Sakutaró Hagiwara: Zavýjanie na Mesiac preklad

Z japončiny preložil František Paulovič
Redigovala Barbara Sigmundová

Korytnačka 亀

je les
je močiar
je azúrové nebo
pocit ťarchy na dlani človeka
zlatá korytnačka ktorá potichu spí
ktorá žiari
smútkom a nesie prirodzenú bolesť
váhavo sa vnára do ľudského srdca
korytnačka
ponorená do hlbín azúrového neba

 

Ubytovňa pri mori 海水旅館

hájom červených borovíc presvitalo vlnobitie
dunelo
osamelé pobrežie v Ečigu
na ktorom sa krátko modlím hoci sám neviem prečo
dojedol som večeru pre jedného
a zažal lampu v obývacej izbe ubytovne pri mori

na pobreží v Kudžiranami

 

Smrť žaby 蛙の死

zabili žabu
deti okolo nej vytvorili kruh a zodvihli ruky
naraz a spoločne – tie rozkošné krvavé rúčky!
vyšiel mesiac
na kopci stál muž
pod klobúkom sa škeril

 

Smutná mesačná noc 悲しい月夜

pes zlodej v páchnucom prístave
zavýja na mesiac
načúvajú mu duše
žlté sestry ponurými hlasmi zborovo spievajú
zborovo spievajú
na kamenných múroch v tmavom prístave

prečo som stále ako ten pes?
poblednutý nešťastný pes!

 

Zima 冬

znamenia hriechu na oblohe
v padajúcom snehu
na ligotavých vetvách lesa
ožarujú zimu ktorá ešte len príde
znamenia spáchaného hriechu
sú všade

pozri! spiace
v temnote zeme prebývajúce tvory
stavajú príbytky pokánia

 

Smutný pohľad do diaľky      かなしい遠景

keď padne tiesnivý súmrak celé Tokio sa naplní robotníkmi
tiene ich ošúchaných čiapok sú po celom jeho obvode
sú v tejto štvrti, tamtej štvrti – kopú v stvrdnutej zemi
vyhrabávajú začadené striebristé tabakové listy
ktoré nevážia ani pätnásť gramov
a vysušené cibuľky prenádherných fialiek
potom zo vzdialenosti asi ako je Hondžo Fukugawa
začnú sa zo všetkých strán presúvať do centra mesta
a scvrknuté srdce pod plápolavou večernou oblohou
sa zaligoce ich lopatami               (49-51)

 

Ilustrácia: Shinji Takine

Život v horách 山居

august patrí modlitbám
a ryby a vtáci miznú v diaľave
bledne farba zvončekov
bledne postupne
bledne moje srdce a to hrozne
v tieni stromov mi ostáva smútok
biblia v ruke sa mení na striebro

 

Ten kto miluje lásku 愛を愛する人

naniesol som si na pery rúž a pobozkal biely kmeň novej brezy
ak by som aj bol krásny muž
nebudú na mojej hrudi prsia ako gumené loptičky
a z pokožky mi nevyrazí vôňa jemného púdru
vyprahnutý so žalostným osudom
ach, aký úbohý som muž!
dnes vo voňavých poliach skorého leta
uprostred jagavého lesíka
navliekol som si bledomodré rukavičky
opásal sa niečím čo pripomína korzet
ponatieral zátylok púdrom
a  tak ako to robia dievčatá som potajme urobil koketnú pózu
naklonil som sa ku kmeňu novej brezy a pobozkal ho
na perách rúž vo farbách ruže
pritisnutý k vysokému žiarivo bielemu stromu

 

Sadenice  苗

sadenice sa mihotajú na modrej oblohe
a dieťa sa hrabe v zemi

cez spodok prázdneho črepníka
som prestrčil biele prsty
aby som získal výhonky ktoré nerastú

 

Stolička 椅子

človek ktorý spí pod stoličkou
je dieťa toho kto postavil tento vznešený dom?

 

Bojím sa vidieka 田舎を恐る

bojím sa vidieka
bojím sa dlhých a tenkých stebiel ktoré sa trasú
v ľudoprázdnych ryžových poliach
bojím sa skupiniek ľudí živoriacich v temných chatrčiach
sedím na chodníku medzi políčkami
a ťažká zvlnená zem mi zatemňuje srdce
tmavne mi pleť z pachu čiernej zeminy
krutá zimná samota zatemňujúca život

vzduch na vidieku je stuhnutý a ťažký
a dotyky vidieka sú ohavné a bolestivé
občas si spomeniem na vidiek
a je mi zle z puchu drsných zvieracích koží
bojím sa vidieka
vidiek je vyblednutý sen horúčky

 

