Dana Grigorcea: Tí, ktorí nezomierajú preklad

Z nemčiny preložila Paulína Šedíková Čuhová

Nemôžem inak, len porozprávať tento príbeh, najmä keď som ho sledovala úplne zblízka a všetky správy o ňom považujem za mylné. K dôvodom – nedostatok času na rešeršovanie, novinárska nekompetentnosť, túžba po senzácii a, povedzme si otvorene, aj súkromné záujmy – sa nebudem podrobnejšie vyjadrovať, pretože mám sto chutí sa na to vykašľať, čo by však môjmu rozprávaniu uškodilo. Aj miesto, kde sa to všetko odohralo, budem nazývať iba B. – po prvé preto, lebo nechcem dodatočne podporovať jeho pochybnú slávu, a po druhé preto, lebo príbeh je symbolický pre našu valašskú morálku, hoci by sa mohol celkom prirodzene udiať na rôznych iných miestach.

Ak ste o tejto záležitosti ešte nepočuli, pre vašu orientáciu musím uviesť, že B. je malé mestečko vo Valašsku južne od Transylvánie, na úpätí Karpát. Bukurešťania a Brašovčania, ktorí tu vlastnili prázdninové domy, považovali mestečko za dedinu, domáci však zaťato hovorili o meste, pretože kedysi stála pri rieke veľká tkáčovňa, kde z množstva sedliakov urobili robotníkov. Pre našich bolo B. prekrásnym kúpeľným miestom. Toto miesto – aspoň na tom sa všetci zhodnú – sa až do udalostí, o ktorých tu chcem podať správu, nespájalo ani s Draculom, ani s inými príbehmi o upíroch.

Pred politickým prevratom v roku 1989 ste si tu v B. mohli prenajať na leto vilu. Stále sme si prenajímali tú istú na okraji lesa. Vila Diana, pomenovaná podľa bohyne lovu, vyzerala ako hrad, no po mnohých nepodarených prestavbách časom ošpatnela. Na prvom poschodí bola veľká galéria so stĺpmi. Bola vymaľovaná nabielo a pôsobila triezvo. Dopadali na ňu tiene okolitých stromov, ktoré sa vo vetre o ňu občas ošuchli a za mesačného svitu sa zvláštne ohli okolo všetkých rohov domu. Z hlavného mesta sme vyrážali na viacerých autách, plne naložení kompletnou domácnosťou pratety Margot: obliečkami, vankúšmi, striebornými svietnikmi, veľkým perzským kobercom do obývačky, nespočetnými ortodoxnými ikonami, veľkým zrkadlom so strieborným rámom a kadejakými tureckými šabľami a arabskými taniermi, čo sa vešajú na steny.

Z vily sme za jeden deň vypratali ten príšerný komunistický gýč, ako nazývala zariadenie Margot. Obzvlášť ju tešilo, keď špicatými prstami zdvíhala a ukazovala nám rôzne makramé: „Pozrite sa sem,“ a na to sme všetci jednohlasne kričali: „Och, nie, prosím, nie!“

„Ale pozrite sa na túto čačku, rybár so sklenenou rybičkou na šnúrke,“ a my sme opäť kričali: „Och, nie, prosím, nie!“
Matka nás nabádala, aby sme dávali pozor, nesmeli sme nič poškodiť, napokon, chceli sme sa sem zase vrátiť. Všetko pozorne balila do drevených debničiek: zrolovaný nástenný koberec s Únosom zo Serailu, vypchatú veveričku a aj všetky lampy.

„Ozaj chcete sedieť pri svetle sviečok?“
„Áno, radšej než pri takýchto lampách!“

Všetko odniesla do pivnice.

Kusy nábytku, ktoré sa Margot obzvlášť nepáčili, sa museli zabaliť do bielych plachiet. Smiali sme sa a tvárili, akoby nábytok pod plachtou mizol nejakými čarami. Nakoniec za jasotu priateľov obiehala Margot dom s naberačkou, v ktorej tlelo kadilo, aby vypudila duchov Basse-Classerie a vyhnala ich aspoň na obdobie našich prázdnin preč.

