Autori a autorky tohto čísla

Lejla Kalamujić

Foto: Archív autorky

(1980) je queer autorka zo Sarajeva, Bosny a Hercegoviny. Vyštudovala filozofiu a sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity v Sarajeve. Pochádza z takzvaného „zmiešaného“ srbsko-bosnianskeho manželstva. Jej tvorbu výrazne ovplyvnil jej zložitý životný osud. Po smrti mamy v útlom detstve ju striedavo vychovávali jedni i druhí starí rodičia. Cez vojnu odišla so srbskou časťou rodiny do Vojvodiny, kde žila ako utečenka. V ranej dospelosti riešila otázku vlastnej sexuálnej orientácie v náročnej situácii, v uzavretej a vojnou rozvrátenej spoločnosti rodného mesta. Písanie pokladá za spôsob, ako sa vyrovnať so svojimi osobnými, ale aj kolektívnymi traumami. Zaoberá sa témami sexuality, identity, mentálneho zdravia a smrti.
Žánrovo sa našla v poviedke. Jej prvá zbierka Anatomija osmijeha (Anatómia úsmevu, 2008) sa zaoberá ľudským utrpením a šťastím. Na domácej aj jazykovo príbuzných scénach výrazne zarezonovala jej druhá, autobiografická zbierka Zovite me Esteban (Volajte ma Esteban, 2015), v ktorej odvážne a priamočiaro opisuje peripetie svojho detstva a ranej mladosti. Jej nateraz poslednou zbierkou je Požuri i izmisli grad (Poponáhľaj sa a vymysli mesto, 2021). Píše aj eseje a divadelné hry. Jej úspešná hra Ljudožderka (Ľudožrútka) je príbehom rozpadu jednej rodiny, v ktorom sa zrkadlí rozpad celého štátu.

Maša Kolanović

Foto: Anto Magzan

(1979) pochádza zo Záhrebu. Vyštudovala chorvátsky jazyk a komparatívnu literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe, kde v súčasnosti pracuje. Venuje sa novšej a súčasnej chorvátskej literatúre. Vo svojich odborných prácach sa sústredí na obdobie postkomunistickej tranzície krajín bývalej Juhoslávie, špecificky na vplyv populárnej kultúry a kapitalizmu na toto obdobie. V roku 2008 jej vyšla beletristická prvotina, román Sloboština Barbie (Barbie z krytu), ktorý zaujal netradičným zobrazením témy vojny aj originálnou voľbou sujetu. Neskôr jej vyšli dve zbierky poézie. Jej zatiaľ posledným dielom je zbierka poviedok Poštovani kukci i druge jezive priče (Vážený hmyz a iné strašidelné príbehy, 2019), za ktorú v roku 2020 získala Cenu Európskej únie za literatúru. Sú to temné aj absurdné poviedky, v ktorých autorka so svojským nadhľadom zobrazuje nástrahy moderného globálneho sveta a bezbrehého konzumu.

Ivana Bodrožić

Foto: Wikipedia

(1982) je súčasná chorvátska poetka a prozaička. Pochádza z Vukovaru, časť detstva prežila počas vojny v Kumrovci, na gymnázium chodila v Záhrebe, kde neskôr vyštudovala filozofiu a chorvatistiku. V roku 2005 jej vyšla prvá zbierka poézie Prvi korak u tamu (Prvý krok do tmy), za ktorú získala významné domáce ocenenia. Ďalšie básne publikovala časopisecky a v zbierkach Prijelaz za divlje životinje (Priechod pre divoké zvieratá, 2012), In a sentimental mood (V sentimentálnej nálade, 2017) a Usijavanje (Roznecovanie, 2023). Jej tvorba je zaradená do antológie súčasnej chorvátskej poézie Útecha chaosu (Utjeha kaosa, preložil Karol Chmel, Drewo a srd, 2022). V roku 2010 vydala svoj prozaický debut Hotel Zagorje (v českom preklade ako Hotel Zagorje, preklad Dušan Karpatský, Paseka, 2012). Vydala zbierku poviedok 100 % pamuk (100 % bavlna, 2014) o ženách v rozličných sociálnych kontextoch a o ich problémoch, ďalej úspešný politický triler Rupa (Diera, 2016), detskú knihu Klara Čudastvara (Klára Divystvára, 2019) a druhý román Sinovi, kćeri (Synovia, dcéry, 2020) o násilí v rodine a transrodovosti, za ktorý získala významné literárne ocenenie udeľované na území štátov bývalej Juhoslávie Cenu Mešu Selimovića. Jej diela sú preložené do desiatich jazykov.

