Autori a autorky tohto čísla

Peter Stamm

Peter Stamm

Peter StammFoto: Gaby Gerster

(1963) pochádza z Weinfeldenu v kantóne Thurgau. Patrí k významným predstaviteľom súčasnej po nemecky písanej literatúry a k najčastejšie prekladaným súčasným švajčiarskym autorom. Napísal o. i. osem románov, päť zbierok poviedok, tri knihy pre deti a jednu knihu esejí. Je autorom takmer dvoch tuctov divadelných a rozhlasových hier. V slovenčine vyšli jeho prvé štyri romány Agnes (2006), Približná krajina (2010), V deň ako tento (2015) a  Sedem rokov (2020), ďalej knihy pre deti Prečo bývame za mestom (2014) a Heidi: Podľa knihy Johanny Spyri (2017). V r. 2010 odvysielal Slovenský rozhlas, Rádio Devín premiéru jeho rozhlasovej hry Blesková námraza (réžia Svetozár Sprušanský).

Stamm pracoval ako účtovník doma i v zahraničí. Študoval niekoľko semestrov anglistiku, psychológiu, psychopatológiu a hospodársku informatiku. Žil v Paríži, New Yorku, Škandinávii, Berlíne a Londýne. Dnes žije so štvorčlennou rodinou vo Winterthure (kantón Zürich). Hoci nepíše autobiograficky, tieto skutočnosti sa prejavujú v jeho dielach. V ranej tvorbe patrili k autorovým vzorom popri Henrikovi Ibsenovi a Antonovi Pavlovičovi Čechovovi aj Ernest Hemingway a Raymond Carver, dnes sa hlási aj k francúzskemu existencializmu či Cesaremu Pavesemu. Tematicky jeho texty načierajú do nevyčerpateľného rezervoára medziľudských vzťahov. Píše o každodenných problémoch súčasných ľudí nekaždodenným spôsobom. Ako bývalý účtovník vie veľmi presne počítať, ako dosiahnuť s minimálnym repertoárom výrazových prostriedkov maximálny účinok. Jeho štýl sa vyznačuje úspornosťou, presnosťou a vizuálnosťou. Stammove texty sú antropocentricky univerzálne – stvárňujú svet konkrétnych ľudí s cieľom dopracovať sa k všeobecnej podstate človeka. K postavám pristupuje behavioristicky – zaujíma ho najmä ich zovňajšok, ktorým sa nemyslí farba vlasov či oblečenie, ale správanie postáv. V rozhovore s Rogerom Andereggom zhrnul svoj postup takto: „Show, don’t tell! Nerozprávaj, čo si niekto myslí, ukáž to!“ Aj vďaka tomu sú jeho texty sémanticky nedourčené a interpretačne otvorené.

Spočiatku v jeho prózach dominoval vzťah cudzieho a vlastného. Protagonistami príbehov boli Švajčiari žijúci v cudzine – napr. rozprávač debutu Agnes (1998), autor literatúry faktu, ktorého meno sa nedozvieme, žije v Chicagu alebo Andreas, hlavná postava románu V deň ako tento (An einem Tag wie diesem, 2006), učí nemčinu na gymnáziu neďaleko Paríža. V iných dielach sa postavy vydajú na cestu do šíreho sveta, aby sa napokon vrátili domov – v Približnej krajine (Ungefähre Landschaft, 2001) sa nórska colníčka Kathrine vyberie spoza severného polárneho kruhu vlakom až do Francúzska. Inokedy žije hlavná postava usadená v rodnej krajine, avšak je konfrontovaná s cudzou kultúrou. To platí o mníchovskom architektovi Alexandrovi z románu Sedem rokov (Sieben Jahre, 2009), ktorý má popri nemeckej manželke Sonji milenku – poľskú imigrantku Iwonu. Od piateho románu Noc je deň (Nacht ist der Tag, 2013) sa Stammove románové príbehy odohrávajú zväčša vo Švajčiarsku.

V popredí niektorých textov stoja postavy singlov, ktorí nie sú schopní vybudovať trvalý vzťah a odmietajú založiť si rodinu – takými sú rozprávač Agnes i Andreas z románu V deň ako tento. V iných dielach stoja v popredí postavy s presne definovaným rodinným zázemím, ktoré ich podmieňuje, rovnako ako aj ich konanie ovplyvňuje situáciu rodiny. Častejšie stvárňovanými rodinnými problémami sú rozpad rodiny a komplikované medzigeneračné vzťahy. Vzťah medzi Agnes a rozprávačom Stammovho debutu stroskotá najmä na tom, že oveľa starší partner nie je ochotný akceptovať partnerkino tehotenstvo. Hoci sa pár po rozchode a spontánnom potrate na kratší čas znova zblíži, priepasť medzi nimi sa nepodarí preklenúť. Kathrine z Približnej krajiny má za sebou dve neúspešné manželstvá – rozišla sa nielen s Helgem, ktorý bol pijan a bitkár, ale aj s dobre situovaným Thomasom z farizejskej a svätuškárskej rodiny, ktorý ňou manipuluje a klame jej, aby posilnil svoje mužské ego. Až nový vzťah s priateľom zo školských čias Mortenom jej umožní nájsť cestu k samej sebe a zanedbávanému synovi z prvého manželstva. V románe V deň ako tento má Andreas paralelne dve milenky – vydatú Sylvie a rozvedenú Nadju, ktorá sa stýka aj s bývalým manželom. Andreasov kolega Marc prežíva manželskú krízu. Jej príčinou je, že sa zaľúbil do Delphine – praktikantky na gymnáziu, ktorú mu preberie práve kamarát Andreas. V románe Sedem rokov Alexander síce presvedčí Sonju, aby mu odpustila opakovanú neveru s Iwonou, ba dokonca ju nahovorí na adopciu dieťaťa, ktoré mu veriaca Poľka porodila, avšak Sonja rodinu napokon opúšťa a Alexander ostáva s desaťročnou Sophie sám.

S viac harmonizujúcim, no vo svojej podstate podobným obrazom rodiny sa stretávame v Stammovej knihe pre deti Prečo bývame za mestom (Warum wir vor der Stadt wohnen, 2005). V nej sa sedemčlenná trojgeneračná rodina v 18 minimalistických mikropríbehoch neustále sťahuje, aby napokon našla miesto, kde by mohli všetci spolu šťastne žiť. Je to práve hľadanie ľudského šťastia, svojho miesta vo svete a cesta za vlastnou autenticitou, ktoré vytvárajú podhubie všetkých Stammových diel. Platí to aj o jeho poviedkach, ktoré sú na Slovensku menej známe. Doteraz vyšli časopisecky len texty „V cudzích záhradách“ (Revue svetovej literatúry, 2008) a „Elinine jablká“ (Romboid, 2015). Poviedka „List“ („Der Brief“), ktorá pochádza z tretej autorovej zbierky Letíme (Wir fliegen, 2008), je portrétnou štúdiou staršej ženy – vdovy Johanny. Autor však spolu s ňou v pozadí naskicoval obrazy niekoľkých rodín. Seizmograficky presne, so zmyslom pre detail a s umením náznaku zachytáva problém nevery, ďalej kontrast v komunikácii (starej) mamy s deťmi a svokry s nevestou, ako aj osamelosť a krehkosť vzťahov ohrozených rozchodom či smrťou.

Ján Jambor

Yusuf Yeşilöz

Yusuf Yeşilöz

Yusuf YeşilözFoto: EJY/Limmat Verlag

Švajčiarsky autor kurdského pôvodu, sa narodil v r. 1964 v Strednej Anatólii. V súčasnosti žije s rodinou vo Winterthure (kantón Zürich) a patrí k významným tvorcom transkultúrnej literatúry v nemeckom jazyku.

