Môj dom je more: Zranená láska Alfonsiny Storni

V roku 1969 vydala najznámejšia argentínska speváčka 20. storočia Mercedes Sosa, známa najmä interpretáciou folklóru a spievanej poézie, platňu s názvom Mujeres argentinas, Argentínske ženy. Medzi piesňami bola skladba v rytme argentínskej zamby s názvom Alfonsina y el mar, Alfonsina a more, ktorá sa okamžite stala jednou z celosvetovo najhranejších argentínskych skladieb vôbec. Pre Mercedes Sosu to bol už tretí album a jej sláva stúpala; za úspechom skladby sa skrýval jej sugestívny prejav a stupňujúca sa láska k spievanej poézii v Južnej (a Latinskej) Amerike v 60. rokoch, keď sa v rôznych kútoch kontinentu dostávala do popredia „nueva trova“. Melódiu skomponoval klavirista Ariel Ramírez a dnes ju spieva okolo stovky svetových interpretov.

Ešte pozoruhodnejší však bol text – báseň, ktorú napísal Félix Luna. Je o žene, ktorá sa volá Alfonsina a ktorá so svojou samotou odchádza hľadať nové básne kamsi medzi pradávne skamenené ulity do tmavých, pravekých morských hlbín, sprevádzaná vodou, vetrom a soľou vyzrážanou v morskej pene. A ak zavolá on – končí sa pieseň –, povedzte mu, že Alfonsina sa už nevráti. Argentínske publikum okamžite vedelo, že báseň rozpráva o Alfonsine Storni, poetke, ktorá v roku 1938 dobrovoľne skončila svoj život v mori v argentínskom meste Mar del Plata, a odvolávajú sa na jej poslednú báseň, sonet Voy a dormir, Idem spať, ktorý napísala deň pred samovraždou. Mala 46 rokov a patrila medzi najznámejšie žijúce literárne postavy svojej doby.

Alfonsina Storni (1892 – 1938) sa všeobecne považuje za „najmodernejšiu“ z modernej triády hispanoamerických poetiek 20. storočia. Určite aspoň do obdobia konca 60. rokov, keď sa istým spôsobom uzatvárala prvá silná generácia juhoamerických poetiek, ktorých tvorba sa začala v najprudšom období rozvoja modernity začiatkom 20. storočia: Okrem nej ide o Čiľanku Gabrielu Mistral (1889 – 1957), ktorá ako prvá spomedzi latinskoamerických autorov získala v roku 1945 Nobelovu cenu za literatúru; a Uruguajčanku Juanu de Ibarbourou (1892 – 1979), ktorá na ňu bola nominovaná štyrikrát. Alfonsina Storni podobné ocenenie nikdy nedostala, ale pre individuálny vzdor voči zabehanému poriadku spoločnosti a takmer „animálnu“ autentickú túžbu po slobode a prelamovaní konvencií zviazaných so ženstvom sa stala univerzálnym hlasom slobody, ktorý v spoločenských masách zovšeobecnel a zľudovel. Vo svojom období sa Alfonsina Storni zaradila k podobne silným individualitám vymykajúcim sa z oficiálne definovaných prúdov, ako bol v Španielsku Federico García Lorca (1898 – 1936) alebo Miguel Hernández (1910 – 1942).

Vo svojej poézii sa Alfonsina Storni pohybovala medzi modernizmom, romantizmom a surrealizmom. Témy, ktorým sa venovala, dobre pomenúva ponáška na ľudovú baladu spomínaného Miguela Hernándeza Llegó con tres heridas: La del amor, la de la vida, la de la muerte (Prišiel s tromi ranami: s ranou lásky, života, smrti). Láska je v poézii Alfonsiny Storni ranou, ktorá je rovnako silná ako rana života a smrti. Nepíše o nej romanticky ani idylicky, nie je pre ňu sentimentálnou martýrskou idealizáciou ženského údelu; jej chápanie lásky však nie je ani typickým „bojom“ s mužským pohlavím v tom zmysle, ako sa niekedy v interpretácii jej poézie stretávame. Tak ako sa pre Lorcu či Hernándeza metaforou heroickej lásky v poézii neraz stával staroveký stredomorský rituál býčích zápasov, aj melanchólia Alfonsiny Storni cíti svoj pôvod v prírodných živloch, prastarých inštinktoch a silnej pudovosti. Inak povedané, vo svojej dobe písala „ako muž“ – slobodne, sexuálne a vitálne; ako slobodný človek, od ktorého sa len vzhľadom na jeho ženské pohlavie očakáva utrpenie ako forma pôžitku. Keďže je však takéto vyjadrovanie lásky v prípade Alfonsiny Storni vonkoncom neakademické a nadovšetko prirodzené, vymyká sa, podobne ako tvorba viacerých jej hispanofónnych súčasníkov, z možnosti jednoznačne ju štýlovo zaradiť. Pozoruhodným prvkom jej poézie je napätie a sila paradoxu, ktoré často podčiarkuje rozporom medzi modernou, často otvorene feministickou alebo konvencie búrajúcou témou a tradičnými poetickými formami. Svojou nadčasovou modernosťou, ktorá vyviera zo spontánnosti, a otvoreným volaním po rovnocennom vzťahu s mužským svetom pripomína Alfonsina Storni ešte ďalšiu významnú ženskú postavu latinskoamerického myslenia a poézie – barokovú mexickú mníšku Juanu Inés de la Cruz, ktorá žila v 17. storočí. Báseň Tú me quieres blanca (Chceš ma bielu) môže trochu zasväteného čitateľa poľahky nasmerovať k slávnej Juaninej obhajobe ženskej túžby zoči-voči konvenčným mužským požiadavkám na ženskú sexualitu a ženský intelekt, Hombres necios (Nerozumní muži¹; s podtitulom Uvádzajú sa tu dôkazy o nedôslednosti vkusu a výčitiek mužov, ktorí ženy odsudzujú za to, čo sami spôsobujú).

