Za fjordom fjord

Nórske (literárne) fjordy

Súčasný nórsky prozaik Jan Kjærstad v románe Oppdageren (Objaviteľ, 1993)¹ používa plavbu nórskym fjordom ako istý symbol. Úzke, hlboké zálivy sa do nórskej krajiny zarezávajú členito a najmä v horizontálnej línii. Fjord sa vetví, ohýba a pokrýva široké územie. Autor ho tiež na jednom mieste pripodobňuje k akémusi horizontálnemu stromu. Tieto obrazy využíva ako isté alternatívne modely poznávania a literárneho rozprávania. Príbehy inšpirované napríklad psychoanalytickou metódou pristupujú k ľudskej povahe ako k miestnosti, ku ktorej treba nájsť ten správny kľúč. Mnohé texty postmoderného a neskoršieho obdobia zasa reflektujú presvedčenie, že ľudská psychika je zložitá spleť výbežkov a zálivov. Nedá sa preto redukovať na jednu základnú traumu. Ľudské poznávanie sa v zmysle tohto obrazného chápania rozbieha skôr do šírky a je vlastne stále na začiatku. Za každým ohybom fjordu sa môže ukázať jeho pokračovanie. Za každým podnetom, poznatkom a príbehom sa skrýva nový podnet, poznatok a príbeh.

Podobným procesom ako plavba po fjorde je aj spoznávanie literatúry nejakej oblasti či písanej v nejakom jazyku, napríklad v tom nórskom. Úzky fjord môže ponúknuť nevídaný pohľad na krásnu farebnú krajinu a jeho zákutia môžu byť zároveň ponorené v chladnom tieni. Prinajmenšom v tej fyzickej krajine je to tak. Domnievam sa, že to platí aj pre nórsku literárnu krajinu.
Na jednej strane sa Nórsko vyznačuje rôznorodosťou tém a autorov, ako aj nepochybne vysokou úrovňou života a dobrými podmienkami pre začínajúcich aj etablovaných spisovateľov a umelcov.

Na druhej strane môžu tieto priaznivé podmienky vyvolávať aj pocit vlastnej privilegovanosti a z nej plynúcej nepriamej viny. Takéto vnímanie sveta sa prinajmenšom naznačuje v kolektívnom spracovaní škandinávskeho rozprávania o vine a privilégiách v čase globalizácie (Wærp, 2018). Azda aj preto v nórskej literatúre a kultúre badať možno prekvapivo silný záujem o veci problematické, ťaživé, tienisté, a to doma aj v globálnom pohľade. Jedna a druhá stránka nórskeho vnímania skutočnosti sa nemusia vylučovať, ale sa skôr dopĺňajú, o čom svedčí aj výber súčasnej nórskej literatúry v tomto čísle, ktorý zachytáva spisovateľské hlasy viacerých generácií. Ako sa teda starší aj mladší nórski súčasní autori a autorky literárne vyrovnávajú s existenciálnymi otázkami zmysluplnosti života a nerovnakých životných podmienok tvárou v tvár vine, starnutiu, chorobám a smrti?

1) V slovenčine od autora vyšli časopisecké úryvky z románov Objaviteľ (Oppdageren, preložil Milan Žitný, Revue svetovej literatúry č. 3/2006) a Dobyvateľ (Erobreren, preložil Miro Zumrík, Revue aktuálnej kultúry č. 11/2011), v češtine vyšli romány Znamení k lásce (Tegn til kjærlighet, preložila Daniela Zounková, Nakladatelství Lidové noviny, 2008), Berge (preložila Daniela Mrázová, Kniha Zlín, 2019).

