KonVerzácia s Chimamandou Ngozi Adichie: Tvorivé písanie a literárny aktivizmus

Z angličtiny preložila Dobrota Pucherová

Azodo: Pochádzate z regiónu Igbov vo východnej Nigérii. Mohli by ste nám povedať niečo o svojich rodičoch, súrodencoch a starých rodičoch?
Adichie: Otec pochádza z mesta Abba a mama z Umunnachi, oba v štáte Anambra. Vyrástla som v univerzitnom meste Nsukka, kde rodičia pracovali. Svojich starých otcov som nepoznala, obaja zahynuli vo vojne s Biafrou. Staré mamy boli silné, zaujímavé ženy. Som piate zo šiestich detí.

Azodo: Prečo ste si zvolili angličtinu ako svoj vyjadrovací prostriedok v literárnej tvorbe? Aký máte názor na písanie africkej literatúry v pôvodných jazykoch? Zvažovali ste niekedy písanie v jazyku igbo?
Adichie: Nie som si istá, či písanie po anglicky bolo mojou voľbou. Voľba totiž predpokladá niekoľko rovnocenných alternatív. Podobne ako ďalší Nigérijčania etnika Igbo, aj ja som dostala vzdelanie výlučne v angličtine. Nikto ma nepodporoval, aby som v škole používala svoj rodný jazyk. Ten bol len jeden z predmetov (navyše nebol „cool“ a vedenie školy jeho výučbu nemalo medzi prioritami). Už to, že som mala v škole jazyk igbo až po maturitu a mala som z neho dobré známky, bolo skôr výnimkou. A navyše, nestačilo to. Viem v igbo písať pomerne dobre, ale neviem v ňom vyjadriť značnú časť svojich intelektuálnych pochodov. Samozrejme, keby som bola dostala vzdelanie v oboch jazykoch, angličtine aj igbo, nemala by som tento problém. Alebo keby bolo bývalo moje vzdelanie v igbo viac holistické. Paradoxom pravdaže je, že aj keby som písala v jazyku igbo (o čom niekedy uvažujem, ale iba z nepraktických, emocionálnych dôvodov), veľa Igbov by to nevedelo prečítať. Veľa vzdelaných ľudí etnika Igbo, ktorých poznám, vie vo svojom rodnom jazyku ledva čítať a píšu ešte horšie. Podľa mňa najpodstatnejšie v tejto diskusii nie je to, či by africkí spisovatelia mali alebo nemali písať po anglicky, ale aké vzdelanie africkí spisovatelia a všeobecne Afričania dostávajú. Nechcem nikomu predpisovať, v akom jazyku má tvoriť umenie. Myslím si, že africkí autori by mali písať v akomkoľvek jazyku to dokážu. Najdôležitejšie je, aby sa africké príbehy rozprávali. Okrem toho, moderné africké príbehy sa nemôžu hrať na „kultúrnu čistotu“. Som z generácie Nigérijčanov, ktorí paralelne používajú dva alebo tri jazyky, ak tam zahrniete aj pidžin. Špeciálne my Igbovia sme generácia Engli-Igbo, a preto svoju skúsenosť nedokážeme plne vyjadriť v jedinom jazyku. Globalizácia nás zásadne ovplyvnila. Chcem však povedať aj niečo o angličtine, skrátka a jednoducho: angličtina je moja. Niekedy sa bavíme o angličtine v Afrike, ako keby ju Afričania len pasívne prijímali, ako keby v anglofónnych afrických krajinách neexistovala špecifická forma angličtiny. Angličtina je jazyk, v ktorom som dostala vzdelanie; po anglicky som začala hovoriť v rovnakom čase, ako som začala hovoriť v jazyku igbo. Moja angličtina vychádza z nigérijskej skúsenosti, a nie z britskej alebo americkej alebo austrálskej. Angličtina je mojím vlastným jazykom.

Azodo: Mohli by ste nám povedať niečo o Vašej literárnej ceste, mám na mysli Vaše literárne začiatky, kde sa nachádzate teraz a kam máte namierené?
Adichie: Literárne tvorím, odkedy som sa naučila písať. Ako dieťa som si zamilovala knihy a písanie je pre mňa jediná skutočne zmysluplná aktivita. Neviem Vám povedať, kam chcem ísť ďalej, lebo to budem vedieť, až keď tam prídem.

Azodo: Vo svojich textoch prejavujete záujem o rôzne aspekty života v Nigérii – politika, ekonomika, etnicita, jazyk, náboženstvo, komunikácia, morálka, sexualita atď. Prečo píšete práve o týchto témach?
Adichie: Nie som si istá, či viem vedome analyzovať pôvod svojich záujmov. Povedala by som, že záujmy vznikajú náhodne. Pozorne vnímam svet okolo seba a moja skúsenosť čiernej africkej ženy určite hrá rolu v tom, čo ma zaujíma. Ale ak to mám zhrnúť, to, čo ma zaujíma, sú ľudia a čo to znamená byť človekom.
[…]

