Chimamanda Ngozi Adichie: Amerikánka preklad

Z angličtiny preložila Kristína Karabová

Kapitola 17

Ifemelu sa v jeden slnečný júlový deň rozhodla, že prestane napodobňovať americký prízvuk. Bol to rovnaký deň, keď stretla Blainea. Jej prízvuk bol pritom presvedčivý. Zdokonalila sa pri dôkladnom pozorovaní priateľov a hlásateliek. Začala rozmazávať téčka, krémovo prevaľovala erká, vety začínala „takže“ a kĺzavo reagovala „ale čo?“. Za tým prízvukom však škrípala sebakontrola, bol to akt vôle. Krivenie pier a rolovanie jazyka ju stálo nemalú námahu. V panike alebo keby ju niekto vystrašil či vytrhol zo spánku počas požiaru, by zabudla, ako sa tie americké hlásky tvoria. A preto sa v ten letný deň, cez víkend, keď mal Dike narodeniny, rozhodla, že s tým prestane. K rozhodnutiu jej dopomohol aj telefonát marketéra. Bola vo svojom byte na Spring Garden Street, vo svojom prvom skutočnom byte v Amerike, ktorý mala len pre seba, v garsónke s kvapkajúcim kohútikom a hlučným radiátorom. Celé týždne po nasťahovaní pociťovala obrovskú ľahkosť, mala dojem, že ju obklopuje blahobyt, lebo keď otvorila chladničku, vedela, že všetko v nej patrí iba jej a keď umývala vaňu, vedela, že v odpade nenájde chumáče znepokojivo cudzích chlpov a vlasov nejakej spolubývajúcej. „Oficiálne len dva bloky od ozajstného geta,“ tak ten byt nazval jej domáci, Jamal, keď jej povedal, nech sa pripraví na to, že občas bude počuť streľbu. No hoci si každý večer otvárala okno a napínala uši, ako len vedela, počula iba zvuky neskorého leta, hudbu z okoloidúcich áut, povznesený smiech hrajúcich sa detí a krik ich matiek.

