Prekladať neviem, ale musím z prekladateľskej dielne

Ako východniar poznám jazyk vojvodinských Rusínov dôverne odmala, je to moja materčina. Pre odlíšenie od spisovnej slovenčiny sme ho doma volali zemplínsky, na Šariši ho volajú šarišský a naši krajania, keďže sa sami vnímajú ako „Rusnaci“, ho volajú „ruski“ jazyk. Ich metropola, päťtisícová obec ležiaca 60 km na severovýchod od Nového Sadu, sa preto volá Ruski Kerestur a hlavné tlačové médium, ako i vydavateľstvo so sídlom v Novom Sade – Ruske Slovo. Predkovia tejto diaspóry odišli z dnešného východného Slovenska na Dolnú zem ešte za vlády Márie Terézie a tam si vytvorili rusínsku identitu, pretože sú gréckokatolíci a ich národné obrodenie viedlo, rovnako ako u nás, najmä duchovenstvo, v ich prípade absolventi haličských a zakarpatských seminárov či kňazi prichádzajúci priamo odtiaľ. Ľudia však rozprávajú východnou slovenčinou, ktorá v etnicky pestrej skladbe prvých presťahovalcov požívala (podobne ako podnes na východnom Slovensku požíva) najvyšší spoločenský status. Krajanov je dnes okolo 15 000 a žijú najmä v Srbsku, Chorvátsku a Kanade. Ich jazyk je v jadre zhodný s východnou slovenčinou, najbližšie má k nárečiam v okolí Trebišova a Prešova a v roku 1923 ho ich národný buditeľ a prvý literát Gabor Kosteľnik – ako inak, kňaz – kodifikoval pod názvom „bačvaňsko-ruska bešeda“. Nemožno preto hovoriť o nárečí, ale z nášho pohľadu o ďalšej spisovnej slovenčine (po Bernolákovej a Štúrovej už tretej v poradí), z ich pohľadu o panónskom variante rusínčiny – síce zásadne odlišnej od tej karpatskej, ale to už je interný problém rusinistiky. S napohľad zarážajúcou identitou toho jazyka je to možno podobné, ako keď sa na Slovensku svojho času používala biblická čeština, keďže však slúžila kultúrnym potrebám Slovákov, volali sme si ju slovenčinou.

Namiesto otázky, ako som sa k dolnozemskej rusínskej komunite dostal, je tak namieste skôr otázka, prečo som sa o nej dozvedel až ako tridsaťročný. Prečo o týchto našich krajanoch niet ani zmienky v našich školských osnovách, v našom kultúrnom diskurze? Narazil som na nich v jazykovednej literatúre, ktorá sa do neodborných rúk vie zatúlať len náhodne. Pochopiteľne som za nimi čím skôr bežal a zoznámil som sa s každým, s kým sa dalo, vrátane Ivana Medešiho. Ale ešte o čosi skôr som sa prostredníctvom kníh a periodík zoznámil s ich svojskou podobou východnej slovenčiny, ktorá sa od tej našej líši množstvom prirodzene nabalených slov z niekdajšej srbochorvátčiny a umelo vnesených slov z východoslovanských jazykov, ako aj zápisom v ukrajinskej cyrilike, ktorú ako puto s východoslovanskou pravlasťou a bariéru proti možným proslovenským ambíciám zaviedol Kosteľnik. K mojim prvým literárnym zážitkom patria najmä zbierky prostonárodných poviedok zapísaných koncom 19. storočia, vďaka ktorým som spoznal aj staršiu podobu jazyka, než s akou som sa zakrátko stretol naživo: pred 100 rokmi ešte mali naši krajania „vichod“ a „zapad“, dnes už poznajú len „vostok“ a „zachod“, nárečové maďarské „ezer“ nahradili pri kodifikácii nie východoslovenským „tišic“, ale východoslovanským „tisjač“, takže majú dnes bizarnú číslovku „dzešectisjač“… a kopu podobných hybridov. Ich rusínsku národnú identitu treba jednoznačne rešpektovať, iba žeby sme prv presvedčili Rakúšanov, že sú Nemci, či Brazílčanov, že sú Portugalčania, iné je to však s rusínskou identitou ich reči, ktorá má zjavne ničivý dosah na tú najdôležitejšiu funkciu jazyka – na jeho komunikačný potenciál. Krajanskí jazykoví inžinieri vyvinuli metódou tvrdohlavého zatvárania očí a uší pred kompatibilnou východnou slovenčinou svojský západo-východo-južnoslovanský guľáš. Velebia si ho ako „slovanské esperanto“ – ktorému však vo výsledku nerozumie okrem jeho nositeľov nikto – i východniari dnes už len s ťažkosťami a ozaj silným odhodlaním „pohutorec sebe“.

Nepomerne väčší podiel zodpovednosti za daný stav, možno o to väčší, o čo viac je oproti krajanom Východniarov či všetkých Slovákov – má však naša strana. Je zarážajúco smutné, že za celé desaťročia sa naše kultúrne inštitúcie nezmohli na nijaký konštruktívnejší program zblíženia sa s krajanmi, než je príležitostné podsúvanie či vnucovanie im slovenskej identity – bez úprimného záujmu o samotných ľudí a predovšetkým bez predstavy, ako bude naložené s ich spisovným jazykom.