Kroniky a drobnokresby

Nájdeme tu ukážku z novšej tvorby Larsa Saabyeho Christensena, žijúceho klasika súčasnej realisticky a psychologicky orientovanej nórskej prózy. Slovenským čitateľom je pomerne dobre známy vďaka slovenským i českým prekladom², kde sa prejavuje ako kronikár „svojho“ mesta, Osla, ktoré „miluje v dobrom i zlom“. Neustále sa doň vracia, zároveň z neho uteká a zobrazuje ho v priebehu väčšej časti dvadsiateho storočia. Ako napovedá názov novšej románovej série, nasadzuje si pritom akési semiotické okuliare. Pátra totiž po „stopách mesta“ a tieto stopy nachádza napríklad v mnohých osloských „krčmičkách“ či vo vôni miestnych pekární. Christensenova láska k mestu presvitá z toho, s akou detailnosťou vymenúva názvy jednotlivých miest, ulíc a štvrtí, sprítomňuje lokálny kolorit, vyvoláva ducha mesta. Plastický obraz priestoru sa však často stáva východiskom skúmania psychológie postáv. A tak je v jeho dielach prítomná aj spomínaná tienistá stránka nórskej skutočnosti, nórskeho literárneho „fjordu“. V staršom, rozsiahlom románe Nevlastný brat (Halvbroren)³ sa trauma hlavného hrdinu odvodzuje od tragických rodinných zážitkov ešte z čias druhej svetovej vojny a peripetie ho neopúšťajú ani v časoch dávno po nej, v rozvinutom povojnovom Nórsku. Podobne sa situácia načrtáva aj v prezentovanej ukážke zo Stôp mesta, hneď v Prológu, kde „dnes čerstvý chlieb nebude. Dnes reklamy zostanú zhasnuté. Dnes temnota nepoľaví“.

Prečo je to tak? Nórsky záujem o existenciálne témy je podľa mňa daný jednak prírodnými a historickými podmienkami, v akých sa súčasné Nórsko utváralo, a jednak vyplýva z tézy, že jednou z hlavných úloh literatúry je nastoľovať diskusiu o aktuálnych spoločenských otázkach. Táto téza sa v škandinávskej histórii zdôrazňovala už v časoch tzv. moderného prielomu druhej polovice devätnásteho storočia⁴. Známkou toho, že je nejaká spoločnosť rozvinutá, teda nie je neprítomnosť problémov a protirečení v danej spoločnosti, ale skôr ochota ľudí o týchto problémoch diskutovať.

2) Napríklad Herman (preložila Jarmila Cihová, Slovart, 2015), v češtine Beatles (preložila Jarka Vrbová, Doplněk, 2009) či Stopy města (Byens Spor: Ewald og Maj, preložila Jarka Vrbová, Kniha Zlín, 2019).
3) Do slovenčiny preložila Jarmila Cihová, Slovart, 2004.
4) O modernom prielome píšu Martin Humpál, Helena Kadečková a Viola Parente-Čapková v práci Moderní skandinávské literatury 1780 – 2000 (Karolinum, 2013).

Záujem o riešenie životne dôležitých otázok je v nórskej a škandinávskej literatúre prítomný celý čas. Prvotnú podobu získava v epickom vykreslení zápasov o život a česť v staroislandských ságach, alebo – v oveľa novších časoch – prebieha ako hľadanie zmysluplnosti všetkými dostupnými prostriedkami. Pri takomto hľadaní sa neobchádza ani „chemická“ stránka ľudského šťastia, ako čitateľovi napovedajú ukážky z básnickej tvorby Alexandra Falla. A to či už ide o názov knihy, dopamín, alebo o súvislosť medzi pocitom zmysluplnosti, teda „vydarenosti dňa“, sociálnym „tlakom zvonka“, potrebou pevného životného rámca a vnútorného pokoja, teda „mantinelov“, a chemickou látkou, „ritalínom“. Pre väčšinu ľudských aktivít a inštitúcií, vrátane právneho poriadku, je spoločné hľadanie skrytého a hlbokého zmyslu (Hvížďala – Přibáň, 2023). To môže mať v závislosti aj od technologickej úrovne danej spoločnosti viacero podôb. V prípade Fallovej tvorby, respektíve jej „instagramovej“ fázy, sa využíva virtuálne prostredie sociálnych sietí.

Literárne hľadanie zmysluplnosti môže mať i geografický rozmer. Ako príklad tu možno uviesť životný príbeh autora Gabiho Gleichmanna, ktorý sa narodil v Budapešti, spolu s rodičmi emigroval do Švédska, aby nakoniec zakotvil v Osle, kde žije dodnes. V knihe Aurelia tematizuje nadčasové motívy staroby, odchádzania, opotrebovaných kĺbov, ťažkého dýchania, nepravidelného srdcového rytmu, zoslabnutého zraku. Autor zároveň zdôrazňuje význam spomínania, obrazného „lesa spomienok“, ktoré dokážu vyvolať mŕtvych z ríše tieňov a aspoň v rozprávaní ich udržať pri živote. V ukážke z Aurelie majú spomienky podobu kufra s dokumentmi a fotografiami, ktoré hlavnú postavu privedú k pátraniu po istej Aurelii Mohrovej z čias medzi svetovými vojnami, pričom sa v Gleichmannovej knihe naznačuje, že prinajmenšom čerpajú z autobiografických námetov. Motív viacerých časových rovín a miest a záujem o existenciálne témy sa podobne nastoľujú v románe V očakávaní⁵ od Gunsteina Bakkeho, ktorého čitatelia môžu poznať ako autora útlych románov s netypickými témami, ako je napríklad téma dopravy⁶.

