Kim Jonsu (김연수): Aprílové mi, júlové sol inkubátor

Z kórejčiny preložila Zuzana Palušová, s pomocou anglického prekladu zredigovala Lucia Halová

Tento rok na jar sa Činkjong rozhodla so mnou rozísť a odísť na výmenný pobyt do Ameriky. Svoje rozhodnutie mi oznámila, až keď dostala potvrdenie o prijatí, a tak som ju nemal ako zastaviť. Napoly zo žartu, napoly vážne som sa s ňou teda rozlúčil slovami: „To je skvelé. Celoživotné vzdelávanie sa ti zíde, aj tak skoro nič nevieš.“ No len čo prešla letiskovou kontrolou, bolo mi jasné, že môj život bez nej nemá zmysel. Tak či tak som to najprv niekoľko mesiacov vydržal. Keď som však po dlhom čase od nej konečne dostal mail, už som to viac nezniesol. V tom maile mi písala o rôznych Kórejčanoch, ktorých stretáva v škole či v kostole. O týždeň nato, keď sa Činkjong vrátila do kórejskej ubytovne v newyorskom Flushingu a našla ma sedieť v kuchyni a rozprávať sa s majiteľkou domu o obžalobe kórejského prezidenta, zvýskla, akoby mala omdlieť. V živote som nepočul krajší výkrik. V tom momente som si bol istý, že táto dievčina sa raz stane mojou manželkou. Počas nasledujúcich troch mesiacov nášho života v New Yorku sa z ambicióznej a chladnej Činkjong stala nežná žena, ktorá túžila po ľudskom objatí. A tak sa začali moje najkrajšie letné prázdniny. Prenajali sme si auto a vyrazili sme preč z New Yorku. Nikde sme sa nezastavili, len sme pokračovali na juh a ešte ďalej na juh!
Navštívili sme moju tetu Pam, ktorá žije v malom prímorskom mestečku Sebastian na Floride, pretože sme sa vtedy ocitli v akomsi neobyčajnom rozpoložení, či ako to nazvať, obaja sme boli takí plní života, že sme boli pripravení čeliť všetkému na tomto svete, boli sme neskutočne optimistickí. Inak by mi ani nenapadlo ísť počas tých krátkych prázdnin autom až na Floridu. Až na jednu noc strávenú v moteli sme dva dni v kuse takmer bez oddychu cestovali. Išli sme po diaľnici číslo deväťdesiaťpäť pozdĺž východného pobrežia Spojených štátov. Počas vyše dvadsaťhodinovej cesty sme sa dlho rozprávali. Nebyť toho času, neboli by sme tými ľuďmi, akými sme dnes. Celú jazdu som bol vďačný, že teta Pam nebýva v New Jersey alebo Marylande, ktoré sú blízko New Yorku, ale až na vzdialenej Floride. Jej manžel Paul si myslel, že som šialený, lebo som k nim z New Yorku prišiel iba za dva dni, no teta Pam sa len hlasno zasmiala a potešila sa. „Títo dvaja by boli schopní rozprávať sa a zájsť až do Patagónie, nielen na Floridu, takí sú do seba zaľúbení…“ doberala si Paula. Deň pred mojím odchodom mi mama povedala, že do Ameriky sa človek len tak nedostane, a keď už tam teda budem, mal by som zájsť na Floridu a navštíviť tetu Pamelu. Vtedy som to vôbec nemal v pláne, nuž som sa len sarkasticky spýtal, či si myslí, že Amerika je veľká ako provincia Kjongsang, za čo ma vyhrešila. Ešte dlho po tom, ako som sa vrátil z Ameriky, ma mama podpichovala: „Ani by mi nenapadlo snívať o Floride. Mne stačí aj Kjongsangdo, vezmi ma tam niekedy na výlet.“
V pomstychtivosti či vyrovnávaní účtov sa teta Pam, najmladšia zo siedmich detí z matkinej strany, mojej mame ľahko vyrovná. Mama vždy hovorila, že jej sestra bola zvláštne dieťa, a aj keď jej skutočné meno bolo Čcha Čongšin, už od čias dievčenskej strednej školy používala meno Pamela. Moja mama ako jej druhá najstaršia sestra jej bola priam prirodzeným nepriateľom a len krútila hlavou: „Tak ako si Kim Jongsam dal už na strednej škole na stôl nápis ,budúci prezident‘, tvoja teta si už ako študentka želala byť ,manželkou Američana‘.“ „Nuž, zdá sa, že sa jej splnil sen,“ poznamenal som, na čo mi mama odpovedala: „Nielen jej sa splnil sen. Aj Kim Jongsamovi a mne tiež.“ Tak som chcel vedieť, o čom snívala, a ona odvetila, že vždy chcela byť dobrou manželkou a múdrou matkou. Keď som sa pochybovačne spýtal, či sa jej sen naozaj splnil, plesla ma po chrbte. Ak teda bola dobrou manželkou a múdrou matkou, mala k tomu aj silné ruky.
