Autori a autorky tohto čísla

Lars Saabye Christensen

Foto: David Konečný

(1953) jeho romány, poézia a novely sú preložené do viac ako tridsiatich jazykov. Píše aj filmové scenáre a texty piesní. Získal viacero prestížnych ocenení, napr. Cenu debutantov Tarjeiho Vesaasa v roku 1976 či Cenu Severskej rady za literatúru v roku 2001, nórsky kráľ Harald V. mu v roku 2006 udelil Rad sv. Olava ako komandantovi.

Dva z jeho románov vyšli aj v slovenskom preklade Jarmily Cihovej – legendárny Halvbroren (Nevlastný brat, Slovart 2004) a Herman (Slovart 2015). V Nórsku i vo svete je však všeobecne známy aj román Beatles z roku 1984, vďaka ktorému sa Christensen zapísal do povedomia čitateľov a odbornej verejnosti ako jeden z najvýznamnejších súčasných nórskych spisovateľov.

Román Byens spor, Ewald og Maj (Stopy mesta, Ewald a Maj), ktorý vyšiel v Nórsku v roku 2017 a z ktorého úvodnej časti pochádza aj vybraná ukážka, je prvým dielom štvordielnej ságy o mestskej časti Osla, Fagerborgu. Podobne ako pri ostatných Christensenových románoch ide o precízne, rozsiahle, mnohovrstevné dielo písané jazykom, ktorý chytá za srdce. Príbeh sa odohráva v období od konca druhej svetovej vojny až do 80. rokov minulého storočia a na pozadí nespočetného množstva príbehov jednotlivých ľudí autor pred našimi očami maľuje fresku jedného mesta v čase a priestore, v ktorom sa vyvíja.

Petra Mikulášová

Dag Solstad

Foto: David Konečný

sa narodil 16. júla 1941 v meste Sandefjord na západ od Osla. Vyskúšal si prácu učiteľa aj publicistu, prispieval napríklad do vplyvného ľavicovo orientovaného časopisu Profil, ale je predovšetkým prozaikom. Patrí v dobrom zmysle slova k čítankovým súčasným nórskym autorom. Vďaka charakteristickému výzoru a prejavu, ktorý je vďačným námetom pre imitátorov, ho v Nórsku poznajú aj tí, ktorí inak literatúru zvlášť nevyhľadávajú. Čitatelia doma aj v zahraničí ho zasa poznajú vďaka jeho hľadačskému, rôznorodému, a predsa okamžite rozpoznateľnému štýlu.

Rozsiahlym doterajším dielom doteraz vyryl v nórskej literárnej krajine brázdu, ktorá pokrýva niekoľko desaťročí. Literárni historici ho zhodne zaraďujú medzi najvýznamnejších moderných nórskych románopiscov, ale aj esejistov. Prejavil sa tiež ako spoluautor reportážnej literatúry so športovou tematikou. Debutoval v roku 1965 poviedkovou zbierkou Spiraler (Špirály), v ktorej sa do istej miery zrkadlí inšpirácia Franzom Kafkom. Získal množstvo významných ocenení, vrátane ceny Severskej rady za literatúru v roku 1989 za Roman 1987 (Román 1987).

Podľa nórskeho literárneho vedca Pera Thomasa Andersena sa Solstadovi vo svojich knihách literárne zachytiť významné aspekty vývoja nórskej spoločnosti od šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. V jeho dielach sa snúbi historický kontext s existenciálnymi témami a psychologickým, často autobiograficky napájaným stvárnením skúsenosti spolupatričnosti, zmyslu a šťastia.

Solstadovo dielo sa dá približne rozdeliť podľa jednotlivých desaťročí. V šesťdesiatych rokoch nesú knihy, ako sú zbierky poviedok a prvý román Irr! Grønt! (Patina! Zelená!, 1969), výrazne modernistické črty. V sedemdesiatych zasa v románoch ako Arild Asnes, 1970 (Arild Asnes, 1970, 1971) či 25. septemberplassen (Námestie 25. septembra, 1974) získavajú nádych sociálneho realizmu a politickej angažovanosti. V osemdesiatych rokoch Solstad svoje utopické prístupy opúšťa, reviduje a ironizuje, napríklad v románe s typicky dlhokánskym názvom Gymnaslærer Pedersens beretning om den store politiske vekkelsen som har hjemsøkt vårt land (Príbeh gymnaziálneho učiteľa Pedersena o veľkom politickom prebudení, ktoré navštívilo našu zem, 1982).

