Mariana Enriquez: La hermana menor recenzia

Mýtus zvaný Silvina

Villa Ocampo, ktorá sa nachádza v časti San Isidro v metropolitnej oblasti Buenos Aires, prijíma návštevníkov len v piatok, cez víkend a počas sviatkov. Palác okrovej farby postavený v eklektickom štýle mal ako jeden z prvých domov v krajine elektrinu a tečúcu vodu. Majitelia patrili k bohatým mešťanom z blízkeho hlavného mesta, ktorí si na jeho periférii pri pobreží Río de la Plata stavali letné domy so záhradou a parkom. Vo svojej rezidencii sa rodina zdržiavala od novembra do marca až apríla. Dnes túto národnú kultúrnu pamiatku môžete navštíviť celoročne, no rozloha pozemku je desaťkrát menšia v porovnaní s pôvodnou stavbou z konca 19. storočia. To, čo dodnes priťahuje návštevníkov, je okrem emblematickej stavby aj osud rodiny, z ktorej pochádzali sestry Victoria a Silvina Ocampové, významné predstaviteľky argentínskej literatúry 20. storočia.

Na návštevu tohto letného rodinného sídla pozýva aj argentínska spisovateľka a novinárka Mariana Enriquez. V úvodnej kapitole knihy La hermana menor (Mladšia sestra, 2018) vidíme v parku malú Silvinu. Zvyšok rodiny odpočíva po obede vo Villa Ocampo, a tak sa dievča môže nenápadne vytratiť von. Láka ju všetko zakázané a nenápadné, čo môže robiť za chrbtom svojej rodiny. Pozorujeme ju, ako sa šplhá na strom, aby mala lepší výhľad, a čaká na svojich obľúbencov. Od malička ju fascinovali žobráci a rada s nimi trávila čas. Bavili ju oveľa viac ako jej rovesníci z vyššej vrstvy. Rada im podávala čaj s mliekom alebo kávu so smotanou, ktorá jej pripadala nechutná, ale bola zvedavá, ako si s ňou druhí poradia. Chudoba, ktorú nevnímala cez sociálny aspekt, jej dávala pocit slobody a nepripútanosti.

Mariana Enriquez postupne odkrýva život a dielo Silviny Ocampo, nemožno však hovoriť o typickom biografickom románe. Keby Mariana bola hudobnou skladateľkou, zvolila by si ako prostriedok hudobnej kompozície a umeleckého vyjadrenia polyfóniu. Hlavnú líniu tvorí životný príbeh zahalený rúškom tajomstva, no popri ňom rozvíja niekoľko ďalších nezávislých línií prostredníctvom bibliografických odkazov, citácií z kníh a svedectiev priateľov, kritikov či príbuzných, pričom mnohé z nich si aj odporujú. Autorka sa pustila do štúdia života ženy, ktorá si nepísala denník. Zvolila investigatívny, až detektívny prístup, aby odhalila čo najviac z tej, ktorá chcela zostať skrytá. Nehľadá pritom jednoznačné odpovede, ako to naozaj bolo, ale prináša rozličné pohľady na mýty, ktoré ju obklopovali. Výsledkom je strhujúci portrét láskavej a temnej, inteligentnej a jemne zvrátenej ženy, spisovateľky nespútanej fantázie, ktorej dielo bolo oceňované až po jej smrti. Dnes je Silvina Ocampo považovaná za jednu z najlepších argentínskych autoriek krátkych próz.

Mariana Enriquez sa k jej textom dostala po prvý raz náhodou v detstve, no vtedy sa jej zdali čudné. Keď však už ako skúsená novinárka a spisovateľka dostala ponuku písať o Silvine Ocampo, súhlasila. Dielo, ktoré najprv napísala pre čilskú Universidad Diego Portales, nemalo akademický charakter, ale zaujalo. Španielske vydavateľstvo Anagrama ho zaradilo do svojho edičného plánu a o štyri roky neskôr (2018) vyšlo v pôvodnej verzii bez zmien.

Najmladšia zo šiestich sestier

Ocampovci, majitelia rozsiahlych pozemkov, patrili na prelome 19. a 20. storočia v Argentíne k významným aristokratickým rodinám. Otec Manuel Silvino Cecilio Ocampo bol inžinier, staviteľ mostov a matka Ramona Maximina Aguirre Herrera pochádzala zo zámožnej rodiny. V priebehu trinástich rokov sa im narodilo šesť dcér. Dospelého veku sa nedožila iba Clara, ktorá podľahla detskej cukrovke. Rodičia poskytli svojim dcéram klasické vzdelanie, učili ich zahraniční súkromní učitelia, francúzštinu a angličtinu ovládali lepšie ako svoj rodný jazyk španielčinu.