Počas dvoch dní strávených u tety Pam sme vypili veľa rôznych druhov vína. Jej manžel Paul v suteréne domu postavil vínnu pivnicu s chladiacimi a ventilačnými zariadeniami a každý rok vo veľkom nakúpil debničky vína. Raz vyhlásil, že keď sám nazbieral toľko vína, pred smrťou ho aj všetko vypije, Pam mu na to odpovedala, či teda plánuje piť ho až do smrti. Zdalo sa mi, že obaja tvrdili to isté, no oni sa takto navzájom doťahovali. Teta povedala, že môžeme vypiť, koľko nám hrdlo ráči, a len im tým my mladí pomôžeme zbaviť sa ho, a tak každú noc položila na stôl rôzne vína, otvárala jednu fľašu za druhou a ponúkala rozličné druhy. Paul sa sťažoval, že takto mu nič nezostane, no aj tak poslúchol tetu a vždy z pivnice doniesol jednu fľašu, vypil za dúšok a odišiel od stola. Najprv som si myslel, že nám len chce dať priestor, aby sme ako príbuzní mohli príjemne stráviť čas spomínaním na staré časy. No aj keď nás teta videla po prvýkrát, s každou otvorenou fľašou nám rozpovedala príbehy, s akými sa ešte nikomu nezdôverila. Vtedy som sa dozvedel, že pred odchodom do Ameriky hrala vo filme alebo že Paul má rakovinu pankreasu a na jar toho roku ho museli operovať. Správy o rakovine boli samé o sebe dosť prekvapivé, no fakt, že moja teta bola filmová herečka, ma naozaj šokoval. Spýtal som sa, v akom filme hrala, a dozvedel som sa, že išlo o poslednú snímku režiséra, o ktorom som predtým už počul aj ja a ktorý zomrel relatívne mladý na prahu štyridsiatky.
„Prečo mi o tom mama nikdy nepovedala?“
„Dodnes keď sa niekam vyberiem, mladé aj staré ženy po mne doslova zazerajú. Vždy, keď som len medzi ženami, cítim sa dosť utláčaná. Aj tvoju mamu odmalička štvalo, že sa ma nevie zbaviť. Dobré, že nie si ako tvoja matka.“
„No toto. Naozaj ma to prekvapilo. Ty že si bola herečka… A že vraj nie som ako moja matka? Tá by ťa teraz poriadne vyplieskala.“
„Tvoja mama sa ešte stále oháňa päsťami, však?“
Vedel som, že všetci príbuzní z matkinej strany rodiny sú veľmi výreční, no z tety Pam sa slová len tak sypali. Obdivoval som, že dokázala zniesť všetky kórejské klebety, nevzdala sa svojho stredoškolského sna a napokon sa predsa len stala manželkou Američana. Neskôr sa mi Činkjong so smiechom priznala, že mi v tom maile nepísala o všetkých tých Kórejčanoch, aby vo mne vzbudila žiarlivosť, ale pretože jej chýbali rozhovory s blízkym priateľom o veciach, ktoré zameškala. V každom prípade, keď ma o týždeň neskôr videla sedieť za stolom s mojou tetou, veľmi ju to dojalo, a keď nás s tetou sledovala, ako sa predbiehame v ohováraní mojej matky, rozhodla sa vziať si ma za manžela. Uvedomila si vraj, že ak by niekedy nastal konflikt medzi svokrou a ňou, nezastal by som sa svojej matky. Dalo by sa povedať, že to bolo jej jednostranné tušenie predtým, než zakúsila chuť matkinej päste. Teraz však žarty bokom. Ak mám hovoriť vážne, príbehy, ktoré nám v ten a nasledujúci večer teta Pam vyrozprávala, mali veľký vplyv na naše manželstvo.
„Vždy som bola zvedavá, čiu tvár uvidím v poslednom momente pred smrťou. Ako bude vyzerať? Nerozmýšľajú nad tým aj bábätká v bruchu? Aká bude prvá tvár, ktorú uvidím, keď vyjdem na svet? Keď sa len krútia v plodovej vode, určite im taká otázka zíde na um, nie?“
„Bábätkám, ktoré sú ako ty, určite áno.“
„Ale no. Každopádne, chcem tým bábätkám niečo povedať. Veď vraj plod v bruchu všetko počuje. Teší sa, keď mu povieš ,ľúbim ťa‘ a nepáči sa mu, keď mu povieš ,nemám ťa rád‘. Ja mu poviem toto. Najdôležitejšie je, že na svet prídeš zdravé a keď už vyjdeš von, či sa ti to páči alebo nie, bude tam tvár, ktorú uvidíš prvú. Čia tvár? No predsa tvár tvojej matky. A keď tvoja matka zomrie, posledná tvár, ktorú uvidí, bude asi tá tvoja. Život je tak spravodlivý. Teda pokiaľ život tvojej matky nebol plný bolesti a sĺz. A tak, keď niekto zomrie a posledná tvár, ktorú uvidí, nebude tvár človeka, ktorého ľúbil celý svoj život, nezáleží na tom, aký život žil, nemôžem povedať, že bol šťastný. Tak sa teda vezmite bez výhrad a potom majte deti. Len to som vám chcela povedať.“
„A čo všetky tie reči, čo si mala predtým?“
„Mám ťa vyplieskať teraz ja?“

