Miklós Mészöly: Mapovanie Aliscy preklad

Z maďarčiny preložila Gabriela Magová

Dalo by sa to predstaviť tak, ako to bolo aj v skutočnosti – od keselyűsskej strážnice na protipovodňovej hrádzi vedie morušová cesta po szekszárdske predkostolie (jedenásť kilometrov), a keď sme už tam, rovno sme prišli do Aliscy, ktorú zakladajú ešte Rimania, a až neskôr sa premenuje na Szegzárd – nevedno prečo. Pravda, rovnako nejasné je aj to, prečo sa Rimanom zdalo najvhodnejšie pomenovanie Alisca. Ale predsa, tým, čo sa v tom čase narodili v Bartine, v Kis-Bödő, Lisztesi, vonku na Pustovni alebo v Bakte či pod Kalváriou, toto meno zrejme znelo najdomáckejšie. Kopec Kopasz sa však už ani vtedy nedal prirovnať k žiadnemu inému. Dlho je iba brložiskom vlkov, až kým nezistia, že šíp je rýchlejší než vlk, a vtedy sa odsťahujú do iných lesov, kde je menej chodníčkov; a potom, keď prídu na to, že guľka je ešte rýchlejšia než šíp, putujú ešte ďalej. Rimania na vrchole kopca Kopasz zapaľujú doďaleka svietiace signálne ohne. Na severno-južnej vojenskej ceste, ktorá vedie cez dnešné predkostolie, tadeto ťahajú vojenské vozy kone s medenými šupinami, neskôr práve tu dôjde v tankoch nafta, tu sa podpaľuje korisť, keď odrazu treba utekať, tu sa pojedajú vlastné kone, keď práve nezostalo nič iné. A medzitým po celý čas svieti slnko a vychádza mesiac, odvtedy až doteraz. Je dobré na to pamätať, keď sa človek od predkostolia vyberie ku kopcu Kopasz, vyštverá sa na vyhliadku Bati kereszt, na hrebeni sa otočí doľava a z dostrelu si prezerá csatársku rovinu. Po krvavých bitkách už niet ani stopy, hoci v doline Porkoláb voda ešte vždy vyplavuje kosti, len sa jedna od druhej nedajú rozoznať. Odvtedy sa tu kotia najmä líšky a len v zime, keď sneh zatarasí doliny a rokliny, a v lisovniach horí oheň, len vtedy si znova možno túlavé hmlové psy pod oknami pomýliť s vlkmi. Keby ešte žil horský pastier Fekete, isto by vedel o týchto detailoch viac, no ten sa už vyše štyridsať rokov neukazuje, takže si musíme vystačiť s tým, čo sa dá vedieť aj bez neho. Ak sa od mestskej brány Aliscy obrátime na východ, smerom k Dunaju, kde ešte nie je strážnica ani morušová cesta, len trstiny, čierne topoľové ostrovy, nepriechodné záplavové územie, môžeme sledovať úzky výbežok zeme, ktorý neskorší sárközskí rybári vyvýšia, aby zahatali vodu a mohli chytať ryby. A odtiaľto je už blízko cestársky dom, odkiaľ je len na pár krokov sušiareň na tehly v Paradicsompuszte. Nie je to významné miesto, ale predsa si môžeme aspoň spomenúť, že Podrács, beťár z Felsőiregu, si tu po niekoľkotýždňovom utekaní na pár dní odpočinie, a keďže ho žerie nuda, uhnetie z nepálenej tehly koníka a zapichne doň ceduľku, že doteraz sa viezol na tomto koni, ale teraz už pôjde pešky ako ostatní chudáci, lebo veď aj sám je chudák. Koníka ešte dlho uchovávajú v obecnom dome, neskôr na radnici, ešte neskôr v župnom dome, lenže kým sa postaví mestské múzeum, spráchnivie. V Szekszárde ani odvtedy nestojí žiadna konská socha; o takej, čo by mohla stáť na hlavnom námestí Aliscy (daktorého cisára) – o takej nevieme ani toľko. O kráľovi Belovi IV. (náhodou) vieme trocha viac. Na jednej vojenskej výprave sa tadiaľto presúva so svojimi vojskami – ktoré čo nevidieť pobijú Mongoli, ale