Zoran Ferić

Foto: Neja Markicevic/Cropix

(1961, Záhreb) je jedným z najčítanejších súčasných chorvátskych spisovateľov. Jeho próza býva často groteskná, absurdná a plná ťažkého čierneho humoru. Za svoju druhú zbierku poviedok Anđeo u ofsajdu (Anjel v ofsajde, 2000) a posledný román Putujuće kazalište (Putovné divadlo, 2021) získal prestížne ocenenie Zväzu chorvátskych spisovateľov. Okrem viacerých zbierok poviedok napísal aj štyri romány, ktoré takisto získali rôzne ocenenia, a prvý z nich, Smrt djevojčice sa žigicama (Smrť dievčatka so zápalkami, 2002), sa v tomto roku dočkal výborného domáceho filmového spracovania. Jeho romány boli preložené do viacerých európskych jazykov.

Darko Cvijetić

Foto: Ante Čizmić, Slobodna Dalmacija, Split, Croatia

je bosniansky spisovateľ, režisér a dramaturg. Narodil sa v roku 1968 v prijedorskej osade Ljubija Rudnik do rodiny Srbky a Chorváta. V literárnej tvorbe sa zaoberá predovšetkým udalosťami a traumami vojny v bývalej Juhoslávii, ľudskou tragédiou a morálnymi dilemami s ňou spojenými, pamäťou a identitou. V zbierke esejí Masovne razglednice iz Bosne (Masové pohľadnice z Bosny, 2012) analyzuje rôzne aspekty bosnianskej spoločnosti, kultúry, politiky a histórie. V básnickej zbierke Emotikoni u Viberu (Emotikony vo Viberi, 2016) vytvára svojský básnický jazyk, v ktorom myšlienky a pocity jeho strojcu zastupujú emotikony. V románe Što na podu spavaš (Prečo spíš na zemi, 2020) sa prostriedkom pripomínania vojnových hrôz a ich nezmazateľných dôsledkov stáva (mierne fikcionalizovaný) príbeh autorovej vlastnej rodiny.

Cvijetićovo najznámejšie dielo, román Schindlerov lift (Schindlerov výťah, 2018), opisuje život v jednom prijedorskom vežiaku vo vojnových časoch 90. rokov, v ktorom sa ľudia rôznych národností a vierovyznaní musia vyrovnať s násilím, strachom, smrťou a zradou. „Červený [vežiak] 101“ sa v ňom ako symbol celej krajiny, ktorá bola rozvrátená etnickými konfliktmi a genocídou, stáva sprvu popraviskom a následne cintorínom, aby autor mohol podať svedectvo o ľudskom utrpení, no aj nádeji a odvahe, a predostrieť kritiku spoločnosti, ktorá sa nevie vyrovnať s minulosťou a k obetiam vojny sa stavia ľahostajne, ba až nepriateľsky.

Ako režisér a dramaturg v Divadle Prijedor sa Darko Cvijetić podieľal na viacerých divadelných inscenáciách, v niektorých dokonca hral ako jedna z jeho vlastných postáv. Je členom P.E.N. centra Bosny a Hercegoviny, Spolku spisovateľov Bosny a Hercegoviny a Chorvátskeho spolku spisovateľov, ako aj členom Medzinárodnej akadémie vied a umení Bosny a Hercegoviny (IANUBIH).