Napokon bolo všetko zariadené tak, že sa Margot cítila ako vo vile svojho otca, teda tak, ako to tu vyzeralo kedysi pred vyvlastnením, ktoré teraz Margot na obdobie nášho pobytu zrušila. Vo vile zbavenej harabúrd a malých sklenených čačiek sa otvoril klavír Ibach a kto vedel hrať, smel niečo predviesť: Radeckého pochod alebo nejakú rozkošnú časť z Rumunskej rapsódie, pričom prenikavé tóny rozladeného klavíra nás pobádali k hlasnému kriku a potlesku.

Potom sme sedávali okolo veľkého stola na stoličkách a taburetoch, unavení sme sa opierali jeden o druhého a každý bol ponorený do svojich myšlienok – ako obraz namaľovaný technikou chiaroscuro. Teraz, keď si na to spomínam, prichádza mi na um Rembrandtova maľba Hodina anatómie u doktora Tulpa: spoločnosť slávnostne oblečená na anatomické divadlo, zamyslené pohľady blúdia všetkými smermi, ale na stole namiesto obhliadanej mŕtvoly hŕba keksov, zväčša piškóty, ktoré som mala tak rada. Zvykla som si ich namáčať v malinovke so sódou, kým obďaleč za mosadznými taniermi na vysokých stenách vyčkával umbra mortis.

„Obzri sa, drahá,“ dojato povedala Margot, „je to takmer ako kedysi.“
„Aké krásne!“ odpovedala som z lásky k nej s veľkým zanietením – možno aj preto, aby som si dodala odvahu. Zdalo sa mi totiž, že sa zahalený kus nábytku sotva badateľne pohol zo svojho nového miesta.

Najviac ma desili vŕzgajúce parkety, tajomné vŕzganie pod kobercom a nezmyselné tíchnutie, keď sme po nich kráčali. Okrem toho si dobre pamätám na chlad vo vile, na zatuchnutý pach, sladkasté kadidlo, ktoré sa premiešavalo s dámskymi voňavkami, aj na to, že svetlo sviečok najčastejšie zhasínal prievan alebo výčiny našich hostí. Hostia boli hluční, veľa rozprávali a smiali sa, chodili po celom dome, v noci varili čaj a hrali karty, a potom vyrazili na polnočné prechádzky, aby sa čoskoro opäť vrátili s hlučným smiechom a nezbednými výkrikmi: „Pssst! Sme príliš hluční.“

„Zitti, zitti,“ začal niekto spievať a ostatní sa od smiechu ledva udržali na nohách.
Toto „zitti, zitti“ sa viaže k anekdote jedného z našich hostí, Gea, barytonistu z bukureštianskej opery. Geo rozprával, ako zboristom prikázali na nočnú scénu únosu v Rigolettovi niesť cez javisko hrozne ťažký rebrík, takže im ešte pred spevom došiel dych. A keď potom začali spievať tichú áriu „Zitti, zitti moviamo a vendetta“, v zúfalstve museli pozbierať posledné sily, potom z nich však vyšlo zvučné a hlasné „zitti, zitti – ticho, ticho kráčame za pomstou“. Publikum sa prihlasného „ticho, ticho“ naľakalo a vybuchlo do smiechu.
Obľúbeným žartom Margot a našich hostí bolo popri sfukovaní sviečok aj prikradnúť sa k niekomu a z plného hrdla zaspievať „ticho, ticho kráčame za pomstou“.
A potom tu bola ešte rieka, ktorá tiekla poza vilu cez les a občas ju neďaleká tkáčovňa zafarbila dočervena. Niekto na prvom poschodí rýchlo vystrčil ruku a chvejúcim sa hlasom zvolal: „Hľaďte, všetka voda v toku zmenila sa na krv!“ Spätne musím povedať, že sme sa vtedy dobre bavili, naši hostia boli prístupní žartom a neprestajne sme túžili niekoho rozosmiať. Akoby bol smiech povinnosťou nielen pre hostí, ale aj pre vznešených hostiteľov.

