Mariana Enriquez a koktail poézie, násilia a fantázie v románe Svoj podiel noci niesť recenzia
Hispanoamerické literatúry si už dávno našli priaznivcov medzi čitateľmi na celom svete, na Slovensku rezonujú predovšetkým mená autorov magického či fantastického realizmu a dodnes sa úspešne prekladajú a vydávajú aj prózy Isabel Allende. Je potešiteľné, že v posledných rokoch vychádzajú aj preklady autorov mladšej generácie, ktorí hľadajú nové cesty umeleckého výrazu. Môžeme tu spomenúť knihu poviedok Claudie Piñeiro (1960) Kto z nás (2021), ktorá vyšla v preklade B. Sigmundovej, román Záchranná vzdialenosť (2018) Samanty Schweblin v preklade O. Hlaváčovej či prózy Vzdialená hviezda (2016) a Lumpen románik (2016) Čiľana Roberta Bolaña (1953 – 2003) v preklade P. Bilého. Vydanie prekladu latinskoamerického spisovateľa je však stále niečím výnimočným a náš knižný trh má voči bohatej a rozmanitej latinskoamerickej literatúre veľké podlžnosti. Vítame teda, že vo vydavateľstve Inaque vyšiel v roku 2022 román významnej argentínskej spisovateľky Mariany Enriquez Nuestra parte de noche. Táto próza získala v roku 2019 ocenenie Premio Heralde. Udeľuje ho prestížne španielske vydavateľstvo Anagrama po španielsky napísanému a dovtedy nepublikovanému románu, ktorý sa následne vydá knižne. Umelecké kvality tohto pozoruhodného a rozsiahleho románu, ktorý má vyše 700 strán, majú možnosť teraz oceniť aj slovenskí čitatelia. Kniha vyšla pod názvom Svoj podiel noci niesť. Autorkou slovenskej verzie je renomovaná prekladateľka Eva Palkovičová.
Mariana Enriquez (1973) patrí ku generácii argentínskych spisovateľov, ktorých detstvo a dospievanie poznačila krvavá vojenská diktatúra (1976 – 1983). Režim, ktorý prevzal moc v krajine v roku 1976, chcel skoncovať s represiami perónizmu, ale nastolil ešte tvrdší teror. Kruto prenasledoval svojich odporcov, bez stopy sa strácali otcovia rodín či starší súrodenci a smrť sa stala bežnou súčasťou každodenného života. Okolo tridsaťtisíc nezvestných predstavuje dodnes nezahojenú argentínsku traumu. Preto spisovatelia tzv. generácie postdiktatúry, ku ktorým patrí aj naša autorka, sa vo svojich prózach ešte stále vracajú k tomuto ťaživému obdobiu argentínskych dejín.
Roky strachu a hrôzy, v ktorých Mariana Enriquez vyrastala, paradoxne prebudili jej záujem o gotickú literatúru anglosaskej proveniencie. Záujem o mystiku, ezoteriku a o temné stránky života u nej pretrval aj potom, čo vyštudovala žurnalistiku a začala písať poviedky a romány. Kritika priraďuje jej tvorbu k tzv. gotickému latinskoamerickému románu, ktorý je takmer výlučne teritóriom ženských autoriek a prepája poetiku gotického románu s prvkami tradičných predhispánskych kultúr a bujnou juhoamerickou prírodou. Samotná autorka svoju tvorbu charakterizuje ako „horor folk“ blízky pohanstvu či ľudovým náboženským poverám.
V románe Svoj podiel noci niesť prvky gotického románu (strach, krvavé scény, temné sily), prepája s lokálnymi argentínskymi mýtmi, náboženskými predstavami a poverami, ale súčasne nadväzuje na argentínsku literárnu tradíciu fantastického realizmu. Kým vo fantastických poviedkach J. Cortázara či J. L. Borgesa je politický rozmer prítomný skôr latentne, príbeh románu Svoj podiel noci niesť sa odvíja na pozadí posledných rokov argentínskej vojenskej diktatúry a bezprostredne nasledujúcich rokov, až po deväťdesiate roky, keď krajina prechádzala zložitým procesom demokratizácie a čelila novým problémom.
Románové rozprávanie je rozčlenené do šiestich kapitol nerovnakého rozsahu, pričom každá z nich je akoby samostatným celkom. Priame alúzie na diktatúru a jej strašné zločiny sú prítomné už od prvých stránok, keď protagonista románu Juan cestuje so svojím synom Gasparom z Buenos Aires k príbuzným na severe Argentíny. Bohatá statkárska rodina jeho nebohej manželky žije na haciende uprostred hustých pralesov neďaleko vodopádov Iguazú. Stojí na čele tajného Bratstva a nepriamo spolupracuje s vojenskou juntou, či skôr práve tento režim jej umožňuje beztrestne unášať, väzniť a zabíjať deti a politických väzňov, aby na nich mohli vykonávať ukrutné rituály spojené s kultom Temnoty. Členovia Bratstva sa vďaka týmto rituálom chcú stať nesmrteľnými prostredníctvom prenosu svojho vedomia do nového tela.
