KonVerzácia s Lászlóom Szigetim

László Szigeti, riaditeľ bratislavského vydavateľstva Kalligram (1991 – 2017) je zasvätený znalec Miklósa Mészölya. Spájalo ich osobné priateľstvo a je aj autorom jedinečnej knihy rozhovorov s týmto spisovateľom, ktorý tak výrazne ovplyvnil vývoj maďarskej prózy. Vydal jeho posledný román Családáradás (Rodinná potopa) z roku 1995 a český aj slovenský výber z jeho esejistiky. Nemožno nespomenúť jeho prácu, ktorú vykonal pre literárnu históriu iniciovaním dôležitých diel maďarskej odbornej literatúry o Mészölyovi, napríklad vydaním prvej monografie o autorovi spod pera Beáty Thomka (1995) či publikovaním pozostalosti Miklósa Mészölya v knihe Műhelynaplók (Denníky z dielne, 2007).

V súvislosti so stým výročím narodenia spisovateľa sme sa Lászlóa Szigetiho pýtali najmä na jeho vzťahy s (česko)slovenským prostredím a na ich spoločnú prácu, ale aj na osobné spomienky.

Od polovice deväťdesiatych rokov vydalo bratislavské vydavateľstvo Kalligram diela viacerých významných súčasných maďarských autorov. Aj od Miklósa Mészölya vyšiel výber z esejí v slovenčine pod názvom Domov a svet a v češtine výber Samota motýla. Prečo ste považovali za dôležité predstaviť Mészölya slovenským aj českým čitateľom?
Tieto dva výbery z Mészölyövej tvorby reflektujú nádeje osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia, utopistický zámer posilniť spolupatričnosť stredoeurópskych krajín. Mészölyove texty ich vyslovujú s neobyčajnou naliehavosťou. Hoci nie priamo, ale prostredníctvom  metaforického zobrazenia, hovoria o tom, že napriek všetkej svojej spochybniteľnosti je stredoeurópska duchovnosť reálnou entitou. Na to, že stredná Európa existuje, upriamili v polovici osemdesiatych rokov pozornosť sveta Milan Kundera aj Gyὄrgy Konrád, roku 1986 o tom písal aj Timothy Garton Ash. Presnejšie, tvrdil, že znovu existuje. Lenže toto deklarovanie nemalo na konvenčný naratív západných krajín žiadny vplyv. Pre nich je stredoeurópska oblasť len časť východnej Európy rozprestierajúca sa kdesi medzi Baltským, Čiernym a Jadranským morom, medzi západnú a ruskú moc vklinená nepredvídateľnosť. Zrejme mali na mňa vplyv aj Mészölyove duchovné intencie, keď som Václavovi Havlovi, čerstvo zvolenému prezidentovi Československa v roku 1990 navrhol, aby sme na Bratislavskom hrade zorganizovali stredoeurópske sympózium. Havel naň pozval prezidentov Poľska a Maďarska, hoci ich osoby symbolizovali starý režim, ktorý Havla, hostiteľa sympózia, potrestal viacnásobným odňatím slobody. Medzi účastníkmi sympózia boli navyše aj intelektuáli, ktorí boli v minulosti väznení, aj aktivisti za občianske práva, ktorých poľská a maďarská boľševická moc svojho času považovala za vnútorných nepriateľov.

Bol medzi pozvanými aj Mészöly?
Samozrejme. Havel ma poveril zostavením zoznamu hostí z Maďarska. Popri spisovateľoch ako Péter Esterházy a György Konrád som chcel v Bratislave mať aj politika Józsefa Antalla, vedúcu osobnosť maďarských konzervatívcov, nemohol však prísť, pretože práve vtedy sa v Maďarsku konali parlamentné voľby. Keďže som bol členom delegácie prezidenta, ktorá bola poverená rokovaniami, Mészöly sa ma spýtal, čo si myslím o Jaruzelskom a Szűrösovi. Na celú odpoveď si nespomínam, len na to, že sa mi zdali ako postavy z minulosti. A Miklós iba poznamenal: „Môžu byť radi, že im to prešlo. Ceaușesca popravili.“

Miklós Mészöly, foto: László Szigeti

V duchu tohto sympózia nazvaného Etika a politika, ktoré sa konalo v apríli 1990, v stredoeurópskom duchu neskôr fungovalo veľa inštitúcií, medzi nimi aj Kalligram.
Vtedy sme hľadali odpoveď, aké úsilie treba vynaložiť na to, aby sa v tomto priestore ujala demokracia. Vedeli sme, že byzantinizmus manipuluje metafyzikou vyššej pravdy, ktorej praktiky sú nekritické, a jeho servilní vyznávači žijú v akejsi falošnej realite, vystavení mýtom a symbolom. Toto územie je však hlboko presiaknuté násilím a temná stránka politiky dodnes manipuluje s frustráciami stredoeurópskych národov. V čase zmeny režimu som si myslel, že sa to dá napraviť a že národy, ktoré tu žijú, možno vyviesť z tohto labyrintu. Mýlil som sa.