O dva roky neskôr sme aj s manželkou využili svoje každoročné voľno z práce na dovolenku v New Yorku. Keďže sme vtedy už obaja určite vylučovali menej feromónov, nemali sme prebytočnú energiu hnať sa dolu na Floridu. Amerika predsa nie je ako provincia Kjongsang, však? Namiesto toho som nachvíľu prerušil nabitý program a sám som si kúpil spiatočnú letenku do Sebastianu. Ako povedala mama, keď ma počula, keby som sa priznal, že som sa tam vybral popiť všetko víno, všetci by ma považovali za alkoholika. No a čo? Je to pravda. Rok po našej poslednej návšteve som sa dozvedel, že Paul mal recidívu nádoru. Pam zavolala mojej mame a s plačom jej oznámila, že Paulovi zožltli očné bielka. Keď som dorazil do ich bieleho domu v Sebastiane, teta Pam ma chytila za ruku a zaviedla ma do pivnice, kde mi ukázala zostávajúce debničky vína. „Život je krátky. Človek sa narodí a zomrie prv, než stačí dopiť všetko toto víno,“ povedala s povzdychom. V ten deň som spočiatku plánoval všetko dopiť, no keby sa mi to podarilo, vzhľadom na to množstvo by sa môj život naozaj veľmi skrátil. Večer sme sedeli na prednej verande s kamennými stĺpmi, ktoré ich vraj presvedčili ku kúpe domu. Pozorovali sme nočnú oblohu a popíjali víno, keď sa teta, už podnapitá, odrazu postavila a s hereckým nasadením začala recitovať: „Ó temno, temno, temno. Všetci kráčajú do temnoty, do prázdnych medzihviezdnych priestorov, prázdni do prázdna.“ Akoby recitovala prológ dlhého a úžasného príbehu či básne. Bol to úryvok z diela „Štyri kvartetá“ od T.S. Eliota.