5) Havende (v českom preklade ako V očekávání, preložila Marta Bartošková, Argo, 2019).
6) Maud og Aud (v českom preklade ako Maud a Aud, preložila Alice Týnská, Dauphin, 2016).

Obrazy staroby

Aj v románe Camily Bøksle Najkrajšie je, keď sa stmieva má významné miesto motív staroby, rozpadu a tmy, o čom napovedá už titul knihy. Tma, respektíve stmievanie však môžu byť aj krásne vďaka spomienkam či návratom do starších čias. V knihe je touto minulosťou znova obdobie druhej svetovej vojny na pobreží juhonórskeho mesta Kristiansand. Autorka si nenasadzuje ružové okuliare a skutočnosť podáva miestami surovo realisticky, napríklad v obraze zanedbaných priestorov a pacientov psychiatrického ústavu na miestnom ostrove. Prestrihy medzi optimistickejším nazeraním na svet a neútešnou skutočnosťou sú pritom príznačné nielen pre nórsku, ale aj škandinávsku literatúru, kinematografiu a iné oblasti kultúry vo všeobecnosti.

Hľadanie a strácanie ľudskej integrity, napríklad vplyvom neúprosnej demencie, sa tematizuje v románe Vrátil som sa domov, až keď bola noc od Arneho Ruseta. Príbuznosť domova, domovských končín, návratu a noci, tmy opäť signalizuje už názov knihy. Hlavná postava, starnúci muž, sa pokúša pochopiť svet okolo seba, pričom si uvedomuje, že ľudské vedomie nie je zamerané iba jedným smerom ako reflektory auta. Vnútro človeka je zložitejšie, objavujú sa v ňom nečakané, surrealistické výjavy a odbočky, a tak netreba putovať ďaleko, aby cesta sťažkla.

Tému psychológie, duševných chorôb, ústavov, konkrétne ústavu na liečbu závislostí, nachádzame v knihe Kjersti Halvorsen Ja ti pomôžem. Hoci ide o vážne témy, autorka je podobne ako Camila Bøksle schopná vnímať aj krásu stmievania. V tomto prípade ide o fascináciu čiernou, studenou, nezamŕzajúcou riekou, ktorá „jednoducho neprestajne tečie“ v hlbinách lesa a v ľudskom vnútri. Literárne zobrazenie chorôb a viera v terapeutické pôsobenie príbehov patria k ďalším trvalým súčastiam nórskej a severskej literatúry a kultúry. V tejto súvislosti sa používajú napríklad termíny ako patografia (Nesby, 2019) či naratívna medicína (Nesby, 2022).

Obrazy (vlastného) života

Už od čias moderného prielomu sa v Nórsku a Škandinávii tradične rieši rovnoprávnosť pohlaví a postavenie ženy a (slobodnej) matky. Dôkazom silnej pozície tejto témy je aj prvý diel plánovanej trilógie Xiania Lotty Elstad. Prikláňa sa v zásade k realistickej poetike, čo však neznamená, že fyzická skutočnosť okolo nás nemá svoj obrazný rozmer. Naopak, poetickosť sa môže ukrývať v zdanlivých drobnostiach, ako je zloženie medicínsky účinného bylinkového čaju z petržlenu, fenikla, kamiliek a prášku z ploštičníka strapcovitého. Tu teda vidíme ďalšiu podobu tzv. patografického žánru.

