Prečo píšem po anglicky

Otázka jazyka je kľúčovou otázkou postkoloniálnych literatúr, najmä v krajinách, ktoré posledných 500 rokov kolonizovali Európania. Je to preto, lebo primárnymi zbraňami kolonizácie neboli pušný prach a olovo, ale jazyk a literatúra. Európania v týchto krajinách mocensky umiestnili svoje jazyky na najvyššiu priečku jazykovej hierarchie, kým miestne jazyky boli marginalizované, ponížené a často aj predmetom opovrhovania ako primitívne. Európske jazyky boli naopak považované za nositeľov pokroku, modernity a civilizovanosti a stali sa oficiálnymi jazykmi administratívy, obchodu, médií, vzdelávania a kresťanskej cirkvi. Z toho vyplývalo, že kolonizovaní literáti si prirodzene vyberali európske jazyky ako prostriedok svojej literárnej tvorby. Najrozšírenejším koloniálnym jazykom na svete sa stala angličtina, čo súvisí s veľkosťou a ambíciami britského impéria – na vrchole svojej expanzie okolo roku 1920 pokrývalo štvrtinu zemegule.

Po dekolonizácii britských kolónií v Afrike, Ázii a Karibiku sa otázka jazyka stala predmetom ideologických diskusií. Niektoré hlasy, ako napríklad kenský spisovateľ Ngugi wa Thiong’o, volali po dekolonizácii jazyka. Tvrdili, že jazyk je nositeľom kultúrnej identity a kolektívnej pamäte a žiaden národ sa nemôže kultúrne dekolonizovať, pokiaľ zostáva závislý na jazyku kolonizátora. Postkoloniálni spisovatelia, ktorí používajú európske jazyky, podľa nich zostávajú odcudzení vlastnej kultúre a mentálne kolonizovaní Európanmi. Môžeme to porovnať s maďarizáciou v Hornom Uhorsku v 19. storočí, ktorú slovenská národne uvedomelá inteligencia považovala za zásadný problém v budovaní národnej identity, a preto presadzovala slovenčinu vo vzdelávaní, médiách a literatúre. V bývalých britských kolóniách bola situácia odlišná v tom, že to boli poväčšine multijazyčné spoločnosti, ktoré nepoznali koncept jedného národného alebo dokonca rodného jazyka. Život v multijazyčnej spoločnosti znamená dostať do vienka niekoľko rodných jazykov, počas života nadobudnúť ďalšie a paralelne ich používať v rôznych situáciách. V tomto kontexte možno chápať hlasy mnohých postkoloniálnych intelektuálov, ktorí tvrdili, že európske jazyky sa stali súčasťou identity kolonizovaných, a preto nie sú cudzie. Tieto hlasy boli v prevahe a dnes je angličtina jedným z oficiálnych jazykov (alebo jediným) vo všetkých bývalých britských kolóniách. Napríklad v Afrike je angličtina oficiálnym jazykom v 18 krajinách naprieč kontinentom. Taktiež je jediným oficiálnym jazykom v 20 karibských teritóriách.

V treťom tohtoročnom čísle časopisu Verzia sa zaoberáme práve týmito hlasmi z bývalých britských kolónií v Afrike, Karibiku a južnej Ázii. Pre niektorých je angličtina jazykom, v ktorom môžu adresovať svoje texty aj bývalým kolonizátorom a odpovedať na ich koloniálne predstavy. Pre iných je praktickou voľbou v situácii, keď ich rodný jazyk nemá dostatočnú slovnú zásobu, kodifikovaný pravopis, alebo literárne štruktúry ako literárne časopisy, vydavateľov, editorov, kritikov a čitateľov. Pre ďalších je angličtina jazykom, v ktorom môžu písať pre celý svoj multijazyčný národ a nielen pre príslušníkov vlastného etnika. Písať po anglicky však pre väčšinu týchto autorov neznamená písať britskou angličtinou a napodobňovať kánonických anglických autorov. Znamená to privlastniť si angličtinu, dekolonizovať ju a pretvoriť si ju na svoj vlastný obraz.