Mészölyove eseje ste vydali aj v origináli pod názvom Otthon és világ (Domov a svet).
Ten názov som vybral preto, lebo Mészöly bol patriot a Európan zároveň. Jeho patriotizmus však nerobil ústupky nacionalizmu. Strednú Európu videl ako emocionálnu a duchovnú konfederáciu a v titulnej eseji knihy už v roku 1987 nabádal Maďarov, aby duchovne, politicky a emocionálne pripravovali a presadzovali novátorskú myšlienku jednoty tohto regiónu. Na Mészölyov konfederačný návrh reflektoval v Prahe v roku 1995 počas prezentácie jeho knihy aj Petr Pithart, ktorý sa už vtedy obával, že stredná Európa je v oveľa väčšej miere duchovná a kultúrna, než makroekonomická alebo geopolitická realita, a práve preto v tej chvíli podľa neho už nemala príliš veľkú šancu. Dnes je jasné, že pravdu mal Pithart: nielen stredoeurópska, ale aj európska emocionálna a duchovná súdržnosť je čistý sentimentalizmus, spoločenské klamstvá a ich normatívna sila neprestajne prevažujú nad všeobecným uplatnením caritas.

Mészölyova stredoeuróspkosť je prítomná aj v jeho prozaickej tvorbe, Lajos Grendel ju dokonca nazýval stredoeurópskym magickým realizmom.
V tom čase sme čítali prózy Cortázara, Onettiho, Vargasa Llosu a Garcíu Márqueza ako konštrukciu magickej Latinskej Ameriky a podobná mytológia sa prejavovala aj v Mészölyových novelách a románoch. Ja som to nazval psychopatológia úsilia o slobodu barbarizmu, hoci Miklós sa bránil, keď som používal na označenie jeho prozaického sveta prívlastok barbarský. Platilo to nielen pre jeho tzv. panónske prózy, ale aj pre novelu Film, ktorá prekonáva Beckettov a Giacomettiho redukcionizmus a ktorá, ako napísal literárny kritik Péter Balassa, „je ako nemý metafyzický výkrik, vylomenie v smere nejakého zmysluplného významu“. To isté možno povedať o Grotowského divadle a Tarkovského filmoch. Na Západe sa však táto stredoeurópska próza z nejakého dôvodu nedostala do svetla reflektorov, určite v tom zohralo svoju úlohu to, že Mészölyovi bolo bytostne cudzie podkladať sa či vyvyšovať. Nedokázal sám seba manažovať. Pritom o jeho diela bol záujem najmä v Paríži, a nie preto, lebo bol jedným z tých stredoeurópskych spisovateľov, ktorým Albert Camus poskytol finančnú podporu z peňazí, ktoré dostal za Nobelovu cenu.

László Szigeti, Miklós Mészöly, Kisoroszi, leto 1994

Mészöly vytvoril moderný maďarský prozaický jazyk, ktorý vyvolal v maďarskej próze ontologickú zmenu. Certifikátom jeho jedinečnosti je presnosť, ostrá presnosť výrazu. Povrchne vtipkujúcu literatúru považoval za falošnú. Pokúsil sa reinterpretovať, umiestniť do vierohodného prostredia tradíciu, regionálne posúvať smerom k univerzálnemu. Najradikálnejšou manifestáciou jazykovej redukcie jeho štýlu je už spomínaná novela Film, ktorá vyšla v roku 1976. V tom sa však nedalo pokračovať, musel prísť s niečím iným.

Očividne práve pre toto redukcionalistické nastavenie sa Mészöly staval opatrne k postmoderným naratívam, ktoré sa mu občas zdali rozvláčne. Zopár štipľavých poznámok na tento spôsob rozprávania v próze mal aj v spomínanej knihe vašich rozhovorov Párbeszédkísérlet (Pokus o dialóg).
Ak si dobre pamätám, Mészöly hovoril v súvislosti s postmodernou o utáranej próze. Bol presvedčený, že bezbrehé tliachanie je škodlivé, nikam nevedie, nič vďaka nemu nebude ľahšie, jasnejšie ani pravdivejšie. Spočiatku čítal postmoderné texty mladých autorov ako domácu úlohu, neskôr už s úmyslom integrácie. Neodmietal postmoderné rozprávanie kategoricky.