V deväťdesiatych rokoch do jeho tvorby vstupuje jeden z kľúčov motívov, dezilúzia, často zosobnená mužskými postavami, ktorá sa pretavila do série románov považovaných za jeden z vrcholov autorovej tvorby: Ellevte roman, bok atten (vyšlo v češtine ako Jedenáctý román, kniha osmnáct, preložil Ondřej Vimr, Pistorius a Olšanská, 2013), Genanse og verdighet (v češtine ako Ostych a důstojnost, preložil Ondřej Vimr, Pistorius a Olšanská, 2008), Professor Andersens natt (Noc profesora Andersena, 1996) a T. Singer (T. Singer, 1999). Od začiatku dvadsiateho prvého storočia si okrem obľúbených autoreferečných odkazov na vlastné diela aj na vlastný život vyskúšal niekoľko experimentálnych rozprávačských postupov. Romány v tomto období sám Solstad považuje za „bonusové“, pretože jeho tvorba údajne v istom zmysle skončila knihou T. Singer. Za zmienku stoja už názvy ako 16.07.41 (16. júla 1941, 2002), Armand V. Fotnoter til en uutgravd roman (Armand V. Poznámky k nevykopanému románu, 2006) či 17. roman (17. román, 2009), kde sa druhýkrát stretávame s originálnou postavou Bjørna Hansena. Stretneme sa s ňou ešte raz v knihe s opäť autoreferenčným názvom Roman 2019. Tredje, og siste, roman om Bjørn Hansen (Román 2019. Tretí a posledný román o Bjørnovi Hansenovi, 2019).

Solstadova poetika sa vyznačuje tým, že jeho rozprávači milujú rozmýšľanie o veľkých témach, aj o vlastnom, často osamelom živote. V tomto myslení sa dokážu stratiť, čo sa prejavuje aj na charakteristických, rytmických vetných periódach. Je zrejmé, že myslenie predstavuje pre Solstadove postavy prirodzené prostredie, v ktorom často zabúdajú na praktický spôsob uvažovania a dospievajú k prekvapujúcim záverom. Niečo o tomto štýle napovedá aj zoznam autorov, ktorými sa Solstad inšpiruje. Zoznam obsahuje mená veľkých európskych mysliteľov a spisovateľov, spomedzi ktorých možno spomenúť Knuta Hamsuna, Henrika Ibsena, Sørena Kierkegaarda, Marcela Prousta či Thomasa Manna, ale aj mnohých ďalších. S niektorými tiež vedie implicitný či explicitný rozhovor priamo v texte.

Miroslav Zumrík

Gabi Gleichmann

Foto: David Konečný

(1954) sa narodil v Budapešti, no vyrastal vo Švédsku, kam jeho rodičia emigrovali. Ako známy novinár sa v dospelosti presťahoval za láskou do Osla, kde s rodinou žije doteraz. Pôsobil aj ako literárny kritik a dlho zastával funkciu predsedu švédskeho PEN klubu. V Nórsku sa neskôr začal venovať písaniu a vydávaniu kníh, bol spoluzakladateľom vydavateľstva Kagge forlag.

Štúdium filozofie a záujem o judaizmus ho priviedli k napísaniu fiktívnych dejín safardských židov, ktorí utiekli z Portugalska do Holandska. Rozsiahly román s názvom Udødelighetens elixir (Elixír nesmrteľnosti, 2012) zožal nesmierny úspech v Nórsku i v zahraničí a je preložený do takmer dvadsiatich jazykov. V roku 2024 vyjde v českom preklade vo vydavateľstve Větrné mlýny.
Trvalo sedem rokov, kým v Gabim Gleichmannovi dozrel ďalší príbeh, zatiaľ jeho posledný román, z ktorého je preložená ukážka: Aurelia (2019).