V súčasnej nórskej i škandinávskej literatúre je mimoriadne silná tradícia autobiografického napájania vlastnej tvorby. Vznikol dokonca samostatný termín virkelighetslitteratur, teda „literatúra založená na skutočnosti“, ktorú zastupujú autori a diela známe aj na Slovensku, napríklad rozsiahly románový cyklus Môj boj od Karla Oveho Knausgårda⁷. Tento románový projekt sa v literárnej vede rozoberá z hľadiska „pravdivosti“ či „nepravdivosti“ autobiografickej literatúry, respektíve odkazov na ľudí zo skutočného sveta a s tým súvisiacimi etickými otázkami (Edholm, 2018). Intenzívne diskutované až kontroverzné sú aj autobiograficky inšpirované romány autorky Vigdis Hjorth. Naliehavosť a intímnosť témy naznačuje už veta Je matka mŕtva, čo je názov rovnomenného románu a aktuálnej ukážky. Obraz materstva sa v nej znepokojujúco prelína s obrazmi chradnúcich tiel, staromódnych kabeliek a prázdnych pohľadov v čakárni u lekára.

Príbehy inšpirované vlastným životom a životným pocitom môžu mať zároveň humorný podtón, hoci sa týkajú ťažkých tém starnutia a odchodu zo života.

Presvedčivým príkladom takéhoto zdanlivého paradoxu sú útle romány Kjersti Annesdatter Skomsvold, ktoré sú čitateľom dostupné aj v slovenčine⁸. V tomto výbere sú zastúpené úryvkom z najnovšieho románu Chorá sestra. Autorka cenená pre svoju výrazovú mnohotvárnosť a zmysel pre (miestami čierny) humor v knihe vytvára typicky škandinávsku scénu: návrat člena rodiny do rodiska, kde na neho čaká úloha vysporiadať sa s nevyriešenými otázkami a odchodom iného člena rodiny na druhý svet. Tento motív je známy z mnohých súčasných aj starších severských románov, a tiež z dramatických filmových príbehov.

7) V slovenčine vyšlo všetkých šesť dielov: Môj boj 1 (Min kamp 1, preložil Peter Kerlík, Ikar 2016) a Môj boj 2 – 6 (Min kamp 2 – 6, preložil Jozef Zelizňák, Ikar 2017 – 2020).
8) V slovenčine vyšli Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia (Jo fortere jeg går, jo mindre er jeg, preložil Miro Zumrík, Premedia, 2012), Tridsaťtri (33, preložil Miro Zumrík, Premedia, 2018), Dieťa (Barnet, preložil Miro Zumrík, Premedia, 2021).

Obrazy viditeľného a neviditeľného sveta

Iné, až mystické ladenie majú často minimalistické, no možno vďaka tomu sugestívne básne, prózy a divadelné hry držiteľa Nobelovej ceny za literatúru za rok 2023 Jona Fosseho, ktorý je na Slovensku známy vďaka prekladom viacerých kníh esejí, próz a drám⁹. Tento autor prináša istý odklon od tradície nórskych realistických psychologických románov, pretože ho zaujímajú hranice vysloviteľného, tenké rozhranie medzi slovom a mlčaním. Skôr než medziľudské konflikty vo vonkajšom svete ho fascinuje ponor do mýtického priestoru mimo ľudskej komunikácie, kde objavuje jazyk ticha, náznakov a opakovania.

Podobne sa do skôr vnútorného sveta noria rozprávania takpovediac ikonického autora Daga Solstada, za ktorým stojí rôznorodé dielo pokrývajúce obdobie niekoľkých desaťročí¹⁰. Jeho postavy sa často uzatvárajú do priestoru osamelého spisovania vlastných myšlienok. Tu krúžia a osvetľujú vybrané udalosti, témy aj sami seba zo stále nových uhlov. Príkladom je aj postava Bjørna Hansena, ktorý je podľa slov „tretieho a posledného románu o ňom“ „čerstvý dôchodca, niekdajší kriminálnik, osud, ktorý stvoril sám seba, osamelý, s nástojčivou výdržou na ceste k úplnému a definitívnemu koncu“. V ukážke si možno všimnúť, ako samotné meno postavy funguje ako orientačná bója, ku ktorej sa esejistické rozprávanie v texte priebežne vracia, aby sa v priestore myšlienok nestratilo. Podobne ladené postavy v rámci súčasnej nórskej literatúry nachádzame napríklad v excentrických románoch Thureho Erika Lunda.¹¹