Vo veku 23 rokov prišiel ilegálne do Švajčiarska, kde sa ako azylant naučil nemčinu. Vystriedal niekoľko povolaní – o. i. bol pokrývač, sanitár a tlmočník. Založil kníhkupectvo so zameraním na literatúru v nemčine, kurdčine a turečtine a vydavateľstvo Ararat, v ktorom vydával aj vlastné preklady z kurdčiny. Keď chcel v r. 1996 navštíviť rodnú dedinu, zatkli ho – už ako švajčiarskeho občana – pri vstupe do Turecka za vydanie prekladu Úvodu do kurdskej literatúry (Einführung in die kurdische Literatur, 1994), ktorý napísal Mehmed Uzun.

Po návrate do Švajčiarska začal knižne publikovať – vydal román o prenasledovaní kurdskej rodiny a emigrácii z Turecka Cesta do súmraku (Reise in die Abenddämmerung, 1998) a dve autobiografické prózy, v ktorých opísal detstvo v kurdskej dedine a okolnosti svojho nedávneho zatknutia a väzby.

V neskorších dielach autor presunul ťažisko z problematiky emigrácie na imigráciu – jeho postavy sa pokúšajú o integráciu. Rozprávačom autofiktívneho románu Hosť z rúry na peci (Der Gast aus dem Ofenrohr, 2002) je kurdský imigrant zachytávajúci melancholicky aj ironicky svoj kultúrny šok pri príchode do Švajčiarska. V kriminálnom románe Pieseň z diaľky (Lied aus der Ferne, 2007) sa policajt Schenker pri vyšetrovaní vraždy zamietnutého uchádzača o azyl dostáva do kontaktu s kultúrou kurdských imigrantov, ktorá ho fascinuje i znepokojuje. Jej hlavným predstaviteľom je spevák Kalo Baran, ktorý sa do švajčiarskej spoločnosti úspešne integroval.

Od začiatku nového tisícročia sa Yeşilöz okrem literatúry, prekladu a tlmočenia venuje aj natáčaniu televíznych dokumentárnych filmov a písaniu stĺpčekov. Časť týchto novinových textov so zmyslom pre humor a dobrým postrehom vyšla knižne pod názvom Kebab k bankovému tajomstvu: Príbehy o stretnutiach medzi Západom a Východom (Kebab zum Bankgeheimnis. Geschichten von west-östlichen Begegnungen, 2012).

Transkultúrna problematika dominuje aj v Yeşilözových románoch po r. 2010. Ich protagonistami sú nielen dospelí muži, ale aj ženy či tínedžeri. Soraja (2014) je príbehom zakázanej lásky medzi rozprávačom Ferdahom a titulnou ženskou postavou. Matematik Ferdah sa po 24 rokoch života v menšom švajčiarskom meste rozhodne vrátiť do Turecka. Tu žije Soraja, ktorú si kedysi nemohol vziať – pre údajne priveľký vekový rozdiel (14 rokov) a pre svoju inakosť. Nie je veriaci a po matke pochádzajúcej z Kene zdedil tmavú pokožku. Po návrate do Turecka je však z tamojších pomerov a svojho prijatia sklamaný. Podarí sa mu aspoň nový začiatok s lekárničkou Sorajou, ktorá nie je šťastná v manželstve s tureckým konzervatívnym novozbohatlíkom obchodujúcim na hrane zákona? S úplne inou konšteláciou postáv sa stretávame v autorovom najnovšom románe List klinčeka (Nelkenblatt, 2021), subtílnom príbehu o priateľstve na prahu smrti a nového života. Jeho protagonistkami sú stará Elsa, ktorá po operácii srdca potrebuje celodennú starostlivosť, a mladá ošetrovateľka Pina, ktorá prerušila štúdium a emigrovala do Švajčiarska z politických dôvodov.

K najznámejším autorovým románom patrí Svadobný let (Hochzeitsflug, 2011), ktorého rozprávačom je šestnásťročný homosexuál Beyto žijúci s rodičmi v bližšie neurčenom západoeurópskom meste. V 31 kapitolách sa pred nami odvíja príbeh jeho násilného oženenia so sesternicou Sahar v čerkeskej dedine v Turecku s neblahými dôsledkami – nielen pre Beyta a Sahar, ale aj pre jeho priateľa Manuela a rodiny všetkých troch dospievajúcich. Yeşilöz v tomto diele zúročil talent autora, ktorý v duchu najlepších tradícií kurdskej a iných orientálnych literatúr viaže pestrofarebný koberec plný melancholických, absurdných i tragikomických príbehov z minulosti i prítomnosti svojich postáv. Brizantný stret kultúr podložený tabuizovanou témou vybudoval na princípe kontrastu. Beyto sa pohybuje medzi dvoma svetmi, ktoré sú „také rôzne ako vzduch a zem“, rozdielne sú aj rodiny oboch tínedžerov: Kým rozprávačovi „všetci hovorili o kultúre Beytovcov, ktorá musí byť jednoliata ako skala, bola Manuelova rodina taká farebná ako krídla páva.“ Názov diela je viacvýznamový. „Hochzeitsflug“ („svadobný let“) znamená cestu lietadlom rodiny imigrantov na dovolenku do vlasti za účelom pred Beytom utajovanej svadby. Môže však ísť aj o iróniu v analógii k neuskutočnenej „svadobnej ceste“ („Hochzeitsreise“). Beyto sa po svadbe vracia do Európy letecky len s rodičmi, a keď neskôr prilieta za nimi Sahar, kúpi si letenku do Anglicka a uteká pred zodpovednosťou za čin, ktorý nespáchal, no predsa sa na ňom podieľal (svadba). Do tretice je „Hochzeitsflug“ („svadobný let“, resp. „snubný let“) aj presne definovaný zoologický termín vzťahujúci sa na oplodnenie včelej matky – táto metafora hrá v texte nezastupiteľnú úlohu, keďže Beyto má obavy, že pri jedinom sexuálnom styku so Sahar v svadobnú noc sesternica otehotnela. Táto metafora a rovnako aj predchádzajúce citáty z diela sú príkladom autorovho obrazného jazyka, v ktorom sa často uplatňujú prírodné motívy. V rozhovore s Bettinou Spoerri a Michaelom Guggenheimom Yeşilöz charakterizoval svoj postup nasledovne: „Chcem opísať niečo v nemčine a možno práve nenájdem to správne slovo, chýba mi slovná zásoba, vtedy to niekedy veľmi dobre nahradí obraz z kurdčiny. Obrazným jazykom teda vysvetlím to, čo chcem povedať, aby to nadobudlo zmysel.“ V súvislosti s touto poetickou licenciou autor v rozhovore s Evou Bachmann nazval svoje texty „plody cudzosti“, literárna veda hovorí o „križovatkách jazykov“ (Christa Baumberger) či „jazykovo-kultúrnych palimpsestoch“ (Bettina Spoerri). Yeşilözov obrazný jazyk predstavuje aj zaujímavý prekladateľský problém, pretože autor narúša v nemčine bežné jazykové kolokácie a vytvára svojský materiál nezodpovedajúci slovníku či jazykovému korpusu.

Úspechu románu napomohlo aj jeho sfilmovanie, ktoré v r. 2020 pod názvom Beyto natočila švajčiarska režisérka Gitta Gsell. Autor sa k príbehu Beytovej rodiny vrátil v románe Čarovný platan (Die Wunschplatane, 2018), v ktorom sa čitateľ dozvie ďalšie podrobnosti zo života Beytovho otca Safira, medzi iným aj to, ako sa vyrovnáva so synovou sexuálnou orientáciou i jeho odchodom do Anglicka. Yeşilöz momentálne pripravuje tretiu časť tejto voľnej románovej trilógie. Jej protagonistkou bude opustená manželka Sahar, ktorá sa ocitá v krajine s cudzou kultúrou.

Ján Jambor

Julia Weber

Julia Weber

Julia WeberFoto: Ayşe Yavaş

Švajčiarska spisovateľka Julia Weber sa narodila v roku 1983 v Moshi v Tanzánii, odkiaľ sa spolu s rodičmi vrátila v roku 1985 do Zürichu. Pracovala ako fotografka a v rokoch 2009 až 2012 študovala tvorivé písanie v Literárnom inštitúte v Biele. V roku 2012 založila portál Literaturdienst (www.literaturdienst.ch) a je spoluzakladateľka umeleckého združenia Literatur für das, was passiert. Julia Weber žije s manželom a deťmi v Zürichu.