1) Do slovenčiny preložil Ján Zambor, Kniha španielskej poézie, 2021, Univerzita Komenského v Bratislave, s. 143-144.

Alfonsina Storni sa narodila vo Švajčiarsku, no po štyroch rokoch sa s ňou rodičia vrátili do argentínskeho Rosaria. Od roku 1912 žila v Buenos Aires. V tom čase už bola členkou kočovného divadla, ktoré v Argentíne inscenovalo hry Henrika Ibsena či Benita Péreza Galdósa, a spolupracovala s časopisom Mundo Argentino. Svoje prvé texty publikovala ešte pred zavŕšeným 20. rokom života. V tom čase už bola slobodnou matkou a živila sa učiteľstvom a novinárčinou. Rozvíjajúce sa silné robotnícke hnutie rozširovalo ženám mnohé sféry pôsobnosti, deklamované slobody však stále narážali na konvencie, ktoré sa v praxi prekonávali ťažšie. Už prvá Alfonsinina zbierka poézie La inquietud del rosal (Nepokoj ružového kra, 1916) obsahuje motív smrti a erotiky, je však sentimentálna ešte v duchu „labutej“ poetiky Rubéna Daría a modernizmu prelomu storočí. V rokoch 1918 až 1920 vydala dokonca tri zbierky poézie – El dulce daño (Sladká bolesť, 1918); Irremediablemente (Neodčiniteľne, 1919) a Languidez (Ospanlivosť, 1920). Po vydaní zbierky Ocre (Oker, 1925) sa viac venovala novinárskej práci a dramatickej tvorbe, v 30. rokoch sa však aj pod vplyvom F. G. Lorcu (v tom čase s veľkým úspechom navštívil Argentínu, kde sa v roku 1934 stretli, a po návrate jej venoval báseň Gacela de la Muerte Oscura, Gazela temnej smrti, a ona jemu báseň Retrato de García Lorca, Portrét Garcíu Lorcu) vrátila k poézii a vydala zbierky El mundo de siete pozos (Svet siedmich studní, 1934) a Mascarilla y Trébol (Maska a ďatelina, 1938).

Ako príčina jej dobrovoľného odchodu zo sveta sa zvykne uvádzať prekonaná rakovina prsníka, mnohé z jej básní však napovedajú, že k nemu skôr viedla jej celoživotná hlboká melanchólia a pocit nemožnosti dorozumieť sa so svetom. Sonet Voy a dormir, Idem spať, je rozlúčkou so svetom, ktorá môže nápadne pripomenúť tvorivého ducha iného génia na rozhraní starého a moderného sveta, ruského básnika Sergeja Jesenina a jeho posledný sonet Dovidenia, druh môj.

Silvia Ruppeldtová

Foto: Archív autorky

Silvia Ruppeldtová

Esejistka, prekladateľka, publicistka. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej fakulte VŠMU, archeológiu na FiF UK v Bratislave a vo Viedni a Inštitút pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Absolvovala študijné pobyty v Moskve, Madride a Havane. Pracovala ako archeologička a sprievodkyňa, prekladá prózu, poéziu, filmy a odborné texty z francúzštiny, zo španielčiny, z nemčiny, portugalčiny, angličtiny. Esejisticky prispieva do prílohy Víkend denníka Pravda, do mesačníka Knižná revue a pod. Je redaktorkou denníka Pravda. Dlhodobo sa publicisticky venuje problematike kolonializmu, dekolonizácie a ich vplyvom na modernú kapitalistickú politiku industriálnych krajín, ekológiu a sociálne problémy. Preložila knihy Andrého Gorza List pre D. (2013) a Ekológia a politika/Ekológia a sloboda (2022), Aimého Césaira Rozprava o kolonializme (2020). V roku 2023 jej vyšla kniha esejí o Latinskej Amerike Druhá tvár modernity.