Prekladatelia odporúčajú nové knihy

Delphine de Vigan: Deti, náš poklad

Delphine de Vigan je obľúbená francúzska autorka, ktorej tvorba zarezonovala aj v našich končinách. Jej najnovší román Deti, náš poklad zaujme nielen svojím námetom, ale aj osobitým spracovaním. Začítate sa do mrazivej detektívky, v závere však už ide o zľahka dystopické, no najmä desivé rozprávanie o tom, kam až môže viesť túžba po lacnom úspechu. Príbeh je veľmi dobre vystavaný – pátranie po zmiznutej detskej hviezde sociálnych sietí mu dodáva napätie aj záhadnosť, postupne sa však vynárajú nielen otázky o bezpečnosti detí na internete a o rôznych formách ich zneužívania vo virtuálnom priestore, ale aj otázky o tom, kde sa to tu všetko vzalo a kam to až môže dospieť. Autorka nesúdi, ale citlivo upozorňuje na javy v spoločnosti ovládanej konzumom, kde sociálne siete otvorili dvere do reality šou doslova každému. Mnohým už totiž nestačí len sa pozerať, chcú byť na očiach, získať obdiv bez práce a v ideálnom prípade premeniť zozbierané páčiky a srdiečka na ľahký zisk, a to aj za cenu straty súkromia.

Keby som bola literárny kritik, vytkla by som autorke istú stereotypnosť pri vykresľovaní niektorých postáv aj občasné pleonazmy, ak mám hodnotiť čitateľský zážitok, oslovil ma nekonvenčný prístup k téme aj intímnosť textu, no a ako prekladateľka oceňujem jazykový cit i originalitu. Slovné hry či originálne familiárne pomenovania boli skúškou interpretačnej vynachádzavosti, no v tomto prípade nás aj s redaktorkou potrápili najmä názvy niektorých inštitúcií a policajné funkcie, ktoré u nás nemajú ekvivalent, a boli v kontexte dôležité.

Andrea Černáková

Preklad: Andrea Černáková
Redakcia: Želmíra Čížová
Grafická úprava: Nikola Janíčková
Vydavateľstvo: Ikar, Odeon (2023)

Lee Lai: Kôstka

Kôstka je turbulentná, dojímavá, emocionálna, tvrdá. V slovenskom preklade vyšla v apríli 2023 vo vydavateľstve BRAK. Je to grafický román o vzťahoch medzi ženami – sestrami, matkami, dcérami, partnerkami. Ukazuje nám živelnosť, nespútanosť i naivitu, trápenie, hľadanie a straty. Búrlivé emócie v čiernobielych kresbách. Vzťah medzi hlavnými hrdinkami Ray a jej transrodovou partnerkou Bron je hlavnou líniou rozprávania o nevyjasnených citoch, traumách, neprijatí, odcudzení a zároveň je cestou hľadania. Ako pochopiť a prijať druhých a nakoniec seba.

Preklad som konzultovala s autorkou. Naše hlavné témy boli: expresívnosť jazyka (v anglických textoch je jazyk bežne tvrdší, čo by v slovenčine vyznievalo vulgárne) a rod slovies (angličtina na rozdiel od slovenčiny nerozlišuje ženský a mužský slovesný rod). Išlo o to, že hlboko nábožensky založení rodičia Bron ako transrodovú ženu nezavrhujú, no neprijímajú ju úplne. Mala som pocit, že by ju ešte nedokázali oslovovať v ženskom rode, ale zároveň by neboli natoľko krutí, aby s ňou hovorili v rode mužskom. V rozhovoroch medzi Bron a rodičmi som sa teda po konzultácii s autorkou vyhla slovesným rodom, a to aj za cenu istej kostrbatosti jazyka.