Prvú skupinu týchto autorov tvoria indickí a bengálski spisovatelia a teoretici: Nirad C. Chaudhuri, Rádža Rao, Braj B. Kachru, Meenakshi Mukherjee a Salman Rushdie. Indická koloniálna skúsenosť bola špecifická v tom, že India mala siahodlhú literárnu tradíciu, vlastné vzdelávacie a kultúrne inštitúcie a sebavedomie starovekej civilizácie, ktoré Indom umožnilo zachovať si svoje jazyky napriek britskej koloniálnej nadvláde trvajúcej od 18. storočia do roku 1947. Kým zo začiatku Briti podporovali vzdelávanie v indických jazykoch, v roku 1835 sa karta obrátila – začali presadzovať angličtinu ako nadradenú všetkým indickým jazykom. Tento ťah, ktorý navždy zmenil tvár indickej literatúry, obhajoval koloniálny administrátor Thomas Babbington Macaulay. Podľa neho „jediná polica dobrej európskej knižnice sa môže vyrovnať celej indickej a arabskej literatúre“ a „historické informácie, ktoré nájdete vo všetkých knihách napísaných v sanskrite, prekonajú tie najtenšie učebnice dejepisu používané na anglických stredných školách.“¹ Úlohou britského koloniálneho systému je sprostredkovať toto nadradené európske vzdelanie Indom, a tak vytvoriť „triedu ľudí, ktorí budú rasovo Indovia, ale čo sa týka vkusu, názorov, morálky a intelektu, budú Angličania.“² Medzi Macaulayovými odporúčaniami bolo okamžite zastaviť podporovanie vydávania kníh v sanskrite a arabčine, ako aj tradičného vzdelávania.

1) Thomas Babbington Macaulay, Speeches, with the Minute on Indian Education, ed. G. M. Young. London: Oxford University Press, 1935.
2 Ibid.

Kľúčovú úlohu v tomto procese zohralo vyučovanie anglickej literatúry. Anglická literatúra sa stala médiom európskych kresťanských hodnôt v krajine hinduistov a moslimov, ktorí neprijímali Bibliu od misionárov. Ako vysvetľuje indická literárna historička Gauri Viswanathan, štúdium anglickej literatúry v Indii nebolo len štúdiom literatúry a jazyka, ale najmä štúdiom anglických kultúrnych hodnôt a modelov správania, (kresťanskej) morálky, estetického vkusu a cibrením ducha, ktoré koloniálny systém považoval za zásadné v snahe regulácie správania a sociopolitickej kontroly nad kolonizovanými³. Kultúrna asimilácia Indov mala zaistiť ich pracovitosť, efektivitu, dôveryhodnosť, poslušnosť a zároveň podporiť ich konzumáciu britských produktov. Anglická literatúra bola preto v Indii ústredným predmetom štátnej skúšky pre pracovné umiestnenie vo verejnej správe. To spôsobilo historický paradox, že anglická literatúra sa stala študijným predmetom v Indii už v 20. rokoch 19. storočia, kým v Británii k tomuto kroku prišlo až koncom 19. storočia – dovtedy sa vyučovala len staroveká grécka a latinská literatúra. Ako však pripomína Viswanathan s odkazom na Gramsciho, kultúrna dominancia funguje cez dobrovoľný súhlas kolonizovaných. Indovia veľmi rýchlo pochopili, že vzdelanie v anglickom jazyku im zabezpečí dobre platené pracovné miesta a sami si ho žiadali.

3) Gauri Viswanathan, Masks of Conquest: Literary Study and British Rule in India. New York: Columbia University Press, 1989.

Táto politika mala dvojaký efekt. Hoci to nebol zámer, takéto vzdelávanie naučilo indických študentov kriticky myslieť, samostatne uvažovať a pochybovať o náboženských (kresťanských aj hinduistických) pravdách a koloniálnom poriadku – príkladom je napr. Gándhí. Na druhej strane vyprodukovalo anglofilných indických intelektuálov, ako Nirad C. Chaudhuri (1897 – 1999), ktorí si zvnútornili predstavu, že anglická kultúra je nadradená. Ako opisuje vo svojom diele An Autobiography of an Unknown Indian (1951), jeho pohľad na svet od detstva formovalo čítanie klasickej helenistickej, renesančnej talianskej a anglickej literatúry: Homérovej Iliady, Vergíliovej Eneidy, Danteho Božskej komédie, Tassovho Oslobodeného Jeruzalema, Miltonovho Strateného raja. Najväčší vplyv však na neho mal Shakespeare, ktorého idealizoval ako stelesnenie, vzor a symbol literárnej kultúry.

Hoci Chaudhuri bol vzdelaný aj v sanskritskej a bengálskej literárnej tradícii, keď sa rozhodol písať, prirodzene si ako vyjadrovací prostriedok vybral angličtinu. Ako vysvetľuje, „[l]iterárne vyjadrovanie v próze do Indie priniesli britskí kolonizátori. Pokiaľ som si vedomý, žiaden indický jazyk nemal prozaické žánre skôr ako na konci 18. storočia a niektoré si museli počkať až do polovice 19. storočia. […] Všetky prozaické žánre – román, esej, poviedka, biografia či rôzne historické naratívy – sme prebrali z angličtiny.^4“ Uvedenie týchto žánrov cez anglickú literatúru malo zásadný vplyv na vývin indickej literatúry. Keď indickí intelektuáli začali písať prózu, bolo celkom prirodzené, že používali angličtinu. Bol tu však problém: Ako autenticky opísať indickú skúsenosť cudzím jazykom, v žánri, ktorý je tiež cudzí?

