Rádža Rao: Predslov k dielu Kanthapura preklad

Z angličtiny preložila Katarína Bešková

Moji vydavatelia ma požiadali, aby som napísal pár úvodných slov na vysvetlenie.

V Indii nenájdete žiadnu dedinu, nech by bola akokoľvek chudobná, ktorá by nemala vlastnú legendami opradenú históriu, nazývanú sthalapurána. Niektorý z bohov, prípadne nejaký božský hrdina, azda kedysi prechádzal dedinou; pod týmto posvätným figovníkom možno oddychoval Ráma, na tamtom žltom kameni si mohla po kúpeli sušiť šaty Sítá alebo tu počas jedného zo svojich mnohých putovaní naprieč krajinou prenocoval samotný Mahátmá – presne v tej nízkej chatrči pri vstupnej bráne na začiatku dediny. A takto sa miesi minulosť s prítomnosťou, bohovia sa prechádzajú medzi ľuďmi a vďaka nim je repertoár starej mamy vždy plný zaujímavých príbehov. A jeden takýto príbeh zo súčasnej kroniky mojej dediny som sa pokúsil vyrozprávať.

Toto rozprávanie nebolo jednoduché. Človek totiž musí vyjadriť v jazyku, ktorý nie je jeho rodný, čosi autentické, čo vychádza z jeho vnútra. Mal by byť schopný vystihnúť rozličné významové odtiene a vynechané časti istého myšlienkového pochodu, ktorý v cudzom jazyku môže vyznieť chatrne. Hovorím o „cudzom“ jazyku, hoci angličtina nám v skutočnosti vôbec nie jej cudzia. Je pre nás jazykom intelektuálneho vyjadrenia, ako boli kedysi sanskrt alebo perzština, no nie je súčasťou nášho emocionálneho prežívania. Všetci intuitívne ovládame dva jazyky, mnohí z nás píšu vo svojom rodnom jazyku aj v angličtine. Nevieme však písať ako Angličania. Ani by sme nemali. Ale nedokážeme písať len ako Indovia. Navykli sme si totiž vnímať celý šíry svet ako súčasť nás samých. Naším spôsobom vyjadrenia preto musí byť jazyk, ktorý sa jedného dňa ukáže rovnako osobitý a farbistý ako írska alebo americká angličtina. Čas ukáže, že je to skutočne tak.

Popri jazyku je ďalším problémom štýl písania. Spôsob nášho vyjadrovania v angličtine by mal byť v súlade s indickým životným tempom, podobne ako sa spôsob amerického alebo írskeho života odráža v ich jazykových variantoch. Tu v Indii premýšľame a rozprávame rýchlo, a keď sa dáme do pohybu, kráčame tiež rýchlo. Indické slnko musí mať v sebe čosi, čo nás núti neustále sa hnať dopredu, a hoci občas zakopneme, pokračujeme plynule ďalej. A tieto naše cesty sa vinú do nekonečna. Samotný epos Mahábhárata má 214 778 veršov a Rámájana 48 000. Purány sú nekonečné a existuje ich nespočetné množstvo. Nepoužívame interpunkciu ani zradné časové predložky, ktorými by sme sa trápili – všetko, čo rozprávame, je súčasťou jedného príbehu, ktorý sa nikdy neskončí. Jedna príhoda strieda druhú, a keď sa zastaví myšlienková niť, prestaneme rozprávať a s novým nádychom prechádzame k ďalšej myšlienke. Toto bol a stále je náš bežný spôsob rozprávania príbehov. Aj ja som sa ho pokúšal pridržiavať v tejto knihe.

Mohol by to byť príbeh vyrozprávaný jedného večera, keď sa na krajinu znáša súmrak a do náhleho ticha sa odrazu v jednom dome za druhým rozžíhajú svetlá, vtedy ti, prišelec, pripravujúc si lôžko na verande, jedna stará mať možno vyrozpráva smutný príbeh svojej dediny.