Jej debutový román Vždy je všetko pekné (Immer ist alles schön, 2017) označila literárna kritika za jednu z najdôležitejších kníh prvého štvrťroku 2017. Krátko po vydaní a oslavných recenziách bol román nominovaný na Klaus-Michael Kühne-Preis 2017 a tiež Franz-Tumler-Literaturpreis 2017.

Román Immer ist alles schön rozpráva pekne o nepekných veciach, a pritom vôbec nemoralizuje. Autorka v tomto komicko-smutnom texte plnom poetických obrazov šikovne pracuje s dvoma perspektívami. Prvú tvorí rozprávanie Anais, dievčaťa na prahu puberty, ktoré nadovšetko ľúbi svoju krásnu matku – alkoholičku, mladšieho brata Bruna a potajomky aj spolužiaka Petra. Matka miluje tanec, z ktorého sa stal tanec pri tyči, a pretože žiť takýto život nie je jednoduché, potrebuje k nemu cigaretu a pohár vína – a nie len jeden či dva. Anais a Bruno sa snažia matku chrániť pred vonkajším svetom, pred cudzími mužmi, ktorí sa ráno objavujú v ich kuchyni, ale aj pred sociálnymi pracovníkom, ktorý Anais a Bruna vníma ako predmet výskumu. Čím intenzívnejšie preniká vonkajší svet do ich rodinného univerza, tým viac sa deti utiekajú do sveta fantázie, ktorý má vlastnú logiku. Únik má zmysel, lebo v reálnom svete, v ktorom by vlastne malo byť vždy všetko pekné a dobré, sú matkine depresie a závislosť na alkohole čoraz silnejšie, a tak je lepšie vymýšľať si vlastné príbehy.

Perspektíva dcéry Anais je prerušovaná rozprávaním matky, ktorá premieta o stroskotaných vzťahoch, nielen s mužmi, ale aj s priateľkami a vlastnou matkou. Julia Weber pre čitateľov prostredníctvom matky otvára otázky nechceného materstva, osamelého rodičovstva, neschopnosti postarať sa o deti, partnerstva a odcudzenia.

Jazyk Anais je detský a tak ako aj jej svet je založený predovšetkým na zmyslovom vnímaní a vytvára nezvyčajné obrazy prostredníctvom jednoduchých, opakujúcich sa viet so svojským rytmom. Nástojčivý hlas matky pripomína techniku prúdu vedomia, mieša minulé s prítomným, to, čo nemožno vrátiť, s víziami o budúcnosti. Hoci je román Julie Weber prózou, často pripomína v perspektíve Anais poéziu alebo rozprávku.

Julia Weber pracovala aj ako fotografka, čo sa odráža aj v tejto knihe, a to nielen v presných, priam fotografických záznamoch letmých momentov, ale aj v podobe kresieb na konci knihy, ktoré predstavujú abstraktné ilustrácie jednotlivých scén.

Na jar v roku 2022 jej vyšiel vo vydavateľstve Limmat Verlag ďalší román s názvom Die Vermengung (Premiešavanie), v ktorom autorka rozpráva svoj príbeh. Príbeh rozprávačky Julie je ustavične premiešavaný textami, ktoré Julia práve píše, a postavy z týchto textov sa čoraz väčšmi podobajú Julii a okoliu, kde žije. Julia Weber súčasne v románe rozpráva o tom, aké mimoriadne náročné je prepojiť umenie, rodinu, priateľstvo a vlastný život, a pátra po tom, kde nájsť silu a čas pre svoje deti a písanie. Poetický román Die Vermengung je pôsobivým popisom ženského tela a jeho transformácií a tiež sondou do života dnešnej ženy hľadajúcej svoje miesto medzi povolaním a rodinou, životom a umením, priateľstvom a spoločnosťou.

Paulína Šedíková Čuhová

Begoña Feijoo Fariña

Begoña Feijoo Fariña

Begoña Feijoo FariñaFoto: Gabriele Capelli Editore

narodená vo Vilanova de Arousa (Galícia, Španielsko) 7. marca 1977 od dvanástich rokov žije vo Švajčiarsku. Vyštudovala biológiu a niekoľko rokov sa jej venuje aj profesionálne. V roku 2015 odchádza z Ticina a sťahuje sa do Valposchiava, kde sa venuje divadlu a písaniu. Spolu a Chiarou Balsarini roku 2015 zakladá divadelnú spoločnosť inauDita, kde sa zaoberá prevažne dramaturgiou a režírovaním. V tom roku jej vyšla aj prvá kniha, zbierka poviedok Moc a majetok Zahira a iné príbehy (Potere p-ossesso dello Zahir e altre storie, 2015). Napísala aj romány Abigail Dupont (2016) a Maraya AUGH! (2017), ktorý inscenovala ako monodrámu, v ktorej aj hrala, pod názvom Maraya, o láske a o sile (Maraya, dell‘amore e della forza). Román Za kúsok sušeného jablka (Per una fetta di mela secca) zo štyridsiatych rokov z prostredia švajčiarskeho vidieka vyšiel roku 2020. Táto kniha jej priniesla štipendijný pobyt v Rezidencii Franza Edelmayera pre literatúru a ľudské práva v talianskom Merane. Roku 2018 bola vyhlásená za Osobnosť roka vo Valposchiave. V tom istom roku získala literárne štipendium od nadácie Pro Helvetia a bola poverená organizovaním divadelných podujatí pre deti v oblasti Bruscio. Pôsobí aj ako prezidentka sekcie spoločnosti Pro Grigioni Italiano vo Valposchiave, ktorá propaguje jazyk talianskej menšiny vo Švajčiarsku a podporuje kultúrne a umelecké aktivity v tomto regióne. Okrem toho je aj umeleckou riaditeľkou divadelnej scény I MONOLOGANTI v Brusiu (kantón Graubünden).

Mária Štefánková

Joseph Incardona

Joseph Incardona

Joseph IncardonaFoto: Sandrine Cellard

Širšej slovenskej verejnosti neznámy Joseph Incardona (narodil sa v roku 1969 v Lausanne švajčiarskej matke a otcovi pôvodom zo Sicílie), prozaik, scenárista a režisér, laureát viacerých švajčiarskych literárnych cien, vstúpil do povedomia čitateľov predovšetkým ako predstaviteľ tzv. čierneho románu. Tento žánrový variant kriminálneho románu, ktorý vznikol v povojnovom Francúzsku, kriticky reflektuje aktuálne spoločenské problémy. Umelecké výpovede švajčiarskeho po francúzsky píšuceho autora sú však na pomedzí žánrov: okrem spoločenskej kritiky prítomnej v podtexte detektívneho príbehu často stvárňuje univerzálne a nadčasové témy ako láska, túžba, strata, zrada, osamelosť, smrť a i. Medzi Incardonove najznámejšie tituly patrí príbeh spisovateľa prechádzajúceho tvorivou a manželskou krízou, nazvaný 220 voltov (220 Volts, 2011), Trash circus (2012) z prostredia reality show, prózy s autobiografickými prvkami Zadok medzi dvoma stoličkami (Le Cul entre deux chaises, 2014) a Vodičák skupiny C (Permis C, 2016) alebo spoločenská satira zabalená do napínavého príbehu Jednosmerný lístok do Nomad Island (Aller simple pour Nomad Island, 2014) či posledný román Odpočítavanie možností (La Soustraction des possibles, 2021), ktorý odhaľuje drsný svet finančníkov. V českom preklade Šárky Belisovej vyšla v roku 2019 Incardonova kratšia próza pod názvom Žár. Pôvodný titul, viacvýznamový La Chaleur (2017) označuje srdečnosť, horúčavu a žiadostivosť.