Petra Mikulášová

Camilla Bøksle

Foto: David Konečný

pochádza z južného Nórska a kedysi pracovala ako učiteľka v Nórsku i v Anglicku. V roku 2019 napísala knihu pre deti a prvý román Det er vakrest når det skumrer (Najkrajšie je, keď sa stmieva), z ktorého pochádza vybraná ukážka. V roku 2020 Camille Bøksle vydala druhú prózu Så møt meg på hjørnet klokka åtte (Stretnime sa teda o ôsmej na rohu). Jej zatiaľ posledný román, mozaika životov ľudí jedného obytného domu a jeho dvora, vyšiel na jeseň 2023 pod názvom Bak åpne vinduer (Za otvorenými oknami).

Petra Mikulášová

Arne Ruset

Foto: Kateřina Rusňáková

(1951) pochádza z jednej z posledných dediniek celkom na konci Veľkého fjordu Storfjorden na západnom pobreží Nórska, no celý život žije v Molde. Študoval psychológiu a sociológiu v Bergene a medicínu v Tromsø, aby mohol pôsobiť ako psychiater. Popritom sa však celý život venuje písaniu románov, poézie, krátkych próz i knižiek pre deti. Debutoval zbierkou básní v roku 1973 Spelemannslaget Love (Hudobné teleso Love) a odvtedy získal rad ocenení, o. i. aj Cenu nórskych kritikov za detskú literatúru. Keď v roku 2013 prišiel so zbierkou poviedok Berg brest (Hory praskajú), dočkal sa výbornej odozvy od domácej kritiky.

Po úspešnej básnickej zbierke Vi kan ikkje eige kvarandre (Nemôžeme sa navzájom vlastniť, Solum Bokvennen 2016), z ktorej pochádzajú aj obe preložené básne, mu vyšlo ešte niekoľko románov. Vo svojich dielach sa zameriava na vzťahy medzi pracovným životom, spoločenskými kontaktmi, osobným vývojom a normálnosťou. Častým motívom uňho tiež býva osamelá ľudská existencia a útek pred realitou do krajiny mimo ľudí či do fantázie a snov. Tak je to aj v zatiaľ poslednom románe Eg kom ikkje heim før det vart natt (Vrátil som sa domov, až keď bola noc, 2023). Autor nás so sebou berie do vnútorného sveta staršieho muža, u ktorého sa začne rozvíjať demencia. Jedného dňa sa vydá na dlhšiu cestu vo svojom svete, v známom okolí, no miesta mu čím ďalej, tým väčšmi pripadajú neznáme, celkom nové. Vo svojej podstate smutný príbeh človeka s ťažkým ochorením sa tak stáva pestrofarebným surrealistickým príbehom putovania a objavovania.

Petra Mikulášová

Kjersti Halvorsen

Foto: Kateřina Rusňáková

sa narodila v roku 1993, vyrastala v Lieri. Vyštudovala psychológiu na Osloskej univerzite. Za debutový román Ida tar ansvar (Ida to berie do svojich rúk, 2019) o úzkostlivej študentke, ktorá sa najviac zo všetkého desí teroristického útoku, jej udelili Cenu Tarjeiho Vesaasa a bol aj sfilmovaný. Tematizuje v ňom život mladých ľudí, ku ktorému patria sociálne siete, katastrofické predstavy a chaos. Napriek nepopierateľne pochmúrnej atmosfére príbehu dokázala Halvorsen ponúknuť čitateľom i prekvapivo zábavný text, v ktorom ide o hľadanie si miesta v živote. Vystresovaná Ida a Aksel, samotár podozrivo sa zaujímajúci o zbrane a surfujúci incelské fóra, nie sú azda najbežnejšími prototypmi súčasných mladých ľudí, ale jednoznačne patria do ich sveta – ako aj otázky, ktoré si kladie hlavná hrdinka príbehu. V tejto knihe a podobne i v jej druhom románe Det er jeg som kan hjelpe deg (Ja ti pomôžem, 2022) sa dostáva k slovu nielen Halvorsen spisovateľka, ktorá vie čitateľa pôsobivými, úspornými vetami a obrazmi vtiahnuť do života postáv, ale aj psychologička so znalosťami ľudského prežívania a emócií.

Zuzana Demjánová

Gunstein Bakke

Foto: Kateřina Rusňáková

(1968) je nórsky spisovateľ, básnik a prekladateľ. Jeho písanie je plné novotvarov, kombinácií rôznych literárnych štýlov a využívania poetických prostriedkov. Experimentovanie s textom, ale aj so samotným jazykom je jeho charakteristickou črtou. Svojím jedinečným umením prináša čitateľom rozličné, často náročné témy. V roku 2000 debutoval románom Kontoret (Kancelária), ktorý napísal v nórčine – bokmåle, píše však aj v druhej forme nórčiny – nynorsku.