Oveľa silnejšie je vo vonkajšom, viditeľnom svete ukotvená tvorba populárnej autorky Maje Lunde, slovenskému publiku takisto známa z viacerých prekladov¹². V nich sa, podobne ako mnohí iní súčasní nórski a severskí autori a autorky, zaoberá vplyvom ľudskej činnosti na globálny ekologický systém v podobe takzvanej ekokritickej, ekologicky angažovanej literatúry. V tejto súvislosti sa v severskej literárnej vede rozoberá napríklad motív auta a automobilizmu ako „ekokritickej výzvy“ a diagnostikuje sa tzv. nórska ropná kultúra, teda dosah nórskeho ropného priemyslu – jedného zo zdrojov nórskeho bohatstva – na životné prostredie (Furuseth, 2021). Maja Lunde je vo výbere zastúpená úryvkom zo štvrtého dielu jej „klimatického kvarteta“, románu Sen o strome¹³, ktoré sa na rozdiel od minimalistického, archaizujúceho štýlu J. Fosseho vyznačuje uvádzaním pomerne veľkého množstva faktov z oblasti biológie, poľnohospodárstva a iných odborných oblastí.

9) Napríklad Básne 1986 – 2013 (preložila Anna Fosse, Modrý Peter, 2018), Hry (preložila Anna Fosse, Divadelný ústav, 2017), Eseje (preložila Anna Fosse, Modrý Peter, 2016), Trilógia (preložila Anna Fosse, Modrý Peter, 2014).
10) V češtine vyšli romány Ostych a důstojnost (Genanse og verdighet, preložil Ondřej Vimr, Pistorius a Olšanská, 2008) a Jedenáctý román, kniha osmnáct (Ellevte roman, bok atten, preložil Ondřej Vimr, Pistorius a Olšanská, 2013).
11) V slovenčine vyšiel úryvok z románu V tieni singularity (I singularitetens skygge, preložil Miro Zumrík, Revue aktuálnej kultúry č. 11-12/2014).
12) V slovenčine vyšli napríklad knihy Príbeh včiel (Bienes historie, preložila Jarmila Cihová, Slovart, 2018), Modrá (Blå, preložila Jarmila Cihová, Slovart, 2020), Kôň Przewalského (Przewalskis hest, preložila Ľubomíra Kuzmová, Slovart, 2021).
13) Drømmen om et tre. V roku 2024 vyjde v slovenčine v preklade Z. Bátorovej Vahančíkovej vo vydavateľstve Slovart.

Rôznorodá angažovanosť – vo veciach jazykovej politiky alebo rovnosti príležitostí – je citeľná v románe Kjersti Anfinnsen Posledné láskania¹⁴ z ďalekého severu Nórska, ktorá sa hlási k národnostnej menšine Kvénov. Otázka postavenia etnických skupín je v súčasnej nórskej spoločnosti a literatúre veľmi citlivá a nachádza aj mnohoraké umelecké vyjadrenie. Dôraz sa tu kladie na práva tých, ktorí sú v nejakom ohľade v menšine, a preto ohrození, čím sa aktualizuje archetypálny motív zápasu nerovných protivníkov. Aj v tomto románe zaznieva motív staroby, miznúcej sily a roztrasených rúk, s čím sa musí vyrovnávať hlavná postava, bývalá špičková kardiochirurgička. Kedysi zachraňovala životy, teraz si nedokáže naliať kávu bez toho, aby ju rozliala, a namiesto budúcnosti vníma prázdno po nej.

14) De siste kjærtegn. Kniha vyjde v roku 2024 v preklade Petry Mikulášovej vo vydavateľstve Brak.