V to júlové dopoludnie, keď už mala veci na víkend v Massachusetts zbalené a robila si praženicu, jej zazvonil telefón. Na displeji sa zobrazilo „Neznáme číslo“, takže jej napadlo, že to môžu byť jej rodičia z Nigérie. Ale bol to len telemarketér, mladý Američan, ktorý jej ponúkal lepšie tarify na medzinárodné a medzimestské hovory. Napriek tomu, že telemarketérom obyčajne vždy skladala, v jeho hlase bolo niečo, čo ju prinútilo stíšiť oheň na sporáku a zostať na linke. Bolo to niečo dojemne mladé, neskúsené, neodskúšané, malilinký záchvev, agresívna priateľskosť operátorov, ktorá vlastne vôbec nebola agresívna; bolo to, akoby jej hovoril tie naučené veci, ale zároveň sa smrteľne bál, že ju urazí.
Spýtal sa, ako sa má, aké je v jej meste počasie a povedal, že vo Phoenixe je dosť dusno. Možno, že to bol jeho prvý deň v práci, slúchadlo ho nepríjemne omínalo pri uchu a dúfal, že ľudia, ktorým volá, nebudú doma a nezdvihnú telefón. Keďže jej ho bolo zvláštne ľúto, spýtala sa, či má lepšiu tarifu na volania do Nigérie ako päťdesiatsedem centov za minútu.
„Momentík, vyhľadám Nigériu,“ povedal a ona sa vrátila k miešaniu praženice.
Keď sa znovu ozval, oznámil jej, že do Nigérie má rovnaké tarify, ale spýtal sa, či nevolá aj do nejakej inej krajiny. Napríklad do Mexika či Kanady.
„Hm, niekedy volávam do Londýna,“ odpovedala. Ginika tam trávila leto.
„Okej, momentík, vyhľadám si Francúzsko,“ odvetil.
Vybuchla do smiechu.
„Deje sa tam u vás niečo vtipné?“ spýtal sa.
Rozosmiala sa ešte viac. Už-už mu chcela bez obalu vytmaviť, že smiešne je to, že obchoduje s tarifami medzinárodných hovorov a pritom nevie, kde je Londýn, ale niečo ju zadržalo – jeho obraz, asi osemnásť- či devätnásť-ročného mladíka s nadváhou a ružovou tvárou, neohrabaného pri dievčatách, vášnivého hráča videohier, ktorý nemal ani potuchy o svete a jeho búrlivých rozporoch. Preto radšej rýchlo dodala: „V televízii ide strašne vtipná stará komédia.“
„Ale čo?“ spýtal sa a zasmial sa tiež. Jeho neoťukanosť ju dojímala a keď sa jej ozval znovu, aby jej povedal tarify do Francúzska, poďakovala mu a uznala, že ich tarify sú lepšie ako tie, čo má a že pomýšľa na zmenu operátora.
„Kedy by som vám mohol zavolať? Ak teda nenamietate…“ spýtal sa. Rozmýšľala, či im platia provízie. Bude jeho výplata vyššia, ak zmení svojho operátora? Lebo ak by ju to nič nestálo, urobila by to.
„Najlepšie večer,“ navrhla.
„Smiem sa spýtať, s kým hovorím?“
„Volám sa Ifemelu.“
Pri zopakovaní jej mena si dával prehnaný pozor. „Je to francúzske meno?“
„Nie. Nigérijské.“
„Odtiaľ pochádza vaša rodina?“
„Áno.“ Zošuchla si praženicu na tanier. „Tam som vyrástla.“
„Ale čo? Ako dlho ste už v USA?“
„Tri roky.“
„Vau. Super. Zniete úplne ako Američanka.“
„Vďaka.“
Keď položila, začala pociťovať, ako sa jej telom rozlieva narastajúca hanba za to, že mu poďakovala, že si z jeho slov „Zniete úplne ako Američanka“ uplietla veniec a zavesila si ho okolo krku. Prečo malo byť to, že znie ako Američanka, komplimentom alebo úspechom? Vyhrala; Cristina Tomas, Cristina Tomas so sinavou tvárou, pod pohľadom ktorej sa scvrkla ako dajaké zranené zvieratko, sa s ňou bude odteraz rozprávať normálne. Iste, vyhrala, ale jej triumf bol ako bublina. Jej prchavé víťazstvo po sebe zanechalo prázdnotou zívajúci priestor a ozvenu, lebo až príliš dlho používala tón hlasu a spôsob života, ktoré jej neboli vlastné. Dojedla svoju praženicu a rozhodla sa, že prestane napodobňovať americký prízvuk. Prvýkrát rozprávala bez amerického prízvuku v to popoludnie na železničnej stanici, keď sa nakláňala k žene za okienkom.