V románe Havende (V očakávaní), ktorý vyšiel v roku 2016, ponúka čitateľovi tri príbehové línie životných osudov odohrávajúcich sa medzi 19. a 21. storočím na troch rôznych miestach. Napriek tomu, že to na prvý pohľad nemusí byť jednoznačné, príbehy sú vzájomne prepojené. Ústrednými témami sú život a smrť a autor ich spracúva jedinečným spôsobom prostredníctvom existenciálnych reflexií.

Michaela Podhradská

Lotta Elstad

Foto: Kateřina Rusňáková

(1982) je súčasťou nórskeho knižného sveta od roku 2008. V roku 2018 jej vyšiel satirický feministický román Et eget rom (Vlastná izba), ktorý je preložený aj do francúzštiny. Jej doteraz najúspešnejšou knihou je pomán Jeg nekter å tenke (Odmietam premýšľať, 2017), ktorý je momentálne preložený do piatich jazykov. Okrem beletrie sa venuje aj esejistike a literatúre faktu.

Xiania 1 (2023) je prvý diel plánovanej trilógie, ktorá sa odohráva v Kristianii v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Hlavnou líniou tohto feministického románu je príbeh devätnásťročnej Klary, ktorá neplánovane otehotnie a hľadá spôsoby, ako tehotenstvo prerušiť. Autorka tematizuje rozpoltenú spoločnosť s priepastnými rozdielmi medzi vyššou a nižšou spoločenskou triedou obyvateľstva, opisuje podivuhodnú, no zároveň fascinujúcu bohémsku skupinu okolo madam Zavarelly a jej priateľky Freddie či požívanie alkoholu v období prohibície. Veľmi realisticky a presvedčivo vyobrazuje jednotlivé časti príbehu jazykom, ktorý je živý, vtipný, no aj drsný a trúfalý.

Michaela Podhradská

Vigdis Hjorth

Foto: Kateřina Rusňáková

sa narodila v roku 1959, vyrastala v Osle, no dlhší čas žila aj v Kodani, v Bergene, vo Švajčiarsku či vo Francúzsku. Vyštudovala filozofiu, literatúru a politológiu.

Napísala takmer tridsať románov pre deti aj dospelých, mnohé z nich získali prestížne literárne ocenenia doma aj v zahraničí. Jej diela sú preložené do dvadsiatich siedmich jazykov, v slovenčine ani v češtine však doposiaľ nevyšlo žiadne. Hlavnými témami jej kníh sú predovšetkým existenciálne problémy ľudí, ktoré často súvisia s ich životnými rozhodnutiami, spoločenskými vzorcami či s očakávaniami okolia. Medzi literárne vzory autorky patria Søren Kierkegaard, Bertolt Brecht a Dag Solstad. V Nórsku je Hjorth tiež známa svojimi kritickými esejami, v ktorých upozorňuje na rasizmus a sexizmus v bežnom živote.

Debutovala v roku 1983 knihou pre deti Pelle-Ragnar i den gule gården (Pelle-Ragnar v žltom dome), za ktorú získala debutantskú cenu od nórskeho ministerstva kultúry. Nasledovali ďalšie štyri detské a young adult knihy, v ktorých kritici vyzdvihli autorkinu schopnosť priblížiť sa témam lásky a sexuality z detskej perspektívy bez morálneho hodnotenia. Románom Drama med Hilde (Rozruch okolo Hilde, 1987) sa Hjorth podarilo presadiť ako autorke pre dospelých. Medzi jej najdôležitejšie diela pre dospelé publikum patrí román Om bare (Keby len, 2001), ktorý čitatelia denníka Dagbladet zvolili za jednu z najdôležitejších kníh posledného štvrťstoročia. Ďalšími románmi Hjulskift (Výmena kolesa, 2007), Snakk til meg (Hovor so mnou, 2010), Tredve dager i Sandefjord (Tridsať dní v Sandefjordskom väzení, 2011), Leve posthornet! (Nech žije poštová trúbka!, 2012) a Et norsk hus (Dom v Nórsku, 2014) sa Hjorth vyprofilovala ako silná a nebojácna, spoločensky angažovaná autorka.

