Stephen Leacock: Veselé Vianoce inkubátor

Z angličtiny preložila Simona Petková pod odborným vedením Barbary Sigmundovej

„Môj drahý mladý priateľ,“ povedal Otec času a nežne mi položil ruku na plece, „strašne sa mýliš.“
Nevstal som od stola, len som sa obzrel cez plece a uvidel ho.
Už takmer polhodinu som tušil či skôr cítil jeho prítomnosť.
Aj vy, milí čitatelia, ste nepochybne aspoň raz zažili ten čudný nevysvetliteľný pocit, že za vami niekto nepozorovane stojí. V tmavej miestnosti povedzme s dohárajúcim ohňom, keď prichádzala hlboká noc, vonku zavýjal októbrový vietor a cez tenkú záclonu nazývanú realita sa neznámy svet začal na okamih zahrávať s vašou predstavivosťou.
Zažili ste to? Som si istý, že áno. Nemusíte mi o tom hovoriť. Zadržte. Nechcem počuť o čudnej predtuche v tú noc, keď si vaša teta Eliza zlomila nohu. Nezaoberajme sa vaším zážitkom. Chcem rozpovedať ten svoj.
„Mýliš sa, môj drahý mladý priateľ,“ zopakoval Otec času, „hlboko sa mýliš.“
„Mladý priateľ?“ spýtal som sa. Moja myseľ sa zamerala, ako je v takýchto situáciách bežné, na najmenej dôležitý detail. „Prečo ma voláte mladý?“
„Prepáč mi, prosím,“ odpovedal milo. Otec času mal vyberané spôsoby. „Chyba je v mojich slabých očiach. Na prvý pohľad som ti odhadol niečo pod sto.“
„Pod sto?“ zvolal som vyčítavo. „To by som teda prosil!“
„Znovu mi prepáč,“ povedal Otec času, „chyba je v mojej slabej pamäti. Zabudol som. Dnes zriedka prekonáte túto hranicu, však? Váš život je veľmi krátky.“
Hlboko a smutne si vzdychol. Ako tak vedľa mňa stál, pôsobil veľmi staro a nevýrazne. No neotočil som sa, aby som sa naňho pozrel. Nemusel som. Videl som ho jasnejším vnútorným zrakom, tak ako každá ľudská bytosť, vďaka vrodenému inštinktu pozná neviditeľnú tvár a podobu Otca času.
Počul som, ako si vedľa mňa hundre: „Krátky, kratučký, váš život je krátky,“ až kým jeho hlas nesplynul s tikotom hodín v tichu domu.
Potom som si spomenul, čo vravel.
„Ako viete, že sa mýlim?“ spýtal som sa. „A ako viete, o čom som premýšľal?“
„Povedal si to nahlas,“ odvetil Otec času, „no na tom nezáleží. Povedal si, že Vianoce už stratili svoje čaro a je im koniec.“
„Áno, to som povedal,“ priznal som.
„A prečo si to myslíš?“ spýtal sa a zdalo sa mi, že sa mi čoraz viac nakláňa cez plece.
„Nuž,“ začal som, „ide o to, že tu sedím už hodiny a ktovie ako dlho do noci tu ešte budem sedieť a snažiť sa vymyslieť nejaký vianočný príbeh. Nedarí sa mi. Nejde to v týchto hrozných časoch.“
„Vianočný príbeh?“
„Áno. Viete, Otec času, všetky vianočné záležitosti – príbehy, vtipy a obrázky – sa chystajú už v októbri,“ vysvetlil som a v srdci ma tešila hlúpa márnivosť, že aj ja mu môžem povedať niečo poučné.
Myslel som, že bude prekvapený, no mýlil som sa.
„Drahý bože, až v októbri! Aký zhon! Dobre si pamätám, ako to bolo v starovekom Egypte, myslím, že tak ho voláte. Videl som, ako vyberajú vianočné dekorácie, všetko z hieroglyfov, už dva-tri roky vopred.“
„Dva-tri roky?“ skríkol som.