I riekol som duši svojej buď pokojná a čakaj bez nádeje,
lebo nádej, je nádej zla, čakaj bez lásky,
lebo láska je láska k zlu; je ešte viera,
lež viera a láska a nádej sú v čakaní.
Čakaj bez myslenia, lebo nie je ti dané myslieť:
a tma bude svetlom a miesto nehybnosti bude tanec.

Teta mi povedala, že túto báseň čítala Paulovi, keď prežíval zo dňa na deň len vďaka sile liekov. Ako to vravela, dodala, že sa jej sen nesplnil. Nesnívala totiž o tom, že sa stane manželkou Američana. Sen mojej tety bol jednoduchý. Zomrieť s pohľadom upretým do tváre človeka, ktorého ľúbi. No všetci, ktorých naozaj ľúbila, zomreli skôr než ona. Díval som sa jej do tváre, ktorá si prešla veľkými, obrovskými útrapami a ktorá bola poznačená mnohými, premnohými slzami. O báseň, ktorú čítala Paulovi, ju pôvodne požiadal režisér počas natáčania svojho filmu. Najprv zomrel on a potom svoj posledný výdych vypustilo aj dieťa v jej bruchu, ktoré ani len nezazrelo tmu či svetlo tohto sveta. A napokon sa so svojou smrťou stretol i Paul. Už viac nezostala tvár, na ktorú by teta Pam mohla pri umieraní hľadieť. Po Paulovej smrti sa cítila osirená ako dieťa, ktoré si po narodení uvedomí, že vo svojom živote nebude mať matkinu tvár.
„Poznáš to budhistické učenie, že po utrpení a ilúziách príde reinkarnácia?“ spýtala sa ma Pam, keď dohovorila o Paulových posledných chvíľach. Prikývol som. Poznal som aj budhistickú osemdielnu cestu.
„Paul v to pevne veril. Povedal to Budha, tak to musí byť pravda, však?“
„Prečo? Strýko bol budhista?“
„Pred smrťou tak trochu bol.“
„Tak trochu?“
„Kým ešte žil, hovorieval, že by sme mali ísť do Sogwipa1. No sám nezvládol prejsť ani len do vedľajšej miestnosti. Spýtala som sa ho prečo, ale on len odvetil, že by sme mali vidieť, aké veľké to mesto je, akí tam žijú ľudia, obzrieť si tvar a plochu a zakúsiť celkový pocit toho mesta, aby sa tam mohol neskôr znovu zrodiť. Veru. Znovu. Narodiť sa odznova. Spomenula som si na jednu knihu, ktorú som kedysi čítala. Napísal ju budhistický mních z Kambodže. Paul úplne zle pochopil vetu, že utrpenie a život v ilúzii vedú k znovuzrodeniu. Myslel si, že keďže sám prežíval veľa utrpenia a žil v ilúzii, tak sa určite znovu narodí, a preto sa toho dňa rozhodol stať budhistom. Chcela som mu povedať, že toto telo žije len raz, v tomto tele nemôže žiť druhýkrát, žijeme len raz v jednom živote a potom sme navždy mŕtvi, ale nedokázala som to vysloviť. Vidím ti na očiach, že ani ty nedokážeš ľahko niekomu povedať niečo, čo nechce počuť, aj keď je to pravda. A tak som s ním len súhlasila – presne tak povedal Budha. Je to pravda. Prežil si život v ilúzii a plný utrpenia, tak sa určite znovu narodíš. Nie je to vtipné? Potom Paul vyhlásil, že sa narodí znova. Znovuzrodí sa v mladom a zdravom tele a bude mať so mnou sex. Preboha. Keď sa len sám znovuzrodí v mladom a zdravom tele, čo zmôže? Ja budem stále starucha.“
„Ale prečo si myslel, že sa znovu narodí práve v Sogwipe?“

1) Mesto na ostrove Čedžu v Južnej Kórei.