Prelom v kariére jej priniesol román Arv og Miljø (Dedičstvo a prostredie, 2016). Rozpráva príbeh známej dramatičky, ktorá bola v detstve vystavená sexuálnemu násiliu a zneužitiu zo strany vlastného otca a jej trauma vyvrcholí súrodeneckým konfliktom. Kniha vyvolala v Nórsku búrlivú diskusiu po tom, ako sa ozvali autorkini príbuzní s tvrdením, že je autobiografická a odhaľuje ich súkromie, proti čomu sa ostro ohradili. Román získal Cenu nórskych kritikov za literatúru, Cenu nórskych kníhkupcov, bol nominovaný na Cenu Severskej rady za literatúru a iba v Nórsku sa z neho predalo viac ako 170 000 výtlačkov.

Román Er mor død (Je matka mŕtva, 2020), z ktorého je preložená ukážka, je slovami autorky pokusom „preskúmať komplikovanú, ambivalentnú dynamiku medzi matkou a dospelou dcérou, ktoré si boli tridsať rokov cudzie“. Uznávaná umelkyňa Johanna sa po troch desaťročiach strávených v USA rozhodne po manželovej smrti vrátiť späť do rodného Nórska. Popri tvorbe nových diel pre galériu, ktorá pripravuje jej retrospektívnu výstavu, sa Johanna snaží pomocou sebaanalýzy a neskôr až fyzického prenasledovania pochopiť svoju matku a priblížiť sa k nej. Autorka na postave hlavnej protagonistky zobrazuje komplexné psychologické mechanizmy, ktoré sa v človeku spúšťajú, keď ho odmietnu jeho najbližší. Kniha bola nominovaná na nórsku literárnu cenu Brageprisen, Cenu kritikov, Cenu mladých kritikov, Cenu Severskej rady za literatúru a v roku 2023 aj na Medzinárodnú Bookerovu cenu. Hjorth sa tak stala treťou nórskou autorkou v histórii, ktorej sa podarilo získať nomináciu na toto literárne ocenenie, ktoré patrí medzi jedno z najprestížnejších v anglicky hovoriacom svete.

Zuzana Bátorová Vahančíková

Alexander Fallo

Foto: David Konečný

(1984) sa narodil v Osle, kde v súčasnosti žije. Vyrastal však na polostrove Nesodden, ktorý leží v Oslofjorde. Naplno sa venuje písaniu textov piesní, reklamných textov, no najmä poézie, ale miluje aj manuálnu prácu a prácu s drevom.

Vyštudoval autorské písanie na Westerdals School of Communication – súkromnej vysokej škole v Osle, ktorá ponúka študijné programy v kreatívnych odboroch PR, komunikácie a médií. Písaniu textov a poézie sa venoval už dávno, minimálne od roku 2010, no jeho tvorbu vydavateľstvá rad za radom odmietali. Až kým nezačal svoje básne publikovať na Instagrame. Postupne sa stal najznámejším nórskym instapoetom s viac než 20-tisíc followermi. Až vtedy ho kontaktovali z jedného z najväčších vydavateľstiev s ponukou vydať jeho prvú zbierku básní du fucker med hjerte mitt (zahrávaš sa mi so srdcom) aj v tlačenej podobe. Stalo sa tak v roku 2020 a odvtedy mu vyšli ďalšie dve zbierky: håper det var verdt det (dúfam, že to za to stálo, 2021) a dopamin (dopamín, 2023).

Instagramový formát básní je charakteristický predovšetkým pre jeho prvé zbierky. Zbierky vychádzali rýchlo za sebou v reakcii na básnikove životné okolnosti: v roku 2015 mu diagnostikovali ADHD, s čím sa zžíval niekoľko nasledujúcich rokov, a počas pandémie sa mu rozpadol dlhotrvajúci vzťah. Básne v jeho poslednej zbierke však už idú hlbšie pod kožu a aj formálne sú dlhšie a ich poetický jazyk prepracovanejší.

Vlastný výber vydavateľstva FACE zo zbierky dopamín vyšiel aj ako samostatný zošit v prílohe časopisu o poézii a básnikoch Vertigo 01/2023 s názvom: C8H11NO2, čo je chemický vzorec dopamínu, ktorý spôsobuje ADHD.