Prekladať Kôstku bolo pre mňa oživením. Nie je to moja profesia a k prekladu tohto diela som sa dostala netypickou cestou. Som „vyučená“ molekulárna biologička, žijem v okrajovej časti Berlína, takmer ako na dedine. V miestnej mini knižnici som objavila grafické romány. Úžasné autorky, ktoré na Slovensku nevychádzajú, a to som chcela zmeniť. V zápale naivity som si založila eseročku, kúpila práva na Kôstku, preložila som ju a chystala som sa ju už „len“ vydať. Po dvoch rokoch nečinnosti som odovzdala štafetu skúsenému vydavateľstvu BRAK a som rada, že Kôstka konečne uzrela svetlo sveta.

Marieta Caganová

Prekladateľka: Marieta Caganová
Jazyková redakcia: Lucia Halová
Korektúry: Zuzana Šmatláková
Grafická adaptácia slovenského vydania a lettering: Marek Menke
Vydavateľstvo: BRAK v spolupráci s BratislavskaKaviaren, s. r. o.

Jurica Pavičić: Krvavá voda

Jurica Pavičić je v chorvátskej literatúre známy ako autor netradičných trilerov a detektívok. Za svoje prozaické diela získal mnoho ocenení doma aj v zahraničí. Jeho kriminálny román Krvavá voda však nemožno považovať za úplne klasickú detektívku. Ide skôr o chronológiu pátrania po nezvestnej osobe, ktoré sa prelína s chronológiou udalostí v Chorvátsku počas vojny v bývalej Juhoslávii. Pátranie po nezvestnom dievčati, ktoré trvá desaťročia, nesie v sebe známky napínavého vyšetrovania, ale protagonisti príbehu po celý čas veria, že išlo iba o vzburu mladej tínedžerky, ktorá ušla z domu. Toto presvedčenie živí aj ich nádej pri hľadaní.

Mohlo by sa zdať, že chorvátska literatúra je pre prekladateľov jednoduchým orieškom. Ide o slovanský jazyk, nachádzame v ňom mnoho podobných, takmer identických slov či spojení. Práve tie však ľahko zvedú k omylu aj skúseného prekladateľa. Najväčšiu výzvu pri preklade tohto románu pre mňa predstavovala terminológia, predovšetkým z oblasti námornej dopravy. Nezostávalo mi iné, len si vyhľadať a naštudovať pomenovania pre rôzne časti námornej lode alebo nástroje, ktoré sa používajú pri oprave lodí, mená rôznych druhov prístavov, zálivov, mysov. Potrápili ma aj reálie: regionálne názvy jedál, rastlinstva a zvykov. V súčasnosti ponúkajú moderné technológie rýchly prístup k dôveryhodným zdrojom informácií. Netreba však zanedbať dôsledné overovanie.

Alica Kulihová

Preklad: Alica Kulihová
Redakcia: Hana Brunovská
Korektúry: Klaudia Podolcová
Obálka: Tomáš Cikán
Vydavateľstvo: Ikar (2023)

Beatrice Salvioni: Špina

Debutový román mladej talianskej spisovateľky Beatrice Salvioni (1995), ktorý sa stal v Taliansku bestsellerom, je príbehom priateľstva dvoch dievčat, Francescy pochádzajúcej zo strednej triedy a Maddaleny, „tej, čo prináša nešťastie“. Čitateľov zavedie do mesta Monza, presláveného Veľkou cenou Talianska. Príbeh sa odohráva v tridsiatych rokoch, v období, keď vstupuje do dialógu hlavne nejasné slovo sloboda. Francesca si vďaka priateľke Maddalene uvedomí, že útlak a nespravodlivosť neovládajú len jej život, ale sú podstatou samotného fašistického režimu.

