Nuruddin Farah: Detstvo mojej schizofrénie preklad

Z angličtiny preložila Marína Gálisová

Moja matka bola v pokročilom štádiu piateho tehotenstva, keď ma vysotili do sveta. V škole som dostal už v prvý deň trstenicou za to, že som nepočúval dostatočne zbožne slová učiteľa Koránu. A mal som šesť rokov, keď som uvidel krokodíla, ako pláva späť do prúdu rieky Šebele s obeťou v čeľustiach: ženou, ktorá kričala o pomoc. Neurobil som nič. Bol som sám a nemal som jej ako pomôcť. Ani neskôr som o tom nikomu nepovedal. Tá žena bola suseda mojich rodičov, ako staršej osobe som jej bol povinný prejavovať úctu, oslovovať ju „teta“ a ona ma mohla trestať za neplechu. Vidím to tak, že som ju potom zase ja vytrestal svojím mlčaním. Do dnešného dňa mám preto výčitky. Ak skúmam vlastné správanie, nezostáva mi iné ako dospieť k záveru, že ako dieťa ma vzťah s dospelými napĺňal nespokojnosťou a že toto bol zárodok miernej formy vzbury, odporu dieťaťa posudzujúceho dospelých, nad ktorými nemá nijakú moc. Dospelí mi pripadali neoriginálni, neschopní odpovedať na otázky, ktoré som im kládol; každá ich činnosť sa mi javila nezmyselná. Keď som sa zamýšľal, ako a prečo prichádzajú na svet deti; keď som sa opýtal, ako to, že moja matka je tehotná alebo prečo šla suseda na potrat; keď som zazrel akýsi zmysel v tom, ako sup pohybuje hlavou; keď som sa vypytoval, prečo sa jastrab tak rýchlo vrhá z oblohy na korisť; keď som vyzvedal, prečo vrana hopká, ako keby mala niečo s nohou, keď som dostal nápad – pri všetkých podobných otázkach ma zahriakli. Rodičia ma ľúbili, ale nedočkal som sa od nich útechy; odpovede som teda hľadal inde – v knihách. Jeden z mojich starších bratov s obľubou hovorieval, že knihy sú priateľskejšie, múdrejšie a ľudskejšie. Aspoň ti nešvacnú poza uši, keď nevedia odpovedať na tvoju otázku.

Vyrástol som v Kallafe, v meste na náhornej plošine Ogaden, za etiópskej vlády. Okrem nás Somálčanov tam bola aj arabská komunita, ktorá sa venovala obchodu, a veľká posádka amharsky hovoriacich vojakov. Vojakov údajne zverbovali zo všetkých etnických skupín Etiópskeho cisárstva. Školy, tie, ktoré riadili Somálčania, aj tie, ktoré spravovali americkí misionári, sa nachádzali zásadne neďaleko vládnych úradov, na druhom brehu rieky Šebelle, kde sa týčil Vládny pahorok. Prechod cez rieku sme považovali za muky, skúšku odvahy. Ako sa záhadne vyjadril dedinský blázon z Kallafa: Budúcnosť je rieka. Ak chcete zistiť, ktorý z jej brehov je prítomnosť a ktorý budúcnosť, musíte cez ňu prejsť pomaly ako krokodíl trhajúci svoju obeť.

Do školy nás cez rieku Šebelle brával prievozník, a keď sme chceli ušetriť peniaze, volili sme dlhšiu trasu peši a po moste. Vystríhali nás, že po moste nemáme chodiť sami ani po zotmení. Etiópski vojaci, ktorí ho strážili, zvykli ľudí len tak pre zábavu zastrašovať: ak si zmysleli, vyprázdnili vám vrecká a skonfiškovali všetko, čo ste pri sebe mali; alebo vás pustili až po výsluchu; alebo vás ponížili a dali zatknúť. Hovorilo sa aj o znásilňovaní chlapcov či žien pod hrozbou zastrelenia. Niektoré z historiek vychádzali z toho, že Somálčania nepovažovali a ani nechceli považovať vojakov z etiópskej posádky za ľudí. Podľa nich to boli kanibali, ktorí po zotmení hltajú surové mäso – narážka na habešskú tradíciu podávať nepečené stejky. Vedeli sme, že tí biedne oblečení vojaci dostávajú slabý žold; ale neuvedomovali sme si, že ich zverbovali nasilu z iných kolonizovaných častí cisárstva. Žili naozaj nezávideniahodne, muži bez žien, ďaleko od domova, nakazení kvapavkou od tých zhruba piatich etiópskych prostitútok, ktoré si rozložili svoje kuchynsko-posteľné podnikanie na úpätí Vládneho pahorku. Vojaci mali nehanebný zlozvyk škriabať sa na verejnosti v rozkroku. Tým nás len utvrdzovali v presvedčení, že všetci Habešania sú zavšivavení.

