Chinua Achebe: Anglický jazyk a africký spisovateľ preklad

Z angličtiny preložila Emília Perez

V júni roku 1962 sa na Univerzite v Makerere uskutočnil zraz spisovateľov s impozantným názvom Konferencia afrických spisovateľov píšucich v angličtine. Napriek vážnosti tohto názvu sa z podujatia vykľula vcelku svieža udalosť, vzrušujúca a užitočná skúsenosť pre mnohých z nás. No v jednej našej snahe sme neuspeli: uspokojivo definovať „africkú literatúru“.
Je to literatúra tvorená v Afrike alebo literatúra o Afrike? Môže to byť literatúra o hocičom alebo by sa mala sústrediť na africké témy? Mala by obsiahnuť celý kontinent alebo len jeho časť južne od Sahary, respektíve len „čiernu“ Afriku? A potom je tu otázka jazyka. Mala by to byť tvorba písaná v pôvodných afrických jazykoch alebo aj texty v arabčine, angličtine, francúzštine, portugalčine, afrikánčine a podobne?

Nakoniec sme snahu nájsť odpoveď vzdali. Musím uznať, že sčasti na môj podnet. Možno sme sa nemali vzdať tak ľahko. Podľa toho, čo som odvtedy počul a čítal, sme zrejme pôsobili, akoby sme nevedeli, čo vlastne robíme. Ba ešte horšie, akoby sme nemali odvahu pozrieť sa na to poriadne zblízka.

Nigérijský kritik Obi Wali v desiatom čísle časopisu Transition uviedol: „Azda najzásadnejším záverom konferencie… je, že africká literatúra, ako ju dnes definujeme a chápeme, vlastne nikam nesmeruje.“

Som presvedčený, že Obi Wali cítil triumfálne zadosťučinenie, keď si prečítal správu z odlišnej konferencie, ktorá sa uskutočnila neskôr vo Fourah Bay. Diskutovalo sa na nej o africkej literatúre a o univerzitných osnovách. Na tejto konferencii bola predbežná definícia africkej literatúry formulovaná nasledovne: „Tvorba, v ktorej je prostredie Afriky spracované autenticky alebo v ktorej sú zobrazené zážitky a skúsenosti z krajiny.“ Zapadá sem vraj Conradovo Srdce temnoty¹, naopak Jadro veci (Heart of the Matter) od Grahama Greena sem nepatrí, pretože by sa jeho dej mohol odohrávať aj hocikde inde.

1) Vydavateľstvo Brak, Bratislava 2020, prel. Tomáš Hučko.

Pri tejto definícii vyvstáva niekoľko zaujímavých otázok, hoci, pravdupovediac, ide len o provizórnu formuláciu, ktorá nás má priviesť do vytúženého cieľa – predstaviť africkým študentom literatúru zasadenú do ich prostredia. Nemôžem si však pomôcť. Pobavilo ma, že Conrad, mimochodom Poliak píšuci po anglicky, vytvoril dielo africkej literatúry, zatiaľ čo Peter Abrahams by sem zaradený byť nemohol, keby napísal román o svojich skúsenostiach z Karibiku.

Podľa mňa však africkú literatúru nemožno natisnúť do úhľadnej definície. Nevnímam ju ako jednoliaty celok, ale ako niekoľko prepojených jednotiek, teda sumár všetkých národných aj etnických literatúr v Afrike.

Národná literatúra vníma celý národ ako svoju provinciu, pričom nachádza svoje reálne alebo potenciálne čitateľstvo na celom jeho území. Inými slovami je to literatúra napísaná v národnom jazyku. Etnická literatúra je dostupná len pre istú etnickú skupinu v rámci národa. Ak si vezmeme napríklad Nigériu, národná literatúra je podľa môjho názoru literatúra písaná po anglicky. Etnickú literatúru predstavuje tvorba v hauštine, ibčine, jorubčine, v jazyku efik, idžav a podobne.