„Poprosím spiatočný do Haverhillu. S návratom v nedeľu večer. Mám študentský preukaz,“ povedala a pocítila nával rozkoše z toho, že dala vyniknúť téčku v „študentovi“ a že neskrútila erko pri „Haverhille“. Toto bola ona, toto bol hlas, ktorým by rozprávala, keby ju uprostred noci zobudilo zemetrasenie. Napriek tomu si predsavzala, že ak žena za prepážkou na jej prízvuk odpovie príliš pomaly, akoby sa rozprávala s idiotkou, nasadí hlas pána Agba, so strojenou, prehnane starostlivou výslovnosťou, ktorú si osvojila na stredoškolskom debatnom krúžku. Bradatý pán Agbo, ktorý si poťahoval svoju rozstrapkanú kravatu, im z kazetového prehrávača púšťal nahrávky BBC a nútil ich vyslovovať jednotlivé slová dookola, až kým sa nerozžiaril a neskríkol: „Správne!“ K agbovskému hlasu by pripojila jemné zdvihnutie obočia, pod čím si predstavovala povýšeneckú pózu cudzinca. Ale nemusela robiť ani jedno, lebo žena za prepážkou hovorila normálne. „Môžem vidieť váš preukaz, slečna?“
A tak svoj agbovský hlas nepoužila, až kým nestretla Blainea.
Vlak bol preplnený. Sedadlo vedľa Blainea bolo, pokiaľ videla, jediné voľné vo vagóne, a vyzeralo, že noviny a fľaša džúsu na tom sedadle sú jeho. Zastavila sa, pohla sa smerom k sedadlu, ale on sa aj naďalej pohľadom upieral priamo vpred. Žena za ňou ťahala ťažký kufor a sprievodca oznamoval, že všetky osobné veci musia z voľných sedadiel preč. Blaine videl, že tam stojí – neexistovalo, že by ju nevidel –, a napriek tomu neurobil nič. Takže nasadila agbovský hlas. „S dovolením. Tieto veci sú, prosím, vaše? Dali by sa môžbyť posunúť?“
Položila si tašku do úložného priestoru nad hlavou a usadila sa na sedadlo. Sedela strnulo, v ruke držala časopis a telo mala odvrátené k uličke, smerom od neho. Keď sa vlak pohol, prehovoril: „Veľmi ma to mrzí, nevidel som vás tam stáť.“
Ospravedlnenie ju prekvapilo. Jeho výraz bol taký vážny a úprimný, že sa zdalo, akoby vykonal niečo omnoho protivnejšie. „Nič sa nestalo,“ odpovedala a usmiala sa.
„Ako sa máte?“ spýtal sa.
Naučila sa už hovoriť „Dobre-a-vy?“ tým spevavým americkým spôsobom, ale teraz povedala: „Mám sa dobre, ďakujem.“
„Volám sa Blaine,“ predstavil sa a vystrel k nej ruku.
Vyzeralo, že je vysoký. Muž s pleťou farby medovníka, štíhle vyvážené telo, ideálne pre akúkoľvek uniformu. V momente jej došlo, že je Afroameričan – nie Karibčan, ani Afričan, ani potomok karibských či afrických prisťahovalcov. Nie vždy sa jej to podarilo takto presne odhadnúť. Raz sa spýtala taxikára: „Odkiaľ teda ste?“ znaleckým, dôverným tónom, lebo si bola istá, že je z Ghany, na čo on, krčiac plecami, povedal, že je z Detroitu. Ale čím bola v Amerike dlhšie, tým lepšie to vedela rozoznať – podľa vzhľadu a chôdze, no väčšinou podľa spôsobov a správania, podľa tej jemnej vodotlače, ktorú na ľudí odtlačí kultúra. Pri Blaineovi nemala pochýb: bol potomkom čiernych mužov a žien žijúcich v Amerike stovky rokov.
„Som Ifemelu, teší ma,“ predstavila sa.
„Nigérijčanka?“
„Áno.“
„Ahá, nigérijská buržujka,“ usmial sa. Tento jeho žart, to, že ju označil za privilegovanú, medzi nimi utvoril prekvapivú a okamžitú intimitu.