Román Za pútačmi sú ľudia (Derrière les panneaux, il y a des hommes, 2015) získal v roku 2015 Hlavnú cenu za francúzsku kriminálnu literatúru (Le Grand prix de littérature policière française). Jadro príbehu tvorí detektívna zápletka: Počas exponovaného dovolenkového obdobia miznú z diaľničného odpočívadla na frekventovanej francúzskej autostráde neplnoleté dievčatá. Otec jednej z obetí sa nechce spoliehať na políciu a rozhodne sa vypátrať únoscu na vlastnú päsť. Ostáva na mieste činu a striehne na páchateľa, ako vidíme v úvodnej scéne románu. Text, využívajúci prvky detektívneho žánru (zločin, obeť, páchateľ, pátranie), je však v prvom rade obrazom moderného sveta, ktorý je technologicky veľmi vyspelý, presýtený materiálnym bohatstvom, no duchovne vyprázdnený. Diaľničné odpočívadlo s parkoviskom, rýchlym občerstvením a inou vybavenosťou, slúžiacou na pohodlné zabezpečenie základných ľudských potrieb, je metaforou súčasného veľkomestského života. Diaľnicu ako medzipriestor v medzičase – cestujúci sa tu zdrží len účelovo na nevyhnutný čas – charakterizuje rýchlosť, nestálosť, konzum, funkčnosť: na dobre vybavenej rýchlostnej komunikácii všetko navonok funguje. Nefungujú však vzťahy; dokonca i komunikácia medzi používateľmi diaľnice je obmedzená na minimum. Dôsledkom akcelerácie technologických a spoločenských zmien, vyvolávajúcej zrýchlenie životného tempa, je osamelosť, beznádej a odcudzenosť súčasného človeka v technicky vyspelom svete. Akoby sa z každodenného bytia vytratila ľudskosť, blízkosť, spolupatričnosť, ochota pomôcť, potreba nadviazať pevnejšie a trvalejšie vzťahy. Azda najvypuklejšie to vidieť na obraze rodiny: v Incardonovom svete sú väzby medzi najbližšími silne narušené. Rodiny sa rozpadávajú, partneri podvádzajú, deti zanedbávajú. Vzájomnú úctu, pocit zodpovednosti, ba manželskú vernosť vystrieda potreba rýchleho konzumu a intenzívneho prchavého zážitku. Nositeľom autorovej vízie sveta je celá plejáda postavičiek spätých s diaľnicou: niektoré tadiaľ len prechádzajú, ako napríklad dovolenkári, manželské dvojice, alebo celé rodiny, iné zostávajú, zväčša preto, lebo nemajú na výber. Patrí k nim obsluha čerpacích staníc alebo zamestnanci bufetov – kuchár Pascal, pracujúci v neľahkých podmienkach a horúčave za nízky plat–, ale i rôzne figúrky stroskotancov, ktoré žijú za oplotením autostrády a za zvodidlami ponúkajú služby náhodným záujemcom, mladý transvestita Lola či stará kartárka a bývalá prostitútka Tía Sonora. Autor ich modeluje tak, aby vyvolávali ilúziu skutočnosti, čo platí zvlášť pre postavy obyčajných ľudí, s ktorými sa čitateľ môže ľahko identifikovať. Do istého času vedú tieto postavy bežný stereotypný život: napríklad Pierre Castan je súdny lekár, Marc pracuje ako tréner vo fitness centre, obaja sú ženatí a majú dospievajúce dcéry. V istom okamihu sa však ocitnú v hraničnej situácii, ktorá ich vytrhne z rutiny a zásadne im zmení život. Inokedy zmenia osud postavy nešťastné okolnosti: samotár Pascal vyrastá v detskom domove, neskôr utrpí vážny úraz hlavy; Tía Sonora, niekdajšia kráska z mexickej favely, po dlhej kariére prostitútky zakotví na francúzskej diaľnici a i.

Román Za pútačmi sú ľudia má zaujímavú konštrukciu: autor neponúka centrálny príbeh rozvíjajúci v tenzívno-detenzívnom oblúku konflikt protagonistu, ale viacero mikropríbehov, vystavaných okolo epicky viac či menej dôležitých postáv. Za všetky spomeňme dvojicu policajtov vyšetrujúcich únos, prevádzkara diaľničného bufetu okrádajúceho zamestnancov i zamestnávateľa, manželské a milenecké páry, ktoré sa náhodne zastavia na diaľnici, starinára zbierajúceho všetko, čo nájde na diaľnici, a i. Paratakticky radené scény, striedajúce sa v rýchlom slede, spája diaľnica – tá je tmelom románovej konštrukcie a zároveň naozajstným protagonistom románu. Naratívna diskontinuita neznižuje napätie: nabáda čitateľa vnímať rôzne roviny textu, najmä tie, ktoré sú s pátraním po vrahovi spojené voľnejšie, no pre pochopenie autorskej vízie sveta sú dôležitejšie. Rozprávanie smeruje k odhaleniu neviditeľných ľudských drám, ktoré sa ukrývajú za všetkými viditeľnými „panneaux“, ako upozorňuje viacvýznamové slovo v titule, teda za pútačmi, informačnými tabuľami, reklamami či dopravnými značkami na diaľnici. Scenárista a filmový režisér Joseph Incardona rád využíva filmové postupy aj pri kreovaní literárneho textu: udalosti zachytáva okom kamery zvonka, no nebráni sa ani ponoru do vnútra postáv. Vizuálnu prózu ozvláštňuje a tematickú hrôzu vyvažuje svojský jazyk a štýl. Charakterizuje ho úspornosť, úsečnosť až fragmentárnosť, čím upozorňuje na limity ľudského poznania: veď poznáme len úlomky skutočnosti a i tie sa neustále menia. Rýchly sled holých viet, starostlivo zvolené slová a slovné spojenia, niekedy špecifický slovosled a rým vytvárajú rytmus prózy. Rozprávanie charakterizuje hovorovosť, badateľná na lexikálnej a na syntaktickej rovine, čo spája Josepha Incardonu s významným francúzskym autorom medzivojnového obdobia Louisom-Ferdinandom Célinom a s enfant terrible americkej literatúry Charlesom Bukowskim, ku ktorým sa súčasný švajčiarsky autor hlási. Jadrný, drsný, miestami veľmi vulgárny jazyk môže šokovať. No azda práve to je autorovým zámerom. Joseph Incardona chce narušiť čitateľovo pohodlie a upriamiť jeho pozornosť na všetko, čo si súčasný človek v šialenom životnom tempe hypermodernej spoločnosti s „tekutými“ hodnotami nestačí uvedomiť. Za pútačmi, reklamami, informačnými tabuľami a dopravnými značkami sú totiž ľudia, zabudnutí, osamelí, ohrození. Román tematizuje ich osudy, sny, túžby i zlyhania.

Prostredníctvom obrazov a viacvrstvového jazyka naznačuje, čo ľudí trápi a čoraz častejšie a naliehavejšie rezonuje v celospoločenskom diskurze. Incardonov román Za pútačmi sú ľudia znepokojuje a vyrušuje. Nie je však práve nesúhlas s bytím jedným zo znakov dobrej literatúry?

Zuzana Malinovská

Elisa Shua Dusapin

Elisa Shua Dusapin

Elisa Shua DusapinFoto: Romain Guélat

Súčasná prozaička Elisa Shua Dusapin je známa ďaleko za hranicami Švajčiarska. Narodila sa v roku 1992 vo francúzskom Sarlat-la-Canéda francúzskemu otcovi a matke z Južnej Kórey, ktorá pracovala ako novinárka a tlmočníčka. Vyrastala medzi Parížom a Zürichom. Absolvovala Vysokú školu umení v Berne, bakalársky titul obhájila na Švajčiarskom literárnom inštitúte v Bienne, magisterské štúdium francúzskej filológie ukončila v Lausanne. Má dvojité štátne občianstvo, okrem francúzskeho aj švajčiarske. Po úspešnom debute získala prestížne štipendium na šesťmesačný rezidenčný pobyt v New Yorku. Aktuálne žije v Porrentruy v kantóne Jura.