Každý pokus definovať africkú literatúru spôsobom, pri ktorom sa nerešpektuje zložitosť africkej scény v konkrétnom čase, bude neúspešný. Keď sa celkom ukončí vláda bielych, Afrika v druhej polovici dvadsiateho storočia zažije vzostup samostatných národných štátov. Som presvedčený, že africká literatúra sa uberie rovnakou cestou.

Dnes o africkej literatúre uvažujeme skôr ako o novorodencovi. V skutočnosti tu však máme celú generáciu novorodeniatok. Samozrejme, ak na ne pozrieme len letmo, veľmi sa nelíšia. Každé sa však vydá vlastnou cestou. Je pravda, že ich môžete usporiadať do skupín podľa rôznych kritérií, napríklad podľa farby vlasov. Alebo podľa jazyka, ktorým budú hovoriť, či podľa viery ich otcov. To všetko by boli platné kritériá, avšak nezohľadňovali by osobitosti každého z nich, ich osobitú DNA.

Tí, ktorí si v rozprave o africkej literatúre prajú vylúčiť severnú Afriku, pretože patrí k odlišnej tradícii, určite nemôžu tvrdiť, že čierna Afrika je homogénna. Čo má spoločné Shaaban Robert s Christopherom Okigbom alebo Awanoor-Williamsom? Alebo kamerunský Mongo Beti, pôsobiaci v Paríži, s nigérijským Nzekwu? Čo má vyššia kreolská spoločnosť popíjajúca šampanské, ako ju zobrazuje Easmon zo Sierry Leone, spoločné s vidiečanmi a rybármi v hrách J. P. Clarka? Prirodzene, niektoré z týchto rozdielov možno pripísať skôr jednotlivcom než národným charakteristikám, avšak viacero z nich súvisí práve s konkrétnym prostredím.

Spontánne som naznačil, že národná literatúra z Nigérie a z mnohých ďalších afrických krajín je alebo bude písaná po anglicky. Môže sa zdať, že ide o kontroverzné vyjadrenie, no nie je to tak. Len som vychádzal zo skutočnej situácie v dnešnej Afrike. Táto „skutočná“ situácia sa môže zmeniť v dôsledku premyslenej, napríklad politickej udalosti. Ak k tomu dôjde, nastane celkom nová situácia a bude dosť času na jej preskúmanie. V súčasnosti však bude osožnejšie pozrieť sa na scénu v jej aktuálnej podobe.

Ako došlo k tomu, že sa angličtina zabývala ako národný jazyk v toľkých častiach Afriky? Je to jednoduché. Dôvodom je, že tieto národy boli v prvopočiatku vytvorené za intervencie Britov, čo – rýchlo dodávam – neznamená, že etnické skupiny, ktoré tieto národy tvoria, vytvorili Briti.

Krajina, ktorú dnes poznáme ako Nigériu, započala svoju existenciu prednedávnom ako svojvoľný britský výtvor. William Fagg vo svojej excelentnej novej knihe Obrazy z Nigérie (Nigerian Images) tvrdí, že práve tento krok sa v histórii afrického umenia paradoxne ukázal ako vcelku šťastný. Má pravdu. Osobne verím, že počin zvaný Nigéria má veľký potenciál aj z politického a ekonomického hľadiska. Nigériu skutočne vytvorili Briti pre vlastný prospech. Ak chceme byť spravodliví, musíme priznať, že kolonializmus v Afrike mnohé narušil, ale zároveň vytvoril veľké politické celky tam, kde boli predtým iba malé a roztrúsené. Nigéria mala stovky autonómnych komunít od veľkého impéria Fulani založeného Usmanom dan Fodiom na severe až po drobné dedinky na východe. Dnes hovoríme o jednej krajine.