Ďalšie ramená fjordu

Zámerom tohto krátkeho výletu po literárnom fjorde bolo naznačiť rôznorodosť a zároveň spoločné črty diel súčasnej nórskej literatúry. V povedomí mnohých čitateľov doma aj v zahraničí sa nórska literatúra stále spája prevažne s detektívnym, kriminálnym a thrillerovým žánrom. Výbery ako tento nás však môžu utvrdiť v tom, že nórska literárna krajina je oveľa pestrejšia. Možno to doložiť odkazom na ďalšie zaujímavé súčasné tituly: populárnu Ninu Lykke¹⁵ a jej pohľad na (ne)potrebu šťastia v ľudskom živote; tvorbu Susanne Skogstad¹⁶, ktorá tematizuje ticho, respektíve „tíšinu“; Mariu Navarro Skaranger¹⁷, ktorá sa v rámci takzvanej postnacionálnej perspektívy označuje aj ako „napoly Nórka a pravá cudzinka“ (Jagne-Soreau, 2018); katastrofický sci-fi román spisovateľa a dokumentaristu Øysteina Steneho¹⁸ alebo prózu Steina Torleifa Bjellu, ktorý vo svojej tvorbe využíva hudobné motívy a obrazy rybárskych chatiek, jazier, brehov a vody¹⁹. Nórska literatúra a literárna veda prijímajú podnety aj z prehodnocovania vlastných dejín a samotného pojmu národnej literatúry (Vassenden, 2018), ale zároveň spracúvajú problematiku národnej traumy, akú predstavujú teroristické útoky z 22. júla 2011 (Folkword – Warberg, 2019). Čítanie literatúry sa v Nórsku celkovo považuje za účinnú metódu kultivácie demokratického zmýšľania (Bale, 2017) a otvorenosti človeka voči všetkému ľudskému. Takému človeku – s odkazom na drásavé existenciálne romány Stiga Sæterbakkena²⁰ – nič ľudské nie je cudzie (Reed, 2017). Cesta nórskymi (literárnymi) fjordmi preto nemusí byť iba výletom, ale môže niesť hlbší, vážnejší význam.

15) V slovenčine vyšli jej knihy V pokročilom štádiu (Full spredning, preložila Zuzana Bátorová Vahančíková, Tatran, 2021), Nie sme tu nato, aby sme sa zabávali (Vi er ikke her for å ha det morsomt, preložila Jarmila Cihová, Tatran, 2023).
16) Svarstilla (v českom preklade ako Tišina, preložila Tereza Blatná, Bourdon, 2022).
17) Emily Forever (v českom preklade ako Napořád Emily, preložila Jitka Jindřišková, Host, 2023).
18) Pustens lov (v českom preklade ako Zákon dechu, preložila Jitka Jindřišková, Bourdon, 2023).
19) Fiskehuset (v českom preklade ako Rybářská chata, preložila Jarka Vrbová, Prostor, 2023).
20) V slovenčine vyšiel jeho posledný román Cez noc (Gjennom natten, preložil Miro Zumrík, Premedia, 2014), v češtine Siamská dvojčata (Siamesisk, preložila Jarka Vrbová, Kniha Zlín, 2008).

Použitá literatúra:
Kjersti Bale (2017): Litteraturlesing som dannelse av demokratiske holdninger. Norsk litteraturvitenskapelig tidsskrift, 20, č. 1, ­s. 40–49.
Roger Edholm (2018): «Det är inte sant, men det är likväl sant» Litteraritet, referentialitet och gränsöverskridandets etik i Karl Ove Knausgårds Min kamp. Edda, 105, č. 4, s. 304–321.
Ingvild Folkvord – Silje Warberg (2019): Jan Kjærstads roman Berge. En åpning av den offentlige samtalen om terrorangrepene 22. juli 2011? Edda, 106, č. 3, s. 209–221.
Sissel Furuseth (2021): Bilen som økokritisk utfordring: Carl Frode Tiller og Henrik Nor-Hansen diagnostiserer norsk petroleumskultur. Edda, 108, č. 2, s. 128–141.
Martin Humpál – Helena Kadečková – Viola Parente-Čapková (2013): Moderní skandinávské literatury 1870 – 2000. Praha: Karolinum.
Karel Hvížďala – Jiří Přibáň (2023): Hledání smyslu. Praha: Karolinum.
Linda Hamrin Nesby (2019): Patografien som genre og funksjon. Edda, 106, č. 1, s. 54–68.
Maïmouna Jagne-Soreau (2018): Halvt norsk, äkta utlänning. Maria Navarro Skaranger ur ett postnationellt perspektiv. Edda, 105, č. 1, s. 9–28.
Linda Nesby (2022): Fra teori til praksis. Narrativ medisin i Skandinavia. Norsk litteraturvitenskapelig tidsskrift, 25, č. 2, s. 120–129.
Beatrice M. G. Reed (2017): Audun Lindholm (red.) Alt menneskelig. En bok om Stig Sæterbakken. Edda, 104, č. 4, s. 397–399.
Eirik Vassenden (2018): Nasjonallitteraturen revisited. Norsk litteraturvitenskapelig tidsskrift, 21, č. 1, s. 97–101.
Henning Howlid Wærp (2018): Elisabeth Oxfeldt (red.) Skandinaviske fortellinger om skyld og privilegier i en globaliseringstid. Edda, 105, č. 3, s. 253–256.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!