Prvotina Zima v Sokšo (Hiver à Sokcho, 2016), ktorú autorka vydala ako dvadsaťštyriročná, okamžite zaujala odbornú i laickú verejnosť. Útly román získal viacero literárnych ocenení, napr. Cenu Roberta Walsera, Cenu Régine Deforges, Cenu Alpha. Na švajčiarskych divadelných scénach zaznamenáva úspechy divadelná adaptácia románu, pod ktorú sa okrem prozaičky podpísal Frank Semelet. Režisér Koya Kamura pripravuje filmové spracovanie jej prvotiny. Elisa Shua Dusapin je prvou súčasnou švajčiarskou autorkou, ktorej sa dostalo mimoriadnej pocty na americkom kontinente. Anglický preklad jej debutu z pera Aneesy Abbas Higginsovej, ktorý vyšiel pod názvom Winter in Sokcho, získal v roku 2021 cenu National Book Award, čím uspel v konkurencii sto päťdesiatich štyroch prekladov z dvadsiatich siedmich jazykov.

„Chcela som postaviť most medzi kultúrami a jazykmi, v ktorých som vyrastala,“ zdôverila sa Elisa Shua Dusapin, ktorá v marci roku 2021 prijala pozvanie Švajčiarskeho veľvyslanectva na Slovensku a Francúzskeho inštitútu v Bratislave a vo virtuálnom priestore predstavila svoj debut, prečítala vybrané ukážky a odpovedala na otázky z publika. Podujatie oslovilo poslucháčov, zvlášť frankofónnych stredoškolákov a vysokoškolákov, ktorí prejavili záujem o hlbšie poznanie jej tvorby.

Rozprávačka a súčasne hrdinka príbehu Zima v Sokšo je mladá Juhokórejčanka, žije v Sokšo, prístavnom meste na hranici so Severnou Kóreou. Monotónnu existenciu delí medzi prácu v skromnom penzióne, matku, ktorá ju rada kŕmi a najradšej by ju videla vydatú, a priateľa, čo pracuje ako manekýn v hlavnom meste. Otca, francúzskeho inžiniera, nepozná. Príchod hosťa z francúzskej Normandie, autora komiksov Yana Kerranda, ktorý v ľudoprázdnom a nehostinnom meste hľadá inšpiráciu, vytrhne dievčinu z každodennej rutiny. Medzi postavami, ktoré rozdeľuje azda všetko, sa pomaličky vytvára komplikovaný vzťah, krehký, no intenzívny. Autorka neponúka epicky rozvinutejší príbeh ani dramatický dej s konfliktom. S akcentom na detail zachytáva každodenný stereotyp, opakujúce sa situácie, rutinu, pričom využíva úsporné prostriedky, pomocou ktorých však vytvára neopakovateľnú atmosféru: čitateľ si vie živo predstaviť ťaživé, znepokojujúce prostredie juhokórejského mesta v treskúcej zime, prázdne ulice bičované vetrom, premrznutú hrdinku v nevykúrenom penzióne, rybný trh, reštaurácie so špecialitami, najstráženejšiu hranicu na svete a i. „V jej románoch aj ticho rozpráva,“ hovorí Caroline Coutau, riaditeľka vydavateľstva Zoé, v ktorom autorka publikuje. Elisa Shua Dusapin neplytvá slovami: každé jedno starostlivo vyberie a zváži jeho umiestnenie v texte, v ktorom je veľa nevypovedaného a nedopovedaného. A práve tieto biele miesta, spolu s akousi zdržanlivosťou, sa podpisujú pod silný estetický zážitok z čítania. Románové postavy stelesňujú zložitosť nadväzovania kontaktu a nemožnosť komunikácie. Hoci sa pomaličky, s taktom a vzájomným rešpektom, ba až ostýchavo, zbližujú – Yan Kerrand prostredníctvom kreslenia, rozprávačka pomocou prípravy jedál pre hosťa – vzájomné porozumenie komplikuje skutočnosť, že pochádzajú z dvoch veľmi rozdielnych kultúr. Akoby medzi nimi bola hranica, ktorú nie je možné prekročiť. Hranica je nosným motívom románu, nielen geografická a politická, teda skutočná, rozdeľujúca Severnú a Južnú Kóreu, ale i pomyslená hranica medzi kultúrami a jazykmi, ďalej hranica medzi generáciami a medzi rôznymi životnými skúsenosťami.

Elisa Shua Dusapin vo svojej prvotine s obľubou tematizuje zložité rodinné a medzigeneračné vzťahy. Potvrdzuje to ďalšia tvorba, reflektujúca, okrem problematiky rôznorodých kultúr, ich kontaktov a hraníc, najmä otázky identity (zväčša kompozitnej, hybridnej), inakosti, koreňov, vzťahu k rodisku a k jazyku, exilu, samoty, staroby. Popri univerzálnych otázkach otvára však aj špecifickejšie témy, ako napríklad kult fyzickej krásy, obľuba plastických operácií, patologický vzťah k stravovaniu a i. Súvisí to s jej osobnou skúsenosťou: na prvotine pracuje mladá prozaička v čase, keď častejšie navštevuje krajinu svojej matky a so znepokojením zisťuje, že v Južnej Kórei, údajne s najväčším počtom estetických operácií na svete, platí diktát dokonalého tela, čo spôsobuje u mnohých mladých ľudí poruchy príjmu potravy.

Druhý autorkin román, Guľôčky Pachinko (Les Billes du Pachinko) z roku 2018, s názvom populárnej kórejskej hry, spracúva všetky témy známe z debutu, najmä ambivalentné medzigeneračné vzťahy, neschopnosť porozumieť vlastným predkom, komplexnosť exilu, interkultúrnu nekomunikovateľnosť a i. Na pozadí príbehu, ktorý sprostredkúva mladá Švajčiarka s kórejskými koreňmi, je exodus Kórejčanov, ktorí v päťdesiatych rokoch minulého storočia museli po kórejskej vojne opustiť domovinu. Epicky chudobný dej sa odohráva v Tokiu, kde žijú starí rodičia protagonistky. Tá ich navštívi počas prázdnin a chce ich primäť, aby spolu strávili niekoľko dní v Kórei. Neúspešne, hoci starkí sa nikdy do japonskej spoločnosti nezačlenili: neovládajú jazyk a žijú izolovane podľa kórejských zvyklostí. Komunikácia medzi starými rodičmi a vnučkou je zložitá, nielen pre rozdielne jazyky, ale i pre obrovský rozdiel v mentalitách a životných skúsenostiach. Hrdinka napokon trávi dni s japonským dievčatkom – aby mohlo študovať v prestížnej švajčiarskej škole, učí ho po francúzsky. V podtexte rozprávania je opäť smútok, náznaky nepokoja, túžby porozumieť druhému, úsilia nájsť niečo, čo jedincov napriek rozdielnosti spája.

Vladivostok Circus z roku 2020 je doteraz posledným románom autorky, ktorá je doma známa aj ako herečka. Príbeh troch akrobatov, ktorí sa v prázdnom zanedbanom cirkuse pripravujú na konkurz, sprostredkúva tentoraz Francúzka, ktorá sa na dva mesiace ocitne v úplne neznámom prostredí pripomínajúcom sovietske časy. Zdanlivo monotónne zachytávanie každodennosti ukrýva opäť ľudské drámy, bolesti, úzkosti. Aj v tomto románe, rovnako ako i v predchádzajúcom, siaha po osvedčených prostriedkoch a postupoch. Ráta s aktivitou čitateľa, ktorý si musí nedopovedané dopovedať a naznačené domyslieť.