4) Nirad C. Chaudhuri, An Autobiography of an Unknown Indian. New York: Macmillan, 1951, pp. 476–477.

Túto otázku medzi prvými riešil prozaik Rádža Rao (1908 – 2006). V slávnom úvode k románu Kanthapura analyzuje jazykovú dilemu koloniálneho intelektuála. Jeho hybridné kultúrne dedičstvo mu neumožňuje písať v rodnom jazyku so samozrejmosťou a autenticitou, pretože do neho vstupuje koloniálny jazyk, ktorý sa stal súčasťou jeho identity. Písať po anglicky ako Angličania však tiež nie je možné: „Nevieme písať ako Angličania. Ani by sme nemali. Ale nedokážeme písať len ako Indovia.“ Riešením, ako vysvetľuje Rao, je privlastniť si angličtinu, prispôsobiť si ju tak, aby dokázala vyjadriť indickú skúsenosť a „tempo“ indického života. Hoci je napísaný po anglicky, román imituje štýl ľudových indických legiend a eposov.

Témou „indianizácie“ angličtiny a jej pozície v postkoloniálnej Indii sa zaoberal indický jazykovedec Braj Bihari Kachru (1932 – 2016). Ako vysvetľuje, hoci je angličtina neslávne spätá s koloniálnou históriou, má aj niekoľko výhod. Jednou je jej panindický záber – je to jediný jazyk v Indii, ktorý používajú všetci vzdelaní ľudia bez ohľadu na etnikum, takže umožňuje komunikáciu na národnej a medzinárodnej úrovni a budovanie národnej súdržnosti. Ďalšou výhodou angličtiny je, že sa ňou dajú neutrálne pomenovať pojmy, ktoré majú v indických jazykoch negatívne konotácie odkazujúce na kastu, náboženskú identitu, regionálnu identitu a pod. Z tohto dôvodu sa anglické ekvivalenty uprednostňujú aj pri komunikácii v indických jazykoch. V literatúre, píše Kachru, umožnil kultúrny odstup angličtiny vytvorenie nových pohľadov na Indiu. Písať po anglicky však neznamená písať ako Angličania, ale prispôsobiť si jazyk svojmu kontextu. Indická angličtina sa tak radí k ďalším „svetovým angličtinám“ a indická anglofónna literatúra k svetovým anglofónnym literatúram podobne ako americká, nigérijská, írska, austrálska atď.

Indický spisovateľ, ktorého „indianizácia“ angličtiny je svetoznáma, je Salman Rushdie (1947). Jeho román Deti polnoci (1981) ho preslávil ako „objaviteľa“ postkoloniálnej indickej estetiky, pre ktorú je typická jazyková, diskurzívna a kultúrna hybridita. Svoje jazykové experimentovanie Rushdie pomenoval „čatnifikácia“, podľa receptu na čatní, pri ktorom sa zmiešavajú rôzne ingrediencie. Výsledkom je „Hug-me“, ,,teda zmiešanina hindčiny, urdčiny, gujarati, marathi a angličtiny, jazyková melanž, ktorú počuť na uliciach Bombaja. Ako vysvetľuje autor, chcel „vytvoriť literárny idiolekt, ktorý by mi umožnil premiešať rytmy a textúru indických jazykov s idiosynkratickými prvkami Hinglishu a Bambaiyya [bombajského dialektu, pozn. prekl.]⁵.“ Samozrejme, ako poznamenáva Rushdie, žiaden čitateľ mimo Bombaja by románu napísanom v takom jazyku nerozumel, nuž sa musel uchýliť ku kompromisom⁶. Takáto orientalizácia angličtiny neslúži len na priblíženie autentického prostredia príbehu, ale aj na spochybnenie angličtiny ako jazyka spojeného s koloniálnou mocou. V slávnej eseji The Empire Writes Back with a Vengeance (1982; Impérium vracia úder – perom) Rushdie pozoruje podobné tendencie dekolonizácie anglického jazyka u mnohých ďalších postkoloniálnych autorov ako Chinuu Achebeho, V. S. Naipaula či Dereka Walcotta a prirovnáva tento fenomén k fenoménu írskych po anglicky píšucich autorov prvej polovice 20. storočia.