„Pche, to je nič. Veď v Babylone vypaľovali žartovné vianočné príbehy z hliny už celé jedno zatmenie Slnka pred Vianocami. Vraveli, myslím, že tak si to želal ľud.“
„Egypt?“ spýtal som sa, „Babylon? Ale, Otec času, v tých časoch predsa ešte neexistovali Vianoce. Myslel som…“
„Môj drahý chlapče,“ prerušil ma vážne, „ty nevieš, že Vianoce existujú odnepamäti?“
Mlčal som. Otec času prešiel ku kozubu a oprel sa o rímsu. Obláčiky dymu z dohárajúceho ohňa sa zmiešali s jeho nejasnou siluetou.
Vzápätí sa spýtal: „Nuž, čo je teda zlé na Vianociach?“
Odpovedal som: „To, že všetku ich romantiku, radosť a krásu udupala, zničila a zabila nenásytnosť obchodu a hrôzy vojny. Nemám sto rokov, ako ste si mysleli, ale tak ako všetci si viem predstaviť Vianoce zo starých dobrých čias pred sto rokmi. Obrovské staromódne domy uprostred ihličnatých stromov so svetielkami v oknách, ktoré sa odrážali v snehu, vo vnútri teplo a útulne sálal kozub, okolo jeho žiary sa zhromaždili šťastní hostia, ich detičky tancovali vo vianočnom svetle ohňa a čakali na Otca Vianoc oblečeného v červeno-bielom kostýme s vatou na brade, aby im priniesol vianočné darčeky. Viem si to predstaviť,“ dodal som, „akoby to bolo včera.“
„Akoby to bolo včera,“ povedal Otec času a hlas mu znežnel pri spomienke na minulosť. „Veľmi dobre si to pamätám.“
„Ach,“ pokračoval som, „to boli pravé Vianoce. Vráťte ma späť do tých čias dobrej nálady, dostavníkov a hostincov so sedlovými strechami a vareného červeného vína, do starých dobrých čias imela a vianočných stromčekov. Potom znovu uverím vo Vianoce a veru aj v samého Otca Vianoc.“
„Uveríš v neho?“ opýtal sa potichu Otec času. „To by si teda mal. Náhodou práve stojí vonku pred domom.“
„Vonku?“ vyhŕkol som. „Prečo nevošiel dnu?“
„Bojí sa,“ odvetil Otec času. „Bojí sa a neodváži sa vojsť, kým ho o to nepožiadaš. Smiem ho pozvať dnu?“
Prikývol som. Otec času na chvíľu podišiel k oknu a pokynul smerom k tmavej ulici. Potom som na schodoch začul kroky, zdali sa mi ťarbavé a nerozhodné. Zrazu sa vo dverách zjavila postava. Bol to Otec Vianoc. Šúchal nohami a na tvári mal plachý a kajúci výraz.
Ako sa len zmenil!
Z detstva som si pamätal tvár a postavu Otca Vianoc tak dobre ako Otca času. Všetci vedia, ako vyzerá, aspoň kedysi vedeli. Srdečný malý zavalitý chlapík s huňatým šálom okolo krku, vrecom darčekov na chrbte, veselými ligotavými očami a ružovými lícami, ktoré dokáže vyčarovať len dotyk snehovej chumelice a divoké šantenie severáka. Kedysi, nebolo to tak dávno, stačilo počuť cengot zvončekov na jeho saniach a cítili ste, ako sa vám srdce zalieva teplom.
Ale teraz bol iný.
Stál vo dverách celý zablatený a mokrý, akoby ho za posledné tri roky nikto nepohostil. Starý červený pulóver mal na viacerých miestach roztrhaný a šál rozstrapkaný a rozpáraný.
Balík hračiek, ktorý so sebou ťahal, bol mokrý a zničený, papierové škatule vo vnútri sa rozpadali. Prisahám, že tie škatule so sebou iste nosil aspoň tri roky.