to ešte teraz nevedia –, kráľ sa ubytuje v budove opátstva a pochváli čerstvú vodu z prameňa, ktorý medzičasom vyschol, ani netušíme, kde mohol byť – iba Káldi, druhý hájnik, prisahá, že ak by voda naozaj niekde bola vyvrela, tak by ten prameň mohol byť jedine v hradnej uličke. Teraz je úzka ulička, kam slnko zasvieti len naobed medzi jednou a druhou, zaprataná rybami naloženými v ľade. Krátka horúčava nestačí na to, aby sa zo sumcov a z ostriežov stopila slizká ľadová glazúra; len kšeftujúci rybári sa potia a vylihujú na bruchu na povozoch pokrytých rohožami. A medzitým až sem počuť prerušovaný hukot motorov z dielne Rendásovcov. V auguste tisícdeväťstotridsaťštyri práve tu rozoberú na drobné kúsky vystarnuté červené Alfa Romeo. Pán Rendás sa v noci vráti do dielne a na dvore sa pustí odznova skúmať súčiastky zakryté plachtou. Tieto nočné prehliadky k pánu Rendásovi patria, a nemôže byť náhoda, že k nemu nosia pokazené fordky a mercedesy až z Pešti. Inak, zadný dvor dielne je svojho času na záplavovom území dôležitý prístav pre kompy; nevedno presne kedy, ale ak sa na Dunaji zdvihne hladina, okamžite vyrazí aj spodná voda. Preto je aj isté, že toto miesto leží už mimo niekdajšej mestskej brány. Obyvatelia Aliscy sa sem presídľujú z Lombardska, takže pre nich povodne a záplavové zeme nie sú neznámy úkaz, Pád sa aj odvtedy rok čo rok vyleje, odplaví dobytok, predtým aj vyrezávané drevené jarmá a na kovové zrkadlá neviest tam tiež len nasychá íl, keď ich voda vyhodí na breh. Aj na sever od jazera Csörge po niekoľko rokov nachádzajú takéto zrkadielka, no pre poslednú, veľkú vojnu sa s výkopmi prestane, hoci tam, kde sa nájde jedno zrkadlo, určite musia byť aj ďalšie. Pán Perczel, vrátnik z múzea, sa však neznepokojuje; dokonca sa mu aj páči predstava, že zem je plná takýchto zrkadiel a všetky uchovávajú tvár nevesty. My si spomíname na inakšie zrkadlo z cukrárne Harangi a ono by sa dalo slovami opísať (čo je inak aj tak beznádejné) nasledovne: tie úzke dvere, napríklad, odkiaľ vynášajú šľahačkovú tortu na oválnom striebornom podnose, tieto dvere sa dajú vidieť nielen v jednom exemplári, ale aspoň v desiatich verziách, podľa toho, kde práve človek sedí a z akého uhla pozrie hore na klenbový strop, pokrytý radom zelenomodrých zrkadiel. Teda k stolu sa približuje naraz desiatimi dverami desať šľahačkových tort na desiatich strieborných podnosoch, ak človek nezabudne na strop. Takéto čosi je však len podružný zázrak, ktorý prechodne patrí k minulosti a budúcnosti mesta. (O prítomnosti ani nehovoríme, veď ktovie, čo sa deje práve teraz?) Dôležitejšie by bolo spomenúť kýpeť kmeňa orecha, vyvráteného v tisícosemstosiedmom, do ktorého putujúci cechovní učni – na pamiatku, že tadeto prešli – zatĺkajú klince s veľkými hlavičkami. Neskôr už z dreva nič nevidno, načisto ho pokryjú hlavičky klincov. Profesor matematiky Zelenka dá pri istej príležitosti žiakom klince spočítať, ibaže sa nenájdu dvaja, ktorým by vyšiel rovnaký výsledok. Neskôr na matike robia náročnejšie výpočty: aká je pravdepodobnosť počtu cechovných učňov, čo prešli Szekszárdom, ak sa porovnajú rôzne výsledky počítania; tieto isté výpočty budú vykonávať aj žiaci v ďalšom ročníku. Je pozoruhodné, že nikdy nevyjde rovnaký výsledok.

