Prekladatelia odporúčajú nové knihy

Chalíl Džibrán: Prorok

S Prorokom som sa prvýkrát stretla pred vyše dvadsiatimi rokmi, počas svojho štúdia na konzervatóriu, vo veku neúnavného hľadania, i (občasného) nachádzania. Pramálo som vtedy tušila, že moje kroky raz povedú od klavíra k orientalistike a štúdiu prekladateľstva, a ešte menej, že si ma Prorok opäť „nájde“, tentoraz v prestrojení – ako ponuka na preklad. Túto výzvu som prijala s radosťou, no takisto s veľkou dávkou pokory, nakoľko súčasnému vydaniu už predchádzalo niekoľko prekladov z dielne skúsených kolegov-prekladateľov, pričom jeden z nich, preklad Milana Richtera, získal v roku 2008 tiež Cenu Jána Hollého za preklad poézie. Rozhodnutie, či ponuku prijať, si preto vyžadovalo nielen rozvahu, ale aj odvahu, až nakoniec zvíťazila intuícia, či jednoducho, „pocit“. Ponúknuť nový preklad diela, ktoré v našom prostredí navyše získalo významné prekladateľské ocenenie, som sa nakoniec rozhodla s vedomím, že každý preklad nesie „rukopis“ prekladateľa, každý prekladateľ má svoj vlastný idiolekt, ktorý do prekladu vstupuje. Hoci Džibrán napísal Proroka v angličtine, svoje prvé diela písal po arabsky. Jeho tvorba dnes už právom patrí do literatúry, ktorú nazývame svetová, no jej korene boli vždy pevne zapustené v libanonskej pôde, živené stáročiami arabskej literárnej tradície a poznačené emigračnou skúsenosťou. Ako arabistka som mala možnosť si toto kultúrne prostredie aj literárny kontext rokmi „nacítiť“, a preto verím, že nový preklad Proroka čitateľom odhalí odlišnú tvár Džibrána i jeho diela. Preklad samotný vznikal v čase ako stvorenom na „prehodnocovanie všetkých hodnôt“, v prvej vlne éry lockdownovej. Ako prekladateľka som si v tomto období snáď ani nemohla priať lepšieho spoločníka, než bol práve Džibrán a jeho Prorok.

Prorok je veľmi pôvabným, no zároveň nesmierne hlbokým dielom. Azda práve spojenie týchto dvoch kvalít mu prepožičiava i tretiu, ktorou je nadčasovosť. Útla knižočka sa v rukách čitateľa zakrátko premení na akýsi filozoficko-metafyzický „hrnček, var!“, pretože Džibránova lyrická próza je takmer nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie, poznania, múdrosti, vnímavosti, citlivosti a porozumenia. Svojmu čitateľovi sa básnik prihovára hlasom láskavým i láskyplným, pričom text nikdy nestráca svoju výnimočnú muzikalitu. Vydanie citlivo dopĺňa predslov poetky Rupi Kaur a sprevádzajú ho prekrásne ilustrácie Ľuboslava Paľa, ktorých umeleckou predlohou boli pôvodné kresby Chalíla Džibrána.

Danuša Čižmíková

Preklad: Danuša Čižmíková
Zodpovedné redaktorky: Lucia Krajíčková a Jana Števlíková
Kreatívne konzultácie: Jana Kantorová-Báliková
Vydavateľstvo: Lindeni, 2022