Silvina Inocencia María Ocampo sa narodila 28. júla 1903 v dome na ulici Viamonte 550 v Buenos Aires. Milovala dom, v ktorom vyrastala, najradšej chodila na najvyššie poschodie, kde trávila čas so služobníctvom. Ako dieťa bola nepríliš zhovorčivá, ale nábožensky horlivá a rada si kreslila. Silvina sa celý život považovala za škaredé káčatko. Narodila sa ako šiesta v poradí a svoje sestry považovala za krásne ženy. Na viacerých fotografiách si ešte v dospelosti zakrývala tvár, čo potvrdzuje aj snímka na obálke knihy La hermana menor. Vyrastala prakticky sama medzi rovesníkmi a služobníctvom, čo sa neskôr tematicky odrazilo aj v jej tvorbe.

Od výtvarného umenia prešla k literatúre

Formatívnou skúsenosťou pre Silvinu boli návštevy Európy a štúdium výtvarného umenia v Paríži. Chcela sa dostať k Picassovi, no odmietol ju. Študovala kresbu u Giorgia de Chirico aj Fernanda Légera. Na toto obdobie neskôr spomínala zriedka. Po návrate do rodnej krajiny mala síce ešte niekoľko výstav, no postupne sa vzdávala vizuálneho umenia v prospech literatúry. Pravdepodobne neverila svojmu talentu, no vplyv surrealizmu je aj v jej literárnej tvorbe neskôr veľmi zjavný.

Medzitým jej najstaršia sestra Victoria Ocampo (1890 – 1979) vydala svoje prvé literárne pokusy a začala sa aktívne angažovať v kultúre. V roku 1931 založila literárny časopis Sur a o dva roky nato rovnomenné vydavateľstvo, v ktorom publikovala diela známych domácich i zahraničných autorov.

Vo veku 34 rokov Silvina vydala svoju prvú zbierku poviedok Viaje olvidado (Zabudnutá cesta, 1937). Maľovanie už ustúpilo do úzadia. Zbierka obsahovala krátke texty, ktoré zobrazovali detstvo s nádychom deformácie až perverzie. Silvina ešte pred vydaním darovala rukopis sestre, tá ho však stratila, a to sa autorky nesmierne dotklo. Neskôr Victoria v časopise Sur uverejnila na zbierku recenziu, ktorá však nebola priaznivá.

Rivalita medzi sestrami bola bolestnou skúsenosťou rodiny. Hovorí sa, že Victoria žiarlila na svoju o 13 rokov mladšiu sestru a na jej literárne schopnosti. Nerozumela si ani so Silvininým manželom, čo priepasť medzi sestrami ešte prehĺbilo. Victoria mala nenaplnené herecké ambície, no pobyt v Paríži ju presvedčil, že sa chce naplno venovať kultúre a mecenášstvu. Rozviedla sa pár rokov po svadbe, zamilovala sa do bratranca svojho muža a žila s ním bez sobáša. Svojou svojhlavosťou narúšala kánony danej doby, bojovala za práva žien a bola verejne známou osobou. Vyjadrovala sa aj k politike. Skoro mesiac bola väznená za svoj postoj proti perónizmu. V rôznych obdobiach života ju považovali raz za fašistku, inokedy za komunistku.

Literárny časopis Sur sa jej podarilo udržať pri živote celých 40 rokov, aj keď to nebol výhodný biznis a stratila pri tom veľa peňazí. Časopis sa stal mostom medzikultúrneho dialógu medzi Argentínou a Európou. Vo vydavateľstve, kde aplikovala svoje vysoké estetické kritériá, vyšlo veľa titulov domácich autorov aj prekladov diel zahraničných spisovateľov, napr. Thomasa Manna, Henryho Millera, Grahama Greena. Ako jediná žena z Latinskej Ameriky sa zúčastnila norimberských procesov. Zdedila rodinné sídlo Villa Ocampo. Salóny a záhradu, kde sa na jej pozvanie prechádzali Albert Camus, María Elena Walsh, Federico García Lorca, Igor Stravinskij či Indira Gándhi, v súčasnosti spravuje UNESCO. Victoria Ocampo rezidenciu darovala organizácii šesť rokov pred svojou smrťou.

