Ján Vilikovský 1937 – 2023 poklona
5. mája 2023 zomrel Ján Vilikovský, ikonická postava slovenského umeleckého prekladu.
Bol prekladateľ, teoretik prekladu a pedagóg. Začínal ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, ďalšie roky bol učiteľom na Inštitúte prekladateľstva a tlmočníctva pri Univerzite 17. novembra, odkiaľ prešiel na Katedru anglistiky a amerikanistiky na Filozofickej fakulte UK. Pracoval v prekladateľskej sekcii Zväzu slovenských spisovateľov, od roku 1969 ako jej predseda. Na začiatku 90. rokov sa stal šéfredaktorom, neskôr riaditeľom vydavateľstva Tatran. V rokoch 1992 – 1996 prerušil prácu s literatúrou a stal sa veľvyslancom Slovenskej republiky vo Veľkej Británii. Od roku 1997 pôsobil ako riaditeľ Slovenského centra pre umelecký preklad v Národnom literárnom centre, dnešnom SLC. Od roku 2000 do 2007 bol docentom, neskôr dekanom na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, potom sa vrátil na Katedru anglistiky a amerikanistiky na FF UK. Ako anglista a pedagóg sa venoval najmä dejinám anglickej a americkej literatúry od ich počiatkov po súčasnosť. Preložil mnohé z najvýraznejších diel americkej literatúry. Jeho knižným prekladovým debutom boli sci-fi poviedky Raya Bradburyho Zlaté jablká Slnka. Medzi autorov, ktorými sa dlhodobo zaoberal, patria William Faulkner (Augustové slnko, Bľabot a bes, Svätyňa), Norman Mailer (Katova pieseň, Evanjelium podľa syna) či Philip Roth (Rozhorčenie, Pokorenie, Nemezis). Prekladal diela predstaviteľov stratenej generácie Ernesta Hemingwaya, Francisa Scotta Fitzgeralda, prózy Thomasa Wolfa, Richarda Brautigana, Kurta Vonneguta a ďalších. Spomedzi prekladov z neamerických anglofónnych literatúr preložil napr. Bes Salmana Rushdieho či prózu a eseje Georgea Orwella, ale bol aj obdivovateľom Elisabeth Gaskellovej, Thackerayho či sestier Brontëových. Za preklady mu bola viackrát udelená Cena Jána Hollého (1970, 1979, 2003) aj Cena Zory Jesenskej.
Z jeho odborných prác je najvýznamnejšia kniha Preklad ako tvorba (1984, po česky 2002), ktorej najväčšou prednosťou je nenásilný prechod medzi staršími školami, predstavujúcimi zväčša vysoké, scientistické teórie, často vzdialené praktickému životu umeleckého prekladu, a novými, mäkšími predstavami o preklade.
Ján Vilikovský bol nielen vynikajúci prekladateľ a teoretik, ale aj pedagóg. Jeho univerzitné práce a učebné texty, ktoré zďaleka nie sú len didaktickými príručkami, vovádzajú aj do náročnejších teoretických výkladov rozmanitých aspektov umeleckého prekladu. Predstavujú akéhosi facilitátora v poznávaní, analyzovaní a rozvíjaní aj širšieho myslenia o preklade, aj v skúmaní podrobnejších a konkrétnych problémových okruhov praktického prekladu. V takom duchu je napísaná aj jeho kniha Shakespeare u nás, venovaná slovenským prekladom dramatika od 19. po 21. storočie.
Hodnota jeho práce sa znásobila v podobe prednášok a ďalšej pedagogickej aktivity, ktorá nie je zachytená „na papieri“. Vychoval ďalšiu generáciu prekladateľov umeleckej literatúry.
V roku 2007 mu UKF v Nitre udelila čestný titul Doctor honoris causa za celoživotnú tvorivú prácu v oblasti teórie a praxe prekladu, osobnú účasť na budovaní a šírení dobrého mena Slovenskej republiky doma a v zahraničí.
Úryvok z rozhovoru s Jánom Vilikovským z knihy Deväť životov z roku 2015, ktorý pripravila Gabriela Magová
Ktorý zo svojich prekladov máte najradšej?
Na to ťažko odpovedať. Obyčajne ten posledný, ten máte ešte v čerstvej pamäti, ešte vždy zápasíte v duchu s problematickými miestami, prežívate radosť zo šťastne sformulovaného riešenia.
Na čo som hrdý, to sú dve knihy Faulknerových prekladov. To je čosi, v čo som ani nedúfal, ba ani som v to neveril, hoci som sa už do toho púšťal. Keď som prvý raz čítal Bľabot a bes, hovoril som si: „Toto tak raz preložiť!“ Neveril som, že by to bolo možné, že by som to vedel a že by to niekto aj vydal. Postupne však čas dozrieval a aj veci zdanlivo nemožné sa stávali možnými. Prvým mojím Faulknerom bolo Augustové svetlo, to bol predsa len menej „šialený“ román a obsahoval motív rasových predsudkov, ktorý sa dal využiť, ak by niekto namietal proti senzáciemilovnému autorovi.