Esterházy vo svojej eseji Mészöly Miklós tündöklése (Iskrenie M. M.) píše: „Mészöly v každom okamihu upozorňuje na to, že človek sa musí za každú svoju vetu plne zasadiť.“
Mészöly sa nikdy nebál vlastných viet. Škrtal a opravoval, neúprosne spresňoval, ale nie preto, aby sa nemusel báť, keď sa zverejnia. Ničoho sa nebál. Ničoho. Nepociťoval ani úzkosť, a keď predsa, tak nanajvýš pre svoje záležitosti so ženami, ale ani v nich nebol bezbranný. Vojnové traumy mu však ostali. Raz som sa ho na jeho chate v Kisoroszi spýtal, či niekedy zabil človeka. Do tých čias sme sa dokázali rozprávať o hocičom, vtedy sa však zdvihol zo stoličky a odišiel.

Miklós Mészöly s pracovníkmi vydavateľstva Kalligram pred Kostolom sv. Trojice. Zľava Lajos Grendel, Miklós Mészöly, Gábor Farnbauer, Zoltán Hiznyai. Bratislava, 3. októbra 1996. © László Szigeti

Viackrát spomínaná kniha Párbeszédkísérlet (Pokus o dialóg) má dnes už nevyčísliteľnú hodnotu. Literárni historici nemajú prístup k metaliteratúre o Mészölyovi, ktorá by zachádzala do takej hĺbky a bola taká rozsiahla ako váš rozhovor. V lete 2020 sa László Márton s vami rozprával o Miklósovi Mészölyovi v Kisoroszi, a tam ste povedali, že po jednom vašom spoločnom výlete do Česka ste bez akéhokoľvek predchádzajúceho dohovoru pred neho položili magnetofón a stručne ste sa ho spýtali: „Tak čo, porozprávame sa?“ Na čo on ešte stručnejšie odvetil: „Jasné.“
Mészöly už na konci osemdesiatych rokov vyrukoval s rodinnou legendou, podľa ktorej sa jeho stará mama z matkinej strany musela ako mladé dievča presťahovať zo severočeského mestečka Bílina, lebo jej mama, teda Miklósova prababka, otehotnela s mladým Lobkowiczom. Neskôr túto fámu spomínal znovu a znovu, preto sme sa na jar v roku 1994 vybrali do Bíliny, kde chcel Miklós vidieť všetko, hlavné námestie, kúpele aj pivovar založený v roku 1615, ktorý sa volal Bílinský pivovar Max Lobkowicz.

Tieto rozhovory sme viedli približne dva roky. Mészöly trval na presnom a stručnom formulovaní, hoci v hovorenej reči mu to šlo oveľa ťažšie ako pri písaní. Keď prehovoril, malo to v sebe akúsi kŕčovitosť alebo úsečnosť, aj preto dával rozhovory nerád.

Miesta vašich rozhovorov?
Kisoroszi, Budapešť, Dunajská Streda.

Miklós Mészöly

Mészöly bol u vás v Dunajskej Strede viackrát ako hosť.
Prvýkrát bol u nás ako člen redakčnej rady našej vydavateľskej edície Visegrád v roku 1992. Poľskú redakčnú radu zastupoval bohemista a slovakista Jacek Baluch, vtedajší poľský veľvyslanec v Prahe, českú Petr Pithart, slovenskú Rudolf Chmel a maďarskú Mészöly. Pracovné stretnutie sme mali v niekdajšom hoteli Dunaj. Ale stalo sa, že u nás býval celý týždeň, v najmenšej izbe nášho bytu na sídlisku. Veľa som mu rozprával o strašidlách a démonoch môjho malého mesta. „Panónske príbehy“, konštatoval zakaždým. Ukázal som mu mestský pamätník obetiam holokaustu, ktorý vznikol z iniciatívy Pétera Hunčíka a s podporou Václava Havla. Vedenie mesta ho však neumiestnilo na miesto niekdajšej synagógy, kde sa aj dnes nachádza široké verejné priestranstvo, ale skrylo ho do kúta s trochou zelene vedľa verejných záchodov.