„Asi taká buržujka ako vy,“ odvetila. A tu sa dostali na zjavné teritórium flirtovania. Nenápadne si ho prezrela – jeho svetlé kaki nohavice a námornícku košeľu, teda outfit vybraný s náležitou mierou rozvahy – bol to muž, ktorý sa na seba v zrkadle pozeral, ale nie príliš dlho. Povedal jej, že toho vie o Nigérijčanoch veľa, lebo je odborným asistentom na Yale, a hoci sa špecializuje najmä na juh Afriky, ako by človek nemohol nevedieť nič o Nigérijčanoch, keď sú všade?
„Ako je to? Každý piaty Afričan je z Nigérie?“ spýtal sa s úsmevom, ktorý mu neschádzal z pier. Bolo na ňom niečo ironické a zároveň aj nežné. Bolo to, akoby veril, že medzi sebou majú sériu súkromných vtipov, ktoré nepotrebujú byť verbalizované.
„Hej, nás Nigérijčanov je všade plno. Nemôže to byť inak. Je nás priveľa a nemáme dosť miesta,“ odvetila a do očí jej udrelo, ako k sebe majú blízko. Oddeľovalo ich iba operadlo. Rozprával tým druhom americkej angličtiny, ktorého sa práve vzdala a vďaka ktorému telefonickí prieskumníci verejnej mienky predpokladajú, že ste biely a vzdelaný.
„Takže vašou disciplínou je juh Afriky?“ spýtala sa.
„Nie. Komparatívna politika. V tejto krajine si na magisterskej politológii nemôžete vybrať iba Afriku. Môžete porovnávať Afriku s Poľskom alebo Izraelom, ale zamerať sa čisto na Afriku? To vám nepovolia.“
To, že používal „oni“, v sebe skrývalo „my“, čo boli oni dvaja. Mal čisté nechty. Nemal obrúčku. Začala si predstavovať vzťah. Ako sa zobúdzajú v zime, túlia sa k sebe v prudkej žiare ranného svetla, pijú anglický čaj; dúfala, že je z tých Američanov, ktorí majú radi čaj. V úložnom vrecku sedadla pred sebou mal napchatú fľašu biodžúsu z granátového jablka. Jednoduchá hnedá fľaša s jednoduchou hnedou etiketou, obe štýlové a zdravé. Žiadne chemikálie a žiadne plytvanie atramentom na dekoratívne etikety. Kde ju kúpil? Nebola to vec, ktorá by sa predávala na stanici. Možno, že je vegán a nedôveruje veľkým korporáciám, takže nakupuje iba na farmárskych trhoch a svoj biodžús si priniesol z domu. Ginikine kamarátky, z ktorých väčšina bola pravé taká, jej liezli na nervy. Rozčuľovala ju tá ich správnosť, a vďaka nej zároveň cítila, že jej niečo chýba. Ale jemu bola pripravená tieto rituály odpustiť. V ruke držal knihu v tvrdej väzbe, na jej názov nedovidela, a vedľa fľaše s džúsom mal napchané New York Times. Keď hodil okom na jej časopis, priala si, aby si radšej vybrala zbierku poézie Esiabu Irobiho, ktorú plánovala čítať na spiatočnej ceste. Teraz si mohol myslieť, že číta iba plytké módne magazíny. Cítila prudké a neopodstatnené nutkanie povedať na svoju obhajobu, ako obľubuje poéziu Yusefa Komunyakaaya. Najprv dlaňou zaclonila jasnočervený rúž na tvári modelky na titulnej obálke. Potom sa načiahla dopredu, zastokla časopis do vrecka pred sebou a s jemne ohrnutým nosom vyhlásila, že je absurdné, ako všetky tie ženské magazíny forsírujú jednotvárny obraz drobných belošiek s malými prsami na zvyšok multietnického sveta žien s mnohotvárnymi postavami.
„Ale aj tak ich čítam,“ vzdychla si. „Je to ako fajčenie, viete, že vám škodí, ale zapálite si.“
„Multietnický svet žien s mnohotvárnymi postavami,“ zopakoval s pobavením a v očiach mu zaiskril neskrývaný záujem. Očarilo ju, že nebol tým typom muža, ktorý v prípade záujmu o ženu zachováva akúsi chladnú, predstieranú ľahostajnosť.
„Ste na magisterskom?“ opýtal sa.
„Som tretiačka na Wellson College.“
Zazdalo sa jej to, či jeho tvár naozaj opadla sklamaním a prekvapením?
„Fakt? Tipoval by som, že ste staršia.“
„Som. Pred príchodom do USA som ešte študovala v Nigérii.“