‚Author’s Foreword‘ By Raja Rao, from KANTHAPURA, copyright ©1963 by Raja Rao. Reprinted by permission of New Directions Publishing Corp. permissions@ndbooks.com

Rádža Rao

Rádža Rao

Rádža RaoFoto: indianexpress.com

(1908 – 2006) bol indický prozaik. Jeho dielo charakterizuje intímna znalosť východných aj západných duchovných tradícií. Kombinuje hinduistické mýty a naratívne tradície s európskymi žánrami ako román a poviedka. V tomto procese udomácňuje západné naratívne štýly v Indii a zároveň adaptuje metafyzické témy indickej literárnej tradície pre súčasnosť.

Narodil sa ako najstaršie dieťa do rodiny brahmana. Jeho otec bol učiteľ a doma hovorili jazykom kannada. Študoval anglickú literatúru a históriu na Aligarh Muslim University. V roku 1929 získal vládne štipendium na štúdium literatúry vo francúzskom Montpellieri a neskôr na Sorbonne, kde skúmal indický vplyv na írsku literatúru a vydal svoje prvé poviedky po francúzsky a po anglicky. Po návrate do Indie v roku 1939 sa začal angažovať v hnutí kultúrneho nacionalizmu, ktoré inicioval Gándhí. Sám bol zakladateľom kultúrnej organizácie Sri Vidya Samiti, ktorá sa snažila oživiť hodnoty starovekej indickej civilizácie.

Jeho kultúrny nacionalizmus sa prejavil aj v jeho dielach. Debutový román Kanthapura (1938) rozpráva o vplyve Gándhího učenia pasívneho odporu proti britským kolonizátorom. Hoci je napísaný po anglicky, román imituje štýl ľudových indických legiend a eposov. Rozprávačkou je stará žena, ktorá opisuje život v juhoindickej dedine Kanthapura v období dvíhajúcej sa vlny hnutia za nezávislosť. Tému antikolonializmu Rao ďalej rozvíjal v zbierke poviedok The Cow of the Barricades (1947) a v semiautobiografickom románe The Serpent and the Rope (1960), kde analyzuje kultúrny konflikt medzi indickou a britskou kultúrou. Tento román mu zabezpečil pozíciu medzinárodne uznávaného autora a literárnu cenu indickej akadémie Sahitya Akademi Award. The Cat and Shakespeare: A Tale of India (1965) je metafyzická komédia, ktorá sa pokúša odpovedať na otázky vyplývajúce zo stretu dvoch civilizácií. V románe Comrade Kirillov (1976) vytvoril hlavnú postavu Inda, ktorý sa chytí do ideologickej pasce moderného sveta. Je to nasledovateľ Gándhího a vyznávač teozofie, ktorého hľadanie ideálnej spoločnosti povedie najprv do Kalifornie, kde sa nadchne pre socializmus a Lenina, neskôr do Británie, kde sa stane komunistom, a napokon až do Moskvy a Pekingu, kde zistí, že sa nevie odtrhnúť od svojich indických koreňov. Tému hľadania najvyššej pravdy Rao rozviedol v metafyzickom románe The Chessmaster and His Moves (1988) napísanom v sanskritskej naratívnej tradícii katha. Medzi jeho diela patrí životopis Gándhího Great Indian Way: A Life of Mahatma Gandhi (1998). Posledných 30 rokov svojho života pôsobil na Univerzite v Texase, kde vyučoval klasickú indickú filozofiu a gándhizmus. Za svoje celoživotné dielo získal v roku 1988 prestížnu cenu Neustadt International Prize for Literature, ktorá ho zaradila medzi svetových autorov.

Dobrota Pucherová

Katarína Bešková

Katarína BeškováFoto: Archív autorky

Katarína Bešková

Mgr. Katarína Bešková, PhD. pôsobí ako vedecká pracovníčka na Ústave orientalistiky SAV. Vyštudovala prekladateľstvo-tlmočníctvo v kombinácii anglický a arabský jazyk a kultúra a v roku 2015 získala titul PhD. v odbore literárna veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojom výskume sa zameriava na modernú a súčasnú arabskú literárnu tvorbu a témy s ňou úzko spojené. Je autorkou monografie Súčasná egyptská literatúra: Dystópia, cenzúra a Arabská jar, ktorej súčasťou je malá antológia tvorby súčasných egyptských spisovateľov a spisovateliek.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!