5) Salman Rushdie, Introduction. Midnight’s Children. London: Jonathan Cape, 1995, p. 6.
6) Salman Rushdie, „Salman Rushdie on Midnight’s Children at 40: ‚India is no longer the country of this novel’“. The Guardian, 3rd April 2021. https://www.theguardian.com/books/2021/apr/03/salman-rushdie-on-midnights-children-at-40-india-is-no-longer-the-country-of-this-novel.

Angličtina však nebola pre Indiu len prínosom, ako tvrdí indická literárna vedkyňa Meenakshi Mukherjee (1937 – 2009), ale v istom zmysle aj trójskym koňom, ktorý odsunul indické jazyky na vedľajšiu koľaj. Lákadlo svetového knižného trhu spôsobuje, že stále viac indických spisovateľov sa uchyľuje k angličtine, a tiež to, že väčšina indojazyčnej literatúry sa prekladá do angličtiny, a nie do iného indického jazyka. To vedie k úpadku indických jazykov a k upevňovaniu svetovej hegemónie angličtiny. Mukherjee pozoruje zjavnú asymetriu v recepcii indickej literatúry podľa toho, v akom jazyku je napísaná. Kým anglojazyčné romány priťahujú medzinárodnú mediálnu pozornosť, majú vysokú predávanosť doma aj vo svete a často sú prekladané aj do ďalších európskych jazykov, indojazyčné romány sa takej pozornosti netešia. Podľa Mukherjee to odráža netrpezlivosť svetových čitateľov s rôznorodosťou Indie a snahu zhomogenizovať ju do niečoho ľahšie konzumovateľného. Pre anglojazyčných indických autorov je príznačné, že vytvárajú zjednodušený, klišéovitý obraz Indie, lebo píšu najmä pre zahraničných čitateľov.

Druhú skupinu autorov v tomto čísle tvoria africkí autori Chinua Achebe, Dambudzo Marechera, Laila Lalami, Nuruddin Farah, Abdulrazak Gurnah a Chimamanda Ngozi Adichie. Uvedenie angličtiny a anglickej literatúry do Afriky malo iný priebeh ako v Indii, keďže subsaharská Afrika v prevažnej miere nemala písomné tradície. Keď sem v 19. storočí začali prenikať misionári, priniesli nielen Bibliu, ale aj latinské písmo, literatúru a kníhtlač. Misionári sa učili miestne jazyky a vytvorili pre ne prepis do latinky, aby do nich mohli preložiť Bibliu, ktorú Afričania prijímali oveľa otvorenejšie ako Indovia. Okrem Biblie však šírili aj grécku, latinskú a anglickú literatúru a podporovali svojich žiakov, aby literárne tvorili vo svojich rodných jazykoch a v angličtine. Záujem Afričanov učiť sa čítať a písať nahrával záujmom misionárom šíriť kresťanstvo. Hoci mnohí Afričania mali zmiešané pocity z kresťanstva a koloniálnej „modernity“, kultúra písma a tlače ich jednoznačne okúzlila. Medzi anglických autorov, ktorí sa stali súčasťou školských osnov v britskej Afrike, patrili napríklad Shakespeare, John Bunyan, John Milton, Alexander Pope, Charles Lamb či Jonathan Swift, považovaní za nositeľov britskej kultúry a západnej civilizácie, ktorú sa Briti snažili importovať do kolónií. Ako poznamenáva kenský literárny kritik Simon Gikandi, angličtina v Afrike nepredstavovala iba literárnu kultúru – bol to kód pre moderný život a morálku, ktoré kolonializmus prezentoval ako znaky svojej modernity⁷.

Rolu kresťanských misionárov v histórii subsaharskej africkej literatúry treba chápať ako paradoxnú, keďže na jednej strane umožnila bezprecedentný rozvoj africkej literárnej kultúry, no zároveň znemožnila vznik africkej literárnej estetiky. Misionári vnímali domáce obyvateľstvo ako zaostalých divochov, ktorých treba viesť k civilizovanosti. Vychovávali žiakov, ktorí prijali európsku kultúru a kresťanstvo ako nadradené, pokrokové a moderné a ich cieľom bol prerod z „barbarstva“ na „civilizované hodnoty“ cez napodobovanie. Ich literárne prvotiny boli príbehy o prestupe na kresťanskú vieru alebo moralistické vyznania kajúcnikov, ktoré imitovali kresťanskú anglickú literatúru, ako napr. The Pilgrim’s Progress (1678) od Johna Bunyana. Mimoriadne populárny a prekladaný bol tiež Shakespeare. Prekladaním Shakespearových hier do svojho rodného jazyka tswana začal svoju literárnu kariéru Sol Plaatje, juhoafrický nacionalista, ako aj Julius Nyerere, tanzánsky nacionalistický politický vodca (ktorý prekladal do swahilčiny). Nigérijský nacionalista Obafemi Awolowo Shakespeara spomína vo svojej autobiografii ako svojho najobľúbenejšieho autora, ktorý ovplyvnil jeho pohľad na svet. Keď bol Shakespearov Macbeth po prvý raz uvedený na Univerzite v Makerere v roku 1949, hlavnú úlohu nehral nikto iný ako Milton Obote, budúci premiér Ugandy.

