Mészöly 100 poklona

Storočnica je krásna príležitosť pripomenúť si osobnosť a dielo výnimočného tvorcu maďarskej literatúry a inšpirátora mnohých smerovaní súčasnej prózy – Miklósa Mészölya. Dielo takmer zabudnutej hviezdy sa uzavrelo v roku 2001, jeho neutíchajúca aktuálnosť si však stále zasluhuje intenzívnu pozornosť.

Bol to skutočný Umelec, ktorý sa neuspokojil s tradičnými formami rozprávačstva. Neustále experimentoval, aby príbehy vyrozprával v ich dokonalej celistvosti, čo najhodnovernejšie a najpresnejšie. Aby vytváral diela, ktoré sú, ako to formuluje v poviedke Skĺznutie (Lesiklás), „žiarivým odrazom skutočného života“ (do slovenčiny tento text preložila Jitka Rožňová v Revue svetovej literatúry 3-4/2004). Preto prehodnocoval možnosti jazykového uchopenia, kauzálne uvažovanie a našu schopnosť chápať dejiny v prúde času. Dnes už niet pochýb, že svojím novátorským prístupom k možnostiam umeleckého vyjadrenia výrazne inšpiroval aj neskoršiu spisovateľskú generáciu. Vplyv jeho diela je zreteľný v prózach Pétera Nádasa, Pétera Esterházyho, Ádáma Bodora, Lajosa Grendela, ale aj Lászlóa Darvasiho, Lászlóa Garacziho, Lászlóa Mártona.

Narodil sa v Szekszárde v roku 1921. Rodné mesto, panónska krajina, prostredie, ktoré vstrebával ako dieťa, majú v jeho dielach výrazné zastúpenie. Ako príklad spomeňme poviedku Mapovanie Aliscy (Térkép Aliscáról), jeden z drahokamov maďarskej poviedkovej literatúry, fascinujúcu súhru momentiek dejín mesta siahajúcich do rímskych čias.

Mladý Mészöly absolvoval štúdium práva v Budapešti a potom narukoval na front. Literatúrou sa začal vážnejšie zaoberať po vojne, stal sa časopiseckým redaktorom a v tom období mu vyšli aj prvé literárne práce. V dôsledku kultúrnopolitických opatrení na začiatku päťdesiatych rokov však celé roky mohol publikovať len rozprávky. Jadro jeho životnej tvorby predstavuje próza, no nesmieme opomenúť, že písal aj eseje, básne a divadelné hry.

Prelomový bod v jeho kariére predstavuje rok 1956: v osobnom živote šlo o Mészölyove aktivity v zväze spisovateľov spojené s maďarskou revolúciou a následné prieťahy s komunistickou mocou. Tie spôsobili, že sa zaradil medzi ohrozených spisovateľov, ktorých Albert Camus ako zástanca revolúcie podporoval potravinovou výpomocou a francúzskymi knihami. Z hľadiska literatúry sa stala míľnikom Mészölyova novela Magasiskola (Vysoká škola), vykresľujúca uzavretý svet zajatcov a väzniteľov v istej sokoliarni. Tento obdivuhodne silný text otvára celý rad diel – podobenstiev rozoberajúcich otázky moci a slobody. Slovenský preklad Vysokej školy neexistuje, no azda je dostupný film, ktorý podľa novely nakrútil István Gaál. Na druhej strane, v RSL vďaka Karolovi Wlachovskému vyšiel preklad možno najznámejšieho Mészölyovho textu Hlásenie o piatich myšiach (Jelentés öt egérről), akási biológia moci podaná cez kalváriu jednej myšacej rodiny.

Koncom 60. rokov mu vyšli dva dôležité romány. Pre naťahovačky so súdobou maďarskou kultúrnou politikou sa román Az atléta halála (Smrť atléta) podarilo vydať najskôr vo francúzskom preklade v Paríži, až neskôr, zároveň s mníchovským nemeckým vydaním, po maďarsky. Kniha nevyhovovala domácim marxistickým ideologickým požiadavkám, autor to však všetko ignoroval aj za cenu, že bude odstavený, a šiel vlastnou umeleckou cestou. Jeho občiansky postoj aj v ťažkých časoch charakterizovala neochota podrobiť sa moci, zaviazanosť demokratickým ideám, verejne podporoval rôzne východo- a stredoeurópske občianskoprávne hnutia. Smrť atléta je parabolou dôslednosti zachádzajúcej do krajností, nedosiahnuteľnosti perfektného výkonu, v pozadí – typicky pre Mészölya – nestojí story, ale filozofická myšlienka: „Určité schopnosti pretekára sú mimoriadne, ale jeho citlivosť je o to neaktuálnejšia: voči tomu, čo dokáže, je hluchý. Len produkuje, neabstrahuje; snaží sa len dohnať prírodu, nie seba samého, za prírodou. A pritom by mal dobehnúť seba samého, pokúsiť sa o súlad.“ (A tágasság iskolája/ Škola priestrannosti). Na podobnú mieru dôslednosti a možnosti jej stupňovania sa pýta aj román Saulus, ktorý opisuje známy biblický príbeh obrátenia angažovaného prenasledovateľa.