Samozrejme, v niektorých oblastiach Afriky kolonializmus rozdelil jednotnú etnickú skupinu medzi dve, ba až tri mocnosti. No vo všeobecnosti spojil mnohé etnické skupiny, ktoré až dovtedy šli rôznymi smermi. Priniesol im jazyk, ktorým sa dorozumejú. Preto ak im aj nepriniesol spoločnú pieseň, z ktorej by sa mohli radovať, priniesol im jazyk, ktorým sa môžu sťažovať. Dnes v Afrike nie je veľa krajín, kde by sa po prípadnom odstránení jazyka niekdajších koloniálnych mocností zároveň nevytratil aj prostriedok umožňujúci vzájomnú komunikáciu. Preto africkí spisovatelia, ktorí sa rozhodli písať v angličtine alebo francúzštine, nie sú zradcami národa ani chytrákmi, ktorí zacítili príležitosť. Sú jednoducho vedľajším produktom toho istého procesu, ktorý v Afrike vytvoril nové národné štáty.

Ten istý argument by sa dal uplatniť aj na ďalšie africké krajiny. O africkej jednote môžeme hovoriť iba vďaka tomu, že keď sa stretneme, môžeme sa dorozumievať zvládnuteľným množstvom jazykov – po anglicky, po francúzsky, po arabsky.

Nedávno ma navštívil Joseph Kariuki z Kene. Hoci som čítal niektoré jeho básne a on čítal moje romány, dovtedy sme sa nepoznali. Na tom však nezáležalo. V skutočnosti som sa s ním zoznámil prostredníctvom jeho básní, obzvlášť jeho ľúbostnej básne Poďme preč, láska moja (Come Away My Love), v ktorej úsporným počtom slov zachytáva súženie a rozpoloženie Afričana, ktorý sa zamiloval do mladej bielej Britky:

Poďme preč, láska moja, z ulíc,
kde nevľúdne oči rozdeľujú
a výklady obchodov odrážajú naše rozdiely.

Naopak, keď som v roku 1960 cestoval do východnej Afriky a zašiel som navštíviť Shabaana Roberta, básnika z Tanganiky píšuceho v svahilčine, všetko bolo inak. Nejaký čas sme sa rozprávali o tvorbe, no nemali sme skutočný kontakt. Vedel som, že sa zhováram s významným autorom, no o charaktere jeho diela som nemal potuchy. Daroval mi dve zbierky svojich básní, ktoré si veľmi vážim, no neviem si ich prečítať. Teda aspoň pokým sa nenaučím po svahilsky.

Chcel by som sa naučiť množstvo jazykov, keby to bolo možné. No ako si nájsť čas na štúdium asi pol tucta nigérijských jazykov, pričom v každom by sa dala písať vlastná literatúra? Obávam sa, že to nejde. Tieto jazyky sa skrátka budú musieť podriadiť jednému centrálnemu, ktorý sa uplatní naprieč národom. Dnes, či už je to dobré alebo na škodu, je tým jazykom angličtina. Zajtra to môže byť iný jazyk, hoci o tom pochybujem.

Tí z nás, ktorí anglický jazyk zdedili, možno nie sú v pozícii oceniť hodnotu tohto dedičstva. Alebo ho môžeme aj naďalej neznášať, pretože sa viaže k pozostalosti pochybnej hodnoty, krutosti, rasovej arogancii a predsudkom, ktoré môžu zachvátiť svet. Netreba však zaznávať to dobré, čo k nám toto zlo prinieslo.

