K nedožitej storočnici Vladimíra Olerínyho poklona
(15.7. 1921 – 29.4. 2016)
Tento rok si pripomíname nedožité 100. výročie narodenia Vladimíra Olerínyho. Meno prekladateľa býva často v knihe skryté medzi rôznorodými údajmi tirážovej strany, mimo primárnej zvedavosti čitateľov, no to jeho svietilo po celý čas aktívnej činnosti vždy jasne a vzbudzovalo rešpekt. Patril k zakladajúcim osobnostiam modernej slovenskej hispanistiky. Mal v nej výnimočné postavenie, a hoci bol občas obviňovaný z istého monopolného postavenia a jeho ironický úsmešok mnohým nevyhovoval, nikto nemôže uprieť, že po ňom zostalo obdivuhodné dielo, v ktorom sa zračia nielen okolnosti jeho osobnej histórie, ale aj peripetie slovenského spoločenského, politického a kultúrneho života 20. a 21. storočia.
V triede prekvapoval archaickými a nárečovými výrazmi.
Vladimír Oleríny sa narodil 15.7. 1921 v Banskej Bystrici. Ako dvojročný sa ocitol s rodičmi – emigrantmi v argentínskom hlavnom meste Buenos Aires. Tam, pri hrách s miestnymi deťmi a neskôr v škole, sa naučil po španielsky. Olerínyovci zostali v Argentíne do roku 1930. Po návrate domov dokončil základnú školu a od roku 1932, keď sa rodina usadila v Bratislave, navštevoval gymnázium na Grösslingovej ulici (ako spomenul vo viacerých rozhovoroch, v triede prekvapoval archaickými a nárečovými výrazmi, ktoré počul od rodičov v Argentíne a ktoré sa naučil z čítania Dobšinského rozprávok, ktoré ho sprevádzali na ceste za oceán). Na strednej škole mal latinčinu, francúzštinu a nemčinu. Po maturite (1940) vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave (1940 – 1945). Odvtedy ovplyvňovala osobný aj profesionálny život mladého právnika znalosť jazykov, najmä španielčiny. V tých rokoch nebolo na Slovensku veľa ľudí, ktorí by ju ovládali aktívne, tobôž vďaka niekoľkoročnému pobytu v hispanofónnom prostredí. V roku 1945 pozval Vladimír Clementis mladého právnika Olerínyho do diplomatických služieb. Jeden rok pracoval na československom Ministerstve zahraničných vecí v Prahe. V roku 1947 sa opäť ocitol v Argentíne, tentoraz v pozícii pracovníka československej legácie v Buenos Aires. Počas rokov strávených v Južnej Amerike získal diplomatické ostrohy a spoznal množstvo osobností spoločenského a kultúrneho života Latinskej Ameriky. Možno netušil, čo všetko mu v budúcnosti táto misia prinesie. Dobré aj zlé.
Politické zmeny, ktoré nastali vo vtedajšom Československu po roku 1948, viedli nielen k tragickému koncu Vladimíra Clementisa, ale vtrhli aj do života jeho mladých chránencov. Vladimír Oleríny bol prepustený z diplomatických služieb (pre politickú nespoľahlivosť) a v roku 1950 sa vrátil do Bratislavy. Rok pracoval v národnom podniku Sber v Bratislave. Neskôr často spomínal, že ho v ťažkých životných okamihoch zachránila španielčina. Toto bol jeden z nich. V roku 1950 sa stal vďaka jazykovým schopnostiam i diplomatickým skúsenostiam prvým tajomníkom novozaloženého Kruhu prekladateľov pri Zväze slovenských spisovateľov so sídlom v Bratislave (vznikol v roku 1949). Súčasne začal externe vyučovať španielčinu na Univerzite Komenského a na Filozofickej fakulte. V roku 1954/55 sa stal interným vyučujúcim, prvým slovenským učiteľom španielčiny na fakulte. Spolu s mladým absolventom kombinácie francúzština – dejepis Jozefom Škultétym (1930 – 1992), ktorý mal vtedy dvadsaťpäť rokov a prijal výzvu katedry, aby sa z francúzštiny „preorientoval“ na čoraz žiadanejšiu španielčinu, stál pri kolíske vyučovania španielčiny na FFUK ako diplomového odboru. Svojím úsilím nadviazali na úsilie významného českého romanistu profesora Vladimíra Bubna, ktorý v roku 1930 ponúkol na fakulte prvý kurz španielčiny, či na niekoľkoročné pôsobenie prvého španielskeho lektora Francisca Javiera Fariñu na fakulte (1936 – 1939) a prispeli k tomu, že slovenské hispanistické aktivity nadobudli systematický a vedecký ráz.