Ilustrácia: Rita Koszorús

Potom v jedno zimné ráno umrie aj pán profesor Zelenka a v zmysle jeho poslednej vôle zamýšľajú k nemu pochovať aj kýpeť kmeňa cechovných učňov, keďže ho skôr či neskôr aj tak treba vyťať: totižto presne na tom rohu sa bude stavať transformátorový stĺp vysokého napätia, pre ktorý sa nenašlo iné miesto. (Pravda však je, že strom a pán profesor napokon nespočinú tesne pri sebe, lebo na jar vyliata rieka Sió kýpeť vyvalí ešte skorej a odplaví ho nevedno kam.) Elektrický stĺp však bez problémov zapustia do betónového základu a dodnes stojí na svojom mieste. Prirodzene, je otázne, či tam bude stáť aj o sto rokov a či sa naň bude dať spomínať ako na pána profesora Zelenku alebo na klince s veľkými hlavičkami. Ale nie je našou úlohou, aby sme hádali také čosi, keď aj tak nepoznáme odpoveď. Čo je istejšie, a aj hlas má taký, že by ho bolo možné počuť aj v Alisce, ak by sa jej obyvatelia zobudili, je búrkové delo na kopci Óriás. Jeho tvorcom je bývalý nazarénsky zámočník Mózes Szomjú. Samo zavalité telo dela je ručný mažiar tureckého pôvodu, ktorý už dávno leží po kusoch v rokline Benedek, keď naň Mózes Szomjú natrafí a zostrojí z neho búrkové delo. Miesto mu určí mestská rada na kopci Óriás v prepadnutej vínnej pivnici, ktorá sa nanovo vydláždi a opatrí dverami z brvien. Ak sa od Sárpilisu, Sióagárdu alebo od Bonyhádu blížia ľadovcové búrkové mraky, dvaja ľudia z rady sa s Mózesom Szomjúom vyberú na kopec Óriás, napchajú do hlavne primerané množstvo pušného prachu, zadusia ju, zapália knôt a zacielia na nebo, respektíve na mraky. Výsledok sa nedostaví len vtedy, ak z nejakého dôvodu prídu neskoro, inak neexistuje prípad, že by na Szekszárd padol ľadovec, nanajvýš tak na Sárpilis, Sióagárd alebo Bonyhád. Kopec Óriás je inak vysoký tristo metrov a ani dávnejšie nemohol byť oveľa vyšší (za tisícky rokov sa zoderie nanajvýš o pár metrov, ak do toho nepríde väčšie zemetrasenie či zosuv pôdy) – a ak to bude ako doteraz, ani naďalej nebude nižší, ani vyšší. Triangulačný bod postavený zo smolou natretých trámov – ktorý je zároveň aj príležitostnou rozhľadňou – ešte na dlhé roky poskytne spoľahlivú orientáciu všetkým, čo sa budú približovať k Alisce od Pešť-Budína, aby nezmeškali poľné slávnosti a mohli byť prítomní pri obetovaní svätých zvierat Marsa Silvana, vola, vlka a ďatľa. Popritom treba myslieť na to, že kopce Óriás a Kopasz si už vtedy stáli zoči-voči, a stoja aj odvtedy, a už aj vtedy sa za oboma rozprestieral sötétvögyský les, v ktorom neskôr, na deň kvetov a stromov, usporadúvajú zvyčajný každoročný výlet a majáles. A keďže práve prichádza leto (hovorí sa), pravdepodobne aj teraz bude podobný výlet v pláne. Ako dobrá rada môže poslúžiť niekoľko nasledovných postrehov: Prameň Csurgó je síce iným smerom, ale sa oplatí urobiť k nemu odbočku, aby sme si mohli fľaše naplniť vodou. (Aj Belo IV. mohol zrejme pochváliť vodu z tohto prameňa alebo prípadne nejakého iného.) Potom sa cez Kis Bödő priblížime k námestiu Kápolna tér s Pustovníckou kaplnkou a neodbočíme doprava k doline Rövid-völgy, ktorá je podľa svojho mena naozaj