Azodo: Ako sa dá v globalizovanom svete uchrániť svoje jazykové dedičstvo pred úpadkom? Čo pre to môžu nigérijskí akademici a umelci urobiť, individuálne alebo spoločne?
Adichie: Túto otázku často počúvam a často si ju kladiem. Myslím si, že v prvom rade treba začať doma. Naučiť svoje deti ich rodný jazyk. Ohromuje ma, koľko afrických akademikov o tomto probléme píše a vyučuje, ale ich deti africkými jazykmi nehovoria. Zaujíma ma, ako sa to stalo. Môj otec si v 60. rokoch robil doktorát v USA. Keď sa mojim rodičom narodila prvá dcéra, rozhodli sa, že doma budú hovoriť iba v igbo, aby sa naučila svoj rodný jazyk, lebo vedeli, že po anglicky sa naučí v škole. Teraz, o štyridsať rokov neskôr, má táto dcéra syna, ktorý nehovorí igbo a nikto ho v tom nepodporuje. Niektorí Nigérijčania strednej vrstvy tvrdia, že ich deti budú „zmätené“, ak budú hovoriť oboma jazykmi. Zdá sa mi to úsmevné. Ja som vyrastala bilingválne a určite som nebola zmätená. Tieto povrchné dôvody totiž otvárajú hlboké otázky o našej sebaúcte a hrdosti na vlastný pôvod.

Azodo: Ďakujem za rozhovor.

Ada Uzoamaka Azodo
Journal of the African Literature Association, 2. 1 (2007), str.146 – 151

Chimamanda Ngozi Adichie

Chimamanda Ngozi Adichie

Foto: The New York Times

(1977) je nigérijská spisovateľka. Žije v USA a každý rok strávi niekoľko mesiacov v Lagose. Známou sa stala aj vďaka svojim verejným vystúpeniam v televízii, na významných univerzitách, na konferenciách a svojej prítomnosti v médiách ako komentátorka a esejistka. Je považovaná za jeden z najvýraznejších hlasov súčasného feminizmu. Jej esej We Should All Be Feminists (2014; Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, Absynt 2017) bola preložená do vyše 30 jazykov a vo Švédsku sa stala povinným čítaním na stredných školách. Vo svojich textoch sa zaoberá postavením afrických žien, Nigérie v globalizovanom svete, ako aj rasovými identitami a rasizmom v USA a v Nigérii. Považuje sa za nasledovníčku „otca nigérijského románu“ Chinuu Achebeho, na ktorého diela intertextuálne odkazuje.

Narodila sa vysokoškolsky vzdelaným rodičom etnika Igbo a vyrástla na univerzitnom kampuse v meste Nsukka. Často spomína na svoje detstvo, v ktorom chýbali africké literárne vzory, a na anglické detské knihy, ktoré formovali jej obraz o svete. Po roku štúdia medicíny na University of Nsukka odišla do USA, kde vyštudovala tvorivé písanie na Johns Hopkins University a africké štúdiá na Yalovej univerzite. Debutovala v roku 2003 románom Purple Hibiscus, v ktorom vytvára obraz Nigérie 80. rokov ako krajiny zovretej patriarchálnym násilím na štátnej, ako aj súkromnej úrovni. Opisuje úlohu kresťanstva, privezeného európskymi misionármi v 19. storočí, ako kľúčovú v rozpade medziľudských vzťahov. Kniha získala cenu za debut Commonwealth Writers‘ Prize. Jej druhý román, Half of a Yellow Sun (2006; Polovica žltého slnka, Absynt 2021), spracúva traumatickú minulosť nigérijskej občianskej vojny (1967 – 1970) z pohľadu marginalizovaného aktéra (rozprávačom je dedinský negramotný chlapec) a zároveň sa sústreďuje na dve ženské hrdinky, sestry, ktorých túžba po sexuálnej slobode zdôrazňuje ich vyslobodenie z tradičných hodnôt. Kniha získala britskú cenu Orange Prize for Fiction a stala sa predlohou úspešného filmu. V zbierke poviedok The Thing Around Your Neck (2009) tematizovala najmä skúsenosti afrických migrantov v USA. V treťom románe Americanah (2013; Amerikánka, Absynt 2017) sleduje osudy mladej Nigérijčanky a jej snahu o sebarealizáciu a sexuálnu emancipáciu v kontexte emigrácie do USA na pozadí prezidentskej kampane Baracka Obamu. Kniha získala niekoľko amerických cien a umiestnila sa v rebríčku 10 najlepších kníh roka prestížneho týždenníka New York Times Book Review. Nasledovali feministické eseje Všetci by sme mali byť feminist(k)ami a Dear Ijeawele, or A Feminist Manifesto in Fifteen Suggestions (2017; Drahá Ijeawele: Feministický manifest v pätnástich radách, Absynt 2020). Jej zatiaľ poslednou publikáciou je esej Notes on Grief (2021), ktorou reagovala na smrť svojich rodičov.

Dobrota Pucherová

Dobrota Pucherová

Foto: Tamara Šimončíková Heribanová

Dobrota Pucherová

je literárna vedkyňa, od r. 2010 pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV a na Viedenskej univerzite. Vyštudovala anglistiku na Mount Holyoke College, USA a na Oxfordskej univerzite. Je autorkou monografií The Ethics of Dissident Desire in Southern African Writing (Trier, 2011) a Feminism and Modernity in Anglophone African Women’s Writing: A 21st Century Global Context (Routledge, 2022) a iných a spoluzostavovateľkou knihy Postcolonial Europe? Essays on Post-Communist Literatures and Cultures (Brill, 2015). V minulosti zostavila aj dve africké čísla Revue svetovej literatúry. Vo voľnom čase prekladá drámu anglických autoriek z 18. storočia a dúfa, že sa jej to podarí vydať.