Prekladal básne Nicolása Guilléna, Pabla Nerudu, Federica Garcíu Lorcu.
Okrem akademických činností, pri ktorých naozaj vychádzal z bodu nula, začal Vladimír Oleríny prekladať. Od roku 1948 prispieval do literárnych časopisov (Kultúrny život, Slovenské pohľady). Jeho prvý knižný preklad vyšiel v roku 1950 (Temná rieka argentínskeho prozaika Alfreda Varelu). Prekladal aj poéziu (najmä v spolupráci s básnikmi Štefanom Žárym, Rudolfom Fabrym, Milanom Lajčiakom, Jánom Stachom či Jánom Šimonovičom), básne Nicolása Guilléna, Pabla Nerudu, Federica Garcíu Lorcu. Písal o nich a približoval ich svet našim čitateľom. Svet, ktorý sa v tých časoch zdal byť vzdialený, exotický a neznámy. V roku 1955 vydal svoju prvú monografiu Cervantes (pôvodne ju zamýšľal predložiť ako kandidátsku prácu), ktorá doplnila náš vtedajší obraz o veľkom španielskom spisovateľovi (v roku 1950 vyšiel prvý a doposiaľ jediný slovenský preklad Dona Quijota, ktorý po siedmich rokoch práce dokončil vynikajúci slovenský romanista Jozef Felix). Cervantes aj don Quijote boli veľkými literárnymi láskami obidvoch, Felixa aj Olerínyho. Spoločne neskôr pracovali na úpravách prvého vydania románu a pripravili ďalšie. Oleríny preložil v roku 1957 výber zo Cervantesových noviel Žiarlivý Extremadurčan a iné novely a v roku 1967 kompletné Príkladné novely.
Jeho akademická dráha sa však prekvapivo skončila veľmi rýchlo, už v roku 1959. V liste z rektorátu UK zo dňa 30. júna 1959, ktorým mu bola oznámená trojmesačná výpoveď, čítame častú formuláciu, že je to odpoveď „na vlastnú žiadosť“. Len krátko predtým sa však na zasadnutí katedry hovorilo o jeho plánovanom akademickom postupe. Dôvodom bola pravdepodobne jeho „nedôveryhodnosť“ diplomatického pracovníka v službe predchádzajúcej vlády. Nebol sám, ktorého akademické pôsobenie na katedre prerušovali podobné „listy“ (Jozef Felix, Anton Vantuch a iní). Hoci odchodom Vladimíra Olerínyho sa nádejne rozbehnutá činnosť španielskej minisekcie dostala do kritického personálneho stavu (jediným španielčinárom zostal Jozef Škultéty) a fakulta musela hľadať riešenie medzi českými kolegami a v radoch študentov posledných ročníkov prvej hispanistickej generácie, tlak doby sa ukázal aj v jeho prípade silnejší.
V tom čase mu znalosť jazykov pomohla druhý raz. V roku 1959 sa vrátil na Zväz slovenských spisovateľov ako vedúci zahraničného oddelenia a od roku 1963 nastúpil do Ústavu svetovej literatúry SAV (do roku 1973 bol vedeckým pracovníkom Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV, od roku 1973 Literárnovedného ústavu SAV v Bratislave – do roku 1991). Zúčastňoval sa na domácich i zahraničných kongresoch a konferenciách, bol hosťom viacerých literárnych a prekladateľských podujatí v zahraničí. Ako jeden z mála mohol cestovať aj do krajín, ktoré boli pre mnohých zatvorené. Spoznal sa s autormi hispánskeho sveta, s viacerými udržiaval osobnú korešpondenciu, mnohí z nich prišli vďaka nemu na Slovensko. O svojich stretnutiach s Nicolásom Guillénom, Pablom Nerudom, Jorgem Amadom, Gabrielom Garcíom Márquezom, Juliom Cortázarom, Rafaelom Albertim či Antoniom Buerom-Vallejom hovoril zriedkavo a stručne. No dnes, keď si vďaka ústretovosti jeho dedičov môžeme prečítať aj ich priateľsky či kolegiálne ústretové (často aj vtipné) listy, písané, samozrejme, rukou či na stroji, máme možnosť spoznať aj ľudskú stránku týchto vzťahov, dotvárajúcich obraz nášho vtedajšieho literárneho života.