Petra Mikulášová

Kjersti Annesdatter Skomsvold

Foto: David Konečný

sa narodila v roku 1979 v Osle. Študovala matematiku a informatiku v Trondheime, neskôr však tieto odbory vymenila za štúdium všeobecnej literárnej vedy v Osle a francúzskeho jazyka v Caen. Navštevovala tiež kurzy písania na akadémiách v Lillehammeri a Bergene a okrem písania románov, poviedok, esejí a detských kníh sa venuje redaktorskej činnosti v časopise Bokvennen (Priateľ kníh).

Na literárnu scénu vstúpila roku 2009 útlym románom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia (slov. Premedia 2012, prel. Miro Zumrík), za ktorý získala Cenu Tarjeiho Vesaasa za debut. Ohlas si získal aj v zahraničí, preložili ho do vyše dvadsiatich jazykov a takisto ho úspešne adaptovali na doskách nórskeho Národného divadla, ako aj na slovenskej divadelnej scéne.

Na debutovú prózu nadviazala autorka rozsiahlym románom Monstermenneske (Človek-príšera) z roku 2012, v ktorom zachytila kľukatú cestu vlastnej fikčnej dvojníčky k literárnemu debutu, ako aj jej zápas s chronickým únavovým syndrómom. Táto diagnóza sa podpísala aj na fakte, že hlavnou hrdinkou debutu vtedy dvadsaťsedemročnej autorky sa stala práve žena na sklonku života. Aj mamutí druhý román dobre prijali nórski kritici i čitatelia, čo Kjersti zrejme posmelilo v skúšaní nových ciest.

Po autobiograficky ladenej próze si preto v roku 2013 vyskúšala poéziu v zbierke Litt trist matematikk (Trochu smutná matematika) a výsledok takisto zarezonoval pozitívne. Po básňach sa nasledujúci rok vrátila k žánru útlej prózy a vydala román 33 (slov. Tridsaťtri, Premedia 2020, prel. Miro Zumrík), kde tematizuje svoje klasické motívy: smutné medziľudské vzťahy a vlastné písanie. Zameriava sa pritom na opäť autobiograficky ladenú postavu, učiteľku matematiky v Kristových rokoch a na jej dvoch osudových mužov, jedného živého, druhého zo záhrobia. Text sa v porovnaní s debutom odvažuje zájsť ďalej, až do snových či surrealistických scén, a znova mu nechýba čierny humor a sebairónia. V roku 2015 sa Kjersti rozhodla rozšíriť svoju autorskú paletu o žáner detskej literatúry a napísala príbeh s názvom Meg, meg, meg (Ja, ja, ja), čím predznamenala, že otázka vzťahu detí a dospelých ju bude zaujímať aj v budúcnosti. Motív materstva rozvinula v ďalšej rozsahovo neveľkej, no kritikmi veľmi dobre prijatej knihe z roku 2018 Barnet (slov. Dieťa, Premedia 2022, prel. Miro Zumrík). V príbehu sa venuje aj vzťahu dvoch dospelých partnerov, ide však najmä o vyznanie matky dieťaťu.

O rok neskôr vydala esej s názvom Den andre forsvinninga (Druhé zmiznutie), kde si kladie otázku, čo vôbec znamená písať literárny text. Ďalšou autorskou polohou, ktorú si Kjersti vyskúšala, je psychologizácia komplikovanej mužskej postavy, ktorú pod menom Peter Venn stvárnila v románe I dag jeg, i morgen du (Dnes ja, zajtra ty). K tejto postave sa vrátila z iného, ženského uhla pohľadu vo voľnom pokračovaní pod názvom Agnes natt og dag (Agnes noc a deň) v roku 2021.

Nateraz jej posledným románom je Syke søster (Chorá sestra, 2023), kde sa vracia k motívu choroby, ktorým svoju literárnu dráhu začala, a tiež k motívu mŕtvych, ktorí stále majú čo povedať. Vystupujú v ňom sestry dvojičky Alma a Edit. Edit nemôže jesť, zmizne v lese, kde sa odváži na pritenký ľad a dožije sa iba devätnástky. O niekoľko rokov sa do lesa, kde spolu vyrastali, vracia Alma. Tam na ňu čaká nevlastný otec Askild a ťažké rozhodnutie.