A čo robí tieto texty nezameniteľnými? Ide o spôsob rozprávania: je mimoriadne hutné a až odmerane precízne, súvislosti ostávajú neisté a významy sa stávajú symbolickými, nie je v nich takzvaný veľkolepý príbeh.

Mészölyove texty sú zvyčajne krátke, na každej úrovni sa vyhýbal rozvláčnosti, radšej naznačoval než rozprával. A tiež veľa experimentoval, medzi inými aj s filmárskymi technikami. Jedinečným dielom tohto pracovného postupu je román Film, v ktorom sa odlišné príbehy odohrávajú v rozličnom čase, no zároveň sa viažu k jednému nemennému miestu. Mészöly tieto príbehy vrství a v rozprávaní ich oddeľuje technikou strihu. Podobný postup používa aj v poviedke s názvom Anno, uverejnenej v slovenskom preklade Gabriely Magovej v Revue svetovej literatúry (2/2006). Text je pokusom retrospektívneho zlúčenia historického času, prípravnou štúdiou na veľkolepý historický román, ktorý však Mészöly napokon nikdy nenapísal. Filmárska technika inšpirovala aj knihu s názvom Cestovné výjavy (Történetek útközben), kde aplikuje poetiku cinéma-vérité. Kniha vyšla v roku 1973 aj po slovensky v preklade Karola Wlachovského.

Krátke prózy Miklósa Mészölya sa ukázali ako nadčasové a smerodajné takisto ako jeho rozsiahlejšie diela: dejiny maďarskej literatúry považujú jeho zbierku poviedok s názvom Alakulások (Prerody), ktorá vyšla v roku 1976, priam za epochálny prah/míľnik, priameho predchodcu postmodernej literatúry, respektíve jej prvý prejav. Úryvok z tejto zbierky obsahuje aj aktuálny výber.
Autora však nepriťahovala postmoderná reduktívna poetika zameraná na jazyk, v čase formovania maďarskej postmodernej literatúry sa jeho pozornosť upriamovala k poetologickým možnostiam „šťavnatého/hýrivého/prekypujúcieho“ rozprávania príbehov. Skutočne ho zaujímalo paralelné, vrstvené rozprávanie udalostí odohrávajúcich sa v rozličnom čase na rozličných miestach. Teda také, ako ho opísal v zbierke rozhovorov s názvom Párbeszédkísérlet (Pokus o dialóg), ktorú zostavil László Szigeti: „bohatosť udalostí ľudského života“, „pulzovanie neprestajne prítomného času“. V jeho vtedajších textoch sa zo stredoeurópskej (panónskej) ohraničenosti priestoru a striedania historických časov či uhlov pohľadu rozvíja forma, ktorá korení v dejinách, má národný charakter, ale sprostredkuje univerzálne ľudské deje.

Je to akýsi mészölyovský magický realizmus. Z tohto autorovho obdobia pochádzajú skvelé diela, čitatelia majú možnosť sa o tom presvedčiť v zbierkach poviedok z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov: Sutting ezredes tündöklése (Sláva plukovníka Suttinga), Volt egyszer egy Közép-Európa (Bola raz jedna Stredná Európa), Az én Pannóniám (Moja Panónia). (Poviedku s názvom Pannon töredék (Panónsky fragment) sfilmoval režisér András Sólyom.) Symbolický časopriestor dominuje aj v krátkom románe s názvom Megbocsátás (Odpustenie), v experimentálnom románe Hamisregény (Falošný román), ktorý vyšiel najprv vo francúzštine, a v románe Családáradás (Rodinná záplava).

Na záver ešte pár slov o tom, že v pozadí autorových literárnych diel, respektíve autorských rozhodnutí stoja filozofické a filozoficko-umelecké úvahy. V umeleckých esejach ich citlivo rozvíja analýzou a uchvacujúcou argumentáciou. Okrem umenia, literatúry či tvorby ako takej ho zaujímali aj spoločenské otázky. O slobode, absencii slobody či demokracii, ba aj o tých najmenších ťahoch moci zasahujúcich do špiku kostí uvažuje so životnými skúsenosťami človeka, ktorý prežil celý život v diktatúre, a tieto jeho myšlienky môžu byť dnes opäť aktuálne. Aj výber z jeho esejí Domov a svet (1995) zostavený Lászlóom Szigetim v preklade Kataríny Královej umožňuje slovenským čitateľom nahliadnuť do osobitého sveta Miklósa Mészölya – autora, ktorý sa zameriava len na to podstatné a nikdy nie na to druhoradé.

Judit Görözdi
Ústav svetovej literatúry SAV

Preklad: Gabriela Magová a Lenka Nagyová

Judit Görözdi

Judit GörözdiFoto: Eva Máthé

Judit Görözdi

je literárna vedkyňa, hungaristka. Zaoberá sa súčasnou maďarskou prózou a jej recepciou v slovenskej kultúre. Publikovala desiatky vedeckých a odborných článkov doma i v zahraničí, vydala monografie Hangyasírás, csillagmorajlás (2006) a Figúry odmlčania v próze Miklósa Mészölya (2010), Dejiny v súčasných maďarských románoch (2019), zostavila niekoľko zborníkov štúdií a tematických čísel literárnovedných časopisov v oblasti stredoeurópskej komparatistiky a literárneho transferu. Pôsobí ako riaditeľka Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!