Sakutaró Hagiwara 萩原朔太郎

Sakutaró Hagiwara 萩原朔太郎

Sakutaró Hagiwara  萩原朔太郎foto: wiki commons

(1886-1946). Básnik a literárny teoretik narodený v Maebaši v prefektúre Gunma. Je považovaný za „otca modernej japonskej poézie“ (Nihon kindaiši no čiči 日本近代詩の父) a jeho dielo je možné chápať aj ako kľúčovú obhajobu voľného verša (džijúši自由詩) v japonskej poézii. V literárnom prostredí, kde viac ako tisícročie dominovala poézia waka 和歌 (poézia založená na schéme striedania piatich a siedmich slabík, akú majú napríklad básnické formy tanka 短歌, renga連歌 a haiku俳句), mali jeho aktivity takmer epochálny význam. Zbierka Zavýjanie na Mesiac (Cuki ni hoeru月に吠える), publikovaná vo februári 1917, je prelomovým dielom, v ktorom dokázal svojbytnosť nového a moderného výrazu oslobodeného od tradicionalistických konceptov. Hovorový jazyk (kógo džijúši口語自由詩) sa v nej stal základným básnickým prostriedkom. Hoci za prvé básnické diela napísané formou voľného verša možno považovať zbierky Hakidame (塵塚) od Rjúkóa Kawadžiho川路柳虹 (1888-1959) z roku 1907 a Cesta (Dótei 道程) od básnika a sochára Kótaróa Takamuru 高村光太郎 (1883-1956) z roku 1914, až Hagiwarova zbierka Zavýjanie na Mesiac natrvalo zadefinovala nový básnický výraz. Zbierka vyvolala senzáciu a 500 výtlačkov sa rozchytalo v priebehu dvoch mesiacov. Mori Ógai 森鷗外 (1862-1922), popredný spisovateľ obdobia Meidži, sa vyjadril, že ide o prvú skutočne symbolistickú poéziu v Japonsku. Zbierka mala pôvodne vyjsť v januári 1917, no tesne pred jej zadaním do tlače sa Hagiwara opil v jednom tokijskom lokáli a stratil rukopis aj s redakčnými úpravami, ktoré spravil jeho básnický súpútnik Muró Sansei 室生犀星 (1889-1962). Musel ju nanovo zostaviť z poznámok a jej vydanie sa oddialilo o jeden mesiac. Ďalšou zaujímavou okolnosťou vydania zbierky bol zásah cenzúry, ktorá spätne nariadila jej stiahnutie z distribúcie kvôli dvom kontroverzným básňam. Jednou z nich je báseň Ten kto miluje lásku (Ai o aisuru hito 戀を戀する人), ktorú sme zaradili do nášho krátkeho výberu. V bezprostredne nasledujúcich reedíciách sa už nenachádzajú, a tak pôvodné a kompletné vydanie patrí medzi vysoko cenené zberateľské artefakty. Samotný úspech zbierky je nutné chápať v širšom historickom a jazykovom kontexte, s ktorým súvisí aj problematika prekladu – Japonci sa pod vplyvom modernizácie a westernizácie museli od konca 19. storočia vysporiadať s otázkou, ako prekladať inojazyčnú, prevažne európsku literatúru – tradičnými prístupmi poézie waka nebolo možné preložiť napríklad Shakespeara, a tak proces hľadania nových foriem bol viac než nevyhnutný, pričom prirodzene presiahol prekladateľskú tvorbu. O zbierke Zavýjanie na Mesiac možno hovoriť ako o jeho úspešnom dovŕšení. Po nej nasledovali autorove zbierky Snívať o motýľoch (Čó o jumemu 蝶を夢む, 1923), Modrá mačka (Aoneko 青猫, 1923), Zbierka krátkych piesní o nevinnej láske (Džundžó šókjokušú 純情小曲集, 1925), Ľadový ostrov (Hyōtō 氷島, 1934) a Osud (Šukumei 宿命, 1939), u literárnych kritikov však vo všeobecnosti pohoreli, nepodarilo sa mu v nich dosiahnuť úroveň debutu. Hagiwara sa taktiež venoval literárnej kritike a teórii. V  štúdii Princípy poézie (Ši no genri 詩の原理) z roku 1928, v ktorej obhajoval moderný voľný verš, poukázal na to, že táto nová forma je stále zaznávaná literárnym establišmentom a dokonca prirovnal situáciu voľného verša k situácii krutého prenasledovania kresťanov v Japonsku v prvej polovici 17. storočia. Toto expresívne prirovnanie len podčiarkuje pozoruhodné začiatky voľného verša v japonskom priestore, ktorému už tradične panovala poézia waka.

Použitá literatúra:
萩原朔太郎 『詩の原理』 萩原朔太郎全集第三巻.新潮社, 1959.
萩原朔太郎 『月に吠える』感情詩社 ほか, 1917.
萩原朔太郎 『月に吠える』愛蔵版, 1999.
『萩原朔太郎全集第一巻』 新潮社, 1959.
梅田順一 (1999年1月). “『月に吠える』の出版の経緯−日本近代文学文庫から−”. 図書の譜(明治大学図書館紀要)3号. 明治大学図書館. 2017年9月1日閲覧。
SAS, Miryam. Fault lines: Cultural Memory and Japanese Surrealism. Stanford: Stanford University Press, 2002.
Howling at the Moon: Poems and Prose of Hagiwara Sakutarō. Trans. Hiroaki Sato. Green Integer, 2001.

František Paulovič

František PaulovičFoto: Archív autora

František Paulovič

Narodil sa v roku 1979 v Martine. Vyštudoval odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave . Na Katedre východoázijských štúdiu FiF UK pokračoval v doktorandskom štúdiu v odbore Orientálne jazyky a literatúra. Venuje sa modernej japonskej poézii a avantgardným hnutiam v 20. a 30. rokoch.  V Japonsku absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, naposledy na univerzite Kógakkan v Ise. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre východoázijských štúdií, kde vyučuje japonský jazyk, dejiny japonskej literatúry a japonskú históriu. Prekladá z japončiny. S profesorom Zamborom je spoluautor prvého slovenského prekladu významného japonského básnika Macua Bašóa (Skalná ruža, 2019).

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!