V tieni Victorie, Bioya a Borgesa

Podľa názvu knihy by sa dalo predpokladať, že príbeh Silviny Ocampo je vyrozprávaný z pohľadu jej staršej sestry Victorie, no nie je to tak. Je postavený na vzťahoch s viacerými ľuďmi a miestami, kde žila a pôsobila. Reportáže z návštev týchto miest a rozhovory s pamätníkmi sú v spleti podrobných citátov príjemným osviežením. Škoda, že ich je len zopár. Nečudo, veď mnoho pamätníkov už zomrelo.

Určujúci vzťah mala Silvina so svojím manželom. Spisovateľ Adolfo Bioy Casares bol od nej o 11 rokov mladší. Láska, ktorá sa zrodila jedného popoludnia v roku 1933, o niekoľko rokov neskôr dostala podobu oficiálneho zväzku. Manželský pár sa usadil v luxusnom byte vo štvrti Recoleta, pár metrov od slávneho cintorína. Napriek Bioyovým mimomanželským vzťahom, ktoré potvrdil vo svojich memoároch, zostali spolu až do smrti.

Mnoho otáznikov viselo aj nad Silvininou sexuálnou orientáciou. V knihe sú spomenuté údajné aférky so ženami (napr. so svokrou ešte pred svadbou, s neterou Gencou, ktorú si mladomanželia zobrali na svadobnú cestu do Európy, či poetkou Alejandrou Pizarnik, ktorá vraj bola do nej vášnivo zaľúbená).

Adolfo Bioy Casares (1914 – 1999) sa začal naplno venovať literatúre aj na podnet manželky. Postupne sa z neho stal významný predstaviteľ žánru laplatskej fantastickej prózy. Vo svojich textoch zobrazoval záhadné príbehy na pomedzí skutočnosti, sna a sci-fi, ktoré sprevádzal filozofickými úvahami.

Jeho nerozlučným a dôverným priateľom bol Jorge Luis Borges (1899 – 1986), ktorý k nim chodil prakticky každý deň na večeru a bol bravúrnym rečníkom. Bioy Casares si o týchto konverzáciách viedol podrobný denník, ktorý vyšiel knižne. Silvina je v ňom zobrazená ako prítomná, ale takmer neviditeľná, mlčanlivá postava.
O Silvine sa často píše, že ju jej najbližší neprávom zatienili. Najprv to bola podnikavá sestra Victoria, potom neverný manžel Adolfo, ktorého volala Adolfito, a napokon rodinný priateľ Borges. Mariana Enriquez však polemizuje s týmto zjednodušujúcim pohľadom: „Tí, čo ju obdivujú, horlivo vyhlasujú, že túto pozíciu si vybrala nepochybne ona sama. Hovoria, že z úzadia mohla situáciu lepšie ovládať. Nikdy sa nezaujímala o verejný život, ale skôr o to, aby bol jej súkromný život slobodný a čo najmenej na očiach. Skrátka, chcela zostať tajomná, aby nemusela nikomu nič vysvetľovať“ (s. 26).

Všetci traja sa podieľali na vzniku dvoch zásadných diel: Antología de la literatura fantástica (Antológia fantastickej literatúry, 1940) a Antología poética argentina (Antológia argentínskej poézie, 1941).

Písala prózu, poéziu aj knihy pre deti

Silvina mala štyridsaťpäť rokov, keď v roku 1948 uverejnila druhú zbierku poviedok Autobiografía de Irene (Irenina autobiografia). Ak jej debut obsahoval takmer tridsať poviedok, táto kniha prekvapuje svojou stručnosťou. Má len päť textov a jeden z nich pod názvom El impostor (Podvodník) je skôr novelou. Ide o premyslené poviedky, v ktorých sa objavujú témy dvojníka, krutosti či predtuchy.

Po dlhšom období, v ktorom sa venovala len poézii, v roku 1959 vydala knihu La furia (Zúrivosť), ktorá je považovaná za „najocampovskejšiu“. Je to dielo, „v ktorom našla svoj jedinečný hlas a v ktorom najjasnejšie vymedzila svoj vesmír“ (s. 53). Borges, obdivovateľ jej poézie, sa netajil tým, že sa mu nepozdávali čoraz voľnejšie poviedky, ktoré Silvina začala publikovať po tejto knihe. Krutosť, zmyselnosť, grotesknosť, sexuálna neurčitosť niektorých postáv a vzťahov vyrušovali Borgesovu citlivosť.