„Keď ste sem ty aj tvoja manželka prišli pred dvoma rokmi z New Yorku a precestovali ste desať hodín denne v aute, vynorili sa mi dávne spomienky a vyrozprávala som ich Paulovi. Vieš, jedného dňa, keď sme dotočili ten film a už sa premietal v kinách, stretla som sa s režisérom Čongom v kaviarni na ulici Čchungmu a on ma odrazu chytil za ruku a povedal, že by sme mali niekam odísť. A tak som s ním šla až do Sogwipa. Veru. Akoby sme spolu utiekli. Dnes by sme asi išli do Patagónie alebo Macedónie, ale v tých časoch sme nemohli cestovať do zahraničia, a tak sme išli najďalej, ako sa dalo. Viac než tri mesiace sme strávili s výhľadom na more z Čongbang-dongu 136-2 v Sogwipe. Bol to dom s pozinkovanou plechovou strechou a zvuk dopadajúceho dažďa tak znel úžasne. V apríli, keď sme tam prišli, znel dážď ako mi a postupne stúpal, až kým v júli vystúpil až na sol. Keby vtedy jeho manželka neprišla aj s jeho dieťaťom, ktovie, možno by stúpol až na si. Počas tých troch mesiacov som každú noc ležala v jeho náručí a počúvala zvuk dažďa. Bez výčitiek či hnevu by som bola vtedy rada, keby ma jeho manželka zabila, no ona len pokojne vzala svojho muža za ruku a odviedla ho preč.
Spoločne s jeho manželkou a dieťaťom sme išli do čínskej reštaurácie, kde sme my dvaja často chodili, a po jedle sme sa rozišli. Bola to veľmi pokojná rozlúčka, skoro akoby som bola len majiteľka hostinca, ktorá sa lúčila s rodinou po dovolenke. Bolo to pre mňa o to smutnejšie, lebo sestry ma v detstve bili. Mala som pocit, akoby som pre ňu ani nebola človekom. Sledovala som ho odchádzať s rodinou a kývala som mu ako bláznivá. Potom som išla sama späť do domu v Sogwipe a plakala som, lebo som sa cítila ako posledný človek na svete. Až neskôr som sa dozvedela, že bol chorý. Jeho oči pripomínali jeleňa, bol plachý a dbal na názor druhých, no aj tak našiel odvahu ujsť so mnou do Sogwipa. Utiekol, lebo vedel, že mu už nezostáva veľa času. V tom prípade mi nemal prejaviť toľko náklonnosti.“
Neskôr, keď som si pospájal dokopy, čo som počul od matky, ktorá volala tetu Pam „to bláznivé dievča“, a čo som počul od tety, ktorá volala moju matku „sestra ako Popoluškina macocha, horšia než jej špatné dcéry“, som si uvedomil, že práve moja mama vtedy zobrala tetu Pam k doktorovi. Išla statočne až po bránu nemocnice, tam sa chytila telefónneho stĺpu a prisahala, že jakživ nevkročí dovnútra, zatiaľ čo jej sestra tam bezmocne stála. Mama mi povedala, že to bolo prvý aj poslednýkrát, čo svoju neposlušnú sestru neudrela. Vraj pokľačiačky tetu prosila. Potom si teta Pam prikľakla k mame a prosila ju tiež. Je to pre mňa smutná predstava, ako dve sestry kľačia pri telefónnom stĺpe pred pôrodnicou a jedna druhú prosia. Napokon po dlhej chvíli teta ustúpila a matka ju zaviedla do nemocnice. Teta Pam nikdy neodpustila môjmu starému otcovi, mojej matke ani zvyšku rodiny, ktorá jej nepomohla. Našla si prácu v banke a vytrvalo roky šetrila peniaze, odmietala všetkých nápadníkov ako Penelopa v Odysei, než napokon dostala cez sprostredkovateľa ponuku práce v Spojených štátoch. Vtedy sa z Čcha Čongšin stala Pamela Cha. Pamela Cha sa odlúčila od svojej minulosti. Po dlhé roky nenavštívila Kóreu a spočiatku ani nekontaktovala rodinu. A keď starý otec zomrel, len odkázala, že sa zaňho pomodlí na Floride.
„To bláznivé dievča sa vraj bude modliť na Floride, ha!“ počul som kedysi moju matku.
„Čia je to chyba, že som si vzala za muža Američana, kto tvrdí, že to bolo odjakživa mojím snom?“ počul som tetu Pam.

