Pál Závada: Prirodzené svetlo z prekladateľskej dielne

Román Prirodzené svetlo je veľkolepým príbehom, košatou literárno-sociologickou analýzou, prísnou, podrobnou a citlivou sondou do života ľudí žijúcich v etnicky zmiešanom Tótkomlóši (Slovenskom Komlóši) a jeho okolí na juhu Maďarska v období pred druhou svetovou vojnou, počas nej a krátko po nej.

Autor románu Pál Závada založil svoje písanie na dlhoročných výskumoch prostredia, z ktorého sám pochádza. Využíva pritom rôzne naratívne postupy, strieda vyjadrovacie žánre a príbehové linky zasadené v rôznych časoch a priestoroch prepletá, rozvíja a posúva cez viacerých rozprávačov. Vedie ho množstvo starostlivo vybraných dokumentárnych fotografií získaných z verejných aj súkromných archívov či od konkrétnych respondentov, ktorých počas svojej sociografickej práce spovedal a nechával sa inšpirovať ich príbehmi. Fotografie nemajú len ilustratívny charakter, sú vklinené priamo do textu a nespochybniteľne rámcujú autorské fabulácie založené na priamych historických faktoch. Napriek ťažkým témam ako sú chudoba, emigrácia, druhá svetová vojna, holokaust či presídľovanie obyvateľstva aj so všetkými ich dôsledkami vnímam jazyk románu ako veľmi svieži, otvorený a slobodný, s iskrivým vtipom, vzácnym nadhľadom a ohromnou výpovednou silou. Príbehy sa odpichujú z prostredia Slovákov žijúcich v Maďarsku, čo mi ako prekladateľke ponúklo možnosť vniesť do pôvodného jazyka autora osobitú reč, ktorou tamojší ľudia hovorili a ktorá, žiaľ, postupne vymiera.

Zhodou okolností ňou celý život hovorili aj moji starí rodičia, tiež sa v roku 1947 ako potomkovia Slovákov presídlili z tejto oblasti Maďarska na južné Slovensko. Aj vďaka nim a, samozrejme, aj vďaka slovníkom som mohla tento jazyk využiť v špecifických situáciách na viacerých miestach románu, predovšetkým pri postavách, ktoré vo svojich príbehových linkách vyjavili slovenský pôvod a autor im umožnil viesť dialóg. On sám tiež občas využil slovenský alebo komlóšsky výraz, slovíčko, vetu, ale keďže román adresoval maďarskému čitateľovi, pracoval s jazykom inak, než sa to ponúkalo pri preklade. Preklad ide po význame autorových slov, viet, situácií, kontextov a často ponúkne riešenia na celkom iných miestach v texte, než ukazuje jeho zrkadlový odraz. Napríklad v porovnaní so Závadovým románom Jadvigin vankúšik, ktorý sa inšpiruje rovnakým prostredím, nevyužívam poznámky pod čiarou ani vysvetlivky, ako to robila autorka jeho skvelého prekladu Renáta Deáková. Rovnako pracovala s jazykom Komlóšanov, no príbeh lásky napísaný formou osobných denníkových záznamov jej otvoril iný priestor pre prekladateľské riešenia. Charakter Prirodzeného svetla si v tomto prípade pýtal skôr nevyhnutnosť všetko komponovať, vysvetliť, potvrdiť či ilustrovať v jedinom prúde textu, ktorého rytmus pracuje s ambíciou strhujúco vťahovať čitateľa do spleti dejových línií.

Jadvigin vankúšik bol z románov Pála Závadu preložený do slovenčiny ako prvý. Vyšiel v roku 1999, v období, keď na Slovensku vyvrcholila veľká vlna nacionalistických vášní, ktoré vypukli po páde komunistického režimu a po následnom rozdelení Československa, a polarizovali spoločnosť vo vzťahoch národnostných menšín s väčšinou obyvateľstva. V intímnom príbehu mladých manželov žijúcich v jazykovo zmiešanom prostredí južného Maďarska, kam sa v minulých storočiach začali presídľovať za prácou naši predkovia, sme odrazu mohli čítať o každodennom spolužití potomkov Slovákov, Maďarov, Židov v období prvej svetovej vojny a pozrieť sa na tému národnostnej identity z prirodzenejšieho a hlbšieho pohľadu, než ponúkala politika parazitujúca na historických traumách krajín strednej Európy. Román Prirodzené svetlo v tomto zámere pokračuje, zameriava sa však na široké dejinné, spoločenské a politické súvislosti, ktoré napokon viedli k rasovej a národnostnej neznášanlivosti, k vypuknutiu druhej svetovej vojny a k výmenám obyvateľstva po nej. Otázky o tom, odkiaľ pochádzame, kam a prečo patríme, kto a čo nám vytvára domov, sú stále aktuálne a Pál Závada ich vie brilantne rozvíjať.

Eva Andrejčáková a Pál Závada. Foto: Archív autorky

Je skvelé, keď počas prekladu môžete pracovať s inšpiratívnymi, odvážnymi a poctivo vysedenými prekladmi predchádzajúcich kníh svojho autora, dokonca komunikovať s ním samým. Pomáhali mi hľadať prekladateľské riešenia a dodávali guráž vo chvíľach, keď ma text dostával do svojej moci. V príbehoch hrdinov románu Prirodzené svetlo ma zasiahlo všeličo, ale najviac ma napokon dojala maličká, nenápadná linka jednej z postáv, ktorá sa doň prešmykla práve z Jadviginho vankúšika. Veľmi sa teším, že teraz vychádzajú v preklade obe knihy naraz (tá staršia v reedícii), a že na pultoch kníhkupectiev môžu čitateľov osloviť v tandeme.

Eva Andrejčáková

Eva Andrejčáková

Foto: Archív autorky

Eva Andrejčáková

(1970) sa narodila v Komárne, vyštudovala slovenčinu a estetiku na FiF UK v Bratislave, ako novinárka začínala v československom týždenníku Mosty, v rokoch 2000 až 2018 pôsobila v denníku SME ako redaktorka kultúry, kde stále príležitostne prispieva. Spolupracuje s internetovým magazínom Dunszt.sk. Od roku 2020 pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Venuje sa umeleckému prekladu z maďarčiny, prekladala denníky Ladislava Mednyánszkeho, románovú trilógiu Lászlóa Mártona, poéziu pre deti aj dospelých zo zbierok Virág Erdősovej a Dániela Varróa. Preložila poviedky viacerých súčasných maďarských autorov a autoriek (László Darvasi, Zsuzsa Forgács, János Háy a ďalší), ako aj niekoľko drám (Viktor Bodó, Dániel Kovács, Péter Závada). V apríli 2021 jej vyšiel v preklade román Pála Závadu Prirodzené svetlo a knižná esej Pétera Nádasa Vlastná smrť.