Daniel Katz: Keď pradedo lyžoval do Fínska

Fínsky židovský autor Daniel Katz nie je na Slovensku celkom neznámy. Slovart vydal v edícii MM už dve jeho diela: takmer pred štvrťstoročím román Nemecký svinský pes (1998) a roku 2009 Zákony Anttiho Keplera.
O jeho prvom románe Keď pradedo lyžoval do Fínska (v origináli pôvodne „dedko“, ale sám autor sa vyjadril, že sa v názve pomýlil), ktorý teraz vychádza po slovensky, spisovateľ Göran Schildt svojho času napísal: „Katz debutoval v 1969 knihou, ktorá sa ako farbami hýriaca andulka vyčlenila spomedzi tradičných sivých lesných vtákov fínskej prózy…“ Aj iní fínski recenzenti vyzdvihovali autorovu odlišnosť, farbistý štýl a verbálnu akrobaciu.
Daniel Katz využíva vo svojej tvorbe bohatý register humoru. Napríklad pre román Nemecký svinský pes je príznačná skôr irónia a satira, v Zákonoch Anttiho Keplera zas komika prichádza v podobe absurdných, nečakaných situácií.
Svojím ironickým a sebaironickým prístupom je Daniel Katz vo veľkej miere aj stredoeurópsky. Absenciou rešpektu k inštitúciám, akými sú štát, cirkev, armáda, vojna prinajmenšom do 90. rokov 20. storočia netypickou a cudzou pre fínsku literatúru. Preto je oveľa známejší a obľúbenejší v strednej Európe ako doma.
Pre humoristu Daniela Katza je príznačné, že – ako tento polyglot uviedol na prezentácii románu Nemecký svinský pes v kníhkupectve Panta rhei v Bratislave – keď sa začal učiť po slovensky, jeho hlavným študijným materiálom bola „učebnica v-tipológie a ž-artizmu“ Jána L. Kalinu Tisíc a jeden vtip. Len čo zvládol slovenčinu, pustil sa do prekladania textov piesní Milana Lasicu, ktoré ho oslovili a aj ich zaspieval.
Nesmierna sčítanosť, vzdelanosť, znalosť mnohých jazykov a kultúr a hravosť autora spôsobuje, že preklad jeho diel je nielen výzva, ale aj veľká radosť a dobrodružstvo.
Keď pradedo lyžoval do Fínska je autobiografický román, sága troch generácií židovskej rodiny, pestrá mozaika neraz neuveriteľných príbehov, ale obsahuje aj reálne historické fakty, útrapy aj radosti židovskej rodiny počas oboch svetových vojen. Predkovia autora – rovnako ako väčšiny fínskych židov – sa do Fínska dostali z Ruska ako vojaci cárskej armády a potom sa usadili v Helsinkách. Dozvieme sa tu aj zaujímavý fakt, že Fínsko svojich židov v druhej svetovej vojne uchránilo. Daniel Katz dokáže aj vážne veci podať s ľahkosťou a humorom.
V knihe sú časté odkazy na Bibliu, niekde explicitnejšie, inde upravené a skryté. V jeho tvorbe sa v pôsobivej symbióze prelínajú prvky židovské aj fínske, ale postavami jeho diel sú príslušníci mnohých národov. Napríklad vypátrať slovenské ekvivalenty niektorých malých národov, s ktorými sa v slovenčine takmer nestretávame, je niekedy tvrdý oriešok. Výzvou sú v jeho dielach rôzne veršíky, slovné hračky, striedanie rôznych štýlov pri mystifikácii alebo reálie rôznych kultúr, napríklad v Zákonoch Anttiho Keplera arabské.
Za to, že táto kniha mohla vyjsť patrí veľká vďaka editorke Darine Zaicovej a zodpovednej redaktorke Márii Bratovej.

Zuzana Drábeková

Preklad: Zuzana Drábeková
Zodpovedná redaktorka: Mária Bratová
Editorka: Darina Zaicová
Dizajn edície: Dodo Dobrík
Ilustrácia na obálke: Lucia Žatkuliaková
Vydavateľstvo: Slovart, 2022

Preklad formou štipendia a vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Vydanie knihy finančne podporilo FILI (FINNISH LITERATURE EXCHANGE)