Zuzana Malinovská

Noëlle Revaz

Noëlle Revaz

Noëlle RevazFoto: Jean-Marc Guélat

(1968) pochádza z pohraničného alpského, prevažne frankofónneho kantónu Valais. Geografická poloha jej rodiska sa často odráža aj v jej literárnej tvorbe, kde príroda predstavuje jeden z ťažiskových motívov. Do rurálneho horského prostredia zasadila aj svoju prvotinu Láska k dobytku (Rapport aux bêtes, 2002), ktorá vyšla v prestížnom parížskom vydavateľstve Gallimard a autorka za ňu zožala obrovský úspech. Román získal početné literárne ocenenia, bol preložený do štyroch jazykov a v roku 2009 sa dočkal aj voľnej filmovej adaptácie s názvom Zvieracie srdce (Cœur animal), ovenčenej prestížnou Švajčiarskou filmovou cenou.

Protagonista románu Paul stelesňuje brutalitu, bezcitnosť, nevzdelanosť, (pod)priemernosť. Slúži ako hyperbolizácia zadubeného sedliaka, ktorý lipne na tradíciách a rutine. Láska k dobytku, ku kravám v románe ostro kontrastuje s mizogýniou:
„Vchádza Vulva. Ma nevidí, v prachu a pri šeckých kravách, čo zamučia a pohnú sa ku slame. Šecky tie kravy poznám a viem ich zavolať po mene.“

Označenie Vulva sa vzťahuje na Paulovu manželku. Túto odovzdanú a dávno rezignovanú ženu redukuje len na pohlavný orgán. Názov románu zároveň implicitne podsúva otázku, kto je tu vlastne to zviera… Kto je zvierací a kto zverský?

Revaz však odmieta prezentovať svet vo výlučne čierno-bielych odtieňoch a na Paulovi úspešne ilustruje odvekú dichotómiu dobra a zla prítomnú v každom jednom človeku. Vo svojich dielach až obsesívne sonduje v najtemnejších hlbinách ľudskej duše, no človeka pritom nezavrhuje, práve naopak, vyhýba sa moralizovaniu. A zároveň sa nesnaží ľudskú neľudskosť normalizovať, jej diela nesú skôr odkaz novej príležitosti a nádeje.

Vyššie spomínaný úryvok okrem iného indikuje aj to, aký je Paul neotesaný, vo svojom vyjadrovaní siaha do najspodnejších registrov francúzskeho jazyka. Autorkin idiolekt sa vyznačuje práve spájaním subštandardnej a normovanej formy spisovného jazyka.

Revaz má obzvlášť vyvinutý talent na verbálne sprostredkúvanie šoku a tichého zdesenia. Docieľuje to svojím rytmickým, úderným štýlom, charakteristickým melodickým poradím slov, ale aj už naznačeným výberom tém a literárnych postáv. Tie nezriedka vybočujú z toho, čo spoločnosť považuje za normu, majú svoje vlastné úchylky alebo sa im len hlavami premávajú zdanlivo neškodné, no zato zvrátené myšlienky. Revaz tie myšlienky zachytáva na papier, dáva tvar abstraktnu, preto jej texty často pripomínajú prúd vedomia, no napriek tomu, že im na prvý pohľad môže zdanlivo chýbať dejovosť, nestrácajú na výpovednosti.

Aj v zbierke Biela lasička a iné poviedky (Hermine Blanche et autres nouvelles, 2017), z ktorej pochádza preložený text, nájdeme mnoho takých postáv či skôr hlasov. Hlasov, ktoré znejú ako skutoční ľudia, dumajú, sťažujú sa, kalkulujú, niekedy prezradia viac, inokedy si vyžadujú veľmi dôvtipného čitateľa. Sú to prehovory detské (či detinské) a často naivné, prehovory plné slangu a vulgarizmov, no aj prehovory učené, sršiace samými poetizmami, prehovory s tými najnetradičnejšími metaforami, neraz s ambivalentným významom. Revazovej rukopis je originálny a nenapodobniteľný, ironizuje, karikuje, hyperbolizuje, je fragmentárny, a predsa hladko plynúci. Hlasy v každej poviedke vytvárajú akýsi hybridný štýl a osobitú atmosféru a práve prenos týchto špecifík do nového jazyka je najväčším prekladateľským orieškom.

V poviedke „Návštevy väzenkyne“ („Visites à la prisonnière“) zaznievajú štyri také hlasy: hlas bezmennej väzenkyne, jej sestry, matky a otca. Hlasy sa neprelínajú, neprekrikujú, každý má v texte vyčlenené svoje vlastné miesto, kde mu je určené odznieť. Poviedku teda charakterizuje na jednej strane monologickosť, na druhej strane hovorovosť. Prehovory sú adresné, a predsa sa môže zdať, že sa postavy navzájom nepočúvajú. Každý si hudie svoje a takáto jednostranná komunikácia potom evokuje akýsi (paradoxne) monotónny zlepenec. Revaz sa nevyhýba nevtieravému pátosu, keď v poviedke tematizuje situáciu súčasnej rodiny, univerzálnemu spoločenstvu navzájom odcudzených ľudských bytostí žijúcich si každý vo svojom vlastnom väzení uzamknutom zvnútra.

Noëlle Revaz je okrem iného autorkou románov Efina (Efina, 2009) a Nekonečná kniha (L’infini livre, 2014), divadelných a rozhlasových hier či knihy pre deti Tri malé prasiatka (Les trois petits cochons, 2015). Literárna kritika hodnotí jej diela veľmi pozitívne, rovnakej obľube sa tešia aj u čitateľského (nielen frankofónneho) publika. Slovenská čitateľská obec si na preklady jej diel ešte musí počkať. Okrem spisovateľskej kariéry sa venuje aj kariére akademickej; v súčasnosti žije v Bienne (Biele), kde vyučuje tvorivé písanie v Švajčiarskom literárnom inštitúte.

Gabriela Stöckli

Gabriela Stöckli

Gabriela StöckliFoto: Kellenberger Kaminski

je od r. 2005 riaditeľkou Domova prekladateľov Looren. Študovala hispanistiku, porovnávaciu literárnu vedu a filozofiu v Zürichu, Madride a Berlíne. V r. 2004 ukončila doktorandské štúdium na Univerzite v Zürichu monografickou prácou o argentínskom autorovi Héctorovi Tizónovi. Preložila zo španielčiny do nemčiny niekoľko kníh pre deti. Žije v Zürichu.

Jürg Halter

Jürg Halter

Jürg HalterFoto: Rob Lewis

(*1980) patrí ako básnik a performatívny umelec bezpochyby k najdôležitejším predstaviteľom súčasnej švajčiarskej lyriky. Je v každom ohľade všestranný autor, ktorý sa práve preto dá veľmi ťažko kategorizovať. Jeho texty obsahujú široké spektrum tém a štylistických smerov: od prózy, lyriky, spoken word a divadelných textov až po politické eseje a intervencie vo verejnom priestore.
Jürg Halter, ktorý absolvoval štúdium výtvarného umenia na Vysokej škole umení v Berne (HKB), začal písať už ako mladý a vydal množstvo kníh. Ako posledná mu vyšla zbierka básní Spoločný jazyk (Gemeinsame Sprache, 2021) a lyrická zbierka Bojíme sa konca hudby (Wir fürchten das Ende der Musik, 2014), z ktorých pochádza aj tu prezentovaný výber básní. V roku 2016 vydal s japonským básnikom Tanikawom Shuntarõom 48-hodinovú báseň (Das 48-Stunden-Gedicht, 2016) a o rok nato prózu Bežec po mesačnej dráhe (Mondkreisläufer, 2017). Pod tým istým titulom bola mimoriadne pozitívne prijatá aj autorova divadelná hra, a to ako vo Švajčiarsku, tak aj v Nemeckom divadle v Berlíne v rámci renomovaných Autorentheatertage. V roku 2018 vyšiel Halterovi prvý román: Prebudenie v 21. storočí (Aufwachen im 21. Jahrhundert). Jürg Halter býva pozývaný na mnohé literárne, hudobné a umelecké festivaly v Európe, Ázii aj USA. Popri svojej spisovateľskej činnosti bol úspešný aj ako raper (Kutti MC), vydal viacero albumov v švajčiarskej nemčine a natočil videoklipy, ktoré pozná každý znalec nemeckojazyčnej rapovej scény.