Koncom šesťdesiatych rokov sa Vladimír Oleríny vrátil ako externý učiteľ na bratislavskú Filozofickú fakultu. V roku l967 obhájil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe kandidátsku prácu, keďže v Bratislave ešte nebolo možné absolvovať v odbore hispanistika vedeckú ašpirantúru. Na fakulte zotrval ako externý učiteľ do roku 1970. Do akademického prostredia sa vrátil ešte raz, po roku 1989, keď v rokoch 1990 – 1995 externe pôsobil na Pedagogickej fakulte UK.
Celkovo preložil okolo stoštyridsať knižných titulov prózy, poézie, drámy, literatúry pre deti a mládež.
Po celý čas intenzívne prekladal, posudzoval, pripravoval rozhlasové relácie. Zásadný význam pre slovenskú hispanistiku má najmä jeho aktivita v počiatočnom období. Ako sám uvádza v súpise publikačnej činnosti, od roku 1948, keď začal publikovať na Slovensku (preklad známej a veľmi obľúbenej básne Pabla Nerudu Môžem spievať najsmutnejšie verše uverejnil v roku 1948 v Slovenských pohľadoch), do roku 1954, teda do nástupu na miesto interného odborného asistenta na fakulte, uverejnil dvadsaťšesť preložených textov v periodickej a dennej tlači a sedemnásť rôznych štúdií, doslovov a článkov o španielskej a latinskoamerickej literatúre (v počiatkoch sa okrajovo venoval aj portugalskej a brazílskej literatúre). Celý život prakticky každodenne vytváral nielen „veľké“ texty, ale robil aj drobnú, menej viditeľnú a menej cenenú prácu, ktorej výsledkom bola sústavná a systematická prezentácia španielskej či hispanoamerickej literatúry.
Celkovo preložil okolo stoštyridsať knižných titulov prózy, poézie, drámy, literatúry pre deti a mládež. Dostal tri Ceny Jána Hollého. V roku 1968 za preklad románu Miguela Ángela Asturiasa Zelený pápež, v roku 1972 za preklad Cervantesových Príkladných noviel a v roku 1979 za Asturiasov román Oči pochovaných. Ocenili ho aj najvyšší španielski predstavitelia. Je nositeľom Kríža Občianskeho radu Alfonsa X. Múdreho (2001) a Striebornej medaily za zásluhy v krásnych umeniach (1991).
V jeho prekladateľskej bibliografii len málokedy nešlo o vrcholné diela španielskej či latinskoamerickej literatúry. Vďaka nemu máme v slovenčine španielsku klasiku (Celestina, Lazarillo z Tormesu), diela Zlatého veku (Calderón, Lope de Vega, Cervantes), veľký odkaz španielskej realistickej literatúry (Leopoldo Alas Clarín a jeho monumentálny román La Regenta, ktorému dal slovenský názov Lásky pani Ozoresovej). Stal sa dvorným prekladateľom drám Federica Garcíu Lorcu, Alejandra Casonu, Antonia Buera Valleju. Po roku 1989 necúvol ani pred výzvami nových ekonomických podmienok, ako bývalý diplomat vedel nadväzovať kontakty, s ľahkosťou a šarmom spolupracoval s predstaviteľmi novootvoreného španielskeho veľvyslanectva, svojím zástojom výrazne potvrdzoval renomé slovenskej hispanistiky. Siahol aj po „mladých“ autoroch, jeho posledným knižne vydaným prekladom je tretí diel bestselleru španielskeho prozaika a filmového scenáristu Carlosa Ruiza Zafóna Zajatec neba, ktorý vyšiel v roku 2012, keď mal Vladimír Oleríny deväťdesiatjeden rokov.
Mimoriadny je jeho prínos k nášmu poznávaniu latinskoamerickej literatúry. Po prvotných prekladoch sociálno-realistických diel prvý uviedol v novozaloženej Revue svetovej literatúry fenomén nového hispanoamerického románu, predstavil „prvý hispanoamerický bestseller“ Sto rokov samoty a poetiku jeho autora, Gabriela Garcíu Márqueza, ktorému sa potom systematicky venoval. Začiatkom sedemdesiatych rokov preložil tri diela s novátorskou estetikou (Juan Rulfo: Pedro Páramo, Julio Cortázar: V každom ohni oheň, Ernesto Sabato: Tunel samoty). Všetky tri vyšli vo vydavateľstve Tatran, aj zásluhou redaktorky – hispanistky Jarmily Srnenskej. Doslovy, ktorými prekladateľ či redakcia doplnili tieto preklady, majú doteraz vysokú výpovednú hodnotu o charaktere doby i okolnostiach, v ktorých sa prekladalo, vydávalo, žilo.
