Laila Lalami¹: Inými slovami preklad

1) Lajlá al-Alamí

Z angličtiny preložila Katarína Bešková

Nedávno som pri upratovaní šatníka v spálni natrafila na škatuľu so starými rodinnými fotografiami. Boli v nej čiernobiele snímky, farebné fotky so somárskymi ušami aj poškriabané polaroidové zábery. Pred odchodom z Maroka do Spojených štátov som ich poukladala na malé kôpky a previazala stužkou.

Na jednej z týchto fotografií mám päť rokov a stojím po boku kamaráta Nabíla pred základnou školou Svätej Margity Márie v Rabate. Na ďalšej mám deväť, žmúrim proti slnku a držím otca za ruku počas dovolenky v horskom stredisku Imuzzer. Na inom zábere sa ako jedenásťročná opieram spolu s mamou o vápencovú sochu leva v koloniálnom letovisku Ifran v Strednom Atlase.
No na fotke, ktorú som vybrala a vystavila si ju zarámovanú na písacom stole, sedím šesťročná v obývačke s hlavou v knihe Tintin a Chrám slnka.

Veľa mojich spomienok z detstva sa nejakým spôsobom spája práve s knihami. Rodičia večer čo večer sedávali na diváne v obývačke, otec na jednej strane a mama na druhej, obaja s knihou v ruke. Hoci ani jeden z nich nechodil na vysokú školu, obaja ustavične voľačo čítali – špionážne trilery, detektívky, sci-fi, komiksy, noviny, časopisy, životopisy, memoáre. Netuším, ako alebo prečo si moji rodičia tak zamilovali knihy. Možno boli pre nich zdrojom vedomostí o šírom svete alebo uspokojovali ich túžbu po dobrodružstve, ktoré im v živote chýbalo. Azda im poskytovali únik od monotónnych oficiálnych vládnych prejavov, ktoré sa za vlády kráľa Hasana pravidelne vysielali v éteri štátneho rádia a televízie.

Bolo asi prirodzené, že sme ich so súrodencami od útleho veku napodobňovali. Spomínam si, ako sme si vymieňali komiksy o Asterixovi, požičiavali si od kamarátov najnovšie čísla časopisu Pif alebo ako sme sa naťahovali, kto je práve na rade, aby si prečítal kreslený časopis Boule a Bill. Keď som začala čítať literatúru pre deti, objavila som v Rabate množstvo kníhkupectiev s najnovšími knihami z francúzskych sérií Ružovej a Zelenej knižnice pre deti a mládež, ktoré zahŕňali okrem iného diela od grófky de Ségur, Jula Verna, Alexandra Dumasa, Georgea Bayarda a ďalších.

Raz keď sme s mojou najlepšou kamarátkou Nawál dočítali Dobré dievčatá od grófky de Ségur, čudovali sme sa, prečo bolo na obálke knihy napísané „née Rostopchine“.² Po dlhej diskusii napokon Nawál dospela k záveru, že ide o nejakú chorobu, ktorou autorka trpela od narodenia. Ani nám nezišlo na um, že by ženy vo Francúzsku mohli po svadbe prijať manželovo meno, keďže naše mamy si podľa marockej tradície nechávali dievčenské mená. Keď sme čítali Troch mušketierov alebo Grófa Monte Crista, urobili sme si z plachiet plášte, s plastovými pravítkami v rukách namiesto mečov sme zaujali bojový postoj a kričali: „En garde!“.

2) Rodená Rostopchine

Samozrejme, žiadna z postáv v týchto knihách nevyzerala ani nerozprávala ako ľudia, ktorých sme poznali. V tom čase, koncom sedemdesiatych rokov, prakticky všetka dostupná literatúra pre deti v marockých kníhkupectvách bola stále vo francúzštine. Mená postáv, ich domovy, mestá a životy boli diametrálne odlišné od toho môjho, no keďže som o nich toľko čítala, pripadali mi dôverne známe. Tieto obrazy natoľko ovládli svet mojej fantázie, že mi nikdy ani len nenapadlo považovať ich za čosi cudzie. Postupne sa pre mňa tieto knižné predstavy stali normou, zatiaľ čo skutočná realita sa mi zdala akási vzdialená. Nielen moja krajina, ale aj moja predstavivosť bola kolonizovaná.