Halterov jazyk je v jeho piesňových textoch, ako aj v básňach nezameniteľný a krištáľovo čistý. Jeho poézia je rytmizovaná, zvučná, ale väčšinou bez rýmov. Tematicky sa venuje celému spektru literárnych svetov: Nájdu sa nežné, citovo podfarbené básne, ako aj texty s politickým dôrazom, podávané bez obalu a rozhodne. Raz tvorí kulisu jeho lyriky rodné mesto Bern, inokedy sú to zase mestá, ktoré precestoval a ktoré ho ovplyvnili. Autor sa zaoberá univerzálnymi a existenciálnymi témami ako láska, rozčarovanie, strata, pominuteľnosť či vzťah človeka k prírode. Tematizuje aj osamelosť a vnútorné ochudobňovanie človeka v dobe sociálnych médií, to vidíme napríklad v básni „Hypnóza“ („Hypnose“): Ó, môj digitalizovaný horizont, / povedz mi, kto som, a poraď mi, / čo mám konzumovať, / aby som sa stal tým, čím by som vlastne bol býval. Preniká nimi sebareflexia a tiež obviňovanie – sveta aj seba samého.

Halter vo svojich básňach často otvorene kritizuje spoločnosť a mainstreamovú kultúru a patrí k nemnohým švajčiarskym autorom, ktorí sa nestránia zaujať postoj k politickým témam, a to vo forme príspevkov v tlači alebo na Twitteri v sérii Z môjho myšlienkového archívu. Dá sa povedať, že Halter opakovane kladie prst všade, kde to bolí. Vďaka sebairónii sa mu to darí bez resentimentu, ako napríklad v básni „Ranný rituál“ („Morgenritual“), ktorá sa začína nasledovne: Som na smiech. / Z tohto kľudne môžu vychádzať všetci ľudia.

Keď má človek možnosť zažiť autora naživo, vystúpi táto sebairónia ešte viac do popredia. Pomalým rečovým rytmom a vážnosťou, s ktorou svoje texty prednáša, vyvolá poslucháčom často na tvári úsmev a sebe samému občas tiež. Halterove texty získavajú vďaka autorovmu prednesu ďalšiu dimenziu. Niektoré básne pripomínajú skôr piesňové texty, iné pozývajú skôr na čítanie v intímnom tichu. Jürg Halter pozorne načúva a aj nás čitateľov vedie k tomu, aby sme dôkladne počúvali a pozorovali, pretože pod zdanlivou jednoduchosťou textov sa skrýva existenciálna dimenzia, ktorá nás znenazdajky udrie plnou silou, ako napríklad v básni „Stáva sa“ („Es geschieht“): Nasýtený odpočíva človek / pred zdochlinou sveta, / uprostred púšte.

Jürg Halter nie je konceptuálny umelec, pracuje asociatívne. Jeho obrazy vznikajú často z každodenných pozorovaní, ktoré sa v nečakanom momente lámu do existenciálnej, priepastnej, absurdnej a surreálnej roviny, takže čitateľ nevie, kto ho oslovil a kam báseň smeruje. Predovšetkým kratšie básne sú neobyčajne filigránske, každé slovíčko v nich je použité vedome, takže od čitateľa vyžadujú silnú vnútornú prácu, duševnú spoluúčasť, a preto doznievajú o to dlhšie a prenechávajú priestor pre vlastnú interpretáciu.

Halterove performance sú nádherné – každá je iná, nenapodobiteľná, inšpirovaná momentom. Aj to je pre autora príznačné: Nikdy sa nebojí trápnosti okamihu, necháva sa niesť momentom a inšpiráciou – vždy s otvoreným koncom a otvorenými zmyslami. Najlepšie to ilustruje tohoročný experimentálny dokumentárny film Bez opory (Haltlos; réžia Peter Guyer). Ide o montáž improvizácií, ktoré sa uskutočnili v Kunsthalle Bern pred obecenstvom počas troch dní, a Halter ich nazval Festival stroskotania. Schopnosťou improvizovať sa autor zásadne odlišuje od iných básnikov svojej generácie.

Halter rád spolupracuje s umelcami z filmovej a hudobnej branže, ale aj s inými básnikmi. Z poetického dialógu s Jürgom Halterom a Tanikawom Shuntarõom vznikla poéma „Hovoriaca voda“ (Sprechendes Wasser), ktorej základ tvorila výmena myšlienok medzi týmito dvoma umelcami. Neskôr nasledovala báseň, ktorá vznikla v Tokiu ako live reťazová báseň. Obidve diela sú jedinečné nielen obsahovo, ale aj esteticky.

Jürg Halter je individualista, niekedy až čudák, ktorý polarizuje a ide proti prúdu. Humor a vážnosť idú uňho ruka v ruke, ako napríklad v  básni „Pred národopisným múzeom“ („Vor dem Völkerkundemuseum“): Človek sa objavil v holocéne / A objavuje sa stále. / Dajme si pivo pri Malej scéne, / aj tak už / nepríde k žiadnej zmene.

Nemáme dôvod báť sa konca hudby, pokiaľ vieme, že Jürg Halter pripravuje ďalšiu publikáciu a ďalšie čítania – a ktovie, možno aj na Slovensku.

Básne do ukážky sú vybrané zo zbierky Bojíme sa konca hudby a z autorovej najnovšej knihy Spoločný jazyk. Tento výber má za cieľ vyzdvihnúť tematickú mnohorakosť Halterových básní a poukázať na široké spektrum jeho lyrickej tvorby.

Zorka Ciklaminy

Clarice Lispector

Clarice Lispector

patrí k najväčším menám brazílskej literatúry. Narodila sa v roku 1920 v ukrajinskom Čečeľnyku, v židovskej rodine, ktorú hlboko zasiahli antisemitské pogromy počas ruskej občianskej vojny. Rodina emigrovala do Brazílie, keď mala Clarice len rok. Vyštudovala právo v Riu de Janeiro, ale už ako študentka začala pracovať v redakcii novín a publikovať prvé texty. Jej prvá poviedka Triumf vyšla časopisecky v roku 1940. Za prvý román Blízko divokého srdca (Perto do Coração Selvagem), ktorý vyšiel v slovenčine v roku 2021, získala Cenu Graçu Aranhu za najlepší románový debut roku 1943. Krátko nato sa vydala za brazílskeho diplomata a dlhé roky žila prevažne v zahraničí. S manželom mala dvoch synov, nikdy však neprestala písať. V roku 1959 sa s manželom rozišla a vrátila sa späť do Brazílie. Za svoj spisovateľský život napísala deväť románov, deväť kníh poviedok a päť kníh pre deti. K jej najslávnejším románom bezpochyby patrí Vášeň podľa G. H. (A paixão segundo G. H., 1964), Živá voda (Água viva, 1973) či Jablko v tme (A maçã no escuro, 1961). Súbor 85 poviedok, ktoré Clarice Lispector napísala, vyšiel v slovenčine v roku 2019 pod názvom Všetky poviedky. Už čoskoro príde na slovenský knižný trh aj preklad románu Jablko v tme. Hlavnou postavou tohto diela je Martim, muž, ktorý je presvedčený, že zabil svoju manželku. Skrýva sa najprv v hoteli, potom na osamelom statku. Čitateľ však veľmi skoro príde na to, že nejde o bežnú detektívku a že nezáleží na tom, či Martim zločin spáchal, alebo nie. Jeho zločin je abstraktný a symbolický a dostávame sa cezeň k otázkam slobody jednotlivca a ťažkostiam, na ktoré naráža, keď sa pokúša čeliť vlastnému osudu. Ako vo všetkých Lispectorovej dielach aj v tomto románe je evidentné úsilie o preniknutie k podstate ľudskej existencie. Pri tomto hľadaní naráža na hranice jazyka, na veci i pocity, ktoré nemajú meno.