Z dvora viedol malý chodník k tenisovému kurtu, kde sme na červenej antuke veľmi často hrávali. V mojej spomienke na tomto mieste stále svieti slnko. Tenis som hrávala s tunajšími priateľmi našej rodiny, pridali sa aj ľudia z mestečka. Trénovali sme vo dvojiciach. Margot nevynechala ani jednu hru, vždy bola celá v bielom, tak som sa obliekala aj ja. Vtedy sme mali tenisové rakety z dreva a niekto mi oblepil horný okraj rámu čiernej lakovanej rakety leukoplastom, aby sa drevo neštiepilo, keď som ňou zachytila povrch ihriska. Ešte teraz mám v ušiach to zvučné buchnutie tenisovej loptičky o raketu, spomalený rytmus na vzdialenom protiúdere.

Celé leto a občas aj v zimné dni som ostala tu v B. spolu s pratetou Margot, ktorá, hoci ešte len vo veku mojej matky, mala staropanské správanie mojej babičky, jej sestry z prvého manželstva prastarého otca. Niekedy som ju volala Mamargot.

V hlave mám ešte stále tú preexponovanú fotku, ako sedíme na záhradnej lavičke pred vilou: Mamargot drží hlavu hore, takže ostrá línia jej brady hladko oddeľuje svetlo od tieňa. Bielymi rukami ma objíma okolo drieku, pričom ja, asi sedemročná, vychudnutá a so skrivenou grimasou škúliaca do slnka, som ovešaná jej retiazkami, prsteňmi a náušnicami.
„U mňa smieš všetko,“ povedala mi Mamargot a prišla s konkrétnym návrhom, akú odvážnosť by som si mohla dovoliť: „Aj keby si si chcela oholiť obočie, môžeš.“ Vraj som si potom jedno obočie oholila, chýba mi však na to akákoľvek spomienka, poznám len nadšené klebety našich priateľov, ktorí pravidelne chodili do B. „Pamätáš, ako si si oholila obočie?“
Najväčšie riziko z tejto doby, na ktoré si spomínam, sa mi spája s telefónnou búdkou, ktorá stála pred záhradnou bránou vily, bola na mince a takmer priesvitnej azúrovej farby. Ak som mala po ruke mincu, musela som ju vhodiť a prstom na číselníku vytočiť číslo, hocijaké, následne som pár okamihov bez dychu načúvala cudziemu hlasu, ktorý sa pýtal, kto volá, a potom som bez slova položila. Niekedy som sa premohla a v panike do telefónu prehovorila, pýtala sa, či aj im voda spôsobila ťažkosti, kedy vrátia knihy späť do knižnice, či aj u nich tak dobre vonia jedlo a čo majú na obed. A tak som sa rozprávala s tými dôverčivými cudzími ľuďmi a čudovala som sa im, že sa so mnou vôbec bavia.

Raz mi akási staršia pani vysvetľovala recept, ako upiecť tradičný cozonac, svoju vlastnú špecialitu desaťročia robila z ruského pletenca. Kým ho diktovala, ustavične sa ma pýtala: „Zapísala si si to?“
„Áno,“ klamala som.

Vo všetkom, čo vám porozprávam, budete vidieť zlé znamenia, predzvesti toho, čo prišlo. Budete sa na ne pýtať, na tú predzvesť šoku, nepredstaviteľnej hrôzy, smrti všetkých smrtí. Niektorí z vás budú chcieť pochopiť udalosti v kontexte tých barbarských komunistických čias ako následok štyridsaťročnej diktatúry v Rumunsku, ktorá údajne so sebou priniesla iný typ ľudí. Poviete si, že dianie treba chápať v historických a geografických súvislostiach. A ja s vami súhlasím, istotne aj kvôli mojej istým spôsobom osudnej situácii. Pretože nie som iná ako podobní ľudia – a keď posudzujete mne podobných, posudzujete aj mňa, aj keby mi priaznivé okolnosti ako vzdelanie a postavenie mojej rodiny umožnili inú cestu životom. Ostala som však, do zahraničia som odišla len načas a vrátila sa. Áno, všetkému som sa prizerala, neschopná konať.

Chcem vám teda o tejto skúsenosti porozprávať úprimne a bez okolkov. Krok za krokom prejdem k tomu, čoho sa desím.