7) Simon Gikandi, „African literature and the colonial factor“. In The Cambridge History of African and Caribbean Literature, Vol. I, ed. Simon Gikandi a Abiola Irele. Cambridge: Cambridge University Press, 2000, pp. 379–397, p. 387.

Z toho vyplýva, že hoci Afričania odmietali kolonializmus, neodmietali anglickú kultúru ako celok, lebo jasne chápali, že im umožňuje vstup do modernity. Táto ašpirácia na moderné identity sa odzrkadľuje v subsaharskej africkej literatúre od jej začiatkov na prelome 19. a 20. storočia. Keď však v roku 1958 Nigérijčan Chinua Achebe (1930 – 2013) vydal svoju prvotinu Things Fall Apart, išlo z viacerých dôvodov o ideologický a estetický posun. Namiesto imitácie európskych vzorov Achebe použil zbrane kolonizátora proti nemu, aby mu „vrátil úder“, ako by povedal Rushdie: prispôsobil si anglický jazyk a žáner románu, do ktorých zakomponoval naratívne štýly, idiómy a lexikón orálnej tradície Igbo a vytvoril africkú naratívnu a historickú subjektivitu a estetiku. Týmto spôsobom zároveň nastavil kolonizátorovi zrkadlo. Achebe vysvetľoval, že jeho motiváciou písať bolo ukázať svojim ľuďom, že „Afričania nepočuli o kultúre po prvý raz od Európanov; že ich spoločnosti neboli zadubené, ale často mali hlbokú, hodnotnú a krásnu filozofiu, že mali poéziu a predovšetkým, že mali svoju dôstojnosť. Túto dôstojnosť Afričania počas koloniálneho obdobia takmer stratili a teraz ju musia znovu nadobudnúť.⁸“

8) Chinua Achebe, „The Role of the Writer in a New Nation,“ In African Writers on African Writing, ed. G. D. Killam. London: Heinemann, 1973, pp. 7–13.

Je možné znovu nadobudnúť svoju kultúrnu identitu v cudzom jazyku? V eseji The African Writer and the English Language (1965) Achebe obhajuje písanie po anglicky ako nevyhnutný dôsledok nigérijskej multietnickej spoločnosti, v ktorej je angličtina jediným komunikačným jazykom na celonárodnej úrovni (a zároveň jediným oficiálnym jazykom). Autor, ktorý chce osloviť celý nigérijský národ, musí písať po anglicky. Achebe však odmieta názory, že angličtina v Afrike je len nutným zlom a vedie k sterilite v písaní. Naopak, vyzdvihuje kreativitu, s ktorou sa nigérijskí autori zhostili písania po anglicky a zdôrazňuje, že Afričan nemôže, ani by nemal písať po anglicky ako rodený hovoriaci, ale musí si angličtinu prispôsobiť tak, aby vyjadrovala jeho špecifickú africkú skúsenosť.

Podľa nigérijského literárneho kritika Abiolu Irele (1936 – 2017) Afričania píšu v európskych jazykoch, lebo sú súčasťou „euro-africkej intertextuality“⁹. Vývin africkej literatúry vníma ako pokračovanie európskych literatúr o Afrike, na ktoré Afričania odpovedali, ako napríklad King Solomon’s Mines (1885) Ridera Haggarda alebo Heart of Darkness (1899; Srdce temnoty 2020) Josepha Conrada. Hoci si Afričania anglický jazyk aj európske žánre domestikovali, africký román je vo svojej podstate hybridný produkt, v ktorom je africká skúsenosť oblečená do „európskeho šatu“¹⁰.

9) Abiola Irele, The African Experience in Literature and Ideology. London: Heinemann, 1981.
10) Ibid.

O dve generácie mladšia nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie (1977), ktorá sa vedome vydala „v Achebeho šľapajách“, v rozhovore s Adou Azodo naznačuje posun, ktorý nastal v jazykovej situácii Nigérie od nezávislosti. Pre jej generáciu angličtina už nie je cudzím jazykom. Je to jeden z jej dvoch rodných jazykov, ktoré začala používať súčasne. Adichie zároveň zdôrazňuje, že angličtina už pre ňu nemá koloniálne asociácie, lebo angličtina, ktorá ju obklopuje a ktorú sa učila v škole, nie je britská angličtina, ale nigérijská – teda jedna zo „svetových angličtín“, ako by povedal Braj B. Kachru.

