Editoriál

„Narodil som sa v roku 1921 v Szekszárde. V Budapešti som si spravil doktorát z práva, možno preto, aby ma neskôr rozrušilo aj napísanie obyčajnej žiadosti. Ako čerstvému koncipientovi sa mi podarilo zachrániť jedného vraha pred trestom smrti; mňa – každému, čo mu patrí – odviedli na front. Zbehol som, chytili ma, z milosti ma zasa povolali, skončil som v Srbsku v zajatí a odtiaľ som zas ušiel domov. Veľa som športoval, trocha som aj súťažil. Vášnivo som mal rád poľovačku, no potom mi vojna vzala chuť poľovať. Robil som kontrolóra v mlyne, robotníka, zberača, majiteľa vidieckeho plátka, dramaturga v bábkovom divadle. Nemal som deti, no do roku 1956 mi vychádzali len rozprávkové knihy. Už roky som len spisovateľ, a to je akoby aj viac, aj menej než to predtým, tie nerozhodnuté roky, mladosť. Zrejme starnem. Vyvinulo sa to tak, že som nikdy nepatril k žiadnej skupine, k žiadnemu smeru. Ak sa vytvoril kruh, vždy ma lákalo zostávať mimo neho; s naivnou predstavou, že takto budem môcť ostať dôslednejšie angažovaný za človeka, nech už ukazuje akúkoľvek tvár. Táto naivita sa neopláca, ale ani druhýkrát by som to nerobil inak.“

V januári 2021 uplynulo sto rokov od narodenia Miklósa Mészölya, spisovateľa, bez ktorého by dnešná maďarská próza nepochybne vyzerala celkom inak. Po celý rok si maďarská a európska kultúra pripomína jeho osobnosť a dielo. Za oslavami a spomienkovými udalosťami sa skrýva aj smútok z toho, že jeho „odkaz“ už prekryl prach, a ak predtým nebol docenený, dnes si málokto dá námahu, aby sa úprimne zahĺbil do jeho často zložitých a experimentálnych textov. Mészölyov život sa možno neskončil tak dávno, aby sa už stal legendou, aj keď k tomu zvádzajú krásne čiernobiele fotky, jeho osobitá povaha, ktorá na jednej strane po celý čas dráždila tých pri moci a na druhej dokázala spájať ľudí s tými najprotichodnejšími názormi, ako aj jeho manželský vzťah s psychologičkou a spisovateľkou Alaine Polcz. Mészölova próza sa zasa nikdy masovo nečítala, a hoci sa k nej hlási množstvo o generáciu aj dve mladších prozaikov, ich vzťah k „učiteľovi“ je často taký, ako ho opisuje v príležitostnom texte Chlapec v tričku Péter Esterházy.

K Slovensku pútalo Mészölya najmä od 90. rokov viacero literárnych spojív, povedzme, že maďarskojazyčných (v Bratislave vyšla kniha rozhovorov, monografia a Grendelova kniha o autorovej neskoršej tvorbe), a dokonca vyšla o ňom slovenská vedecká monografia autorky Judit Görözdi. Okrem jedinej zbierky esejí a dvoch či troch poviedok však doposiaľ nebola jeho tvorba prístupná v slovenčine.

Aj preto sme zareagovali na možnosť venovať mu špeciálne číslo Verzie a predstaviť Mészölyovu krátku prózu zo 60. až 80. rokov, ktorá, ako uvádza Judit Görözdi v sprievodnom texte k výberu, bola pre vývin maďarskej prózy po tomto období v mnohom určujúca. Prvá poviedka, Na cudzích brehoch (1959), je z ranej tvorby, ktorú charakterizuje vykresľovanie silnej atmosféry, hutná a strohá narácia. Ďalšie poviedky a úryvky sú zo sedemdesiatych rokov, keď sa autor sústredil na vrstvenie príbehov z rozličného času alebo priestoru, odkazovanie, vynechávanie a ďalšie postupy, ktoré sa neskôr rozšírili v postmodernom písaní. V osemdesiatych rokoch vznikla pôsobivá poviedka Nárek za matkou.

Výber z Mészölyovej krátkej prózy dopĺňa aj rozhovor so zakladateľom a riaditeľom vydavateľstva Kalligram Lászlóom Szigetim. Práve on bol v značnej miere iniciátorom a mediátorom už spomínaných slovensko-maďarských mészölyovských spojení.

Preklady textov vznikali sčasti v prekladateľskom dome v Balatonfürede vďaka štipendiu z Magyar Fordítoház Alapítvány. Fungovanie fondu Vám priblížime v tomto čísle a veríme, že v ďalších vám predstavíme iné prekladateľské domy vo svete.

Na ilustrovanie tohto čísla Verzie sme oslovili výtvarníčku Ritu Koszorús. Jej abstraktná tvorba sa celkom prirodzene spája s písaním Miklósa Mészölya, aj keď ich život a tvorbu delí niekoľko desaťročí.

V rubrike Z prekladateľskej dielne Eva Andrejčáková píše o práci na preklade románu Pála Závadu Prirodzené svetlo, ktorý v júni tohto roka vyšiel vo vydavateľstve Slovart.

V čísle sa venujeme aj úspešnej súčasnej autorke, švajčiarsko-rumunskej prozaičke Dane Grigorcei a vďaka Paulíne Š. Čuhovej si môžete prečítať rozhovor s ňou aj úryvok z jej románu Tí, ktorí nezomierajú.

Želáme Vám príjemné čítanie!

Redakcia

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!