Cez rieku sa dalo prejsť aj tretím spôsobom: občas sme sa navzdory krokodílom vrhli nahí do vody, plávali sme s oblečením zviazaným do uzlíka nad hlavou. Takto sme sa dostali do školy, čistí a bez predsudkov, pripravení na dlhú púť za vzdelaním, kým rodičia zostali na druhom brehu. Na školskej strane rieky sme sa učili o Níle, Temži, Gange, Eufrate, Červenom mori – ale naša rieka v osnovách nebola. Ani naše mestá, ani mená našich predkov. Doma nám rodičia vraveli, že naši predkovia prišli odinakiaľ. Prišli z cudziny (teda z Arábie), ktorá si dokonca vyslúžila zmienku vo Svätom písme. V rodičovských hlasoch znel náznak krivdy, keď sme im kládli ďalšie a ďalšie náročné otázky. Napríklad prečo nás vyučujú v jazykoch iných národov, v jazykoch, ktoré naši rodičia neovládajú? A prečo trvajú na tom, že sa máme učiť amharčinu, jazyk, o ktorom hovoria ako o reči nenávidených koloniálnych pánov? Naši rodičia kritizovali vzdelávanie, ktorého sa nám dostávalo (a za ktoré z vlastných chabých zdrojov platili), ale nekritizovali skutočnosť, že nás učia v cudzom jazyku, po arabsky, po amharsky, po anglicky, len nie po somálsky.

Doma sme po somálsky síce hovorili, ale čítali a písali sme výhradne v iných jazykoch: po arabsky (to bola posvätná reč Koránu); po amharsky, rečou koloniálnych pánov, aby sme sa lepšie vyznali v tom, čo si páni myslia; po anglicky, rečou, ktorá nám môže jedného dňa otvoriť bránu do sveta. Z jedného jazykového vesmíru sme sa presúvali do druhého s nepokojom nájomníka, ktorý môže zostať len dočasne. Uvedomovali sme si zložitosť okolností, uvedomovali sme si, že z nás nevychovávajú repliku našich rodičov, ale zvláštny nový druh. Niektorí z nás si osvojili aj iný spôsob, ako vyjadriť svoju hlbokú úzkosť: naučili sme sa používať Osmanyu, tajné somálske písmo, symbol somálskeho národa, ktoré zakazovali všetci, čo vládli nad rozdeleným somálskym národom – Angličania, Taliani alebo Etiópčania. Keďže Kallafo bolo blízko k Mogadišu, hlavnému mestu niekdajšieho talianskeho Somálska, na nejedného z nás sa nalepila aj taliančina.

Etiópske cisárstvo bolo veľké a tak zle spravované, že prakticky nefungovalo. Vojaci aj niekoľko mesiacov nevideli žold, a tak žili na úkor somálsky hovoriacich civilistov. Nikdy sme v obehu nemali dostatok etiópskej meny, a tak sme sa ako okrajová provincia uchýlili k používaniu britskej východoafrickej meny. Britské kolónie južne a východne od nás nám navyše vnucovali svoj jazyk a naše školy prijímali anglické učebnice určené porobeným národom z týchto oblastí. A tak sme vedeli o Keni, Ugande, Tanzánii, Arábii a Európe omnoho viac, ako deti z týchto krajín a krajov vedeli o nás.

No ale aj tak, len si predstavte: Somálske dieťa, ktoré vyrastalo v okrajovej provincii najchudobnejšieho cisárstva na svete, malo prístup k poznatkom o zásadných literatúrach Európy, Ázie aj Afriky. Keďže somálska spoločnosť je postavená na tradícii ústneho podania, knihám vzdáva až prehnane zbožnú úctu, či už sú svetské, alebo posvätné, a bez ohľadu na ich jazyk. Naši rodičia dobre vedeli, že náš kontakt s inými literatúrami a inými pohľadmi na svet vytvára priepasť. Spomínam si, ako som si vypočul hádku medzi najstarším bratom a jeho kamarátom, v ktorej zaznela otázka, či sa anglický God prekladá do arabčiny ako Alah, a teda do somálčiny ako Waaq (meno predislamského božstva). Cez takéto debaty sme sa dozvedali, že človek prijíma múdrosť iných národov prostredníctvom ich písaných textov, múdrosť, ktorá presahuje hovoriaceho aj jazyk, v ktorom si obsah našiel dočasný príbytok. Nespomínam si, že by sa o jazykovej otázke viedli nejaké dlhodobé drobné škriepky. Ľudia sa väčšinou sústreďovali na hlbší s tým súvisiaci problém: či škola z ich detí robí alebo nerobí niečo iné, než by mali byť.