Ako prekladateľka som si prirodzene kládla otázku, do akej miery možno v knihe postrehnúť vplyv Geniálnej priateľky Eleny Ferrante. Puto, ktoré dievčatá spája, pripomína Lilu a Lenù, no táto „počiatočná atmosféra“ sa vzápätí mení. Salvioni odhaľuje tajomstvá, ktoré si taliansky národ a éra tridsiatych rokov strážia. Či už ide o záležitosti taliansko-etiópskej vojny alebo témy mužského šovinizmu, maskovaného uznaním dôležitej úlohy žien v rámci ideológie fašizmu. Výzvou bol preklad kulturém súvisiacich s kultom Duceho a talianskym kolonializmom. Autorka čerpala z viacerých historických zdrojov, musela som „pochopiť“ tento kult ako produkt propagandy, ako mimoriadny vzťah mnohých Talianov k Mussolinimu, od bezpodmienečného obdivu cez hlboko precítenú oddanosť až po náboženské uctievanie.

Hĺbka románu spočíva aj v štýle písania, ktorý je intenzívny a veľmi živý, popretkávaný prekvapujúcimi metaforami. Tie dokážu „obísť“ zdĺhavú psychologickú analýzu a umožňujú priamejšie pretlmočiť vnútorné dianie. Som veľmi rada, že kniha, preložená do 32 jazykov ešte pred oficiálnym talianskym vydaním, prekračuje hranice.

Eva Mesárová

Preklad: Eva Mesárová
Redakcia a korektúry: Slavo Sochor, Miroslava K. Valová
Fotografia na obálke: Letizia Battaglia
Vydavateľstvo: Literárna bašta (2023)

Andri Snær Magnason: O čase a vode

Andri Snær Magnason, na rodnom Islande už dlho známy svojou angažovanosťou v environmentálnych otázkach, sa v knihe O čase a vode venuje jednej z najpálčivejších tém súčasnosti: klimatickej zmene. Jeho rozprávačské majstrovstvo spočíva v ľahkosti, s akou prepája aktuálne vedecké poznatky s mytológiou, rodinnými príbehmi a osobnými zážitkami. Výsledkom je pútavé rozprávanie, vďaka ktorému sa z abstraktných údajov a pojmov stávajú konkrétne, uchopiteľné obrazy. Kniha nás núti zamyslieť sa. Nielen nad konzumným spôsobom života západnej spoločnosti, ale aj nad (ne)ochotou politikov problematiku riešiť. Ako to, že na výrobu atómovej bomby ľuďom stačilo len trinásť rokov od objavenia neutrónu, no klimatickú krízu sa nám stále nedarí efektívne riešiť, hoci na ňu vedci upozorňujú desaťročia?

Preklad som si skutočne užila. Vďaka esejistickému štýlu text krásne plynie, no šírkou svojho záberu – tematického, geografického i kultúrno-spoločenského – si vyžadoval neustále overovanie faktov a správnej terminológie. Zároveň však nechýbali ani rýdzo umelecké výzvy. Nad strofami z eddických piesní, ktoré boli po prvý raz preložené zo staroseverčiny do slovenčiny, som strávila mnoho hodín v snahe zachovať nielen význam, ale aj čo najviac aliteračného verša, a poetické opisy islandskej vysočiny z pera Helgiho Valtýssona som niekoľkokrát prepísala, než som bola spokojná s „tichom nasýtenou kozmickou šíravou Boha“.

Zhodou okolností sa mi počas práce na preklade pošťastil výlet k západoislandskému ľadovcu Langjökull. Téma knihy sa mi zhmotnila priamo pred očami. Cestu k ľadovcu totiž lemujú tabule, ktoré v dvadsaťročných úsekoch označujú, kam kedysi siahal jeho okraj. Od poslednej tabule s rokom 2020 k okraju ľadovca bolo v lete 2022 treba prejsť niekoľko stoviek metrov. Zhruba rovnaký úsek ako medzi tabuľami 2000 a 2020.

Zuzana Stankovitsová

Preklad: Zuzana Stankovitsová
Redakcia: Adela Ismail Gabríková
Korektúry: Hana Brunovská
Obálka, sadzba a grafická úprava: Pavlína S. Morháčová
Vydavateľstvo: Absynt (2023)