Slovenský čitateľ môže od Mészölya poznať iba jednu prozaickú knihu z roku 1973, Cestovné výjavy, ktorú preložil Karol Wlachovský. Nepomýšľali ste v Kalligrame v deväťdesiatych rokoch, keď prekladová literatúra už nebola regulovaná centrálne, že by ste vydali aj iné jeho beletristické diela?
Akoby nie! Dodnes ma trápi svedomie, že nebol vydaný Saulus alebo Az atléta halála (Smrť atléta), opravený preklad Cestovných výjavov (Pontos történetek, útközben), a v jednej zbierke spolu Magasiskola (Vysoká škola) a Stiglic (Štiglic), no v pláne boli aj dva výbery z jeho poviedok. Ako vydavateľ mám na konte takmer sto slovenských prekladov maďarských beletristických a spoločenskovedných kníh, a obzvlášť ma bolí, že medzi nimi je len jeden Mészöly. Po jeho smrti som sa odhodlal, že vydám slovenský súbor Mészölyových diel, no muselo sa čakať, chýbali prekladateľské kapacity, lebo vtedy sa začínala veľká slovenská séria Máraiho. Popritom Júlia Szolnokiová, Peter Kováč, respektíve Renáta Deáková a jej generácia usilovne pracovali na prekladoch súčasnej maďarskej prózy.

Keď Mészöly v roku 2001 zomrel, mesačník OS, ktorého šéfredaktorom bol Rudolf Chmel, sa s ním lúčil tromi textami. Krátkymi esejami Pétera Esterházyho a Pétera Nádasa a jednou kapitolou z Pokusu o dialóg. Pavel Vilikovský vtedy povedal, že by si rád prečítal celé Mészölyovo životné dielo od A do Z. Vo vydavateľstve Kalligram bol na čelnej stene obrovský plagát, veľký ako tapeta, na ktorom bol Miklós. Pamätám si, ako Paľo Vilikovský zastal pred tým plagátom a zdvihnutím neviditeľného klobúka sa s ním rozlúčil.

S Lászlóom Szigetim sa rozprávala Judit Görözdi
Z maďarčiny preložila Lenka Nagyová
Preklad rozhovoru autorizoval Rudolf Chmel

László Szigeti

László Szigeti

László SzigetiFoto: Archív autora

(1949) je esejista, publicista a vydavateľ. Do nežnej revolúcie pôsobil ako novinár v maďarských novinách vydávaných v Československu (Csallóköz, Új Szó, Nő), krátko aj ako dramaturg v košickom maďarskom Divadle Thália. Je autorom knihy próz Csendek útjain (Na cestách ticha) a aj knižného rozhovoru s Bohumilom Hrabalom Klíčky na kapesníku, po maďarsky: Zsebcselek. V rokoch 1989 – 1990 sa angažoval v politike. V roku 1991 bol jedným zo zakladateľov bratislavského vydavateľstva Kalligram, ktoré potom viedol. Ako riaditeľ Kalligramu má zásluhy na zintenzívnení stredoeurópskych kultúrnych, intelektuálnych, literárnych vzťahov (časopisy Os, Anthropos, maďarský Kalligram; knižné edície Domino, Eseje a pod.). Zásadu vzájomného spoznávania stredoeurópskeho myslenia presadzoval aj vo vydavateľskej stratégii: Kalligram vydával okrem spoločenskovednej literatúry pôvodnú slovenskú tvorbu, slovenskú literárnovednú reflexiu, maďarskú pôvodnú literárnu tvorbu a literárnohistorickú reflexiu, európsku filozofiu v slovenskom preklade, európsku beletriu v maďarskom preklade a v neposlednom rade slovenské preklady maďarskej a maďarské preklady slovenskej literárnej tvorby.

Podrobnejšie: https://www.litcentrum.sk/rozhovor/vydavatelstvo-kalligram.

Judit Görözdi

Judit GörözdiFoto: Eva Máthé

Judit Görözdi

je literárna vedkyňa, hungaristka. Zaoberá sa súčasnou maďarskou prózou a jej recepciou v slovenskej kultúre. Publikovala desiatky vedeckých a odborných článkov doma i v zahraničí, vydala monografie Hangyasírás, csillagmorajlás (2006) a Figúry odmlčania v próze Miklósa Mészölya (2010), Dejiny v súčasných maďarských románoch (2019), zostavila niekoľko zborníkov štúdií a tematických čísel literárnovedných časopisov v oblasti stredoeurópskej komparatistiky a literárneho transferu. Pôsobí ako riaditeľka Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied.

Lenka Nagyová

Lenka NagyováFoto: Archív autorky

Lenka Nagyová

(1992, Rimavská Sobota) štúdium prekladateľstva a tlmočníctva v špecializácii anglický a maďarský jazyk a kultúra absolvovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, neskôr v odbore anglický a nemecký jazyk na univerzite ELTE v Budapešti. Pracuje na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Budapešti, venuje sa prekladu a tlmočeniu, z maďarčiny prekladá poéziu a prózu.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!