Minulý rok som cestoval do Brazílie na stretnutie brazílskych spisovateľov a umelcov. Niekoľkí autori, s ktorými som sa zhováral, vyjadrili obavu, že písanie v portugalčine obmedzuje ich možnosti. Spomínam si, ako jedna žena vážne uvažovala, že by začala písať po francúzsky! A pritom ich situácia nie je ani spolovice taká komplikovaná ako naša. Portugalčina možno nie je taká univerzálna ako angličtina či francúzština, ale aspoň je to národný jazyk Brazílie, kde žije asi osemdesiat miliónov ľudí, nehovoriac o obyvateľoch Portugalska, Angoly, Mozambiku a podobne.
Z brazílskej tvorby som čítal len preklad románu Jorgeho Amada. Je to nielen tamojší popredný románopisec, ale aj jeden z najzásadnejších svetových autorov. Vďaka tomuto jedinému románu s názvom Mulatka Gabriela² som mal možnosť okúsiť vzrušujúcu afro-latinskú kultúru, ktorá je pýchou Brazílie a ktorá je skutočne výnimočná. Jorge Amado je len jedným z mnohých spisovateľov v Brazílii. Na festivale národných spisovateľov ich boli doslova stovky. Práca väčšiny z nich pritom ostane pre zvyšok sveta navždy nepoznaná, a to aj vrátane diel tých najlepších z nich. Preto je tvorba vo svetovom jazyku určite obrovskou výhodou.

2) Vydavateľstvo Pravda, Bratislava 1974, prel. Vladimír Oleríny, verše prebásnil Rudolf Fabry.

Asi je už zrejmé, ako vnímam prínos svetového jazyka, ktorý história nanútila našim ústam. Teraz sa pozrime na jeho najvážnejšie nedostatky. A dovoľte mi rovno povedať, že jedným z najzásadnejších nie je ten, o ktorom sa hovorí najčastejšie – teda že je nemožné, aby ktokoľvek používal svoj druhý jazyk rovnako efektívne ako prvý. Toto tvrdenie je postavené sčasti na polopravde, výmysle. Určite je pravda, že väčšina najradšej používa svoj rodný jazyk. No väčšina nie sú spisovatelia. V radoch spisovateľov máme viacero autorov, ktorí si s písaním v druhom jazyku poradili. A tým nemám na mysli len také známe mená, ako bol Conrad. Viac zaváži, ak uvediem africké príklady.

Prvé meno, ktoré mi prichádza na rozum, je Olaudah Equiano, známejší ako Gustavus Vassa. Afričan. Equiano bol z kmeňa Ibo, myslím, že z dediny Iseke v oblasti okolo Orlu vo východnej Nigérii. V mladom veku ho predali do otroctva a previezli do Ameriky. Neskôr sa vykúpil na slobodu a žil v Anglicku. V roku 1789 publikoval svoj životný príbeh. Nádherne napísaný text, ktorý Európe v tej dobe priniesol obraz o živote a zvyklostiach jeho ľudí v Afrike v snahe čeliť klamstvám a znevažujúcim vyjadreniam, s ktorými prichádzali podaktorí Európania, aby odobrili obchod s otrokmi.

Keď prejdeme bližšie k súčasnosti, môžeme spomenúť pokusy nacionalistov zo západnej Afriky v prvej polovici storočia, ktorí sa chceli spojiť a vytvoriť tlak, aby získali väčší vplyv na riadenie vlastných záležitostí. Jedným z najpríznačnejších členov tejto skupiny bol ctihodný Casely Hayford zo Zlatého pobrežia. Na Národnom kongrese Britskej Západnej Afriky v roku 1925 predniesol predsednícky prejav, ktorý sa stal pamätným nielen preto, že odrážal zdravý rozum, ale aj pre vyberaný prozaický štýl. Guvernér Nigérie tak bol v tom čase nútený venovať mu pozornosť, čo spravil tradičným spôsobom, keď Hayfordov kongres nazval „samozvaným zhromaždením vzdelaných afrických džentlmenov“. S úsmevom by sa dalo dodať, že britskí koloniálni správcovia sa v nasledujúcom štvrťstoročí poučili len málo. Nakoniec sa však poučili aspoň trochu – čo je viac, ako možno povedať o ostatných.