Celkom iné dôvody pre písanie po anglicky mal Dambudzo Marechera (1952 – 1987), spisovateľ zo Zimbabwe, krajiny dvoch pôvodných etnických skupín Šona a Ndebele. Pre Marecheru, ktorý vyrástol v chudobe koloniálnej Rodézie, bol jeho rodný jazyk Šona súčasťou „démona geta, z ktorého som sa snažil ujsť“, kým angličtinu asocioval s „prepychovou, rukolapnou nádherou bielej časti mesta.“ Podobne ako Achebe, aj Marechera si však musel angličtinu prispôsobiť tak, aby ňou mohol vyjadriť svoju skúsenosť: „postaviť ju na hlavu, utýrať ju do povoľnejších tvarov na vlastné účely.“ Marechera identifikoval kľúčovú úlohu jazyka pri udržiavaní mocenských systémov a jeho snahou bolo jazyk „explodovať“ a vytvárať nové významy. Výsledkom boli jazykové experimenty, ktoré anglickí kritici nadšene porovnávali s Jamesom Joyceom. Sám sa považoval za súčasť bachtinovskej karnevalovej tradície a za nasledovníka autorov ako Apuleius, Cervantes, Rabelais alebo Swift.
Špecifické dôvody na písanie po anglicky mal somálsky spisovateľ Nuruddin Farah (1945). Somálsko má veľmi dlhú tradíciu ústnej literatúry, no písaná kultúra sa tu rozvíjala s oneskorením v porovnaní so zvyškom subsaharskej Afriky. Súviselo to s koloniálnou politikou Talianska a Veľkej Británie – ani jedna z týchto mocností nemala záujem vybudovať v krajine školy, keďže Somálsko pre ne predstavovalo iba prístup k Indickému oceánu. Po získaní nezávislosti v roku 1960 sa v krajine začali snahy o rozvíjanie gramotnosti, avšak somálsky pravopis bol kodifikovaný až v roku 1972 ako jeden z posledných afrických národných jazykov. Keď sa Farah rozhodol literárne tvoriť, ako vyjadrovací prostriedok si vybral angličtinu, svoj štvrtý jazyk (po somálčine, arabčine a amharčine), keďže po somálsky sa nikdy nenaučil písať a arabčina a amharčina sa mu zdali neadekvátne na písanie modernej literatúry. Keďže čítal väčšinu tejto literatúry v angličtine, písanie po anglicky mu pripadalo prirodzené. Navyše mal pocit, že písaním vo svetovom jazyku umožní Somálsku vstup do svetovej histórie. Rozvíjanie somálskej literatúry neumožňovala ani politická situácia: Farah čelil cenzúre autoritárskeho režimu Siada Barreho (1969 – 1991), po ktorom nasledoval chaos občianskej vojny, ktorá zničila všetky existujúce literárne štruktúry v krajine. Výsledkom je, že Somálsko dnes patrí medzi krajiny s najnižšou gramotnosťou na svete.

Veľmi podobné dôvody na písanie po anglicky mal aj Abdulrazak Gurnah (1948), ktorý podobne ako Farah svoju krajinu opustil ako mladík a emigroval do Británie. Gurnahovým rodným jazykom je swahilčina, lingua franca východnej Afriky, ktorá má medzi subsaharskými jazykmi výnimočné postavenie pre svoju pomerne dlhú písomnú tradíciu siahajúcu do 17. storočia. V jeho rodnom Zanzibare, vysvetľuje Gurnah, však boli knihy drahé a nedostupné, a preto jediná swahilská literatúra, ku ktorej sa dostal, boli básne publikované v novinách, prípadne zriedkavé detské knižky. V britskej emigrácii objavil nekonečné množstvo anglickej literatúry a jej čítanie ho inšpirovalo začať písať: Spisovateľ sa spisovateľom stáva, keď číta, keď do svojej skúsenosti zbiera a nabaľuje iné texty, keď reaguje a opakuje. Jedine takto si vytvára repertoár výraziva, z ktorého čerpá vo vlastnej tvorbe. Bolo pre neho preto prirodzené, že začal písať v angličtine, jazyku, cez ktorý sa dostal k literatúre.