Ale predovšetkým som si všimol zmenu v jeho tvári. Starý známy odvážny, radostný a sebavedomý výraz Otca Vianoc zmizol. A vytratil sa aj žiarivý úsmev, ktorým odpovedal na veselé očká mnohých detí pod nespočetným množstvom vianočných stromčekov. Namiesto toho mal na tvári výraz nesmelého ospravedlnenia a obavy. Výraz niekoho, kto márne žiada o teplo a prístrešie ľudského domova. Výraz, aký nemilosrdná krutosť tohto sveta vyryla na tváre vyhnancov.
Otec Vianoc šúchal nohami na prahu a v rukách žmolil roztrhanú čiapku.
„Smiem vojsť?“ spýtal sa a úpenlivo uprel oči na Otca času.
„Vojdi,“ povedal Otec času. Otočil sa ku mne: „Máš v izbe tmu. Zažni. Je zvyknutý na jasné svetlo, veľa svetla. Tma ho už tri roky desí.“
Zažal som a prudké svetlo nemilosrdne odhalilo úbohú zmrzačenú postavu pred nami.
Otec Vianoc sa odvážil spraviť rozpačitý krok do miestnosti. Potom sa zastavil, akoby sa náhle zľakol.
„Je tá podlaha podmínovaná?“ spýtal sa.
„Nie, nie,“ povedal chlácholivo Otec času a zašepkal mi: „Bojí sa. Na Vianoce tisícdeväťstoštrnásť pod ním medzi zákopmi v zemi nikoho vybuchla mína. Zlomilo ho to.“
„Môžem si zavesiť darčeky na tamten guľomet?“ spýtal sa nesmelo Otec Vianoc. „Pomôže to, aby vyschli.“
„Nie je to guľomet,“ povedal milo Otec času. „Pozri, je to len kopa kníh za sedačkou.“ A opäť mi zašepkal: „V uliciach Varšavy naňho mierili guľometom. Odvtedy sa mu zdá, že ich vidí všade.“
„Nebojte sa, Otec Vianoc,“ povedal som najradostnejšie, ako som vedel, podišiel som ku krbu a rozdúchal pahrebu.
„Nie sú tu žiadne guľomety ani míny. Sme v dome chudobného spisovateľa.“
„Aha,“ odvetil Otec Vianoc, mávol rukou s roztrhanou čiapkou a pokúsil sa o zdvorilý úklon. „Spisovateľa? Ste azda Hans Andersen?“
„Nie celkom,“ odpovedal som.
„Nepochybujem o tom, že ste výborný,“ pokračoval starec so skromnou zdvorilosťou, ktorej sa zrejme priučil pred stáročiami, keď sa ešte na severe zimným slávnostiam hádam ani nehovorilo Vianoce. „Svet vďačí dobrým knihám za veľa. Pár skvelých kníh nosím vždy so sebou. Mám ich tu…“
Začal sa prehrabávať medzi chatrnými roztrhanými balíkmi, ktoré priniesol. „Pozrite! Jack stavia dom, skvelá a hlboká kniha, pane. A táto, Deti v lese. Vezmete si ju, pane? Chabý darček, ale stále je to darček. Nie tak dávno som ich rozdával počas Vianoc tisíce. Teraz sa zdá, že o ne nik nestojí.“
Pokorne sa pozrel na Otca času, tak ako sa slabý pozerá na silnejšieho s prosbou o pomoc a radu.
„Nikto ich nechce,“ zopakoval a ja som postrehol, ako sa mu oči zaliali slzami. „Prečo je to tak? Azda svet zabudol súcitiť so stratenými deťmi, čo zablúdili v lese?“
„Celý svet blúdi v lese,“ počul som, ako s povzdychom zašepkal Otec času. Nahlas však Otca Vianoc veselo napomenul: „No tak, drahý kamarát, hlavu hore! Tu, sadni si sem do najväčšieho kresla, pekne vedľa ohňa. Priložíme viac polien a hneď bude lepšie. Počúvaj vietor vonku, drahý priateľ. Skoro ako na Vianoce, no nie? Celkom veselý a rozjarený, napriek všetkým zlým veciam, ktoré sa vonku odohrávajú.“