Vtedy som to nevidela prichádzať a teraz mi ako dôkaz vlastnej bezstarostnosti napadajú biele čiary, ktoré som vždy skoro ráno tak oddane kreslila na tenisové ihrisko, úzke stopy, úhľadne a čisto naťahané vŕzgajúcim jednokolesovým vozíkom z plechu nalakovaného nazeleno na červenú antuku, mierne slnečné svetlo na rukách a v nose horský živicový vzduch, ktorý ma opantával.

***

Mohla by som vám porozprávať o svojom ľúbostnom dobrodružstve v B., no moju spomienku prekrýva veľký, pohoršujúci príbeh o Draculovi, ktorý ma zanechal ohromenú a vo vnútri obnaženú. O Draculovi a žiali, ktorý spolu s ním na nás prišiel: mučivé umieranie, nepredstaviteľná hrôza, pomsta.

Aby ste mali predstavu o tom, koho v našom nevedomí oživujeme, predstavím vám reprodukciu maľby: slávny portrét princa Vlada Narážača, ktorého poznáte ako Draculu. Vladove črty tváre majú údajne poukazovať na jeho ukrutné nadanie. Ale pozrite sa bližšie! Ja vidím na obraze iba rozpačitý výraz, výraz veľkého nepokoja. Obraz „Princ Vlad Narážač z Rumunskej krajiny“ bol namaľovaný niekedy medzi rokmi 1462 a 1475 počas jeho dlhšieho pobytu vo Vyšehrade u uhorského kráľa Mateja Korvína. V skutočnosti tam bol Vlad zajatcom, no správali sa k nemu ako k princovi, ako k istému druhu kráľovho priateľa, za ženu dostal kráľovu krásnu sesternicu Ilonu Szilagyiovú.

A keď prišli osmanskí poslovia, kráľ ho posadil na malú stoličku hneď vedľa trónu, aby prichádzajúcich náležite vystrašil. Princ Vlad sedel na malej stoličke vystretý ako svieca, píšu maďarskí kronikári, a moslimskí poslovia sa na neho dívali so strachom v očiach, v Osmanskej ríši ho volali Kazikli Bey, čo znamená „Princ Kôl“.

Na obraze je namaľovaný ako tridsiatnik, dlhá úzka tvár s vysokými lícnymi kosťami pôsobí vyslovene žensky, orámovaná tmavými kučerami padajúcimi na plecia. Pokožku má bledú, oči obrovské, je zamyslený, odvrátený od pozorovateľa, zdá sa, že kruhy pod očami má už dlhšie. Tenké čiary obočia sa klenú ponad oči a nečakane sa ohnú nadol k orliemu nosu, medzi špičkou nosa a hrubou spodnou perou smiešne vklinené fúzy, ktoré sa priam karnevalovo tiahnu od jedného vyholeného líca k druhému.

Dojem noblesnej krehkosti umocňuje aristokratický štýl oblečenia: jemný zlatý golier má rozopnutý okolo dlhého bieleho hrdla, zatiaľ čo priliehavý červený zamatový kabát so širokým sobolím golierom má pozapínaný.

V strede červená zamatová čiapka vyzdobená retiazkou z perál, v línii nosa odvážne vzpriamené volavčie pero upevnené na čele prepychovým šperkom, zlatou hviezdou s veľkým rubínom, nad ním päť veľkých perál v polkruhu. Rubín na zlatej hviezde má ladiť s červeným bojarským kabátom so zlatými gombíkmi. Ak sa človek pozrie zbližša, mohutné gombíky sa na hrudi trochu nakláňajú, akoby sa práve nadychoval. Všetko sa mihoce vo svetle sviečky: hladká pokožka, mäkký zamat, dlhé kučery, niekoľko nespratných pramienkov by mu chcel človek napraviť, hebká sobolia kožušina, zlaté gombíky a záplava perál. Iba volavčie pero predstavuje na obraze neúprosnú priamku skrátenú ešte pred horným okrajom obrazu. Maľba pochádza od neznámeho nemeckého maliara a pokúšam sa predstaviť si, ako by princa Vlada zobrazil iný dobový umelec, napríklad taliansky renesančný maliar Antonello da Messina, u ktorého mali pózujúci ľudia uprený pohľad. Vo všeobecnosti by bol princ Vlad so svojou nervóznou krehkosťou a hustými dlhými kučerami vyhľadávaným boticceliovským motívom. A akého Vlada by nám asi ukázal Leonardo da Vinci?

