentka a prekladateľka na voľnej nohe. Od roku 2006 pôsobí na Katedre romanistiky FiF UK v Bratislave, kde obhájila v roku 2008 titul PhD. a v roku 2016 titul docent v odbore translatológia. Ako výskumníčka sa venuje dejinám prekladu, recepcii hispánskych literatúr v slovenskom kultúrnom priestore, dejinám slovenskej hispanistiky a významným osobnostiam slovenskej romanistiky. Okrem vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje najmä prekladom hispanoamerickej prózy 20. storočia, získala sedem prémií Literárneho fondu (Dvanásť príbehov z cudziny, O láske a iných démonoch, Spoveď stroskotanca, Spomienka na moje smutné pobehlice od Gabriela Garcíu Márqueza, Sépiový portrét od Isabel Allendeovej, Planina v plameňoch od Juana Rulfa, Posledné dni Che Guevaru od Juana Ignacia Silesa del Valle). Jej preklad románu súčasného španielskeho autora Carlosa Ruiza Zafóna Anjelská hra bol ocenený Cenou Jána Hollého za rok 2009. Je spoluzostavovateľkou piatich monografických čísel Revue svetovej literatúry, venovaných španielskej a hispanoamerickej literatúre.

Viktória Hollá

Viktória HolláFoto: Archív autorky

Viktória Hollá

(1994) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický a slovenský jazyk na FF UKF v Nitre. Špecializuje sa na audiovizuálny preklad. Vo výtvarnej tvorbe je jej trvalou inšpiráciou expresionizmus, hlavne nemecký. Z výtvarných techník sa venuje hlavne linorytu a digitálnej maľbe a v tvorbe tematizuje najmä ženskú identitu, ženské telo a prežívanie sveta z pohľadu okrajových a marginalizovaných komunít.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!