Juan, ktorý sa narodil so srdcovou chybou, sa nechtiac stal médiom tohto krvilačného božstva a pred rovnakým osudom chce ochrániť svojho syna Gaspara. Usadí sa s ním v Buenos Aires. Gaspar a malá skupinka jeho priateľov – rovesníkov má detstvo podobné, ako mohla mať autorka. Žijú v meste, v ktorom sú stále živé stopy predchádzajúceho režimu. Gaspar chce vedieť viac o záhadnej smrti svojej matky, počúva hudbu, ktorú mala rada, a číta knihy o umení a mýtoch Indiánov Guaraní, ktoré napísala. Jeho kamarátka Adela má namiesto ruky len kýpeť a za záhadných okolností prišla aj o otca, jej matka hľadá východisko v alkohole. Pozornosť zvedavých detí priťahujú hrôzostrašné prázdne príbytky, o ktorých sa hovorí, že vojenská junta v nich mučila politických väzňov. V jednom z takýchto tajuplných domov, ktorý je v románe personifikovaný a deťom sa prihovára ľudskou rečou, aby ich nalákal, bez stopy zmizne aj malá Adela.
Autorkin spôsob rozprávania je asociatívny, voľne sa pohybuje v priestore i čase. Vo štvrtej kapitole sa prostredníctvom flashbacku prenesieme do bohémskej londýnskej štvrte Chelsea 60. rokov, keď tam žila a študovala Gasparova matka Rosario i jej bratranec Stefan a istý čas tam žil aj Juan. Mladí ľudia tu holdujú sexu, alkoholu a drogám, až do chvíle, keď ich bezstarostný život pretne nečakaná katastrofa.
Osobité miesto v románe má piata kapitola s názvom Hrob v Iñartú. Je svojským „novinárskym intermezzom“. Kým v ostatných kapitolách sa realizmus prelína s fantazijnosťou, táto je napísaná vecným novinárskym štýlom a jej „autorkou“ je Olga Gallardo. Iñartú je fiktívne miesto, ktoré na mape nenájdeme, hoci práve ono pôsobí v románe najrealistickejšie. Aj masový hrob so stovkami kostí patriacich obetiam diktátorského režimu, ktorý sa tam našiel, je vymyslený, ale podobných hrobov sa v Argentíne našlo veľa. Medzi tými, čo v Iñartú hľadajú pozostatky svojich blízkych, stretneme aj Betty, matku Adely.
V záverečnej šiestej kapitole sa opäť vraciame do Buenos Aires, tentoraz je to Buenos Aires 90. rokov, mesto poznačené ekonomickou krízou, ale aj punkovou kultúrou či nekontrolovateľným šírením AIDS. Románové rozprávanie sa končí v provincii Misiones. Gaspar sa tam vyrovnáva s neblahou minulosťou svojej rodiny.
Rozprávanie autorka dopĺňa miestnymi legendami a náboženskými predstavami Indiánov Guaraní, ktorí žijú v severných argentínskych provinciách Corrientes a Misiones a ktorí si dodnes zachovali jazyk i tradície. Stretneme sa tu s Diablovou kaplnkou, ktorú dal v 19. storočí postaviť Lorenzo Tomasella, s kultom San Güesita, legendou o červenom kvete a pod. Rozšírený je tu najmä kult Svätého San La muerte (Pána dobrej smrti), ktorý tu má svoje svätyne a kustódkou jednej z nich je aj Gasparova teta Tali. Miniatúrne sošky svätca, zhotovené z ľudskej kosti, si jeho uctievači nechávajú vkladať pod kožu, aby ich ochraňoval, podobne ako to urobila Tali Juanovi.
Pochmúrnu gotickú atmosféru, v ktorej sa románový príbeh odohráva, vytvárajú jednak alúzie na zločiny diktatúry, jednak opisy neskrotnej prírody (Diablovo hrdlo vodopádov Iguazú, husté pralesy v provincii Misiones), tajuplné opustené domy v Buenos Aires, ale najmä kruté krvavé ceremoniály spojené s kultom božstva Temnoty. Autorka kult Temnoty obohacuje o desivé magické rituály prevzaté z mytológie indiánskeho obyvateľstva z juhočilského súostrovia Chiloé. Bosoráci, ktorým sa pripisovali liečiteľské a iné schopnosti, kradli prvorodencov, aby potom, čo ich dokaličili a kŕmili ľudským mäsom z cintorínov, sa z nich stali netvory invunche, strážcovia jaskýň bosorákov. K podobným rituálom sa uchyľuje aj Juanova svokra Mercedes.