Otec Vianoc sa posadil ku kozubu a vystrel ruky k plameňu. Ako sa vyhrieval v žiare ohňa, tvár mu rozjasnil záblesk stratenej veselosti.
„Už je mi lepšie,“ zamrmlal. „Bol som premrznutý, pane, premrznutý na kosť. To sa mi za starých čias nestávalo. Bez ohľadu na to, aký bol vietor, svet mi pripadal hrejivý. Prečo to už tak nie je?“
„Vidíš, ako upadol a aký je zlomený?“ šepkal Otec času, aby som ho počul len ja. „Nepomôžeš mu?“
„S radosťou, ak budem môcť,“ súhlasil som.
„Všetci môžu,“ povedal Otec Čas, „každý z nás.“
Medzitým sa ku mne otočil Otec Vianoc so spýtavým pohľadom, v ktorom zjavne ožil kúsok veselého ligotu.
„Nemáte náhodou šnaps?“ spýtal sa priam bojazlivo.
„Šnaps?“ zopakoval som.
„Áno, šnaps. Myslím, že jeden pohárik na zdravie by mi zahrial srdce.“
„Aha, takže niečo na pitie?“
„Je to jeho slabosť,“ zašepkal Otec času, „a nie je jediná. Odpusť mu. Celé storočia bol na to zvyknutý. Nalej mu, ak máš.“
„Mám doma trochu,“ začal som neochotne, „ak by som bol chorý.“
„No jasné,“ povedal Otec času a na tvári sa mu mihol úsmev, „ak by si bol chorý! To hovorili aj v starovekom Babylone. Dovolíš, nalejem mu. Pi, Otec Vianoc, len si daj!“
Bolo úžasné sledovať, ako starec zamľaskal, keď elegantne vypil pohár pálenky, tak ako je to zvykom na severe Nórska.
A skvele sa pozeralo aj na to, ako sa mu tvár teplom z ohňa a výdatnou horúčavou z alkoholu zmenila a rozjasnila, až sa na nej opäť usadila stará veselosť. Zdvihol hlavu a poobzeral sa s čoraz väčším záujmom.
„Príjemná izba,“ poznamenal, „v takejto fujavici nie je nič lepšie, než zahriať sa vo vnútri!“
Potom mu zrak padol na rímsu nad kozubom, kde medzi rozhádzanými knihami a fajkami ležal hračkársky koník.
„Aha,“ rozveselil sa, „v dome sú deti!“
„Jedno, ten najrozkošnejší chlapček na svete.“
„O tom nepochybujem!“ odpovedal Otec Vianoc a spustil veselý smiech, ktorý človeka tešil pri srdci. „Ako všetky deti! Boh mi je svedkom! Videl som ich toľko a každé jedno z nich je naozaj najrozkošnejšie na svete. A koľkože ste vraveli, že má rokov? Dva a pol roka bez dvoch mesiacov a týždňa? Stavím sa, že je to podľa vás ten najrozkošnejší vek, však? To je každý!“
Starček opäť vybuchol do veselého smiechu, až sa mu natriasali snehobiele kučery.
„Ale počkajte,“ dodal. „Tento koník je rozbitý. Pravda, zadná noha je skoro odlomená. Takto to nepôjde!“
Vzápätí mal hračku v lone a opravoval ju. Na svoj vek bol stále pozoruhodne zručný.
„Otec času,“ povedal a mňa rozveselilo, keď som postrehol náznak autority v jeho hlase. „Podaj mi kúsok motúza. Výborne. Tu, pritlač prst na uzol. Tuto! A teraz trochu včelieho vosku. Čože? Vy nemáte doma včelí vosk? No teda, domácnosti sú dnes veľmi slabo vybavené. Ako opravujete hračky bez včelieho vosku? Nevadí, bude stáť aj bez neho.“
Snažil som sa zo seba vysúkať čo najkrajšie poďakovanie.
No Otec Vianoc nad tým mávol rukou.