Dubravka Ugrešić

Foto: Wikipedia

(1949 – 2023) vstúpila do chorvátskej literatúry v 70. rokoch 20. storočia. Do čitateľského povedomia sa výraznejšie zapísala úspešným románom Štefica Cvek u raljama života (Štefica Cvek v čeľustiach života, 1981). V duchu postmoderny v ňom prináša ženský pohľad na problémy každodenného života a prispieva tak k formovaniu tzv. ženského písania, ktoré tematizuje ženskú predstavivosť, psychológiu, sexualitu či vzťah k telu a traumy s ním spojené. Ugrešić vyštudovala komparatívnu a ruskú literatúru. Vo svojej tvorbe uvažuje o písaní a literatúre, konfrontuje populárnu kultúru a vysokú literatúru, ako napr. v románe Forsiranje romana-reke (Forsírovanie románu-rieky) z roku 1988. V 90. rokoch sa s rozpadom Juhoslávie a vznikom nástupníckych štátov k týmto témam pridáva aj problematika exilu a otázka identity. Ugrešić reaguje na spoločenské, ideologické, ale aj jazykové zmeny a svojím kritickým pohľadom na nacionalizmus si v chorvátskej verejnosti získala aj odporcov, ktorí ju obviňovali z antipatriotizmu a jugonostalgie. Ugrešić nakoniec v roku 1993 odišla z Chorvátska a po niekoľkých rokoch v Nemecku a USA zakotvila v holandskom Amsterdame. Od 90. rokov sa venovala morálnej zodpovednosti za vojny a spoločenskú krízu v krajinách bývalej Juhoslávie (Kultura laži, 1996, Kultúra lži), životu v emigrácii (Muzej bezuvjetne predaje, 1998, Múzeum bezpodmienečnej kapitulácie; Ministarstvo boli, 2004, Ministerstvo bolesti). Nevyhýbala sa však ani aktuálnym témam, napríklad v knihe esejí Napad na minibar (2010, Útok na minibar). Jej štýl predstavuje precízny a nekompromisný zásah do čierneho, na základe naoko jednoduchých metafor a prostých anekdot predostiera hlbšie myšlienky. Spája a porovnáva západnú kultúru s balkánskou, minulosť s prítomnosťou (Tu nema ničega!, 2020, Tu niet ničoho!). Slovenskí čitatelia môžu poznať jej tvorbu z prekladov diel Európa v sépiovej (prel. Tomáš Čelovský, 2017) a Baba Jaga zniesla vajce (prel. Martin Djovčoš, 2019).

Faruk Šehić

Foto: Ema Friš

(1970) Narodil sa v Bihaći v Bosne a Hercegovine. Literárni kritici ho pokladajú za jeden z najvýraznejších hlasov stratenej vojnovej generácie. Študoval v Záhrebe veterinárne lekárstvo, no ako dvadsaťdvaročný odišiel, aby sa zapojil do vojny v Armáde Bosny a Hercegoviny (mala za cieľ chrániť územnú celistvosť Bosny a Hercegoviny). O dva roky neskôr bol ťažko ranený, no i napriek tomu sa už o pol roka vrátil na front. Po vojne vstúpil na literárnu scénu, najprv dvoma zbierkami poézie, neskôr sa začal venovať písaniu prózy. Píše aj eseje. V centre jeho pozornosti je vojna a s ňou spojené zážitky a traumatické skúsenosti. Prvá zbierka poviedok Pod pritiskom (Pod tlakom) – surové a naturalistické prózy, z pohľadu cez hľadáčik kalašnikova – mu vyšla v roku 2003. Jeho najznámejším dielom je román Knjiga o Uni (Kniha o rieke Una, 2011), ktorý bol preložený do viacerých jazykov. Motívy krásnej, divokej prírody a bezstarostnej krajiny detstva sa v ňom prepletajú v kontrapunkte s motívmi zúfalstva a vojnovej deštrukcie. Podľa Šehića apokalypsa nenastáva ničením miest, tragickou stratou životov ani šľahaním plameňov z pekla či oblohy, ale vo chvíli, keď prestane existovať občianska spoločnosť. Lebo vtedy sa všetko, čo bolo dovtedy nepredstaviteľné, stáva reálnym. Za tento román získal v roku 2013 Cenu Európskej únie za literatúru.