Nedávno som bol v Addis Abebe, v meste, kam som takmer tridsať rokov nevkročil. Jeho smrad ma dusil ako veľhad kráľovský a tak sa mi aj zachoval v pamäti. Spomenul som si na celé vety z amharčiny, ktorú som celé veky nepoužíval. Neskoro večer som pri zaspávaní počúval hlasy zamestnancov hotela, niektorí hovorili po amharsky, a potom sa mi prisnilo, že som žaba, ktorá vedie nekonečný rozhovor s obojživelnou rybou, lezcom, ja aj on sedíme v búrke pod holým nebom, premoknutí, skrehnutí na kosť. Z toho sna vo mne zostáva a máta ma jeden obraz: Všetko sa zmenšilo na veľkosť zorného poľa žaby, stiahlo sa do tvaru kontaktných šošoviek, ale žaba sama sa premenila na starca, ktorý zomiera na dýchavičnosť, na starca, ktorého navštívil mladík, čo sa do istej miery fyzicky podobá na obojživelnú rybu. Mladík mi hovorí, že napriek zubu času, napriek jeho odlišnej minulosti, napriek všetkým prekážkam, ktoré mu kladú do cesty, existuje istá alchýmia pamäti, ktorá premieňa všetky fázy prachu a zlata na jedno jediné poslanie. Mladík to uzavrie výrokom, že klamstvá sú niekedy krajšie ako skutočnosť. Nemohol by to ešte rozviesť? Ale kdeže: odrazu je sedem hodín ráno a ja som hore.

Tu v Etiópii je chudoba stály a stáročný stav. V mnohých provinciách zúrili a zúria vojny: Ogaden zažil na svojej pôde priveľa nerozhodnutých bitiek; teraz horí Eritrea a ďalšie južné provincie, keď sa porobené národy búria proti amharskému panstvu. Budúcnosť je rieka – ale ktorý z jej brehov patrí Etiópii?

Detstvo v kolónii, ako to moje, je bez koreňov: z dieťaťa nevyrastie ani replika rodičov, ani replika koloniálneho vládcu. Už som spomenul absenciu môjho národa na prezenčnej listine svetových dejín, ako nám ich sprostredkúvali, absenciu takú úplnú, až sme závideli svojim etiópskym, kenským a arabským susedom aj letmú zmienku, čo im dopriali učebnice, z ktorých sme sa učili v škole. Toto všetko som mal na mysli, keď som začal písať – písať v nádeji, že somálskemu dieťaťu umožním, ak už nič iné, aspoň charakterizovať svoju inakosť – a ukázať na seba ako na nepomenovaného jedinca, rozdeleného Iného, schizofrenické dieťa žijúce v ére koloniálnych rozporov.

Nuruddin Farah, „Childhood of my Schizophrenia,“ Times Literary Supplement, 23-29 november 1990, str. 1264.

Nuruddin Farah

Nuruddin Farah

Nuruddin FarahFoto: Archív autora

(1945) je somálsky spisovateľ, vďaka ktorému sa Somálsko dostalo na mapu africkej a svetovej literatúry. Jeho prózy boli preložené do 17 jazykov a získali mu medzinárodné uznanie, ako napríklad taliansku cenu Premio Cavour, nemeckú cenu Kurt Tucholsky alebo americkú cenu Neustadt International Prize for Literature. Farah je každoročným kandidátom na Nobelovu cenu za literatúru. Odkedy v roku 1970 opustil Somálsko, žil a pôsobil v rôznych kútoch sveta: v Británii, USA, Nemecku, Taliansku, Švédsku, Sudáne, Indii, Ugande, Nigérii a Juhoafrickej republike.

Narodil sa v rodine obchodníka, jeho matka bola orálna poetka, ktorej tvorba ho veľmi ovplyvnila. Základné a stredné vzdelanie získal v Somálsku a v Etiópii. V rokoch 1966 – 1970 študoval filozofiu, literatúru a sociológiu na Panjábskej univerzite v Indii. V roku 1970 odišiel pred diktatúrou Siada Barreho do Veľkej Británie, kde študoval literatúru a divadlo na Londýnskej univerzite a na University of Essex. Tu debutoval románom From a Crooked Rib (1970), v ktorom kritizuje patriarchálny útlak žien v tradičnej somálskej kultúre. Jeho druhý román, A Naked Needle (1976), ktorý sa mu podarilo prepašovať do rodnej krajiny, sa v Somálsku stal predmetom cenzúry a na autora bol vydaný zatykač. Farah sa rozhodol zostať v exile. Dodnes mu vyšlo 14 románov, ktorými sa definoval ako feminista, pacifista, antirasista a kritik africkej postkoloniálnej politiky založenej na etnocentrizme, patriarchálnom násilí a vykorisťovaní slabších.

Dobrota Pucherová

Marína Gálisová

Marína GálisováFoto: Archív autorky

Marína Gálisová

narodila sa v roku 1972 v Banskej Bystrici. Vyštudovala angličtinu a španielčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracuje v redakcii časopisu .týždeň. Preložila diela autorov ako Michael Cunningham, Sahar Delijaniová, Irena Grudzinska Grossová, Joe Hill, Stephen King, Hanif Kureishi, Donna Tartt, Frank Herbert, Claire Messud, Ted Chiang, Luis Alberto Urrea.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!