„Nezmysel,“ povedal, „to je nič. Tým sa živím. Možno by sa chlapček potešil aj nejakej knihe. Mám ich tu v batohu. Tu máte, pane, Janko a zázračná fazuľa, veľmi hlboká kniha. Ešte aj dnes sa do nej často začítam. Aká je len mokrá! Prosím, pane, môžem si vysušiť knihy pred vaším kozubom?“
„Vďačne, len si poslúžte,“ odvetil som. „Aké sú mokré a roztrhané!“
Otec Vianoc vstal z kresla, prehrabával sa v roztrhaných balíkoch a začal z nich vyberať detské knihy, zničené a mokré od dažďa a vetra.
„Všetky sú mokré a zničené!“ mrmlal a hlas sa mu lámal. „Nosím ich so sebou už tri roky. Pozrite! Tieto boli pre malé deti v Belgicku a Srbsku. Myslíte, že im ich môžem podarovať?“
Otec času jemne pokrútil hlavou.
„Ale teraz možno áno,“ pokračoval Otec Vianoc, „keď ich vysuším a opravím. Pozrite, na niektorých je aj venovanie. Vidíte, napríklad tu je napísané ,S láskou od ocka‘. Prečo ju nikdy nedostal? To na papieri je dážď alebo slzy?“
Stál sklonený nad knižkami a ruky sa mu pri otáčaní stránok chveli. Zdvihol hlavu a na tvári sa mu opäť zračil strach.
„Ten zvuk!“ zvolal. „Počúvajte! To sú zbrane, sú blízko!“
„Nie, nie, to nič nie je. Iba po ulici prechádza auto,“ vysvetlil som.
„Počúvajte,“ nástojil. „Znovu ich počujem, plačúce hlasy!“
„Nie, nie, to len nočný vietor zavýja medzi stromami,“ odpovedal som.
„Hlasy mojich detičiek!“ zvolal. „Všade ich počujem, prichádzajú za mnou s každým závanom vetra a vidím ich, keď blúdim nocou a búrkou. Moje deti nariekajú a zomierajú v zákopoch, udupané do zeme. Počujem ich nárek v nemocniciach, každého si pamätám ako malé dieťa. Otec času,“ plakal a prosebne spínal ruky, „vráť mi moje deti!“
„Nezomreli nadarmo,“ nežne odvetil Otec času.
Ale Otec Vianoc len ďalej nariekal: „Vráť mi moje deti!“
Napokon sa zviezol na kopu kníh a hračiek a tvár si schoval do dlaní.
„Vidíš,“ povedal Otec času, „má zlomené srdce, no tak, nepomôžeš mu?“
„S veľkou radosťou. Ale čo mám urobiť?“
„Toto,“ odvetil Otec času, „dávaj pozor.“
Postavil sa predo mňa vážne a dôležito. Bol iba nejasnou siluetou, no čiastočne som ho videl, keďže stál blízko. Oheň vyhasol a cez zatiahnuté okná sa mihali prvé lúče svitania.
„Svet, ktorý si poznal,“ začal Otec času, „je, zdá sa, zruinovaný a zničený. Nesmieš dopustiť, aby sa to dozvedeli deti. Dnešný svet sužujú hrôzy, krutosť a nenávisť. Nedopusť, aby sa dostali k deťom. Raz aj on pochopí,“ tu Otec času ukázal na zničenú postavu Otca Vianoc, „že deti, ktoré kedysi poznal, nezomreli nadarmo, že z ich obety vzíde vznešenejší a lepší svet pre všetkých. Svet, v ktorom bude mať nespočetné množstvo detí navždy radostnú myseľ. Dnešné deti zachráň a ušetri, ako len budeš môcť, pred zlom, nenávisťou a hrôzami vojny. Neskôr sa dozvedia a pochopia. Ale teraz ešte nie. Vráť im späť veselé Vianoce, láskavé myšlienky, vianočnú dobrotu, až kým konečne na zemi nezavládne mier a pokoj ľuďom dobrej vôle.“
Jeho hlas ustal. Akoby sa rozplynul v poryvoch vetra.
Zdvihol som zrak. Otec času a Otec Vianoc zmizli. Oheň dohasínal a vonku bol jasný deň.
„Tak teda začnem,“ šepol som, „opravím toho rozbitého koníka.“

