Neskorá láska v próze Kjersti Anfinnsen

Spisovateľka Kjersti Anfinnsen (1975) pochádza z Tromsø a aktívne sa hlási k národostnej menšine Kvénov, žijúcich v severnom Nórsku. Netají sa tým, že príbeh o špičkovej kardiochirurgičke Birgitte, jednej z prvých, pod názvom De siste kjærtegn (Posledné láskania, 2019) vznikol z hnevu nad stroskotaným spisovateľským projektom. Chystala sa totiž písať práve o Kvénoch a ich realite, o ponórčovacom procese, takmer kompletnom vyhubení jazyka a kultúry tejto starobylej menšiny majoritnou populáciou. Písanie jej však nešlo, čoraz častejšie sa ocitala v slepej uličke.
Vtom však vo svojom vnútri začula hlas ženy, ktorá sa tiež hnevá, no zároveň je veľmi osamelá a stará. Postupne autorka odhalila, že tento hlas patrí starnúcej špičkovej kardiochirurgičke, ktorá si celý život kvôli práci upierala bežný život, rodinu i priateľstvá; len aby si ako žena vydrela svoje postavenie, ktoré jej síce právom patrilo, ale, bohužiaľ, nebola muž. A po toľkej drine, aby sebe i svetu dokázala oprávnenosť svojej pozície na výslní, vníma Birgitte úskalia svojho starnúceho tela, jeho čoraz obmedzenejšie schopnosti, neustále sa zmenšujúci okruh dostupných aktivít a ľudí. Úpadok a všetky procesy s ním spojené vie opísať s chirurgickou presnosťou – také čosi by nahnevalo každého! A pritom vníma vlastnú bezmocnosť. Mali ju už dávno odstaviť, lepšie zomrieť o pár rokov skôr než neskôr.

Ibaže ako rodená bojovníčka si na seba neustále kladie nové nároky, skúma svoju novú realitu, dodržiava rutiny a spôsoby, ako zvládať veci, precvičovať myseľ. Napokon ju táto tvrdohlavá ctižiadostivosť privedie k poslednej a zjavne aj ozajstnej životnej láske. Cez internet spoznáva Javiéra, v ktorom nachádza oporu a blízkosť, aké predtým nikdy nepoznala.

Fakt, že v románe čítame o posledných záchvevoch života dvoch inak veľmi úspešných ľudí, môže síce na prvý pohľad pôsobiť akosi zúfalo až tragicky, ale v zraniteľnosti, tichu, stlmení a pomalom plynutí nachádzame čosi hlboké a zmysluplné, ba až harmonické. Asi aj preto mal tento román také fantastické ohlasy v Nórsku i v zahraničí: nikto nevedel pochopiť, ako mohla mladá žena napísať takýto vierohodný a sugestívny príbeh veľmi starej ženy.

Birgittin hlas autorke, ktorá sa inak živí zubárskym remeslom, ozaj sadol a umožnil jej na niekoľko rokov venovať sa iba písaniu. Jeho voľné pokračovanie s názvom Øyeblikk for evigheten (Okamih na večnosť, 2021) príbeh poslednej lásky už len v tichu uzatvára a môže nám byť akýmsi mementom mori, ktoré tak radi v našom hektickom modernom živote prehliadame. Musíme totiž iba zomrieť, a ako na svet prichádzame, tak z neho aj odchádzame: sami a nahí.

V súčasnosti je román preložený do piatich jazykov, medzi ktoré sa na jar 2024 zaradí aj slovenčina.

Petra Mikulášová

Petra MikulášováFoto: Archív autorky

Petra Mikulášová

prekladá z nemčiny, nórčiny a švédčiny. Po skončení štúdia v odbore prekladateľstvo-tlmočníctvo, švédsky a nemecký jazyk/kultúra a doplnkového pedagogického štúdia nemeckého jazyka na FFUK v 2006 ju zavialo najskôr na pár rokov do Talianska. Pôsobila tam o. i. ako manažérka či asistentka vedenia firmy, no popritom pracovala na svojom prvom knižnom preklade z nórčiny. Od roku 2008 pôsobila v Nórsku, kde sa dovzdelala v odboroch učiteľstvo nórčiny ako druhého jazyka a kariérové poradenstvo. Popri pracovných úväzkoch poradkyne vzdelávania dospelých, učiteľky nórčiny ako druhého jazyka či projektovej vedúcej v oblasti integrácie cudzincov sa venovala prekladom krásnej literatúry, ktoré vychádzali knižne a časopisecky (RSL, ENTER). Od augusta 2020 žije s rodinou na Slovensku.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!