Písať som začala, keď som mala deväť rokov. Nikoho asi neprekvapí, že všetky moje príbehy a básničky boli vo francúzštine a ich hrdinovia používali vety ako „En garde!“. Práve som nastúpila do piateho ročníka, keď si riaditeľka školy, matka predstavená Elisabeth, jedného rána zavolala môjho otca, aby sa opýtala, na akú nižšiu strednú školu by ma chcel prihlásiť. Ona navrhovala Descartovo lýceum, kde študovali deti drvivej väčšiny marockej elity – významných podnikateľov, lekárov, právnikov, intelektuálov všetkých možných myšlienkových prúdov, vládnych ministrov a ich politických oponentov. Otec bol proti, nemohol si dovoliť školné v lýceu. Vlastne aj do Svätej Margity ma poslal len preto, lebo nebola až taká drahá a mama na tom trvala. Keď videl, že som smutná, lebo nebudem chodiť do rovnakej školy ako moji kamaráti, snažil sa mi to vysvetliť: „Tvoj otec nie je žiadny minister,“ povedal ospravedlňujúco. Umm al-banín, štátna stredná škola neďaleko nášho domu, je tiež dobrá.

V novej škole som vynikala vo všetkých predmetoch, ktoré sa učili vo francúzštine (matematika, fyzika, biológia), no s tými v arabčine som sa trápila (dejepis, zemepis, občianska náuka). Vďaka zmene školy som sa však konečne začala náležite vzdelávať v arabskom jazyku. Študijný plán bol zameraný na vybrané diela z klasickej arabskej literatúry – slávne staroarabské básne al-Mu‘allakát, verše al-Mutanabbího či tvorbu predislámskej poetky al-Chansáʼ. Postupne sme sa prepracovali k autorom modernej arabskej literatúry, ako boli Egypťania Nadžíb Mahfúz a Táhá Husajn; libanonskí autori Chalíl Džibrán a Ílijá Abú Mádí alebo palestínsky básnik Mahmúd Darwíš. Keďže v našej škole nebola knižnica, niektorí učitelia založili takzvané „výpožičné kluby“. V rámci nich každý študent daroval jednu knihu – akúkoľvek – ako príspevok do triednej zbierky, z ktorej sme si potom mohli všetci požičiavať arabské romány. Nespomínam si však, že by čokoľvek z povinného čítania zahŕňalo diela marockých spisovateľov – tie sa možno vyučovali v egyptských, libanonských alebo palestínskych školách.

Až keď som mala štrnásť a začala som z vlastného záujmu a nezávisle od školských zadaní čítať literatúru pre dospelých, natrafila som na romány a poviedky zobrazujúce marockých hrdinov v marockom prostredí. Prvým takýmto dielom bola kniha Civilizácia, moja matka! od Drissa Chraïbiho, kde vystupovala hrdinka veľmi podobná ženám v našej rodine – bola energická, vtipná a duchaplná, vždy mala poruke pohotovú odpoveď. Mám v živej pamäti, ako som od bratranca Hámida dostala román Harrúda od Tahara Ben Jellouna, ktorý sa mi videl podmanivo pohoršujúci pre otvorený prístup k sexualite. Ďalším objavom boli pre mňa diela Lajly Abú Zajd. Vďaka jej románu Rok slona som pochopila, že aj každodenný život môže byť živnou pôdou pre literárnu tvorbu.

A predsa, v dôsledku toho, že som odmalička čítala vo francúzštine, som v puberte a ranej dospelosti písala takmer výlučne po francúzsky. Vtedy sa mi to nezdalo zvláštne, napokon, mnoho marockých autorov používalo v literárnej tvorbe tento koloniálny jazyk: Abdellatif Laâbi, Mohammed Khaïr-Eddine, Tahar Ben Jelloun, Driss Chraïbi, Fouad Laroui.³ Rodičia považovali moje písanie za „roztomilé“ a chválili ma ako dieťa, ktorému sa podaril nejaký obzvlášť šikovný kúzelnícky trik alebo dobrý vtip, ale dali mi jasne najavo, že literárna kariéra nie je cesta, ktorou by som sa v budúcnosti mala uberať. Očakávali odo mňa, že so svojím životom naložím rozumne a pôjdem študovať niečo, s čím sa v Maroku budem schopná slušne uživiť, napríklad medicínu, techniku alebo ekonómiu.

3) Mená autorov píšucich vo francúzštine sú ponechané v zaužívanom frankofónnom prepise, v ktorom sú spisovatelia aj medzinárodne známi. Zjednodušený prepis týchto mien z arabčiny do slovenčiny by vyzeral nasledovne: Abdallatíf al-Laʻbí, Muhammad Chajraddín, at-Táhir ibn Džallún, Idrís aš-Šrájbí, Fuʼád al-Arwí.