V presvedčení, že prvým krokom k zblíženiu je spoznanie sa, som v roku 2010 ako najjasnejšiu správu o existencii našich krajanov vydal spomínané prostonárodné poviedky – knižku Trome braca. Zapísal ich ukrajinský národopisec Volodymyr Hnaťuk v roku 1897 ukrajinskou cyrilikou, takže ich stačilo prepísať do latinky. V tom istom roku som vydal i Kvaśnu kňižku básní a krátkych textov Ivana Medešiho – tie už bolo treba trochu upraviť; srbské a východoslovanské jazykové nánosy zameniť za východoslovenské. Dvojicou toho najstaršieho a najnovšieho som si tak stanovil programové mantinely, ktoré už ostáva len vyplniť tým najlepším, čo sa našim krajanom v priebehu storočia na literárnom poli urodilo. V roku 2016 vyšiel Valalski človek – poviedky Gabora Kosteľnika z 20. a 30. rokov, ktoré stačilo tiež len prepísať do latinky a vybaviť slovníkom. Pomedzi to som zostavil pár čísel literárneho zinu Vajčak – antológie súčasných mladých autorov z Vojvodiny a východného Slovenska. V nich vyšli v premiére i Medešiho poviedky Víťazstvo a Chybné vetry, ale s redakciou jeho jazyka, presýteného srbskou či chorvátskou lexikou i syntaxou, bolo toľko práce a následný čitateľský ohlas taký nepatrný, že keď sa poviedok nazbieralo viac, rozhodol som sa preložiť ich do spisovnej slovenčiny a ponúknuť tak i širšej čitateľskej obci. S prekladaním som nemal žiadne skúsenosti, nanajvýš som kedysi dávno, s túžbou po nejakom kvalitnom texte v rodnej reči, skúšal preložiť do východnej slovenčiny niečo z ruštiny – Charmsa, Jevtušenka, Sorokina… Medešiho texty však boli objemné a trápil som sa s nimi dlho a do úmoru. Vedomý si vlastného diletantstva som obťažoval známych i neznámych, aby sa mi na preklad pozreli a posúdili ho, väčšinou len krútili hlavou alebo sa vykrúcali. S tými, čo do toho so mnou nakoniec šli, sme texty nejako dotiahli a nedopadlo to hádam najhoršie.

Prekladať vôbec neviem, ale ako vyučený umelecký kritik viem byť veľmi kritický – i k vlastnej práci, ak sa k nej môžem vrátiť s časovým odstupom. Mojou „metódou“ tak bolo nekonečné opakované prečesávanie textu a alchymistické prekrúcanie každej vety do vyčerpania všetkých možností, až kým som sa s nejakou rezignovane nezmieril. To isté platí pre každé jednotlivé slovo a jeho synonymické možnosti. Popritom som intenzívne konzultoval s autorom i ďalšími krajanmi, listoval v slovníkoch; rusínskych, srbochorvátskych, nárečových, synonymických, v mnohozväzkovom Slovníku slovenského jazyka, ktorý mi početné autorove napohľad neštandardné výrazy potvrdil ako írečito slovenské, bola to skrátka úmorná drina. S polovicou tej energie a času sa už mohol Ivan Medeši dávno naučiť dokonale po slovensky a neostávať doživotne závislý od mojej otročiny. Keďže sa chcem venovať aj vlastnej práci a záľubám, prekladám teraz len trochu poézie. Od vydania Kvaśnej kňižky ma Medeši zaplavuje novými a novými básnickými zbierkami, ktoré našťastie píše neviazaným veršom, takže sú na spracovanie poddajnejšie a časovo uchopiteľnejšie. Popritom je tu zaujímavá tvorba niektorých jeho súčasníkov, napríklad Olega Kolbasa, Slavka Vinaja, Sinišu Sopku, i zopár pozoruhodných o generáciu starších autorov zo 70. – 80. rokov ako Natalija Dudaš, Julijan Naď, Zvonimir Ňaradi. Toho času však prekladám najmä z maďarčiny a rumunčiny – s pomocou online prekladačov 🙂 – odborné štúdie a iné podklady pre svoju doktorandskú prácu o tradičnom staviteľstve na východnom Slovensku a okolí; namiesto stavby jazyka sa skúšam sústrediť na jazyk stavieb.

Pre vojnové číslo Verzie som pripravil ukážky z tvorby dvoch keresturských čudákov:

Étericky krehký básnik Zvonimir Ňaradi si na samom konci socialistickej Juhoslávie vystaval hermeticky uzavretý vesmír vlastnej poetiky – svoje osobné nebo. Po strete s apokalypsou občianskej vojny doň dobrovoľne ušiel, zanechajúc nám aspoň jeho náčrty.

O čosi mladší, večný vzbúrenec Siniša Sopka je neodmysliteľnou súčasťou kerestúrskeho alternatívneho kultúrneho vrenia deväťdesiatych a začiatku nultých rokov. Všeobecný spoločenský rozvrat, úpadok, frustráciu a brutalitu tých čias nikto z jeho spolubojovníkov nepretavil do slov tak živelne a priamočiaro.

Maroš Volovár

Foto: Archív autora

Maroš Volovár

(1976, Michalovce) študoval pozemné staviteľstvo na SPŠ v Michalovciach, vedu o výtvarnom umení na FiF UK v Bratislave, toho času je doktorandom na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe. S cieľom popularizovať komunitu a kultúru našich krajanov – dolnozemských Rusínov žijúcich v krajinách bývalej Juhoslávie – založil v roku 2010 o. z. Východoslovenské združenie Valal, v ktorom vydáva pozoruhodnú literárnu tvorbu krajanov, najmä Ivana Medešiho. Medešiho kniha Jedenie v preklade Maroša Volovára sa stala laureátom ceny Anasoft litera v roku 2019.