Douglas Stuart: Shuggie Bain

Máte radi Škótov? No veď kto by nemal. Chcú byť s nami v Únii, šéfuje im drsná premiérka, Edinburská univerzita s nejakou Sorbonnou vytrie dlážku, a potom tá whisky… Iba Agnes whisky nepije. Robí jej zle, hneď sa z nej zotne. A vlastne je aj dosť drahá. Alkoholik totiž musí myslieť dopredu, plánovať. Koľko z podpory môže prepiť, aby Shuggie mal v tom týždni čo jesť, kam všade poschovávať plechovky s ležiakom, ktorý je síce slabý a vodový, ale aspoň je ho dosť, ktorého „uja“ doma znesie výmenou za štrngajúcu igelitku z nonstopky, ktorej susede sa pôjde vyžalovať s vidinou pohostenia hojivým pohárikom. Kniha sa volá Shuggie Bain, no okrem príbehu rovnomenného chlapca z glasgowského činžiaka tuhých, studenovojnových, odhubyutŕhačných osemdesiatych rokov venuje pomerne dosť priestoru aj jeho matke, niekdajšej sídliskovej sexici, dnes vypitej troske nastúpenej na cestu neodvratnej záhuby. Znie to dosť osudovo, viem, každá sebaľútosť ráta s tragédiou. Zodpovedá tomu aj jazyk knihy, nie je stroho deskriptívny, ako by možno niekto čakal od takto zacieleného textu, prázdny chlad jednoduchých viet nie je vždy najefektívnejší sprostredkovateľ prázdnoty a chladu. Douglas Stuart vetu popustí, tu vloží obrazné pomenovanie, tam hovorový výraz, tam prepis anglického slova podľa škótskej výslovnosti. S tým býva pri preklade veľká zábava, pretože autori sa snažia dokresliť spoločenskú charakteristiku postáv mierou ich využívania neštandardného jazyka – jedna hovorí aj „mair“ aj „oaf“ aj „thit“ aj „bevvy“, druhá iba občas utrúsi „aye“ –, čo si od prekladateľa vyžaduje postreh a pokročilú prácu s tabuľkovými procesormi. Niekto by si mohol myslieť, že kniha plná bezútešného utrpenia sa ťažko prekladá, že sa vám v tom predsa nechce žiť od rána do večera, ba sú takí, čo tvrdia, že umelecký text je tu na niečo iné, má povznášať, dávať nádej. Pritom je to zvláštne, premýšľať o nádeji ako o niečom, čo sa dá dať. Pasívne, ježiškovsky. V Shuggiem Bainovi, ktorý by neuzrel svetlo slovenského literárneho trhu bez profesionálnej a intenzívnej práce redaktoriek Andrey Vargovčíkovej a Vlasty Greschovej, nádej určite je, ale zadarmo vám ju, tak ako kvalitnú škótsku, nikto nedá.

Milan Kopecký

Preklad: Milan Kopecký
Redakcia: Andrea Vargovčíková, Vlasta Greschová
Vydavateľstvo: Odeon, 2022

Hilda Hilst – Obscénna pani O

Hilda Hilst patrí k najvýznamnejším brazílskym spisovateľkám 20. storočia, no na rozdiel od Clarice Lispector sa jej diela dočkali prekladov oveľa neskôr. Preto ma potešilo, že pri príležitosti osláv 200. výročia nezávislosti Brazílie sa Portugalský inštitút rozhodol tento rok zamerať na brazílskych autorov a autorky a mne sa do rúk dostala útla novela Obscénna pani O, ktorá je súčasťou eroticko-pornografickej trilógie. Napriek trochu marketingovému názvu nejde o bezduchú erotiku, práve naopak. Hillé, alebo Pani O, ako ju volá zosnulý manžel, sa po jeho smrti utiahne pod schody, kde rozjíma nad detstvom a mladosťou a vedie fiktívne rozhovory so svojím mŕtvym mužom a zomierajúcim otcom, a filozofické úvahy o vzťahu človeka a Boha. A potom občas vykukne z okna zahalená do strašidelných masiek alebo úplne nahá, čo pobúri jej susedov.