Škoda, že princa Vlada portrétoval priemerne nadaný konvenčný maliar! Pričom tu možno namietnuť, že priemerné nadanie a konvenčnosť sa objavovali aj v sprievode princa Vlada, kde sa vyžadovala nie udatnosť, ale verné plnenie rozkazov.

Princ tiež okrem vojen, do ktorých sa narodil a ktoré ďalej viedol, a plánovania bojov a spojenectiev nepestoval takmer žiadne kontakty s umelcami a učencami. Ani pred zajatím vo Vyšehrade a ani po ňom. Ako princ Rumunskej krajiny vždy zostával v obmedzenom svete a aj preto videl sám seba čoraz viac obkľúčeného.

Teraz vám však chcem porozprávať krutý príbeh, ktorý sa udial v B., ako svedka vyzývam svojho predka Vlada Narážača, ktorého krv mi prúdi v žilách. So správou o Draculovi som čakala. Je to preto, že príšerné udalosti, pre ktoré som dlho hľadala vysvetlenie, som si dala do súvisu so svojím najbližším okolím až neskôr. A musíte uznať, že je to pochopiteľná zábrana. Jednako si dnes myslím, že bez pravdivých výpovedí očitých svedkov, na základe ktorých môžete vy a naši potomkovia pravdepodobne rozpoznať spoluvinu svedkov sami, sa dá z príbehu ťažko niečo pochopiť.
Ostáva len znepokojivá predtucha, mätúca a nejasná ako povera. Raz a navždy chcem objasniť zmätky okolo legendy o Draculovi v B.

Keď som bola malá, v Rumunsku sa hovorilo iba o jednom grófovi Draculovi – a to bol diktátor Nicolae Ceaușescu, ktorý vyciciaval národ.

Po páde jeho neradostného režimu bol rumunský ľud určitým spôsobom slobodný, mal na výber a mnohí si mysleli, že si treba pripomínať skutočné hodnoty dávnych čias. Slovo tradícia mali v ústach všetci, a ak išlo o európsku tradíciu, preberala sa na pokojných priateľských posedeniach, len čo sa však hovorilo o národných zvykoch, všetkým stúpla do hlavy krv. Všetci verili vo vlastnú pravú nefalšovanú rumunskú tradíciu a bili sa do hrude, že sú jej legitímnymi dedičmi a vyvolenými ochrancami, nech si je aj hruď slabá, ako chce.

Všetko povrchné oslavovanie ľudovosti sa dotklo aj inak vyrovnanej meštianky Margot, hoci jej záujem v tejto veci patril skôr oslavovaniu samému a bezprostredným výstrednostiam, ktorými zabávala hostí.

Čoraz viac času trávila v B. a všetkým rozprávala, že tu na vidieku sa ešte vždy dá žiť ako kedysi, ďaleko od zhonu v Bukurešti a Basse-Classerie nových politikov, a že sa tu – podľa tradície – dá ďalej skvele zabávať.

V B. som trávila všetky prázdniny, úplne všetky školské prázdniny, a keď si na tieto časy spomínam, napadne mi hneď táto slávna veta, hoci si už nepamätám, od koho pochádza: „Vtedy mal so mnou čas ešte toľko trpezlivosti.“

Čítala som tu Veľkú knihu ľudových legiend, maľovala som obrazy s historickými témami, predovšetkým som napodobňovala Nočnú bitku pri svetle faklí od Theodora Amana a pevne verila v Amanovo proroctvo, ktoré ešte aj dnes, o veľa rokov neskôr, dokážem doslovne zopakovať: „Veľké umenie vojde do histórie tak, že sa každý môže podieľať na jeho význame, maľba, ktorá pripomína niekdajšiu slávu, inšpiruje silou a vierou do budúcnosti.“ Čítala som a maľovala a v namyslenosti svojich mladých rokov som bola pevne presvedčená, že zo mňa vyrastie výnimočná umelkyňa a rovnako veľká patriotka.