Minulé leto, keď som prišiel do Kórey a strávil som mesiac na ostrove Čedžu, mi teta povedala, že objavila pekný dom v Jere-dongu blízko turistického komplexu Čungmun v Sogwipe. Na jeseň predala dom na Floride a natrvalo sa vrátila domov do Kórey. „Vrtochy tej ženskej budú navždy mojím prekliatím,“ hundrala moja matka, zatiaľ čo aj so zvyškom rodiny išli jeden za druhým do Sogwipa pomôcť tete usadiť sa. Občas, keď som tete zavolal, počul som všetkých ako podnapito vyspevujú. Musel som zúfalo kričať do slúchadla: „Daj mi k telefónu mamu! Povedz jej, nech príde domov!“ Teta povedala, že prežíva druhý život. Podľa jej hlasu to tak aj naozaj bolo. Tetin návrat domov bol veľký úspech. Keď sa správy o tom rozniesli cez stretnutia so starými známymi, novinka o jej príchode do Kórey sa objavila aj vo filmových časopisoch. Zmenili sa ročné obdobia, prešla zima. Občas mi napadlo, či boli zimy chladnejšie v Sogwipe alebo v Sebastiane, no viac pozornosti som tete už vtedy venovať nemohol. Manželka porodila druhé dieťa a mňa povýšili na vedúceho oddelenia. Keď som prevŕšil tridsaťpäťku, môj život, ktorý dovtedy plynul pokojne ako kolotoč, sa odrazu rozbehol ako horská dráha. Jedného dňa mi zavolala teta a spýtala sa, prečo som ju neprišiel navštíviť do Sogwipa. Po mojej a manželkinej návšteve na jeseň predchádzajúceho roku som jej cez zimu zavolal len tri či štyrikrát. No hovorila tak zamĺknuto, že namiesto toho, aby som jej povedal, že sa zastavím alebo že som príliš zaneprázdnený, som sa spýtal, či je všetko v poriadku.
„Nič sa nedeje. Mám sa tu s Paulom každú noc výborne,“ odpovedala.
„To znie, akoby sa tam dialo niečo neobyčajné. Ako to myslíš, že sa máš výborne so svojím nebohým manželom?“
„Hm. Je tu niečo, o čom viem len ja. Ukážem ti, keď ma prídeš pozrieť. Mimochodom, môžeš budúcu sobotu? Niekto ma má navštíviť, ale nechcem sa s ním stretnúť sama.“
„Hovoríš čudne, teta. Kto ťa príde navštíviť? Prepáč. Prídem za tebou čoskoro.“
„Dobre ho poznáš…. Zo starých dobrých čias, režisér Čong…“
„Teta! Je Sogwipo nejaký nebeský raj?“
„Presne tak… Prečo teda neprídeš do tohto úžasného raja? Napríklad budúcu sobotu. Neviem, či som schopná stretnúť sa s režisérom Čongom sama.“
A tak som ďalšiu sobotu išiel aj s manželkou a synom do Jere-dongu. Jej domu nič nechýbalo. Bola to dvojposchodová vila postavená pre cudzincov na konci dediny s výhľadom na more. Štýl architektúry, ktorý miestni stavitelia uprednostňujú, pôsobil skutočne príšerne. Pred vstupom do chodby stáli štyri kamenné stĺpy ako pred gréckym chrámom, a tak z diaľky vyzeral ako miestny kultúrny dom natretý nabielo.
„Čo sú tie grécke kamenné stĺpy v Ionescovom štýle?“
Ukázal som na zhruba dokončené cementové piliere. V strede medzi nimi stáli železné stoličky, stôl s bielym obrusom a na ňom váza s narcismi a košík ovocia.
„Ionesco, ako vravíš, bol francúzsky dramatik. Ak hovoríš o tých pilieroch, myslíš iónsky štýl,“ napomenula ma Činkjong. Už si zvykla na to, ako sa v tejto rodine rozprávame.
„Bol si v našom dome v Sebastiane, tak vieš, ako Paul miloval takéto stĺporadie. Jeho snom bolo sedieť pod ním, popíjať víno, čítať časopisy a driemať. Nečakal, že ochorie, len čo si kúpi dom na Floride s pekným stĺporadím. Vážne, to nikdy nečakáme. Nedovidíme si ani na špičku nosa. Pamätáš na všetko to víno? Predala som ho naspäť do obchodu, naložili to všetko do jedného nákladiaku. Nechala som si len jednu debničku a zvyšok som predala.“
Bolo to Dominus Estate ročník 1984, víno s obrázkom od amerického umelca Larryho Riversa na etikete. V tisícdeväťstoosemdesiatom štvrtom sa Pam a Paul vzali. Na pamiatku kúpil Paul debničku vína z toho roku. Počas zimy, vždy keď sa teta Pam cítila osamelá, otvorila si fľašu toho vína a popíjala pod stĺporadím s výhľadom na palmy v záhrade. Keďže je náročné stiahnuť celú fľašku, vždy pripravila dva poháre, jeden pre Paula a jeden pre seba. Toto myslela tým, že sa má s Paulom výborne. Bol to jej spôsob, ako sa s ním navždy rozlúčiť. Teraz jej zostávali len dve fľaše. Keď sme ju prišli pozrieť, teta otvorila jednu z nich. Zatiaľ čo čítala staré informácie, ktoré Paul spísal na kus papiera, moja manželka si vychutnávala víno.
„Úhrn zimných zrážok bol nízky, len 90,63 centimetra, no v novembri a decembri zrážky klesli na 63,5 centimetra. V máji, júni a auguste boli teploty príjemné, no júl a september boli také horúce, že sme mali dvadsať dní s teplotami nad tridsaťsedem stupňov. V júli to bolo šesť dní a v septembri osem. To je len štrnásť dní, tak kde je zvyšných šesť? Neviem. Žatva sa začala druhého septembra 1984 a skončila dvanásteho septembra 1984.“
Ako som tak počúval tetu čítať informácie o počasí v Napa Valley v roku 1984 a váhavo ich prekladať do kórejčiny, zdalo sa mi, akoby mi slnko toho horúceho leta kĺzalo dolu hrdlom. Teta tvrdila, že v tom roku bola taká nádherná, že sa na ňu ľudia nevedeli vynadívať. Musel by som sa spýtať matky, či to bolo naozaj tak alebo nie, no ako som tam sedel pod exotickými kamennými stĺpmi v Inoescovom či iónskom či v akom štýle a pil drahé a vzácne víno, prvýkrát v živote mi tetina samochvála pripadala pravdivá. Čo sa týka mojej tety za mlada, často som vídal jej fotografiu z letiska Kimpo pred jej odletom do Ameriky, ako sedí medzi mojou matkou a starou mamou, nakláňa sa dopredu a niečo hovorí. Na fotke má vo vlasoch ružovú sponku ako Daisy, frajerka káčera Donalda, a našpúlené pery, ale vedel som rozpoznať, že moja teta bývala krásavica.
Keď sme dopili fľašu vína, s tetou sme sledovali syna, ako sa v záhrade hrá s manželkou a strieka vodu z hadice. Už mal štyri roky. Nad vodou z hadice sa objavovala a mizla malá dúha. Ako som išiel otvoriť poslednú fľašu vína, teta mi zachytila ruku.
„Je ti ľúto toho vína?“
„Nie, chcem ho odložiť pre niekoho iného.“
„Takže ho neoplačeš?“
Teta sa zasmiala a povedala, že som vtipný. Nikdy by som tak otvorene nevtipkoval pred niekým iným, no ona sa zasmiala. Preto ju mám rád.
„Už nebudem plakať, to ti viem sľúbiť.“
„Čo tak kúpiť si psa? Máš veľkú záhradu aj dom.“
„Chcem takého, čo vie vtipkovať a len tak sa zobrať a odletieť do New Yorku ako ty, žiadneho iného.“
„Pes, ktorého si kúpiš do veľkého domu, nemusí byť ako ja.“
„Ak už mám mať psa, musí byť najlepší.“
„Pes, čo ti má robiť spoločnosť, môže byť hocijaký. A prosím ťa, už nechaj Paula ísť. Neprišla si do Sogwipa len preto, lebo povedal, že sa tu znovu zrodí, však?“
„Čo myslíš? Vyzerám tak?“
„Mama mi povedala, že si ten typ človeka, čo by spravil niečo také.“
„Si už ženatý, tak to iste pochopíš: žili sme spolu tak dlho, ako sme len mohli, nie? Takže ak môžem žiť druhý život, musí to byť s niekým iným.“
„Teda nemôžeš byť ako Čchunhjang2?“
„Som staršia než Čchunhjangina matka. Nemám čas byť oddanou vdovou a zapodievať sa cudnosťou alebo vernosťou, alebo čím.“