Kjersti Skomsvold sa nevyhýba ťaživým témam, ktoré podáva literárne presvedčivo a hravo: či už v podobe lapidárnych postrehov alebo využívaním rôznych rozprávačských techník od prúdu vedomia po surrealistické výjavy. Ide o metaforické i doslovné plávanie v bezodnom jazere (zdieľanej) samoty, v permanentnej únave, no tiež pod priezračným pohľadom viditeľných aj neviditeľných bytostí.

Miro Zumrík

Maja Lunde

Foto: Oda Berby

je jednou z medzinárodne najznámejších súčasných nórskych spisovateliek. Jej knihy sú preložené do štyridsiatich jazykov a predalo sa z nich viac ako štyri milióny výtlačkov.

Narodila sa v roku 1975 v Osle. Vyštudovala mediálne štúdiá na Osloskej univerzite a okrem písania kníh pre všetky vekové kategórie sa venuje aj tvorbe scenárov pre filmové a televízne produkcie. Úspech a uznanie jej priniesli predovšetkým dve voľné knižné série. V roku 2018 napísala prvý diel kvarteta pre deti inšpirovaného štyrmi ročnými obdobiami – zimnú knihu Snøsøsteren (Snehová sestra, Tatran 2019, prel. Z. Bátorová Vahančíková) v spolupráci s fenomenálnou ilustrátorkou Lisou Aisato. Jarná kniha Solvokteren (Strážkyňa slnka, Tatran 2021, prel. Z. Bátorová Vahančíková) vyšla v roku 2020 a nasledovala ju letná Vindmakeren (Vládkyňa vetra, 2023).

Jej prvým románom pre dospelých bola kniha Bienes historie z roku 2015 (Príbeh včiel, Slovart, 2018), ktorá získala v Nórsku prestížnu Cenu kníhkupcov a jej preklad sa v roku 2017 stal najpredávanejšou knihou v Nemecku naprieč všetkými žánrami. Tento román zároveň predstavoval prvý diel voľnej tetralógie o prírode a človeku so silným a čoraz aktuálnejším ekologickým posolstvom, ktorá prináša príbehy z rôznych častí sveta a z období od minulosti až po blízku budúcnosť. Postupne vychádzali aj ďalšie diely, v roku 2017 Blå (Modrá, Slovart, 2020) a v roku 2019 Przewalskis hest (Kôň Przewalského, Slovart, 2021), prvé dva vyšli v preklade Jarmily Cihovej a tretí v preklade Ľubomíry Kuzmovej. Zavŕšením tetralógie je román Drømmen om et tre (Sen o strome, 2022), z ktorého je vybraná ukážka. Kniha vyjde vo vydavateľstve Slovart na jar 2024.

Zuzana Bátorová Vahančíková

Kjersti Anfinnsen

Foto: David Konečný

(1975) je pôvodom z kvénskej menšiny, ktorá žije v severnom Nórsku. V súčasnosti žije v Osle, kde pracuje ako zubárka. V roku 2022 bola so svojím posledným románom nominovaná na Cenu Európskej únie za literatúru. Debutovala pred jedenástimi rokmi dielom Det var grønt (Bolo to zelené). Jej ďalší román De siste kjærtegn (prac. názov: Posledné láskania, vyjde vo vydavateľstve BraK na jar 2024) vyšiel v roku 2019 a zožal obrovský úspech v Nórsku i vo svete. Jej tretí román Øyeblikk for evigheten (Okamih na večnosť, 2021) je zatiaľ jej posledný román. Obidva romány spája postava kardiologičky Birgitte, ktorá je už vo vysokom veku a na dôchodku. Počas svojho aktívneho života si budovala kariéru a rodina pre ňu nebola prioritou. Ibaže teraz na ňu dolieha samota – postupne stráca všetkých priateľov a cíti sa uväznená v starnúcom tele, ktoré pomaly zlyháva. Aj napriek tomu rozjíma nad všetkým, čoho jej život doprial, a skôr než sa ocitne v poslednej fáze života, ktorú vyplní ticho a rezignácia, ešte posledný raz zažije ozajstnú lásku.

Petra Mikulášová