Keď sa presunieme k textom takzvaného tvorivého písania, objavuje sa najviac pochybností. Obi Wali, na ktorého článok Slepá ulička africkej literatúry (Dead End or African Literature) som odkazoval už predtým, hovorí:

„…pokiaľ títo spisovatelia a ich západní posluhovači neprijmú, že pravá africká literatúra musí byť písaná v afrických jazykoch, majú namierené do slepej uličky a tá vedie len k sterilite, strate kreativity a frustrácii.“

Práca mnohých nových afrických spisovateľov je však ďaleko od onej sterility, je plná tých najvzrušujúcejších možností. Vezmite si napríklad Christophera Okigba a ukážku z jeho Prekážok (Limits):

Zrazu byť zhovorčivý
ako spevavec
odvolaný na okraj
zapamätaného sna.

Medzi spánkom a prebúdzaním
podávam svoje škrupiny
vám do palmového hája,
kde visia bambusové veže,
z ktorých kvapká víno.
Maska tigra a nahá kopija…

Kráľovná vlhkého polosvetla,
očistil som sa.
Vysťahovalec s nosom vo vzduchu,
cap v ruji.

Alebo si vezmime báseň Nočný dážď (Night Rain). J. P. Clark v nej výborne zachytáva strach a údiv dieťaťa, ktoré v noci počúva, ako na slamenú strechu s hukotom dopadá dážď a ako sa jeho matka prechádza v tme a premiestňuje svoje veci.

Z prúdu vody,
rovnako, ako keď mravce vylezú z dreva
sa rozptýli a berie, čo sa dá
z podlahy.

Myslím, že obraz vody roztekajúcej sa po podlahe „ako keď mravce vylezú z dreva“ je prekrásny. Samozrejme, ak ste nikdy nezakladali oheň s raždím, môže vám táto krása uniknúť. No inšpirácia pramení z rovnakého zdroja ako porekadlo, ktoré hovorí, že kto prinesie domov raždie s mravcami, musí očakávať príchod jašteríc.

Nikde tu nebadám príznaky sterility. Vidím nový hlas Afriky, ktorý hovorí o africkej skúsenosti v celosvetovom jazyku. Preto moja odpoveď na otázku, či sa môže Afričan naučiť po anglicky dosť dobre nato, aby vedel jazyk využiť v kreatívnom písaní, je jednoznačne áno. Ak sa však opýtate, či sa môže naučiť používať ju ako rodený hovoriaci, skôr dúfam, že nie. Nie je to pre neho ani nevyhnutné, ani žiaduce. Svetový jazyk musí byť pripravený zaplatiť tým, že sa podriadi rôznym spôsobom použitia. Africký spisovateľ by sa mal snažiť používať angličtinu tak, aby odovzdal svoje posolstvo, no nezasiahol do jazyka natoľko, že by znemožnil jeho využitie v rámci tejto medzinárodnej výmeny. Mal by pracovať s angličtinou, ktorá je univerzálna a zároveň dokáže zachytiť osobitú skúsenosť. Na mysli mám spisovateľa, ktorý nám dokáže povedať niečo nové, odlišné. Tuctový spisovateľ nemá veľmi čo povedať, takže nám to pokojne môže vyrozprávať aj v konvenčnom jazyku a hotovo. Ak by som smel použiť možno trochu prehnané prirovnanie, taký tvorca ponúka drobnú, bežnú obetu v podobe kuraťa alebo niečoho, čo skrátka stačí. Pravý autor však musí hľadať zviera hodné mimoriadnej obety.