Dnes považujeme za úspech, ak vyjdú v jednom roku dve-tri diela preložené zo španielčiny do slovenčiny (v roku 2021 napríklad vyšla zbierka poviedok argentínskej autorky Claudie Piñeirovej Kto z nás (Artforum, prel. Barbara Sigmundová) a román mexického autora Josého Emilia Pacheca Bitky na púšti (BRAK, prel. Lucia Duero). Pre porovnanie, pred štyridsiatimi rokmi, v roku 1981, vyšlo päť prekladových diel (Lope de Vega, Julio Cortázar, Luis Casulla, José Antonio Portuondo, Luis Spota; jeden preklad – Portuondove literárne eseje – patrí Olerínymu). Ukazuje sa, v čom sa Vladimírovi Olerínymu asi nevyrovnáme: prestali sme pravidelne písať do denníkov a literárnych časopisov, recenzovať, propagovať „svojich“ autorov a diela v rozhlase, o španielskej či hispanoamerickej literatúre opäť píšeme ako o neznámej, hoci už boli časy, keď patrila aj u nás k najobľúbenejším.
Dnes, keď je dielo Vladimíra Olerínyho zavŕšené a uzavreté, nadišiel čas nahliadnuť na jeho prínos s časovým aj generačným odstupom a objektívne posúdiť, akú úlohu zohral v dejinách modernej slovenskej hispanistiky, ako prezentoval svoje výskumy doma a v zahraničí, čo robil pre prezentáciu slovenskej literatúry v hispánskych krajinách, ako zasiahol do dejín prekladu na Slovensku, ako prekladal počas šesťdesiatročnej kariéry, v rôznych režimoch, pod rôznymi tlakmi, v rozmanitých osobných okolnostiach. Výskum života a diela Vladimíra Olerínyho, ktorému sa aktuálne venujeme na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty v Bratislave, teda na pracovisku, na ktorom začal svoju hispanistickú „kariéru“, má ambíciu prezentovať jeho miesto a význam v súvislostiach. Na pozadí vtedajšieho politického, kultúrneho a literárneho života a v kontexte rozvoja vednej disciplíny, ktorú zakladal, v rámci ktorej celý život fungoval a ktorú výrazne spoluvytváral.
Eva Palkovičová
Príspevok vznikol v rámci výskumného projektu VEGA 1/0577/21 Vladimír Oleríny: prekladateľ, literárny a kultúrny diplomat, ktorý sa realizuje na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Eva Palkovičová
Foto: archív autorkyEva Palkovičová
(1958) je hispanistka, prekladateľka, translatologička a vysokoškolská pedagogička. Vyštudovala slovenčinu a španielčinu na FiF UK v Bratislave. V rokoch 1984 –1998 pracovala v Slovenskej literárnej agentúre LITA, neskôr pôsobila ako literárna agentka a prekladateľka na voľnej nohe. Od roku 2006 pôsobí na Katedre romanistiky FiF UK v Bratislave, kde obhájila v roku 2008 titul PhD. a v roku 2016 titul docent v odbore translatológia. Ako výskumníčka sa venuje dejinám prekladu, recepcii hispánskych literatúr v slovenskom kultúrnom priestore, dejinám slovenskej hispanistiky a významným osobnostiam slovenskej romanistiky. Okrem vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje najmä prekladom hispanoamerickej prózy 20. storočia, získala sedem prémií Literárneho fondu (Dvanásť príbehov z cudziny, O láske a iných démonoch, Spoveď stroskotanca, Spomienka na moje smutné pobehlice od Gabriela Garcíu Márqueza, Sépiový portrét od Isabel Allendeovej, Planina v plameňoch od Juana Rulfa, Posledné dni Che Guevaru od Juana Ignacia Silesa del Valle). Jej preklad románu súčasného španielskeho autora Carlosa Ruiza Zafóna Anjelská hra bol ocenený Cenou Jána Hollého za rok 2009. Je spoluzostavovateľkou piatich monografických čísel Revue svetovej literatúry, venovaných španielskej a hispanoamerickej literatúre.