Pre marockú autorku Lailu Lalami (1968) angličtina nebola ani rodným, ani koloniálnym jazykom, ani jazykom vzdelania. Jej rodným jazykom je marocká arabčina a v škole sa učila spisovnú arabčinu a francúzštinu. Je to paradox koloniálnej histórie, že pre Lalami bola arabčina marginálnym jazykom, kým jazykom televízie, rádia, vzdelania, obchodu a administratívy bola francúzština. Marockých autorov sa v škole takmer vôbec neučila, pretože boli cenzurovaní. Všetky detské knihy, ktoré čítala, boli po francúzsky, nuž začala písať svoje prvé texty tiež v jazyku bývalého kolonizátora. Až ako dospelá si uvedomila, že spolu s francúzštinou prebrala z tejto literatúry aj všetky predstavy o svete a živote, ktoré boli úplne iné od jej vlastných. Preto sa rozhodla skúsiť aj svoje literárne schopnosti v angličtine. Ako vysvetľuje, kým v arabčine sa necítila dostatočne sebavedome, angličtina jej umožnila zahodiť koloniálnu záťaž francúzštiny a pristúpiť k písaniu s novým pohľadom.

Tretiu skupinu autorov v tomto čísle tvoria karibskí autori Edward Kamau Brathwaite a V. S. Naipaul. Situácia v koloniálnom Karibiku bola úplne iná ako v Afrike alebo Indii, lebo pôvodné karibské jazyky zanikli, keď španielski dobyvatelia v 16. storočí vyvraždili väčšinu pôvodného obyvateľstva Karibov a Aravakov. Keď tam európski kolonizátori v 17. storočí začali privážať afrických otrokov na prácu na plantážach, títo Afričania z najrôznejších etnických skupín si navzájom nerozumeli a museli si vytvoriť spoločný dorozumievací jazyk. Karibské kreolské jazyky boli založené na jazykoch kolonizátora – španielčine, francúzštine, angličtine a holandčine – a prvkoch pôvodných afrických jazykov. Európania však tieto zmiešané jazyky považovali za primitívne a uznávali len európske jazyky. Dôsledkom tejto histórie je, že na karibských ostrovoch dodnes neexistuje iný písomný jazyk ako európsky. Angličtina je tretí najrozšírenejší jazyk na karibských ostrovoch (po španielčine a francúzštine). Patria sem napríklad Barbados, Trinidad a Tobago, Svätý Krištof, Antigua, Jamajka, Dominikánska republika a Bahamy. V každej z týchto krajín má angličtina svoj vlastný kreolský dialekt, ale jazykom vzdelávania, médií, obchodu a administratívy je štandardná angličtina (Standard English).

Ako vysvetľuje barbadoský básnik a literárny vedec Edward Kamau Brathwaite (1930 – 2020), vzdelávací systém v Karibiku neuznával existenciu kreolských jazykov a presadzoval len jediný jazyk – jazyk dobyvateľa. V anglofónnych krajinách to znamenalo, že žiaci v školách čítali anglických autorov ako Shakespeare, George Eliot a Jane Austen – ktorých témy a literárne formy mali „len veľmi málo spoločného s prostredím a realitou mimo Európy. […] Ľudia boli prinútení učiť sa veci, ktoré nijako nesúviseli s podmienkami ich existencie.“¹¹  Výsledkom takejto skúsenosti je odcudzenie od vlastnej kultúry. V postkoloniálnom období sa mnohí karibskí autori začali zaoberať otázkou, ako odmietnuť koloniálnu kultúru a znovu objaviť svoju kultúrnu identitu. V porovnaní s indickými alebo africkými spisovateľmi však boli v nevýhode, pretože na vyjadrenie svojej skúsenosti nemali iný ako koloniálny, resp. kreolský jazyk, a ich kontakt s orálnou kultúrou svojich afrických predkov bol pretrhnutý vyvezením do otroctva.

11) Edward Kamau Braithwaite, History of the Voice: The Development of Nation Language in Anglophone Caribbean Poetry. New Beacon Books, 1984, p. 8.

Jedným z najvýraznejších hlasov tejto diskusie bol práve Edward Kamau Brathwaite, známy svojím jazykovým experimentátorstvom. Jeho najznámejší príspevok do teórie karibskej kultúry je pojem „nation language“. Definoval ho v prednáške History of the Voice na Harvardovej univerzite v roku 1979, ktorú neskôr rozpracoval do monografie: „Z hľadiska niektorých lexikálnych čŕt to vyzerá ako angličtina. No v kontúrach, rytme a sfarbení je to explózia zvukov, nie je to angličtina, i keď slová, ktoré počujeme, môžu byť vo väčšej či menšej miere anglické.“¹² Jeho experimentovanie s anglickým jazykom – napríklad slovné hračky, rozbíjanie slov alebo neologizmy (ktoré Brathwaite s odkazom na Shakespeara nazýval „moje calibanizmy“) – boli snahou privlastniť si jazyk kolonizátora a zároveň zachytiť esenciálne orálne aspekty „národného jazyka“.

12) Ibid., p. 13.