Ich varovania ma, samozrejme, nezastavili. Aj naďalej som písala básne a poviedky a čítala som všetko, na čo som natrafila v kníhkupectve Kalíla a Dimna v centre Rabatu alebo u predavačov kníh z druhej ruky v Agdale. No ustavičné dohováranie rodičov ma takmer presvedčilo, že písaniu sa môžem venovať vo voľnom čase, nie na plný úväzok. A tak som si vybrala na vysokej škole štúdium lingvistiky; ak som si už na seba nemohla zarobiť kreatívnou prácou so slovami, mohla som tie slová aspoň analyzovať.

Po skončení bakalárskeho stupňa na Univerzite Muhammada V. v Rabate som sa uchádzala o štipendium British Council na magisterské štúdium na University College v Londýne a aj som ho získala. Do Británie som prišla krátko po tom, ako vojsko Saddáma Husajna napadlo Kuvajt. Dovtedy som sa vyhýbala politike, no nové prostredie, skúsenosti s rasizmom v Londýne, prednášky a semináre, ktoré som navštevovala na School of Oriental and African Studies a tiež diela autorov ako Edward Said to celkom zmenili. Zakaždým, keď som sa vrátila do Maroka, nemohla som si nevšímať, ako často a v akej veľkej miere sme prechádzali z francúzštiny do arabčiny a naopak. Či sa nám to páčilo alebo nie, počas nášho života sme všetci neustále striedali jazykové kódy: marockú hovorovú arabčinu alebo berberský jazyk amazigh sme používali doma, s kamarátmi a na posvätných miestach, zatiaľ čo na pracovných pohovoroch, v štýlových obchodoch a na formálnych spoločenských večierkoch bola de rigueur francúzština.

O dva roky neskôr som odišla do Los Angeles na doktorandské štúdium v odbore lingvistika. Väčšinu času som písala vedecké štúdie a príspevky na konferencie, pričom všade sa vyžadovala angličtina. To ma nútilo ešte hlbšie sa zamýšľať nad vzťahom medzi arabčinou a francúzštinou v Maroku. Francúzština totiž nebola v Maroku len prominentným jazykom, bola jazykom moci, ukazovateľom spoločenského postavenia, prostriedkom inklúzie alebo spôsobom, ako ľudí vyčleniť. Vzdelanie, ktoré som dostala, kládlo dôraz na francúzštinu na úkor arabčiny. Francúzština sa používala v médiách, vo vláde a v obchode. Takmer polovica relácií vysielaných v marockej televízii bola zakúpená z Francúzska a dabovaná do francúzštiny. V mestských štvrtiach neexistovali žiadne verejné knižnice, takže ak sme chceli mať bezplatný prístup ku knihám, často sme sa museli spoľahnúť na kultúrne centrá financované francúzskou vládou. Význam francúzštiny v mojom živote nadobudol jasnejšie obrysy. Cena za písanie vo francúzskom jazyku bola privysoká, ťažilo ho koloniálne bremeno, ktoré som už nechcela vláčiť. Postihol ma zvláštny tvorivý blok: ak neviem písať v arabčine, možno by som nemala písať vôbec.

Život išiel ďalej. Koniec-koncov, musela som dokončiť doktorát a potom si nájsť prácu. Skúšala som sa vyhýbať písaniu, ale ono sa odmietalo vyhýbať mne. Zrejme do istej miery platí, že to nie my si vyberáme príbehy, ale ony si vyberajú nás. Nejaký odvážny spisovateľ, napríklad Ngũgĩ, by možno okamžite odhodil koloniálny jazyk a vrátil sa k rodnému, no moja spisovná arabčina nebola na dostatočnej úrovni, aby som v nej mohla napísať román. Arabčina je často označovaná ako „al-lugha al-arabíja al-fushá“, výrečný arabský jazyk. Mne však tá výrečnosť žalostne chýbala. No potom som si jedného dňa povedala – a prečo to neskúsiť v angličtine? Aj tak som už celé dni písala dizertačnú prácu v anglickom jazyku, tak by som ho mohla použiť aj vo svojej tvorbe. Po niekoľkých pokusoch som si všimla, že zmena jazyka mi umožnila pristúpiť k príbehom z inej perspektívy. Keďže mi angličtinu nenútili od detstva, mala som pocit, že mi umožňuje udržať si akýsi zdravý odstup. Bremeno, ktoré som pociťovala ako neoddeliteľnú súčasť príbehu z marockého prostredia vyrozprávaného po francúzsky, sa mi v angličtine zdalo omnoho menšie.