krátka a kopce ju obkolesujú tak natesno, že sa tu takmer vôbec nedajú používať televízory, no dajú sa tu nerušene pozorovať hviezdy – teda neodbočíme doprava, ale prejdeme cez záhradu Kápolna, kde ešte v tisícdeväťstotridsiatom štvrtom žije a pracuje tkáčsky majster Vendel Balinkó. Tu toho fakt nie je priveľa na pozeranie, ale zato si ľahko vieme predstaviť medzi dvoma orechmi Balinkóa s vlastnoručne vyrobenými krosnami, jeho modrú plstenú čiapku, trojnohého psa, ktorý presným čuchom dokáže vybrať zo zamotaných vlákien to správne; alebo kvetinové hodiny pri studni, podľa ktorých sa pokojne dá nastaviť aj budík. A až potom sa oplatí štverať na kopec Kopasz. Cesta, ktorá vedie na vrchol, je široká aspoň na päť povozov a je to skôr priesmyk, kľukatí sa medzi dvoma brehmi vysokými ako poschodie. Tieto ílovité steny dobre poslúžia už v časoch aliscovských zím, striedavo vlkom a vojakom: ten, kto sa sem uchýli pred snehovou búrkou prvý, obíde lepšie (ako sa tu veľavravným spôsobom miešajú aj kosti: ľudské, zvieracie). Hore na vrchole, pri vyhliadke Bati-kereszt nevezmeme do úvahy, že kopec Óriás (naproti) je o tridsať metrov vyšší; uspokojíme sa s výškou, na ktorú sme sa vyštverali. A odtiaľto po sötétvölgyský les padne už menej slov než doteraz. A pritom by sa patrilo, aby v deň kvetov a stromov bol človek veselý a zhovorčivý, a vlastne takí aj sme, akurát nejako predsa len padne menej slov ako doteraz. Pravdaže, les je skutočne tmavý a ani sa nedá prirovnať k dunajským lesom, kde aj voda rozpráva, aj lístie je hlasnejšie; ale zato podľa možnosti pred cieľom cesty neoddychujeme, a tak už o pol desiatej predpoludním dorazíme k prvej horárni, ktorú pred diviakmi chráni hrubá prútená ohrada. Horár je mĺkvy, nepýta sa, načo sme prišli, len nám ukáže zbrane, vypchaté orly, jastraby, sovy, ďatle a odporučí nám, aby sme sa podľa možnosti púšťali do lesa vo dvojiciach, nie sami; a potom nám v senníku na povale pripraví nocľah. Máme čas, nič nás nesúri, povie, a postačí, ak sa do Aliscy vrátime ku koncu týždňa, lebo až vtedy sa začínajú veľké vlčie obety, prídu aj hostia z Ríma, z Pešti halierovým vlakom, lebo sa práve očakáva úplnok, a možno znova zapália aj signálne ohne…
1973

Gabriela Magová

Gabriela MagováFoto: Archív autorky

Gabriela Magová

vyštudovala slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracovala v Ústave svetovej literatúry SAV. Prekladá prózu a poéziu z maďarčiny. Knižne jej vyšli preklady románov Györgya Dragomána (Biely kráľ, Hranica), Sándora Máraiho (Vzbúrenci, Hlas, Posila) a Antala Szerba (Cesta za mesačnej noci), poviedkových zbierok Józsefa Gazdaga a Pála Száza, zbierky básní Krisztiny Tóth a monografie Endreho Bojtára Vysnívali sme si vlasť a národ. Je spoluzostavovateľkou kníh Tvorivosť literárnej recepcie (2008, s J. Görözdi) a Deväť životov: Rozhovory o preklade a literárnom živote (2015, s R. Passiom).V rokoch 2016 až 2018 bola šéfredaktorkou Revue svetovej literatúry. V súčasnosti pracuje ako redaktorka v Slovenskom rozhlase a je šéfredaktorka časopisu Verzia.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!