Ante Tomić

Foto: Archív autora

(1970) Chorvátsky spisovateľ oceňovaný čitateľmi i kritikou, pracuje ako novinár a filmový a televízny scenárista. Pochádza zo Splitu, ale detstvo prežil so starými rodičmi v neďalekej dedinke na Dalmátskom záhorí. Práve tento rurálny ambient so svojimi špecifickými postavami a mentalitou ho v tvorbe neustále inšpiruje. V roku 1997 mu vyšla prvá poviedková zbierka Zaboravio sam gdje sam parkirao (Zabudol som, kde som zaparkoval). Nasledoval román, ktorý zaznamenal ohromný čitateľský úspech a doteraz vyšiel v deviatich vydaniach: Što je muškarac bez brkova? (Čím by bol chlap bez fúzov?, 2000; v češtine: Co by byl chlap bez vousů, preklad Jaroslav Otčenášek, 2008). Úspešný bol aj jeho ďalší román Ništa nas ne smije iznenaditi (Nič nás nesmie prekvapiť, 2004). Oba sa dočkali filmových aj divadelných adaptácií. Tomićove diela sú humoristicky ladené, využíva svoj výnimočný pozorovací talent na precíznu charakterovú drobnokresbu, je majstrom nečakaných zvratov a prekvapivých point, no jeho precízne vystavané príbehy nemajú iba samoúčelne baviť čitateľa, vždy je v nich obsiahnutá aj veľmi jasná spoločenská kritika.

Lana Bastašić

Foto: Vladimir Nićiforović

(1986) patrí medzi najmladšie predstaviteľky súčasnej bosniansko-hercegovinskej literárnej scény, na ktorej si v relatívne krátkom čase vybudovala rešpektovanú pozíciu. Za svoje texty získala množstvo literárnych ocenení a jej diela sú súčasťou antológií literatúr bývalej Juhoslávie. Narodila sa v Záhrebe, odkiaľ sa začiatkom 90. rokov 20. storočia presťahovala do Banje Luky, kde vyštudovala anglický jazyk a literatúru. Vysokoškolské štúdium kulturológie ukončila v Belehrade. Sedem rokov žila v Barcelone, kde založila a viedla literárnu školu „Bloom“. V súčasnosti žije a píše v Berlíne. Bastašićovej tvorbu charakterizuje univerzálnosť tém, ľudskosť a zrelá forma. Vydala tri zbierky poviedok Trajni pigmenti (Trvalé pigmenty, 2010), Vatrometi (Ohňostroje, 2013) a Mliječni zubi (Mliečne zuby, 2020), pandemický denník Crveni kofer (Červený kufor, 2021), básnickú zbierku Naivni triptih o Bosni i umiranju (Naivný triptych o Bosne a umieraní, 2014) a knihu pre deti Nastja crta sunce (Nasťa kreslí slnko, 2015). Za svoj debutový román Chyť zajaca (Uhvati zeca; preložila Milina Svítková, Brak, 2023) získala v roku 2020 Cenu Európskej únie za literatúru. Vyšiel v preklade do dvadsiatich jazykov.

Ivana Sajko

Foto: Vanja Juranic

(1975, Záhreb) je úspešná dramatička, spisovateľka, dramaturgička a divadelná režisérka. Za dramatickú tvorbu získala mnoho ocenení, jej drámy boli preložené do viacerých svetových jazykov a hrajú sa v divadlách po celom svete. Mnohokrát sú politicky angažované a venujú sa existenciálnym témam. Uvádza ich okrem iného aj v hybridných inscenačných formách, pri ktorých experimentuje s problémami vzťahu dramatického textu a javiskovej realizácie.

Doposiaľ vydala zbierku drám Smaknuta lica (Popravené tváre, 2001); činohernú trilógiu Žena-bomba (2004); zbierku drám Trilogija o neposluhu (Trilógia o neposlušnosti, 2011); romány Rio bar (2005); Povijest moje obitelji od 1941. do 1991., i nakon (História mojej rodiny od 1941 do 1991 a potom, 2009); Ljubavni roman (Román o láske, 2015); Male smrti (Malé smrti, 2021) a teoretickú knihu Prema ludilu [i revoluciji] (Smerom k šialenstvu [a revolúcii], 2006).