Po prvom prečítaní som trochu zapochybovala, či táto novela nie je nad moje sily. Keď som sa v lete pustila do prekladania, tieto pochybnosti sa u mňa objavovali čoraz častejšie, mala som pocit, že sa v texte strácam, nemám sa čoho chytiť a každé slovo môže mať päť ďalších významov. Jej experimentálny, poetický, teatrálny jazyk a bizarná, fragmentárna a priam obscénna štruktúra mi to tiež vôbec neuľahčili. Ale to je čaro prúdu vedomia v podaní Hildy Hilst, ktorá ho okorenila tým, že ho vložila do úst blúzniacej ženy. Pri druhom, treťom, štvrtom čítaní som sa čoraz väčšmi zžívala s Hillé a mala pocit, že sa z prekladu pomätiem aj ja. Aj preto som si po celodennej práci musela dopriať „ozdravnú“ hodinovú prechádzku z knižnice.

Zuzana Greksáková

Preložila: Zuzana Greksáková
Redakcia: Katarína Jusková
Obálka: Aurélia Garová
Vydal Portugalský inštitút 2022

Sophie Corrigan: Stop výmyslom! Pravda o zvieratách

Keď som prijala preklad knihy Stop výmyslom! Pravda o zvieratách (v origináli The Not Bad Animals), vedela som, že ma čaká zaujímavá práca s textom, ale ešte som netušila, ako veľmi. Veselá knižka pre deti od autorky Sophie Corrigan postupne predstavuje zvieratá, ktoré zvyčajne vnímame negatívne, napríklad pavúky, hady, netopiere a podobne, a snaží sa očistiť ich meno.

Preklad knihy pre deti má v sebe množstvo osobitostí. Jazyk sa musí prispôsobiť čitateľovi, aby nebol príliš komplikovaný, ale ani príliš infantilný a zjednodušený. Deti sú múdre a knihy sú jeden z hlavných spôsobov, ako si rozvíjajú slovnú zásobu. Navyše treba mladého čitateľa zaujať, preto prekladateľ či prekladateľka musí vymýšľať veľa nových slovných hier a štylisticky príznakových vyjadrení.

Musím povedať, že práve preto som si prácu s touto knihou tak veľmi užila. Našla som v nej všetko, čo som si predstavovala pod prekladateľskou prácou ešte na univerzite, a hoci kniha nie je dlhá a prakticky sa zakladá na obrázkoch, naozaj som sa nenudila.

Najväčšiu výzvu predstavovalo množstvo slovných hier s anglickými skupinovými pomenovaniami živočíchov, napríklad confusion of weasels, skulk of foxes, murder of crows či kettle of vultures. V slovenčine máme stádo, húf či svorku, no v angličtine je to doslova zmätok lasíc, číhanie líšok, vražda vrán a kanvica supov (v tomto prípade kniha obsahovala aj obrázok kanvice). Väčšinou sa s istou dávkou kreativity dali upraviť, no pri supoch som to riešila veľmi dlho – nakoniec som musela využiť hru so slovom supieť, synonymom slova syčať, a syčaním kanvice.

Ďalšie príklady, keď som sa musela poriadne zamyslieť, boli napríklad morský slizniak, ktorý vyzerá ako zajačik (v angličtine sa deťom predstavuje ako sloppy hoppy, u nás je slizajko), alebo porovnanie goblin shark (žralok končistočelý, doslova „ohyzdný žralok“) vs. angel shark (poloraja krídlatá, doslova „anjelský žralok“), pričom ten druhý ani nie je žralok, ale druh raje, ktorý sa z nejakého dôvodu v angličtine nazýva takto. Celý preklad naozaj otestoval moje schopnosti vymýšľať a kombinovať a s výsledkom som veľmi spokojná. Teším sa, že teraz si už našiel cestu k malým čitateľom!

Veronika Maťúšová

Preklad: Veronika Maťúšová
Redakcia: Eva Samcová
Vydavateľstvo: Ikar