Píšem odjakživa, pretože túžim rozprávať príbehy, no nespomínam si, kedy presne som si povedala, že je načase skúsiť ich vydať. Nepochybne to však súviselo s tým, že v každom jednom diele, ktoré som čítala, boli všetci mužskí príslušníci mojej rasy, kultúry alebo vierovyznania bez výnimky vykreslení ako devianti, násilníci a spiatočníci so sklonmi k terorizmu, zatiaľ čo ženy boli zobrazené ako mĺkve, utláčané a bezmocné, ktoré len čakajú, kedy ich zachráni nejaký dobrotivý cudzinec. Asi som už mala plné zuby týchto „náhradných rozprávačov“, aby som použila slová Shermana Alexieho v úvode k dielu Percivala Everetta s názvom Rozvodie (Watershed).

Títo náhradní rozprávači predstavovali Maroko – záhadné, exotické, erotické a zároveň potláčajúce svoju sexualitu –, ktoré bolo na míle vzdialené od mojej každodennej reality či skúsenosti ľudí v mojom okolí. Musela som dospieť a znovu sa začítať do kníh ako Tintin v krajine čierneho zlata alebo Tintin v Kongu, ktoré som kedysi dávno chápala s detskou nevinnosťou. Dovtedy som totiž nemala záujem vynaložiť potrebné úsilie a priniesť obetu, ktorú podstupujú autori, keď chcú vydať knihu. Kým som však skončila vysokú školu, moja spisovateľská cesta sa mi vyjasnila. Vždy som rozprávala príbehy, no neskôr som tiež zatúžila, aby ma ľudia počúvali.

Los Angeles, Kalifornia

Laila Lalami, „So to Speak“, World Literature Today 83.5 (2009), str. 18-20.

Laila Lalami

Laila Lalami

Foto: Jaclyn Campanaro/The Guardian

(1968) je marocká autorka. Od roku 1992 žije v USA, vyučuje tvorivé písanie na University of California. Je prispievateľkou do najčítanejších amerických denníkov ako The New York Times, The Washington Post, The Daily Beast a i. Vo svojej literárnej tvorbe tematizuje najmä migráciu a postkoloniálne identity v globalizovanom svete.

Narodila sa v rodine robotníckej triedy v Maroku. Študovala anglickú literatúru v Rabate a následne získala štipendium na štúdium lingvistiky na University College London. V roku 1992 odišla do USA, kde pracovala na doktoráte z lingvistiky na University of Southern California. Debutovala v roku 2005 zbierkou prepojených poviedok Hope and Other Dangerous Pursuits. Rozpráva príbehy štyroch marockých migrantov, ktorí sa snažia preplávať Gibraltársky prieliv na záchrannom člne. Jej druhá kniha, Secret Son (2009), je Bildungsroman odohrávajúci sa v slumoch súčasnej Casablancy a zaoberá sa témou islamského terorizmu. Nasledoval historický román The Moor’s Account (2014), ktorý fiktívne spracúva skutočnú udalosť, katastrofickú španielsku Narváezovu expedíciu z roku 1527. Rozprávačom je marocký otrok Estevanico, údajne jeden zo štyroch preživších, ktorí sa vylodili na Floride a v roku 1536 sa dostali do Mexico City. Kniha získala cenu American Book Award, Hurston-Wright Legacy Award a dostala sa na zoznam finalistov Pulitzerovej ceny. V štvrtom románe The Other Americans (2019) a v zbierke esejí Conditional Citizens: On Belonging in America (2020) sa opäť vracia k témam americkej identity a imigrácie do USA.

Dobrota Pucherová

Katarína Bešková

Foto: Archív autorky

Katarína Bešková

Mgr. Katarína Bešková, PhD. pôsobí ako vedecká pracovníčka na Ústave orientalistiky SAV. Vyštudovala prekladateľstvo-tlmočníctvo v kombinácii anglický a arabský jazyk a kultúra a v roku 2015 získala titul PhD. v odbore literárna veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojom výskume sa zameriava na modernú a súčasnú arabskú literárnu tvorbu a témy s ňou úzko spojené. Je autorkou monografie Súčasná egyptská literatúra: Dystópia, cenzúra a Arabská jar, ktorej súčasťou je malá antológia tvorby súčasných egyptských spisovateľov a spisovateliek.