V tomto smere je Amos Tutola prirodzený talent. Vďaka dobrému inštinktu premenil svoje jazykové nedostatky na zbrane obrovskej sily: akýsi zvláštny dialekt, ktorý mu výborne slúži na zobrazenie jeho bizarného sveta. Jeho najnovšia, a podľa môjho názoru aj najlepšia, kniha dokazuje, že aj s druhým jazykom, ktorý človek dokonale neovláda, sa dajú robiť neuveriteľné veci. V tejto knihe, ktorá sa volá Striga z džungle³, podáva Tutola bravúrne vyrozprávaný príbeh v epizodickej podobe, s ktorou sa pasuje výborne a nenaťahuje ju bolestivo na celý román.
Od prirodzene talentovaného spisovateľa sa dostávam k uvedomenému – teda ku mne samému. Dovoľte mi citovať príklad z Božieho šípa (Arrow of God), na ktorom vidieť, ako pristupujem k používaniu anglického jazyka. Najvyšší kňaz vysvetľuje jednému zo svojich synov, prečo ho musí poslať do kostola:

3) Mladé letá, Bratislava 1978, prel. Hviezdoslav Herman.

Chcem, aby sa jeden z mojich synov pridal k týmto ľuďom a bol mojimi očami. Ak tam nič nenájdeš, vrátiš sa. No ak áno, prinesieš mi môj podiel. Svet je ako tancujúca maska. Ak ju chceš dobre vidieť, nemôžeš stáť na jednom mieste. Môj duch mi napovedá, že tí, čo dnes k belochom nebudú priateľskí, to budú zajtra ľutovať.

Mohol by som to napísať aj inak. Napríklad takto:

Posielam ťa tam ako svojho zástupcu medzi týmito ľuďmi. Len pre istotu, ak by sa to nové náboženstvo rozšírilo. Človek sa musí prispôsobiť časom, inak upadne do zabudnutia. Mám tušenie, že tí, čo sa s belochmi nedohodnú, budú raz ľutovať, že neboli predvídaví.

Význam je rovnaký. No v jednom prípade má forma charakter a v druhom nie. Ide prevažne o inštinkt, ale sčasti aj vedomý úmysel.
Dnes sa často dočítate o problémoch afrického spisovateľa, ktorý sa najprv musí zamyslieť v rodnom jazyku a potom svoje myšlienky preložiť do angličtiny. Keby šlo len o taký jednoduchý mechanický proces, súhlasil by som, že to nemá význam, že je to ako ďalšia márna snaha v akejsi novodobej Akadémii pre vynálezcov v Lagade. Takýto proces by určite neviedol k tvorbe vzrušujúcej poézie a prózy, ktorá sa u nás objavuje.

A ešte jeden bod na záver. Skutočná otázka totiž nie je, či by Afričania mohli písať po anglicky, ale či by mali. Je v poriadku, aby človek zanechal svoj materinský jazyk pre jazyk niekoho iného? Vyzerá to ako hrozná zrada a natíska sa pocit viny.

Pre mňa však iná voľba neexistuje. Tento jazyk mi bol daný a ja ho mienim použiť. Dúfam však, že tu vždy budú muži ako zosnulý náčelník Fagunwa⁴, ktorí sa rozhodnú písať vo svojom rodnom jazyku, aby naše etnické literatúry prekvitali po boku národných. Tých z nás, ktorí si zvolíme angličtinu, čaká veľa práce.

4) Daniel O. Fagunwa (1903 – 1963), nigérijský spisovateľ píšuci v jorubčine.

James Baldwin nedávno napísal v London Observer:

„Môj spor s anglickým jazykom vždy vyplýval z toho, že tento jazyk nereflektuje moje skúsenosti. Dnes sa však na vec pozerám odlišne… Možno mi tento jazyk nebol vlastný, pretože som sa ho nikdy nepokúsil používať, učil som sa ho iba napodobňovať. V takom prípade by mohol niesť bremeno mojich skúseností, keby som našiel silu podrobiť ho, aj seba, takejto skúške.“

Baldwinov problém nie je celkom rovnaký ako ten môj, no cítim, že anglický jazyk zvládne uniesť váhu mojej africkej skúsenosti. Bude to však musieť byť iná angličtina, stále plne spätá so svojou starobylou domovinou, no zároveň uspôsobená pre potreby afrického prostredia.

Chinua Achebe, „English and the African Writer.“ Transition 18 (1965): str. 27-30.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!