Posunula sa na sedadle, odhodlaná vrátiť sa na teritórium flirtovania. „Vy zase vyzeráte na profesora primlado. Vaši študenti z toho musia byť zmätení.“
„Myslím, že tí sú zmätení z viacerých vecí. Toto je môj druhý rok.“ Urobil pauzu. „A nemáte v úmysle spraviť si doktorát?“
„Hej, ale bojím sa, že po skončení školy už nebudem vedieť rozprávať po anglicky. Poznám jednu doktorandku, kamarátkinu kamarátku, a iba počúvať ju je dosť strašidelné. Semiotická dialektika intertextuálnej modernity. Čo nedáva vôbec žiadny zmysel. Občas mám pocit, že žijú v paralelnom vesmíre akademického sveta, kde sa namiesto angličtiny rozpráva akademičtinou a že vlastne nevedia, čo sa deje v skutočnom svete.“
„To je dosť silný názor.“
„Neviem, či viem mať aj iný.“
Rozosmiala ho, a to ju potešilo.
„Ale chápem,“ doložil. „Do mojej oblasti výskumu spadajú spoločenské hnutia, politická ekonómia diktátorských režimov, americké hlasovacie práva a zastupiteľstvo, rasa a etnicita v politike a financovanie kampaní. Týmito tirádami otravujem študentov. Veľa z toho sú aj tak blbosti. Vediem semináre a premýšľam, či to deckám vôbec niečo dáva.“
„Ále, som si istá, že dáva. Rada by som chodila na nejaký váš seminár.“ Znelo to až priveľmi chtivo. Chcela, aby to vyznelo inak. Nechcene sa uvalila do roly potenciálnej študentky. Podľa všetkého by najradšej zmenil smer konverzácie; ani on nechcel byť jej učiteľom. Povedal jej, že bol navštíviť kamarátov vo Washingtone D. C. a teraz sa vracia do New Havenu. „Kam máte namierené vy?“ spýtal sa jej.
„Warrington. Kúsok od Bostonu. Býva tam moja teta.“
„A chodievate niekedy aj do Connecticutu?“
„Ani nie. V New Havene som ešte nikdy nebola. Bola som však v obchoďákoch v Stamforde a Clintone.“
„Aha, v obchoďákoch.“ Jemne mu v kútikoch ovisli pery.
„Máte niečo proti obchoďákom?“
„Okrem toho, že nemajú dušu a sú na jedno kopyto? Okrem toho sú úplne v pohode.“
Nerozumela týmto sporom o nákupné centrá. Čo je zlé na tom, že vo všetkých nájdeš presne tie isté obchody? Tú rovnakosť považovala za celkom pohodlnú. Aj on určite musí niekde nakupovať, keď má tak starostlivo vybrané oblečenie.
„Takže si pestujete vlastnú bavlnu a oblečenie si asi tiež vyrábate sám?“ spýtala sa.
Zasmial sa a ona tiež. Predstavila si ich oboch, ako v ruka v ruke idú do nákupného centra v Stamforde, ona si z neho robí srandu, pripomína mu túto konverzáciu a zdvíha sa k nemu, aby ho pobozkala. Rozprávať sa s cudzími ľuďmi vo verejnej doprave, to nemala v krvi – častejšie to začala robiť, až keď o niekoľko rokov začala písať svoj blog. Ale tu sa zrazu nemohla zastaviť. Možno, že za to mohol aj jej nový hlas. Čím viac sa rozprávali, tým viac si bola istá, že to nemôže byť náhoda; niečo v tom predsa muselo byť, že stretla toho muža práve v deň, keď si prinavrátila hlas. S potláčaným smiechom človeka, ktorý sa chce netrpezlivo dostať k pointe svojho vtipu, mu povedala o telemarketérovi, ktorý si myslel, že Londýn je vo Francúzsku. On však namiesto smiechu len zavrtel hlavou.
„V tomto odbore ľudia dostávajú slabé školenie. Stavím sa, že je to práca na dohodu bez zdravotného poistenia a bez benefitov.“
„Hej,“ povedala spôsobne. „Bolo mi ho vlastne ľúto.“
„Moja katedra sa pred niekoľkými týždňami sťahovala do druhej budovy. Yale najal profesionálnych sťahovákov a nariadil im, aby všetko zo starých kancelárií premiestnili na presne to isté miesto do nových. A to aj urobili. Všetky moje knihy boli na poličke na svojom mieste. Ale viete, čo som si neskôr všimol? Mnohé boli hore nohami.“ Hľadel na ňu, ako by ten moment, až jej to dopne, chcel zažiť spolu s ňou, ale ona si chvíľu nebola istá, v čom je vlastne tá pointa.