Jana Marcelliová

Dominika Škorváneková

Dominika ŠkorvánekováFoto: Samuel Marčok

Dominika Škorváneková

(1997) žije a tvorí v Brezne, svoje diela vystavuje v galériách na celom Slovensku (Bratislava, Lučenec, Prievidza a i.). Od roku 2017 študuje na Akadémii umení v Banskej Bystrici v Otvorenom ateliéri maľby pod vedením doc. Mgr. art. Rastislava Podobu, ArtD. Momentálne je v poslednom ročníku magisterského stupňa štúdia. Zameriava sa primárne na tekutú maľbu akvarelom a tušom, ale v jej tvorbe sa objavujú aj práce s papierovou hmotou, autorské ručné knihy, koláže a ilustrácie. Venuje sa aj literatúre a hudbe – píše úvahy a básne a skladá jednoduché klavírne piesne inšpirované prírodou a hľadaním krásy v bežných okamihoch.

S tvorbou D. Škorvánekovej sa môžete bližšie zoznámiť na jej Instagrame dominicka_s alebo na webovej stránke.

Ján Jambor

Ján JamborFoto: Archív autora

Ján Jambor

(1972) pôsobí v Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave a na Inštitúte germanistiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Zaoberá sa najmä švajčiarskou po nemecky písanou literatúrou, teóriou a dejinami kriminálnej literatúry, intertextualitou a paratextualitou. Preložil štyri romány Petra Stamma a jeho dve knihy pre deti, kriminálny román Hansjörga Schneidera a diela pre deti od ďalších švajčiarskych autoriek a autorov (Hanna Johansen, Lorenz Pauli, Kathrin Schärer), ako aj texty súčasnej nemeckej literatúry pre deti (Jutta Richter, Friedbert Stohner, Charlotte Habersack). Pre Revue svetovej literatúry zostavil v r. 2008 číslo venované súčasnej švajčiarskej po nemecky písanej literatúre. Publikoval monografiu o prvých dvoch kriminálnych románoch Friedricha Dürrenmatta. Pripravuje monografiu o Stammovom debute Agnes. Je autorom štúdií o rôznych švajčiarskych autoroch (Friedrich Glauser, Friedrich Dürrenmatt, Hansjörg Schneider, Peter Stamm, Alain Claude Sulzer, Yusuf Yeşilöz), ako aj o literárnej tvorbe lekárok poznačených národným socializmom (Melitta Breznik, Eva Umlauf). Je členom medzinárodnej pracovnej skupiny literárnych vedcov Internationaler Arbeitskreis zur deutschsprachigen Schweizer Literatur a spolu s Dariuszom Komorowskim a Annou Fattori vydavateľom vedeckého internetového časopisu CH-Studien. Zeitschrift zu Literatur und Kultur aus der Schweiz.

Paulína Šedíková Čuhová

Paulína Šedíková ČuhováFoto: Archív autorky

Paulína Šedíková Čuhová

je germanistka a prekladateľka. Je autorkou viacerých knižných prekladov, napríklad Nočný vlak do Lisabonu od Pascala Merciera, Dáma s maghrebským psíčkom od Dany Grigorcea, Viem len, že môj otec má veľké ruky od Francesca Micieli, GRM. Brainfuck od Sibylle Berg, či autobiografického románu Nie si ako iné matky od Angeliky Schrobsdorff. Vo svojej vedeckej činnosti sa sústreďuje predovšetkým na literatúru autorov a autoriek s migrantským pozadím a postavy prekladateľov a prekladateliek a tlmočníkov a tlmočníčok v súčasnej literatúre. Je autorkou monografie Odkedy dokážem myslieť, prekladám (2019).

Mária Štefánková

Mária ŠtefánkováFoto: Petra Bošanská

Mária Štefánková

(1951) je redaktorka a prekladateľka z taliančiny a z angličtiny. Prekladá najmä beletriu a detské knihy. Preložila asi 70 kníh, z ktorých si najviac cení tieto: Carlo Collodi: Pinocchiove dobrodružstvá, Gianni Rodari: Bol dvakrát barón Lamberto, Antonio Tabucchi: Pereira sa domnieva, Valerio Massimo Manfredi: Alexander Veľký, Alessandro Baricco: Bez krvi, Hrady hnevu, Italo Calvino: Keď cestujúci jednej zimnej noci, Susanna Tamaro: Choď za hlasom srdca, Paolo Giordano: Osamelosť prvočísel, Ľudské telo Čierna a strieborná. Za knihu Massimo Montanari: Hlad a hojnosť bola ocenená Prémiou Mateja Bela v kategórii diel interdisciplinárnej a encyklopedickej povahy.

Zuzana Malinovská

Zuzana MalinovskáFoto: Archív autorky

Zuzana Malinovská

je univerzitná profesorka a literárna vedkyňa. Špecializuje sa na súčasnú francúzsku a frankofónnu naratívnu literatúru, prekladá odbornú a umeleckú literatúru (zo švajčiarskej literatúry preložila Cendrarsov román Moravagin). V pozícii zodpovednej riešiteľky viedla vedecký projekt Obraz rodiny v súčasnom po francúzsky písanom románe a medzinárodný bilaterálny projekt Rodina a román. Participovala na riešení projektu Stvárnenie aktuálnych spoločenských problémov v súčasnom švajčiarskom po nemecky a po francúzsky písanom kriminálnom románe a v slovenskom kriminálnom románe. Okrem množstva pôvodných vedeckých publikácií vydaných doma a v zahraničí je autorkou monografie Rodina v premenách románu: na príklade francúzskej a québeckej románovej tvorby (2013). Spolu s Jánom Jamborom a Jakubom Součekom editovala zborník Rodina ako spoločenský problém v súčasnom švajčiarskom a slovenskom kriminálnom románe (2022).

Zorka Ciklaminy

Zorka CiklaminyFoto: Riccarda Ursprung

Zorka Ciklaminy

vyštudovala slavistiku, nordistiku a komparatistiku na univerzite v Zürichu. Pracuje v dome prekladateľov Looren (www.looren.net) a prekladá prózu a básne z ruštiny, slovenčiny a srbochorvátštiny do nemčiny (Peter Balko, Marek Vadas, Vanda Rozenbergová, Sergej Moreino, Jagoda Šimac Despotović) a z nemčiny do slovenčiny (Jürg Halter). Je členkou programovej komisie literárneho festivalu Solothurner Literaturtage (www.literatur.ch), organizuje a moderuje rôzne čítačky s prekladateľmi a ich autormi a prispieva do literárnych časopisov.

Annamária Kapičáková

Annamária KapičákováFoto: Archív autorky

Annamária Kapičáková

je študentka prekladateľstva a tlmočníctva v kombinácii anglický a francúzsky jazyk na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Aktívne sa zapája do diania na univerzite, kde druhý rok pôsobí ako študentská tútorka (pomáha prvákom zorientovať sa v univerzitnom živote), aj do rôznych prekladateľských súťaží. V budúcnosti by sa chcela venovať umeleckému prekladu.

Eva Kenderessy

Eva KenderessyFoto: Archív autorky

Eva Kenderessy

(1978) vyštudovala etnológiu a rumunský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako literárna vedkyňa a redaktorka časopisu World Literature Studies v Ústave svetovej literatúry SAV. Z rumunčiny prekladá najmä prózu (poviedky zo zbierky Nostalgia a román Solenoid od Mirceu Cărtăresca, román Malíčky od Filipa Floriana), divadelné hry (Gianina Cărburariu: Veľké tlačené), poéziu (Poslední pionieri Východu. Antológia súčasnej rumunskej poézie, ed. Claudiu Komartin) aj dokumentárne filmy (Paralelné životy, Desať rokov lásky). Ako zostavovateľka v roku 2017 pripravila číslo Revue svetovej literatúry venované po rumunsky písanej literatúre z Moldavskej republiky.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!