2) Pozn.: Kórejský príbeh, ktorý vykresľuje vzornú ženu Čchunhjang. Mladá Čchunhjang sa zamilovala do okresného úradníka, ktorý musel nečakane odísť, a tak mu sľúbila, že na neho bude čakať. Do oblasti prišiel nový úradník, ktorý si ju chcel vziať za konkubínu. Čchungjang odmietla a skončila preto vo väzení. Jej cudnosť a oddanosť sú symbolom milujúcej kórejskej ženy.

Ak by mohla prežiť svoj život ešte raz, možno by sa vrátila do Čongbang-dongu136-2, do toho domu s pozinkovanou strechou. Do domu, kde dvaja zaľúbení ľudia bez spoločnej budúcnosti strávili tri mesiace. Spýtal som sa jej, čo bolo také dobré na živote v tom dome a teta odpovedala, že zvuk padajúceho dažďa. Dážď, ktorý v apríli, keď sa tam nasťahovali, znel ako mi a v júli vystúpil na sol. V ten večer na ceste do Sogwipa, kde sme sa mali stretnúť s „režisérom Čongom“, sme sa zastavili v tom dome. Teta povedala, že strecha bola opravená a dom zväčšený, ale pôvodný tvar zostal nezmenený. Vraj nič iné jej nevadí, ale je škoda tej pozinkovanej strechy, ktorá bola teraz prerobená s farebnými oceľovými panelmi. Pre moju tetu, ktorá precestovala polovicu sveta a strávila polovicu života inde a len nedávno sa vrátila, bol priam zázrak, že ten dom ešte stále stojí na svojom mieste. Keď som sa jej spýtal, či naozaj dážď znel v apríli ako mi a v júli stúpol na sol, zahľadela sa hore na oblohu a na chvíľu sa zamyslela, potom prikývla a povedala, že áno, zvuk dažďa sa menil. Potom už nikdy nepočula dážď vydávať taký zvuk. Tu ho počula každú noc, keď si zložila hlavu režisérovi na plece, a obávala sa, že s príchodom dňa sa vyparí, a tak vždy zo strachu zaspala iba nachvíľu a hneď sa zobudila, opäť zaspala a opäť sa zobudila, hľadela mu do tváre a nemohla ďalej zaspať, len pri ňom nehybne ležala a bála sa, že ho zobudí. Ten zvuk bol pre ňu rovnako živý ako dážď z predchádzajúceho dňa, no bol to zvuk, ktorý už nikdy nezačuje.
Odtiaľ sme zašli pešo do čínskej reštaurácie s názvom Doksongwon. Teta povedala, že režisér Čong tam už čaká. Vraj asi pred dvoma týždňami jej raz v noci zazvonil telefón. Keď bez zaváhania zdvihla, muž v strednom veku sa spýtal: „Je tam pani Čcha Čongšin?“ Pri jeho hlase sa jej takmer zastavilo srdce. Bol to hlas zosnulého režiséra Čonga. Bola si tým istá. Ako by naň mohla zabudnúť? Tak ju to zaskočilo, že zložila a vypla telefón. Na druhý deň ráno ho znova zapla a videla zmeškaný hovor z čísla, ktoré začínalo 010. Bolo nemožné, aby niekto volal z mobilného čísla z neba. No teta nezatelefonovala naspäť, len čakala, či sa ozve znova. Zavolal neskoro v noci. Keď zdvihla, opäť počula: „Je tam pani Čcha Čongšin?“ Hlas z minulosti. Hlas, ktorý moja teta kedysi milovala. „Ja som Čcha Čongšin,“ vyslovila. „Som Čong Čiun, syn režiséra Čong Gilsonga. Raz som vás videl v Sogwipe, no asi si ma nepamätáte. Všimol som si v časopise, že ste sa vrátili do Kórey.“ Konečne si uvedomila, že sa predsa len nezbláznila. Moja teta si spomínala na ten spoločný moment v čínskej reštaurácii. Režisér s manželkou, ich syn a moja teta – všetci štyria sedeli spolu za štvorcovým stolom a jedli čampong3. Tete bolo ľúto jeho manželky a premýšľala nad rozchodom, keď jej vybehli slzy, a tak len jedla čampong so sklonenou hlavou. Teta si stále spomínala, ako sa rozprávali o zdraví príbuzného, ktorý trpel akousi chorobou, akoby sa nič nedialo.
Počul som veľa o režisérovi menom Čong Čiun. Natočil asi štyri filmy a všetky mali dobré hodnotenia a komerčný úspech. Raz som ho videl v televízii, ako poskytuje rozhovor o svojom novom filme. Mal veľké oči a krehkú tvár, na prvý pohľad pôsobil ako nežný a umelecký typ. Jeho hlas bol nízky a jemný. Vedel som si predstaviť typ muža, do ktorého sa teta kedysi zaľúbila. Povedal jej, že má veľmi rád posledné dielo svojho otca a naozaj sa mu páči tetin herecký výkon. A tak ju chcel aspoň raz stretnúť a dodal, že pre ňu niečo má. Keď sa ho teta spýtala čo, vysvetlil, že keď si prezeral veci po otcovi, našiel jej obrázky a fotografie. Chcel vraj objektívne zdokumentovať život svojho otca, a tak dal dokopy jeho filmy a chcel jej ich darovať. Napokon sa dohodli, že sa zídu v čínskej reštaurácii Doksongwon, kde videla režiséra Čonga naposledy. Od domu s pozinkovanou strechou, kde teta a režisér spoločne žili, to bolo asi desať minút chôdze. Ako sme vchádzali, teta ma chytila za ruku. Bola nervózna a chcela ešte počkať. Po chvíli povedala, že je v poriadku, a tak sme vošli. Ako sme sa rozhliadali po stoloch, v jednom kúte vstal muž po štyridsiatke a pozdravil tetu. Podišla k nemu a privítala ho s dôstojnou tvárou, no hlas sa jej triasol. Tiež som ho pozdravil a spolu sme sa usadili. Po chvíli trápneho rozhovoru vytiahol z tašky obálku. Vnútri boli videopásky a fotografie.

3) Pozn. Pikantná rezancová polievka s morskými plodmi.