Bľabot a bes prišiel o desať rokov a s radosťou som prekladal jedno z najabsurdnejších diel svetovej literatúry – veď úvodnú časť rozpráva hluchonemý idiot, ktorý vlastne ani nerozumie, čo sa odohráva, a ďalšiu mládenec v horúčke smrteľného ošiaľu pred samovraždou. Najjasnejšia, najpochopiteľnejšia časť, dokonca aj s istou dávkou cynického humoru, patrí intrigujúcemu podliakovi, ktorý okráda všetkých, vrátane vlastnej matky. Na dôvažok som pridal Svätyňu, provokačný román, ktorý Faulkner napísal ako svojskú pomstu obecenstvu neschopnému oceniť jeho vážne diela.
A do tretice by som chcel spomenúť Bes Salmana Rushdieho. Možno to nebola najlepšia kniha, ktorú som prekladal, ale určite bola jedna z najťažších, ak nie najťažšia. Aj v predchádzajúcich knihách – napríklad v Deťoch polnoci – splietal Rushdie z jazyka čosi ako komplikovaný orientálny koberec, ale tu vytvoril hotový ohňostroj odkazov, inotajov, slovných hier a narážok. Bolo to ako prekladať báseň, chvíľami som napredoval rýchlosťou päť riadkov za deň, a niekedy sa bolo treba vrátiť o päťdesiat strán nazad a krvopotne vyrobené riešenia nahradiť inými, lebo človek objavil nové súvislosti.
Vraj najväčšia radosť je spomínať v pokojnej chvíli na minulé protivenstvá – tak aj ja už teraz s odstupom vychutnávam zadosťučinenie z turbovania mozgu a večného prepisovania (kdeže boli v tých časoch počítače!). Možno to všetko nebolo nadarmo a dokonca si to aj niekto sem-tam všimol.
Čo ste prekladali naposledy?
Boli to tri romány zo série, ktorú Philip Roth nazval Nemezis – Rozhorčenie, Pokorenie a Nemezis. (Štvrtý, ale vlastne úvodný román Everyman/Ktokoľvek preložil Otakar Kořínek.) Krátko potom, ako vyšla posledná kniha, vyhlásil Roth, že končí ako spisovateľ a viac už písať nebude. Podivnou zhodou okolností som sa aj ja pri tej poslednej knihe rozhodol (ešte pred Rothom), že bude naozaj posledná, že s prekladaním končím. Jediným nástrojom prekladateľa je jeho vlastný jazyk, a ak ho neovláda, patrí sa mu odmlčať.
Počas prekladania najmä posledných dvoch kníh som si postupne uvedomoval, že neovládam jazyk, ktorým sa hovorí dnes, ba ešte horšie – že k tomu jazyku mám odpor, že sa cítim urazený tým, čo sa robí s mojou materčinou. Neovládam slová, ktoré sa v ňom objavujú, možno poznám ich význam, ale nepoznám ich špecifickú váhu. Spomínam si, ako som sa pred takými tridsiatimi rokmi pýtal študentov, čo je to ten „opaľovač“. Vysvetlili mi to, a ja som sem-tam to slovo použil, ale len ako slovný citát, výraz v pomyselných úvodzovkách. Nikdy som ho nepoužil spontánne, s presvedčením, že vyjadruje presne to, čo som mal na mysli. Samozrejme, mohol som to slovo zamontovať do prehovoru (a možno som ho aj tu a tam zamontoval), ale tie švíky obyčajne badať, a ak máte zmontovaný celý dialóg, znie falošne. Sú takí páni (o dámach ani nehovoriac), čo chcú byť stoj čo stoj mladí, majú prifarbené vlasy, umelecké prehadzovačky a zdravú letnú farbu z horského slnka. Každý je vraj taký mladý, ako sa cíti, ale ľudia by boli menej smiešni, keby si nenamýšľali, že sa cítia mladí. Vždy som veril – a varoval študentov – že jazyk je najlepší detektor lži, že vás prezradí, ak ho chcete použiť falošne a podvodne. Takže z úcty k jazyku, z úcty k literatúre – a koniec koncov aj zo sebaúcty – treba prestať v pravý čas.
Gabriela Magová
Gabriela Magová
Foto: Archív autorkyGabriela Magová
vyštudovala slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracovala v Ústave svetovej literatúry SAV. Prekladá prózu a poéziu z maďarčiny. Knižne jej vyšli preklady románov Györgya Dragomána (Biely kráľ, Hranica), Sándora Máraiho (Vzbúrenci, Hlas, Posila), Lászlóa Krasznahorkaiho (Melanchólia vzdoru) a Antala Szerba (Cesta za mesačnej noci), zbierky básní Krisztiny Tóth a monografie Endreho Bojtára Vysnívali sme si vlasť a národ. Je spoluzostavovateľkou kníh Tvorivosť literárnej recepcie (2008, s J. Görözdi) a Deväť životov: Rozhovory o preklade a literárnom živote (2015, s R. Passiom). V rokoch 2016 až 2018 bola šéfredaktorkou Revue svetovej literatúry. V súčasnosti pracuje ako redaktorka v Slovenskom rozhlase a je šéfredaktorka časopisu Verzia.