„Aha. Sťahováci nevedeli čítať,“ dostala zo seba.
Pritakal. „Bolo na tom čosi, čo ma úplne odrovnalo…“ Nechal svoj hlas vyznieť do stratena.
Začala si predstavovať, aký by mohol byť v posteli: určite milý, pozorný milenec, pre ktorého boli emócie rovnako dôležité ako ejakulácia. Neodsudzoval by jej ochabnuté telo a každé ráno by sa budil vyrovnaný a spokojný. Tie obrazy sa jej vynorili tak neuveriteľne jasne, že chvatne odvrátila zrak v obave, že by jej mohol prečítať myšlienky.
„Nedali by ste si pivo?“ spýtal sa.
„Pivo?“
„Hej. V reštauráku majú pivo. Nechcete? Ja si po jedno skočím.“
„Áno. Ďakujem.“
Nesmelo vstala, aby ho pustila a dúfala, že pri tom z neho niečo zacíti, ale nestalo sa. Nepoužíval žiadnu kolínsku. Možno, že ju bojkotoval, lebo výrobcovia kolínskej zle zaobchádzajú so svojimi zamestnancami. Pozorovala ho, ako kráča uličkou, a vedela, že vie, že sa naňho pozerá. Pozvanie na pivo ju potešilo. Zľakla sa, že pije iba biodžúsy z granátového jablka, ale teraz zrazu bolo pomyslenie na biodžús z granátového jazyka o to príjemnejšie, že pil aj pivo. Keď sa vrátil s pivom a plastovými pohárikmi, nalial jej ho širokým gestom plným romantiky, z ktorého podľa nej sršal románik. Nikdy nemala rada pivo. Keď vyrastala, bol to alkohol pre chlapov, drsný a neelegantný. No teraz sa usadená vedľa Blainea smiala, keď jej povedal, ako sa v prvom ročníku prvýkrát naozaj opil a napadlo jej, že by si pivo mohla obľúbiť. Zrnitá plnosť piva.
Rozprával o prvých ročníkoch na výške: o stupidite toho, ako musel na prijímacom rituáli do bratstva zjesť sendvič so semenom, o tom, ako ho v Číne, keď v lete po prváku cestoval Áziou, neprestajne volali Michael Jordan, o matkinej smrti na rakovinu týždeň po promóciách.
„Sendvič so semenom?“
„Hej, urobili sa do pity, z ktorej si potom človek musel odhryznúť. Ale nemusel prehltnúť.“
„Ó bože!“
„No, hádam je to tak, že človek robí blbosti, keď je mladý, aby ich potom nerobil, keď bude starší,“ zhrnul to.
Keď sprievodca ohlásil, že ďalšia zastávka je New Haven, Ifemelu pocítila bodnutie blížiacej sa straty. Vytrhla z časopisu stránku a napísala na ňu svoje telefónne číslo. „Nemáte vizitku?“ spýtala sa.
Pomacal si vrecká. „Pri sebe žiadne.“
Keď si zbieral svoje veci, boli ticho. Nasledovalo zaškrípanie bŕzd. Mala tušenie, že jej nechce dať svoje číslo, ale dúfala, že sa mýli.
„Napíšete mi teda svoje číslo, ak si ho pamätáte?“ spýtala sa. Úbohý žart. Tie slová jej z úst vytlačilo pivo.
Napísal svoje číslo na časopis. „Majte sa,“ utrúsil. Keď odchádzal, zľahka sa dotkol jej ramena a v jeho očiach zbadala niečo nežné a zároveň aj smutné, kvôli čomu si povedala, že to tušenie neochoty z jeho strany bol iba omyl. Už teraz mu chýbala. Presadla si na jeho miesto, vychutnávajúc si teplo, ktoré tam zanechalo jeho telo, a cez okno sledovala, ako kráča po peróne.
Keď dorazila domov k tete Uju, prvá vec, ktorú chcela urobiť, bola zavolať mu. Pomyslela si však, že najlepšie bude, keď niekoľko hodín počká. Po hodine si povedala, že srať na to a zavolala mu. Neodpovedal. Nechala mu správu. Zavolala neskôr. Bez odpovede. Vyvolávala a vyvolávala a vyvolávala. Bez odpovede. Zavolala o polnoci. Nenechávala správy. Celý víkend volala a volala, ale on sa ani raz neozval.