Vo väčšine jej poviedok sa rozprávač zaoberá svojím detstvom, ktoré je často spojené práve s krutosťou a zvrátenosťou. Postavy sa objavujú mimo svojho prirodzeného prostredia, nevidíme ich jasne, vždy nám v pohľade bráni nejaká prekážka – ako keby sme sa pozerali len cez kľúčovú dierku. Predmety oproti tomu opisuje ako živé bytosti. V textoch vždy zostáva niečo ukryté – nie je počuť jasný zvuk ani vidieť jasný pohľad, mnoho konverzácií sa odohráva po telefóne. Jej poviedky ku koncu kariéry zámerne ignorujú pohlavie rozprávačov. Silvina experimentuje aj s jazykom. Napriek tomu, že jej diela vychádzali pred desiatkami rokov, jej spôsob vyjadrovania je veľmi moderný.

V šesťdesiatych rokoch publikovala menej, starala sa o svoju adoptívnu dcéru Martu, ktorú mal jej manžel s jednou zo svojich mileniek, obklopovala sa mladými priateľmi a obdivovateľmi. Jej tvorba sa zintenzívnila o dekádu neskôr. Naďalej písala poéziu aj prózu, pridala aj príbehy pre deti. Na jej posledných dielach sa odzrkadlila Alzheimerova choroba, ktorou trpela až do smrti. Jej publikačná činnosť vyvrcholila knihou Cornelia frente al espejo (Kornélia pred zrkadlom, 1988). Mala za sebou 51 rokov plodného písania a len zopár literárnych cien. Zomrela 14. decembra 1993 vo veku 90 rokov. Je pochovaná v rodinnej hrobke na cintoríne la Recoleta v Buenos Aires. Tabuľku s jej menom by ste však na nej hľadali márne.

Jej dielo zarezonovalo viac po smrti

Posmrtne vyšlo ešte niekoľko jej diel a mnohé staršie diela vyšli v reedícii. Na románe La promesa (Sľub, 2010) pracovala od polovice 60. rokov, viackrát ho prepisovala, a to aj v čase, keď už bola chorá. Editor Ernesto Montequin, ktorý sa ako kurátor jej literárnej pozostalosti postaral o vydanie viacerých diel, sa ho rozhodol vydať v stave, v akom ho našiel, len s drobnými redakčnými úpravami. Originál našiel ako väčšinu jej textov napísaný na stroji. O rukopisy sa starala Elena Ivulichová, ktorá bola autorkinou sekretárkou viac ako štyridsať rokov. Hovorí o tom aj v dokumentárnom filme s názvom Silvina Ocampo: las dependencias v réžii Lucrecie Martel, ktorý je prístupný na YouTube. Dielo La promesa dnes napokon vyznieva ako posmrtná autobiografia, kde sa rovnako naplní osud autorky a protagonistky.

Mariane Enriquez (Buenos Aires, 1973) sa v knihe La hermana menor (Mladšia sestra) na 138 stranách podarilo vniesť dostatok svetla do príbehu ženy, ktorá žila v tieni. Súčasní kritici sa zhodujú na tom, že Silvinino písanie ani dnes nestratilo na aktuálnosti. Z jej multižánrového diela najviac oceňujú poéziu a poviedky. Sú v nich rozmanité tóny irónie a čierneho humoru. Jej štýl je osobitý, prináša pohľad na zdanlivo obyčajné veci cez prizmu deformácie a zvrátenosti a tieto zvláštnosti vyvolávajú údiv. Po Silvine Ocampo, ktorej dielo ako jednej z mála argentínskych autoriek 20. storočia dodnes zaujíma akademickú obec aj laickú čitateľskú verejnosť, Mariana Enriquez preberá pomyselnú štafetu a je už považovaná za jednu zo zásadných spisovateliek latinskoamerickej literatúry 21. storočia.

Od novinárky, ktorá chcela byť hudobnou redaktorkou a špecializovať sa na rockovú muziku 90. rokov, sa prepracovala k autorke hororov a strašidelných príbehov. Baví ju písať o extrémnej emócii, akou je strach, bez toho, aby bola v nebezpečí. Na medzinárodnej úrovni zaujala zbierkou poviedok Las cosas que perdimos en el fuego (Čo nám oheň vzal, 2016), ktorá bola preložená do dvadsiatich jazykov. Jej posledný román Nuestra parte de noche (Svoj podiel noci niesť) získal niekoľko literárnych cien a vyšiel vlani v slovenčine v preklade Evy Palkovičovej. Ak by sa prekladu dočkala aj kniha La hermana menor (Mladšia sestra), pomohlo by to predstaviť Silvinu Ocampo slovenskému čitateľovi a vyvolať záujem o jej dielo, ktoré je i 30 rokov po jej smrti v našich končinách prakticky neznáme.

Eva Kopecká

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!