Milovala som tenis a s našimi hosťami som hrávala dlhé hry – nekonečne dlhé, lebo ten, kto bol lepší, bol zakaždým taký veľkorysý, že nechal spoluhráča, aby ho dobehol.

No aj tak mám pocit, že najviac času som počas prázdnin trávila s priateľmi z mestečka. Chodila som k nim na dvor a sprevádzala ich na kopec alebo sme bežali cez les a potom dozadu k rieke za tkáčovňou, hádzali sme kamene do vody a brodili sa na druhý breh. Bola to skúška odvahy – nikto z kamarátov nevedel plávať. Prekročili sme rieku ruka v ruke, aby som ich mohla zachrániť, keby sa dostali do hlbokej vody. A keď sme vyhladli, hľadali sme lieskovce a maliny, prípadne sme sa obslúžili v cudzích záhradách jablkami zo spodných konárov.

Myslím, že slečna Sanda o tom vedela, lebo vždy, keď som sa vrátila, mľaskla jazykom, aby som sa starala o jej mienku o mojej spoločnosti, samozrejme, úplne zlú mienku. Mimochodom, s tým prísnym výrazom vyzerala oveľa staršia, ako bola. Mladí ľudia tu nechodia do školy, povedala mojej Mamargot, vraj tu nie je žiadna škola a do susedného mestečka by tiež nešli. Na robotu na poli sú príliš leniví, celý deň nerobia nič a najradšej by všetci žili ako my. Závidia nám z celého srdca – sme slepí, že to nevidíme, povedala, musíme si tu dávať veľký pozor.

Dana Grigorcea

Dana Grigorcea

Dana GrigorceaFoto: Archív autorky

(1979 Bukurešť) je švajčiarsko-rumunská spisovateľka. Vyštudovala germanistiku a nederlandistiku, divadelnú a filmovú réžiu a žurnalistiku. Pracovala v rakúskom denníku Kurier, v rádiu Deutsche Welle v Bonne, pre televíziu Arte v Štrasburgu a ako korešpondentka pre rumunskú televíziu a rádio. Niekoľko rokov pôsobila aj ako docentka na Zürišskej vysokej škole múzických umení (ZHdK).

Svoje literárne texty po prvý raz publikovala v roku 2002 časopisecky – boli to cestopisné poviedky zo Svätej zeme, kde strávila niekoľko mesiacov v rumunskom ženskom kláštore. V roku 2011 debutovala knižne s románom Baba Rada. Život je pominuteľný ako vlasy (Baba Rada. Das Leben ist vergänglich wie die Kopfhaare, KaMeRu, 2011). V roku 2015 sa uchádzala s románom Primárny pocit neviny (Das primäre Gefühl der Schuldlosigkeit, Dörlemann, 2015) o prestížnu Cenu Ingeborg Bachmannovej a získala Cenu 3sat. Spolu s manželom, spisovateľom Periklom Monioudisom vlastní malé vydavateľstvo Telegramme-Verlag. V roku 2021 vyšiel Dane Grigorcea v renomovanom vydavateľstve Penguin Verlag najnovší román Tí, ktorí nezomierajú (Die nicht sterben). Jej romány boli preložené do viacerých jazykov. V slovenčine vyšla v roku 2019 jej novela Dáma s maghrebským psíčkom.

Dana Grigorcea je tiež fejtonistkou a autorkou mnohých úspešných kníh pre deti ako napríklad Mená kvetov (Die Namen der Blumen, Baeschlin, 2019) alebo Podľa nosa (Der Nase nach, Baeschlin, 2018). V roku 2019 vydala zbierku esejí O empatii alebo robí nás umenie lepšími? (Über Empathie oder Macht uns die Kunst zu besseren Menschen?, Telegramme Verlag, 2019).

Paulína Šedíková Čuhová

Paulína Šedíková ČuhováFoto: Archív autorky

Paulína Šedíková Čuhová

Germanistka, pedagogička, občasná moderátorka a recenzentka z Banskej Bystrice. Prekladá z nemčiny, medzi jej najnovšie preložené tituly patrí román Daniela Specka Bella Germania (Inaque, 2020) a Právna nejasnosť jedného manželstva od Olgy Grjasnowa (Literárna bašta, 2020).

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!