Adichie, Chimamanda Ngozi. 2017. Amerikánka. s. 220–231. Žilina: Absynt.

Chimamanda Ngozi Adichie

Chimamanda Ngozi Adichie

Chimamanda Ngozi AdichieFoto: The New York Times

(1977) je nigérijská spisovateľka. Žije v USA a každý rok strávi niekoľko mesiacov v Lagose. Známou sa stala aj vďaka svojim verejným vystúpeniam v televízii, na významných univerzitách, na konferenciách a svojej prítomnosti v médiách ako komentátorka a esejistka. Je považovaná za jeden z najvýraznejších hlasov súčasného feminizmu. Jej esej We Should All Be Feminists (2014; Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, Absynt 2017) bola preložená do vyše 30 jazykov a vo Švédsku sa stala povinným čítaním na stredných školách. Vo svojich textoch sa zaoberá postavením afrických žien, Nigérie v globalizovanom svete, ako aj rasovými identitami a rasizmom v USA a v Nigérii. Považuje sa za nasledovníčku „otca nigérijského románu“ Chinuu Achebeho, na ktorého diela intertextuálne odkazuje.

Narodila sa vysokoškolsky vzdelaným rodičom etnika Igbo a vyrástla na univerzitnom kampuse v meste Nsukka. Často spomína na svoje detstvo, v ktorom chýbali africké literárne vzory, a na anglické detské knihy, ktoré formovali jej obraz o svete. Po roku štúdia medicíny na University of Nsukka odišla do USA, kde vyštudovala tvorivé písanie na Johns Hopkins University a africké štúdiá na Yalovej univerzite. Debutovala v roku 2003 románom Purple Hibiscus, v ktorom vytvára obraz Nigérie 80. rokov ako krajiny zovretej patriarchálnym násilím na štátnej, ako aj súkromnej úrovni. Opisuje úlohu kresťanstva, privezeného európskymi misionármi v 19. storočí, ako kľúčovú v rozpade medziľudských vzťahov. Kniha získala cenu za debut Commonwealth Writers‘ Prize. Jej druhý román, Half of a Yellow Sun (2006; Polovica žltého slnka, Absynt 2021), spracúva traumatickú minulosť nigérijskej občianskej vojny (1967 – 1970) z pohľadu marginalizovaného aktéra (rozprávačom je dedinský negramotný chlapec) a zároveň sa sústreďuje na dve ženské hrdinky, sestry, ktorých túžba po sexuálnej slobode zdôrazňuje ich vyslobodenie z tradičných hodnôt. Kniha získala britskú cenu Orange Prize for Fiction a stala sa predlohou úspešného filmu. V zbierke poviedok The Thing Around Your Neck (2009) tematizovala najmä skúsenosti afrických migrantov v USA. V treťom románe Americanah (2013; Amerikánka, Absynt 2017) sleduje osudy mladej Nigérijčanky a jej snahu o sebarealizáciu a sexuálnu emancipáciu v kontexte emigrácie do USA na pozadí prezidentskej kampane Baracka Obamu. Kniha získala niekoľko amerických cien a umiestnila sa v rebríčku 10 najlepších kníh roka prestížneho týždenníka New York Times Book Review. Nasledovali feministické eseje Všetci by sme mali byť feminist(k)ami a Dear Ijeawele, or A Feminist Manifesto in Fifteen Suggestions (2017; Drahá Ijeawele: Feministický manifest v pätnástich radách, Absynt 2020). Jej zatiaľ poslednou publikáciou je esej Notes on Grief (2021), ktorou reagovala na smrť svojich rodičov.

Dobrota Pucherová

Kristína Karabová

Kristína KarabováFoto: Archív autorky

Kristína Karabová

Vyštudovala som prekladateľstvo v kombinácii angličtina – ruština na UKF v Nitre. Po univerzite som sa venovala komerčnému prekladu a pôsobila ako pedagogička angličtiny (na strednej umeleckej škole ako aj v jazykových školách). Literárnemu prekladu sa venujem od roku 2015, keď som začala pracovať na preklade Nobelovej laureátky Svetlany Alexijevič. Mojimi špecialitami sú beletrizované reportáže, feministická a experimentálna próza, súčasná poézia a historické avantgardy. Prekladám a redigujem (vrátane kolácie) pre vydavateľstvo Absynt, ale spolupracujem aj s vydavateľstvom Literárna bašta či Brak.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!