Ilustrácia: Martu Hlavajová
Román Svoj podiel noci niesť sa vyznačuje vysokou mierou intertextuality. Zvláštnu úlohu v ňom hrajú alúzie na svetovú literatúru, ktoré nie sú len akýmsi apendixom, ale priamo zasahujú do deja. Osobitné postavenie patrí v tomto kontexte poézii. Ako povedala autorka v jednom rozhovore, chcela, aby poézia bola v románe prítomná už od počiatku. Priznala, že pri názve románu sa inšpirovala vlastným prekladom jedného verša americkej poetky Emily Dickinsonovej, ktorý v origináli znie: Our share of night to bear. Dodajme, že v názve románu „noc“ znamená aj personifikovanú „temnotu“, teda ničotu, bytie, ktoré je voči pozemskému bytiu nielen alternatívne, ale aj nepriateľské. V týchto súradniciach sa pohybuje dej románu.
Prekladať takýto román bolo nepochybne veľkou výzvou aj pre skúsenú prekladateľku, akou je Eva Palkovičová. Pozrime sa najprv, ako si poradila s prekladom románového názvu. Kým autori anglickej a francúzskej verzie zvolili doslovný preklad názvu (Our Share of Night a Notre part de nuit), E. Palkovičová pri jeho preklade zohľadňuje existujúci Richterov preklad básne Emily Dickinsonovej, ako uvádza v Poznámke prekladateľky. Podobne sa vyrovnávala aj s úryvkami z poézie v angličtine (T. S. Eliot, J. Keats) a španielčine (B. Fernández Moreno, E. Annibali a iní). Uvádzajú väčšinu kapitol a prestupujú aj textom románu a podľa autorky predstavujú „jasnú konšteláciu uprostred noci“. Pri preklade väčšiny z nich E. Palkovičová vyhľadala už existujúce slovenské preklady a odkazuje na ne v Poznámkach k textu a poďakovaní prekladateľky (s. 635 – 636), kde čitateľ môže zistiť aj to, z akých slovenských prekladov čerpala.
Románové rozprávanie hýri opisom juhoamerickej prírody. Iste nebolo jednoduché nájsť ekvivalenty pre pomenovanie rozličných stromov, rastlín a živočíchov argentínskej flóry a fauny. Pre viacero z nich slovenčina nemá ekvivalenty, preto si prekladateľka musela pomáhať výpožičkami, ako napr. strom urunday, kvet mburcuyá, nosáľ coatí, ryby manguruyú, pacú či palometa a iné. V texte sú vyznačené kurzívou.
Niektoré románové postavy používajú anglicizmy, iné zas argentinizmy. Časté je najmä používanie citoslovca „che“, ktoré sa v Argentíne používa v rozličných kontextoch. Podobne to rieši aj slovenská prekladateľka, keď raz tento výraz prekladá ako „ahoj“, inokedy ako „počuj“ alebo „moji milí“ a pod. Osobitnou kapitolou sú v románe výrazy z jazyka guaraní. Väčšinu z nich prekladateľka kvôli koloritu ponechala v pôvodnej podobe a v texte sú vytlačené kurzívou (neiké, mitaí, angá), i keď by možno bolo vhodné uviesť ich význam v poznámkach prekladateľa.
Nemalou prekladateľskou výzvou bol aj preklad ezoterickej lexiky spojenej s magickými rituálmi či názvami miestnych božstiev, napr. guaranijský šaman payé či mytologická bytosť invunche. Výhradu by som mala k pravopisu slova Boh – boh. Keďže v románe nejde o referencie na kresťanského Boha, prípadne Boha iných svetových monoteistických náboženstiev, ale skôr o božstvo, slovo by sa nemalo písať s veľkým písmenom: „Temnota je dementná, je to divoký Boh, je to blázon“ (str. 41), „Čierny Boh, ktorý ich vedie. Čierny Boh, vraveli mu Zlatý Boh, hoci je čierny. Juan sa Boha bál“ (str. 477). Podobne ani výraz označujúci starogréckeho boha lesov Pana by sa nemalo písať s veľkým písmenom: „… veľký Boh Pan“ (str. 163).
Záverom by som chcela dodať, že recenzovaný román M. Enriquezovej patrí k reprezentatívnym ukážkam súčasnej argentínskej literatúry. Autorka zaznamenáva skutočnosti z bližšej i vzdialenejšej histórie Argentíny a robí to svojským spôsobom, pričom využíva fantastické prvky rôznej proveniencie (náboženské, ale aj okultné, medicínske, mytologické i antropologické). Je chvályhodné, že román bol promptne a kvalitne preložený do slovenčiny a vďaka vydavateľstvu Inaque a prekladateľke Eve Palkovičovej bol sprístupnený aj našim čitateľom.
Paulína Šišmišová
Paulína Šišmišová
Foto: Archív autorkyPaulína Šišmišová
Doc. PhDr., CSc. Paulína Šišmišová pôsobila na FiF UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladaniu literatúry písanej po španielsky. Je editorkou monografie Translatologické štúdie. Teória, história a prax umeleckého prekladu v románskych krajinách (2010) a spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021). Doma i v zahraničí publikovala štúdie o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).