Druhý karibský autor zaradený do tohto čísla je trinidadský spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru V. S. Naipaul (1932 – 2018). V eseji Our Universal Civilization (1991) opisuje, prečo jedinou možnosťou stať sa spisovateľom bolo odísť zo svojho rodného ostrova:

No knihy nevznikajú iba v hlave. Musia sa zhmotniť. […] Kým sa vaše meno dostane na chrbát hmotného predmetu, potrebujete okolo seba obrovský aparát. Vydavateľov, redaktorov, dizajnérov, tlačiarov, viazačov, kníhkupcov, kritikov, noviny, časopisy a televíziu, kde môžu kritici vyjadriť, čo si o knihe myslia, a, samozrejme, kupcov a čitateľov. […] Písanie je súkromná záležitosť, ale vydaná kniha, ktorá uzrela svetlo sveta, je svedectvom spolupráce veľmi špecifickej spoločnosti s istou úrovňou komerčnej organizácie, istými kultúrnymi či imaginatívnymi potrebami. […] Takáto spoločnosť na Trinidade neexistovala.¹³

13) V. S. Naipaul, „Our Universal Civilization.“ City Journal, Summer 1991.

Na rozdiel od Brathwaita, prózy Naipaula sa na prvý pohľad štýlovo nelíšia od anglickej literatúry. V eseji On Being a Writer (1987) však opisuje osobný boj s anglickým jazykom, ktorý pre neho zostáva nositeľom koloniálnych hodnôt:

Záhrada, dom, plantáž, usadlosť, tieto slová znamenajú jednu vec v Anglicku a celkom inú pre človeka z Trinidadu, poľnohospodárskej kolónie, založenej so zámerom plantážového poľnohospodárstva. Ako som teda mohol písať úprimne alebo jasne, ak slová, ktoré som použil, mali pre mňa súkromné významy, kým čitateľovi evokovali asociácie zo staršej literatúry? Cítil som, že na to, aby som mohol pravdivo opísať to, čo vidím, som musel veci reinterpretovať.¹⁴

14) V. S. Naipaul, „On Being a Writer“, New York Review of Books, 23 April 1987.

Pre Naipaula, ktorého predkovia prišli do Trinidadu z Indie ako nevoľníci, bol anglický jazyk na jednej strane jeho rodným jazykom, ale zároveň cudzím a celé jeho dielo je možné čítať ako svedectvo o odcudzení od sveta a jazyka, ktorým sa snaží tento svet pochopiť. Ústrednou témou jeho príbehov, tak ako u Gurnaha, je vykorenenosť – emocionálna nemožnosť niekam patriť, pretože kolonizovaný je vo svojej podstate vždy vysídlený. Je to práve Naipaulova exilová perspektíva, ktorá zaujala komisiu švédskej akadémie. Prirovnali ho k francúzskym osvietenským filozofom Montesquieuovi a Voltairovi a k anglickému autorovi poľského pôvodu Josephovi Conradovi, ako „moderného filozofa“, ktorý pokračuje v tradícii príbehov o ceste do cudzích krajín (ako napr. Perzské listy, Candide alebo Srdce temnoty) a zaznamenáva osudy impérií v morálnom zmysle.

Porovnanie Naipaula s Conradom – autorom, ktorého Chinua Achebe považoval za „rasistu až do špiku kost퓹⁵ – ukazuje, že Naipaulovoe (ani Conradovoe) dielo nemožno zaškatuľkovať. Mnohí ho považujú za autora, ktorý, aby sa presadil ako spisovateľ vo Veľkej Británii, si zvnútornil anglické koloniálne hodnoty a chcel byť „anglickejší ako Angličania“. Podľa týchto kritikov sa Naipaul pozerá na koloniálnu minulosť s konzervatívnou nostalgiou, ktorá uprednostňuje koloniálny poriadok pred postkoloniálnym chaosom a západnú civilizáciu mylne považuje za univerzálnu. Tento pohľad sa údajne odráža v jeho románoch odohrávajúcich sa v Afrike – napríklad A Bend in the River (1979), ktorý je pre Chimamandu Ngozi Adichie najhorší román o Afrike, aký bol kedy napísaný. Tieto rozpory ukazujú, že postkoloniálna literatúra v anglickom jazyku nemá jednoznačné významy alebo miesto v kánone anglofónnej literatúry, nie je nevyhnutne morálne nadradená anglickej literatúre a nedajú sa o nej písať definitívne tvrdenia. Práve v tom je pre mnohých zaujímavá.

15 Chinua Achebe, „An Image of Africa: Racism in Conrad’s Heart of Darkness“, Massachusetts Review, 18 April (1977), pp. 782–794.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!