Slavenka Drakulić

Foto: Wikipedia

(1949) Spisovateľka a publicistka, pôvodom z Rijeky, významná intelektuálka, ktorej hlas počuť na domácej scéne i v zahraničí. Píše po chorvátsky a po anglicky. Patrí k najprekladanejším súčasným chorvátskym spisovateľom. Jej knihy sú preložené do viac ako dvadsiatich jazykov. Do literatúry vstúpila zbierkou esejí Smrtni grijesi feminizma (Smrteľné hriechy feminizmu, 1984), ktorá sa pokladá za kultovú knihu chorvátskeho feministického hnutia. Jej tvorba je od začiatku angažovaná, venuje sa ženským i politickým témam. Skúma spoločnosť v procese postkomunistickej tranzície. Počas vojny bola pre svoje pacifistické postoje a kritiku nacionalizmu spoločensky prenasledovaná a odišla do švédskeho exilu. Odvtedy žije striedavo v Štokholme a Záhrebe. Programovo sa zaoberá problematikou chorvátskej súčasnosti na úrovni jedinca, spoločnosti, aj v širšom európskom kontexte. Vojnovej tematike je venovaný jej román Kao da me nema (Akoby som nebola, 1999) a zbierka esejí They Would Never Hurt a Fly (Ani muche by neublížili, 2003; v českom preklade ako Ani mouše by neublížili, 2006). Obe tieto prózy vznikli na základe dokumentárneho materiálu zozbieraného počas sledovania procesov s vojnovými zločincami z krajín bývalej Juhoslávie v Haagu. Zo štylistického hľadiska je pre jej tvorbu charakteristické vrstvenie a plynulý prechod medzi dokumentárnym a fiktívnym, osobným, intímnym a spoločenským, verejným. Tento princíp využíva aj v beletristických dielach, v ktorých sa zaoberá najmä ženským telom, násilím, chorobou a traumou. V slovenčine jej vyšla zbierka esejí Myš v Múzeu komunizmu a iné životy pod psa (Two Underdogs And a Cat: Three reflections on Communism, preložila Jana Juráňová, 2009), romány Obžalovaná (Optužena, preložila Alica Kulihová, 2015) – psychologická sonda do začarovaného kruhu domáceho násilia – a Teória smútku Milevy Einsteinovej (Mileva Einstein, teorija tuge, preložila Michaela Materáková, 2022) o problémoch ženy, ktorá nedokáže naplniť svoje ambície v patriarchálnom svete.

Zvonimir Ňaradi

Foto: Archív autora

(1966, Ruský Kerestúr – 1993, Ruský Kerestúr) žil v Ruskom Kerestúre. Študoval rusinistiku na Univerzite v Novom Sade. Publikoval poéziu a eseje, jeho poézia bola preložená do srbochorvátčiny, ukrajinčiny a maďarčiny. Je viacnásobný laureát festivalu poézie „Struni šerca“. Po nedobrovoľnom narukovaní do občianskej vojny si siahol na život.
V novosadskom krajanskom vydavateľstve Ruske slovo mu za života vyšli dve zbierky poézie: v roku 1987 Obšednuti z ciňami (Posadnutý tieňmi) a v roku 1990 Osobne ňebo (Osobné nebo), posmrtne, v roku 2015, objemný zväzok len malej časti nevydanej pozostalosti Kapka mi ruža do oka (Kvapká mi ruža do oka).

Siniša Sopka

Foto: Archív autora

(1974, Vrbas) žije v Ruskom Kerestúre. Absolvoval Strednú stavebnú školu v Subotici. Bol barmanom v Juhoafrickej republike, stavebným robotníkom v Slovinsku a na Slovensku, doma pásol ovce, kozy a pestoval sóju, dnes prijíma menšie stavebné zákazky v obci. Hral v kapelách The Smargeľs (okolo 1990 – 91) a Šmerc mertvich zdochľinoch (okolo roku 1994). Je laureátom ceny Miting poeziji (1995). Publikoval poéziu, prózu, reportáže, recenzie a eseje v zinoch Keresturski Pendrek, Vajčak, v krajanských periodikách a literárnych antológiách.