„Sú pomiešané. Sú tu fotky, ktoré spravil počas natáčania filmu a niektoré, čo spravil pomimo. Táto je z miesta natáčania. Neviem, kde to je.“
„Je to v Sogwipe,“ objasnila teta ihneď, ako ich zbadala. Na tej fotografii bola ona asi dvadsaťročná, s krátkymi vlasmi, s roztiahnutými rukami a zaťatými päsťami akoby bežala ku kamere. Na ďalšej fotografii sedela s prekríženými nohami za nízkym stolom, bradu si podopierala dlaňou a hlavu mala otočenú, ako hľadela do kamery. Na fotografiách bola neskutočne mladá a na tvári sa jej neodrážal ani náznak strachu. Na tvári, s ktorou ešte žila svoj život ako Čcha Čongšin, predtým než sa stala Pamelou Cha. V tých útržkoch šťastia si neuvedomovala, že prežíva najšťastnejšie chvíle života v náručí svojho milovaného, za zvukov nočného dažďa. Teta si prezerala fotografie jednu za druhou. Po chvíli si zložila okuliare a povedala:
„Nikdy som ani len nesnívala, že sa znova uvidím, ako som žila v Sogwipe. Že som takto vyzerala. Bola som naozaj pekná. Teraz mi môj synovec konečne uverí, aká pekná som bola.“
„Bola v mladosti naozaj nádherná. Dodnes o nej veľa ľudí hovorí,“ povedal a pozeral pritom na mňa, akoby ho prekvapilo, že som o tom nevedel, aj keď som jej synovec.
„Viete, krása mojej tety zodpovedá západným štandardom. Ja som vyštudoval na kórejskej fakulte.“
Pozrel sa na mňa a navrhol objednať si jedlo. Zdvihol menu a začal tete vysvetľovať ponuku. Ako jej venoval pozornosť, teta si posunula stoličku bližšie k nemu a spoločne si vybrali jedlo.
„Kórejská fakulta si dá ryžu a kimči?“ spýtala sa ma teta.
„Na kórejskej fakulte sa učíme aj veľa čínskych znakov, vieš?“
Kým sme jedli, rozprával nám, čo sa stalo od chvíle, keď pred dvadsiatimi siedmimi rokmi odišli z čínskej reštaurácie až do smrti režiséra Čonga v nemocnici. A potom sa teta v príbehoch vrátila v čase a rozprávala o dňoch strávených v Sogwipe a ako sa zoznámila s režisérom Čongom. Keďže chcel zdokumentovať všetko o svojom otcovi, zaznamenával každé jedno slovo a občas ju prerušil s doplňujúcimi otázkami. Keď sa dorozprávali, bol som prejedený. Obaja však naliehali, že si musia ešte objednať čampong. Režisérov syn požiadal, nech rozdelí jednu porciu na dve.
„Vtedy, keď sme jedli čampong, neprestajne som na vás hľadel, no vy ste ani raz nezdvihli hlavu. Celý ten čas, čo som jedol, som len videl vrch vašej hlavy a cítil som smútok, ktorý si neviem vysvetliť. Bol som zmätený. Lebo som ľúbil svoju matku. Vtedy som prvýkrát dostal chuť napísať knihu alebo natočiť film. Ako som vám hľadel na temeno. Neviem, či ten čampong bude chutiť rovnako ako v ten deň.“
Na ceste späť do Jere-dongu po rozlúčke s ním teta Pam, ktorá sa radostne podelila s fľašou vína Dominus s režisérom Čong Čiunom, sedela na zadnom sedadle a začala rozprávať, ako sa syn na otca podobá v tvári, hlase aj správaní, aké mala šťastie, že milovala niekoho, kto stál za to, a ako by mala ihneď vidieť Čong Čiunove filmy. Potom, keďže som neodpovedal, zaspala. Zatiaľ čo si teta rozprávala, ja som hľadel na asfalt osvetlený reflektormi, na cestu nachvíľu osvetlenú uličnými lampami a na tmu noci, kam svetlá nedočiahli. Myslel som na more, na lesy a hory niekde tam v tej tme. Myslel som na jazerá, hmlu a mračná, na tajfúny, dážď a na aprílové mi a júlové sol a napokon na čampong. Čampong a tetin hlas: „To je len štrnásť dní, tak kde je zvyšných šesť? Neviem.“
Napodobnil som ju, ako som zahundral: „To je len štrnásť dní, tak kde je zvyšných šesť? Neviem.“
V tom mi teta odpovedala, pravdepodobne si myslela, že som sa jej niečo spýtal.
„Majú kórejské filmy žiarivú budúcnosť?“
Neviem, aká budúcnosť čaká kórejské filmy, ale bol som si istý, že cesta pred nami bude jasná. Nočná cesta viedla popri mori, zľahka prešla cez čierne kopce a zaviedla nás k jasným svetlám Čungmunu.

*Mi in April, Sol in July by Kim Yeon-su, translated by Brother Anthony of Taizé, published in Koreana: Korean Culture & Arts (The Korea Foundation) Vol. 31, No. 3 Autumn, 2017. Pages 94 – 102, 사월의 미, 칠월의 솔 by 김연수 in short story collections 사월의 미, 칠월의 솔, Munhakdongne 문학동네 2013

Kim Jonsu (김연수)

Kim Jonsu (김연수)

Narodený v roku 1970, Kim Jonsu vyštudoval anglickú literatúru na Songkjungwan Univerzite (성균관대학교) v Soule. Po štúdiu sa okrem iného venoval aj prekladaniu a písaniu. Ako spisovateľ debutoval v roku 1993 s básňou Autorov svet (작가세계) a neskôr sa venoval i próze. Počas svojej spisovateľskej kariéry získal niekoľko literárnych ocenení, vrátane Literárnej ceny Isang (이상문학상) v roku 2009 – jednej z najprestížnejších ocenení pre spisovateľov v J. Kórei. Kim Jonsu je do dnes jedným z najpredávanejších kórejských autorov a mnohé z jeho diel sa aktívne prekladajú do svetových jazykov ako angličtina, nemčina či francúzština atď.

Zuzana Palušová

Zuzana Palušová

O Kóreu som prvýkrát prejavila záujem počas strednej školy, keď som videla kórejský film a zapáčil sa mi kórejský jazyk. Rozhodla som sa naučiť sa po kórejsky a po dlhom samoštúdiu som sa prihlásila na Univerzitu Komenského v Bratislave, kde vtedy po prvýkrát otvorili odbor kórejské štúdiá. Po obdržaní titulu bakalár som odišla študovať do Soulu a v auguste roku 2020 som dokončila magisterské štúdium v odbore moderná kórejská literatúra na Kyung Hee Univerzite v Soule v Južnej Kórei. Mojou vášňou je čítanie a mojou motiváciou pri výbere odboru bol môj záujem o preklad. Momentálne žijem a pracujem v Soule v Južnej Kórei. Aprílové mi, júlové sol je podľa mňa veľmi krásne napísaný príbeh plný nostalgie. Má pre mňa aj osobnú hodnotu, keďže je to jedna z prvých kórejských poviedok, ktorú som čítala.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!