Stephen Leacock

Stephen Leacock

Foto: Archív autora

(1869 – 1944) bol významný kanadský spisovateľ, akademik a jeden z najznámejších svetových humoristov. Narodil sa v roku 1869 v anglickom Swanmore. Keď mal šesť rokov, rodina emigrovala do Kanady, kde prežil zvyšok života. Zomrel v roku 1944 v Toronte.

Vyštudoval ekonómiu, históriu a politológiu a v rokoch 1903 až 1936 pôsobil ako profesor na katedre ekonómie a politických vied na McGillovej univerzite. V 90. rokoch 19. storočia začal publikovať humoristické články, ktoré vychádzali v časopisoch v New Yorku (Truth and Life) či v Toronte (Grip magazine). Medzi jeho najvýznamnejšie beletristické diela patrí zbierka humoristických poviedok z malomestského prostredia Sunshine Sketches of a Little Town (Slnečné skice z malého mesta, 1912) a jej voľné pokračovanie Arcadian Adventures with the Idle Rich (Idylické príhody lenivých boháčov, 1914). Prvá zo zbierok vtipne opisuje obchod, spoločenský život, náboženstvo, vzťahy a politiku v typickom kanadskom mestečku Mariposa. Arcadian Adventures opisuje život v nemenovanom americkom meste s ostrejšou satirou a menej zhovievavo. V oboch knihách sa zrkadlí Leacockova nostalgia za starými časmi, znepokojenie nad tým, čo sa stráca v ľudskej spoločnosti a jeho strach z toho, čo môže nasledovať.

Poviedkou Merry Christmas z roku 1917 Stephen Leacock vyjadril smútok z hrôz prvej svetovej vojny a neodvratnej straty nevinnosti, ktorú vojna spôsobila. V krátkom príbehu využíva postavu Otca Vianoc ako symbolického strážcu nevinnosti, ktorý sa kruto zmenil na traumatizovanú, šokovanú obeť vojny. Touto poviedkou Leacock tiež vzdáva poctu svojmu obľúbenému autorovi Charlesovi Dickensovi a jeho novele Vianočná koleda. Hlavnú postavu, spisovateľa, totiž počas jednej noci navštívia dvaja duchovia. Rozhovor s nimi vedie k vnútornej premene hlavného hrdinu, ktorý nakoniec svoje písanie využije ako nástroj na zmierenie so svetom.

V roku 1919 zvolili Leacocka za člena Kanadskej kráľovskej spoločnosti. Získal Cenu Marka Twaina za humor, Cenu Lornea Piercea, ktorú udeľuje Kanadská kráľovská spoločnosť za zásluhy v oblasti literatúry a tiež prestížnu Literárnu cenu generálneho guvernéra. Od roku 1947 sa na jeho počesť každoročne udeľuje Cena Stephena Leacocka za najlepšiu kanadskú literárnu humoristickú tvorbu. V roku 1968 bol vyhlásený za národnú historickú osobnosť Kanady.

Simona Petková

Foto: Archív autorky

Simona Petková

Narodila sa 2. 12. 1996 v Trnave. V roku 2021 získala magisterský titul na Univerzite Komenského v Bratislave, kde vyštudovala filológiu so zameraním na prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii s anglickým a talianskym jazykom. Vo svojej diplomovej práci sa venovala dabingovému prekladu a prekladu titulkov. V budúcnosti by sa rada venovala literárnemu a audiovizuálnemu prekladu.

Barbara Sigmundová

Foto: Archív autorky

Barbara Sigmundová

(1987) je prekladateľka a translatologička. Zo španielčiny preložila zbierky poviedok Jorgeho Luisa Borgesa Fikcie a Alef, výber z próz Claudie Piñeiro Kto z nás či román Aurory Venturini Sesternice, z angličtiny román Juliana Barnesa Jediný príbeh, román Anny Burns Mliekar či zbierku poviedok Nicole Krauss Byť mužom. Ako audiovizuálna prekladateľka spolupracovala s festivalmi Febiofest, Fest Anča, Jeden svet, Hviezdne noci, Viva la película a i. Venuje sa aj výučbe audiovizuálneho prekladu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je predsedníčka prekladateľsko-redaktorského združenia DoSlov a redaktorka literárneho časopisu Verzia.